piatok, 20. apríla 2012

Oslobodenie bolí

ERIC DEAN RASMUSSEN | lacan.com
Interview so Slavojom Žižekom

Eric Dean Rasmussen: V Puppet and the Dwarf je jednou z vašich teoretických maxím, „v našich politicky korektných časoch je vždy vhodné začať súborom nepísaných pravidiel, ktoré definujú stanoviská, ktoré nám je dovolené mať.“ Tvrdíte, že i keď sú v súčasnosti v móde preklamácie rozličných foriem multikulturalistickej spirituality, vyznanie „vážnej“ náboženskej viery –to jest, preklamovať svoju vieru oddane a neironicky- je exemplárnym príkladom nepísaného zakázaného postoja, prinajmenšom na univerzitách. Naozaj si myslíte, že vyjadrenie úprimnej náboženskej viery je vo verejnom diskurze tabu, prinajmenšom v USA? Nie sme v skutočnosti svedkami obnovenia fundamentalizmu? Za Bushovej administratívy začínajú dostávať „na viere založené inciatívy“, napríklad, fundamentalistické kresťanské organizácie, vládne dotácie na riadenie sociálnych služieb, atď. Nemali by sa príslušní akademici hlásiť proti erózii oddeľovania cirkvi od štátu, alebo si myslíte, že „tajne veria omnoho viac, ako sú ochotní priznať“ a že by to pre nich bolo pokrytecké?

Slavoj Žižek: Nie, nemyslím si, že to ešte je nepísaným pravidlom. Myslím, že to, čo zvyčajne označujeme ako ´post-sekulárny obrat´ v skutočnosti označuje nie celkom opačnú tendenciu, ale že je istý druh spirituality opäť ´in´ - dokonca i v akademických kruhoch. Napríklad, v jednej z prevládajúcich orientácii, takzvanom dekonštruktivizme, s jeho lévinasovským eticko-náboženským obratom, je mottom tradičná onto-teológia – kde sa potvrdzuje boh ako vyššie bytie a podobne-, ktorá sa skončila. No potom hrajete všetky tie hry – boh nie je, no je tu nejaká absencia, prázdno, volajúce nás, konfrontujúce nás s našou konečnosťou. Je tu, ako by povedal Lévinas, radikálna Inakosť, konfrontujúca nás s našou absolútnou zodpovednosťou, etickým príkazom, toto všetko. Takže, to, čo ma zaujíma, je práve tento typ –ako by som to povedal?- popretej spirituality. Je to akoby sa táto forma spirituality, úplnej, som v pokušení povedať, ikonoklastickej spirituality (ktorej, niet divu, ústredným predstaviteľom je židovský mysliteľ ako Lévinas, nie?) bola istým druhom spirituálneho záväzku, ktorý by nemal byť pozitivizovaný v súbore presvedčení a podobne.

Je niekedy zaujímavé sledovať detailnejšie dôsledky týchto pravidiel, čo je zakázané, a čo nie. Napríklad, táto abstraktná židovská spiritualita je in; v iných kruhoch je in istý druh pohanskej spirituality. Samozrejme, ako ste napovedali, toto je v jasnom protiklade k ´mainstreamovej´ Amerike, Biblickému pásu [označenie juhovýchodnej oblasti USA s konzervatívno-protestantskou orientáciou], kde nachádzate omnoho ortodoxnejšie viery. No dokonca i tam funguje táto viera iným spôsobom. Takzvaný fundamentalizmus morálnje väčšiny je –povedané ľahko špekulatívnymi heglovskými termínmi - javovou formou svojho protikladu. Vážne: Nikto ma nepresvedčí, že ľudia ako Donald Rumsfeld, John Ashcroft a George W. Bush veria. Môžu byť i úprimní, no... od Hegla sme sa naučili ako podkopať nejakú pozíciu – nie prostredníctvom jej priameho porovnania s realitou kvôli potvrdeniu jej statusu pravdy, ale uvedomením si, ako samotný subjektívny postoj, z ktorého vypovedáte určité stanovisko, túto pozíciu podkopáva. Klasickým, zjednodušeným heglovským príkladom by bol asketizmus. Posolstvom asketizmu je - opovrhujem svojím telom, no celkový zameranie sa je na telo, takže samotným posolstvom praxe je opak oficiálneho posolstva. Podobne, ak sa bližšie pozriete na –vezmime najextrémnejší príklad- televangelistov [zvestovanie kresťanskej viery prostredníctvom televízie], osoby, ktoré všetci milujeme, ako Jim Bakker, či Jimmyho Swaggarta, so všetkými ich výčitkami voči liberálnej dekadencii, a podobne, spôsob, akým sa vzťahujú k náboženstvu je istým typom narcistickej márnivosti. Spôsob, akým prenášajú svoje posolstvo ho podkopáva. Nepotrebujete vonkajšiu kritiku.

Som ochotný tu ísť ešte ďalej. Napríklad, vezmime si rodinné hodnoty. Nesúhlasím s mojimi ľavicovými priateľmi, ktorí okamžite kričia na poplach, „Och, rodinné hodnoty, oni chcú znovu zaviesť patriarchálnu rodinu, no čo s zväzkami gayov, novými formami? Bla bla bla.“ Nie pozrime sa, čo sa v skutočnosti stalo. Nemyslím si, že bolo nejaké obdobie, ktoré pre podkopanie takzvanej rodiny a spoločenských hodnôt spravilo viac než Reaganova éra, s reaganomikou [zníženie regulácii ekonomiky, daní z príjmu a kapitálu, vládnych výdajov]. Všetky tie prechody k novej ekonomike, s koncom pevného zamestnania, mobility, atď. Takže mojou reakciou na konzervatívcov nie je to, že potrebujeme obraňovať pluralitu a odlišné životné štýly, ale: pozrite sa, kto to hovorí! Vaše politiky podkopali rodinu, a nemáte vôbec právo hovoriť o rodinných hodnotách.

Aby som sa vrátil k základom vašich otázok, jednou z mojich téz je, že viera je komplexným fenoménom. Nemyslím to povrchným spôsobom, „Ha, ha, všetci to predstierajú; v skutočnosti neveria; sú to cynickí manipulátori, a podobne.“ V omnoho serióznejšom tóne, čo znamená viera? Čo znamená, keď poviete, že ľudia v niečo veria? Napríklad, mal som veľmi zaujímavú konverzáciu s kňazom počas sporu o Turínske plátno, a ten mi povedal jedno poloverejné tajomstvo – Francúzi majú také pekné vyjadrenie, le secret de Polichinelle, tajomstvo, o ktorom každý vie – o ktorom cirkev nechce, a tajne sa absolútne bojí, aby sa plátno neukázalo ako pravé, ako Kristova krv z jeho doby. Úmyslom je, aby plátno ostalo objektom viery, a jeho status by nemal byť priamo dokázaný. Ak by ste dokázali, žeplátno bolo naozaj z roku nula v Palestíne, s, povedzme, DNA profilom Krista, skomplikovalo by to veci. (Zachichoce sa) No na omnoho fundamentálnejšom stupni, inteligentní teológovia ako Kierkegaard vedeli, že viera by nemala byť vedením, musí byť skokom viery. Často, keď v niečo veríte, najotrasnejšou skúsenosťou či šokom by mohlo byť bezprostredné, brutálne potvrdenie vašej viery. Napríklad, videli ste film Skok viery? Je naviný, a nepáči sa mi v ňom Steve Martin, hrá politicky hlúpu úlohu, no je to pekný film o falošnom liečiteľovi/kazateľovi s Martinom a Debrou Wingerovou.

EDR: Nie, nevidel som Skok viery, no ten film osvetľuje kierkegaardovské rozlíšenie medzi vierou ako vierou versus vedením ako objektívne, vedecky verifikovateľným faktom?

SŽ: Je to príbeh týchto podvodníkov, ktorí chodia po Biblickom páse, predávajú zázraky, ozdravujú mrzákov, a podobne – všetko je to podvod. Potom, v istej chvíli k nemu verejne prichádza mladý chlapec, ktorý je mladším bratom ženy, ktorú chce Martin dostať do postele, aby ju zviedol, a chce, aby spravil zázrak. Tak ho spraví, a funguje to. Celkom ho to zruinuje! Okamžite ujde preč, a všetko nechá tak. Takto funguje viera.

Zaujímavé, naposledy, keď som bol v Izraeli, hovoril som s istými odborníkmi v Ramalláhu, ktorí mi hovorili, že poznajú ľudí z rodín palestínskych samovražedných bombových atentátnikov. Povedali mi, že dokonca aj u týchto ľudí, ktorí sú nám (Západniarom) zvyčajne vykresľovaní ako skutočne veriaci, je viera komplexnejšia, ako sa zdá. Poprvé, fungujú tu omnoho sekulárnejšie motivácie. Je to náš západní rasizmus, keď im vštepujeme motívy ako, „Odpálim sa a potom sa zobudím s tými slávnymi štyridsiatimi pannami k dispozícii.“ Nie, nie, nie, je to skôr, „Táto obeta je pre môj národ.“ Možno ešte dôležitejšie je, že to je zvláštna logika, pri ktorej majú samotní bomboví atentátnici pochybnosti, a ich samovražda sa stáva spôsobom potvrdenia ich viery. „Ak sa zabijem týmto spôsobom, môžem utíšiť svoje pochybnosti a dokázať, dokonca i sebe, že verím.“ Takže i tu je téma viery omnoho komplexnejšia, ako by sa mohlo zdať.

Môžete si byť vedomý takmer opakujúceho sa motívu v mojich prácach, ako nielen tí ľudia, ktorých vnímame ako fundamentalistov, ale ako my, osvietení Západniari veríme viac, ako sa môže zdať. Zvyčajnou stratégiou je presúvanie viery, čo sa v lacanovskej teórii ozačuje ako „subjekt, ktorý má veriť,“ čo je doslovne viera prostredníctvom Druhého. Je to prekrásna téma. Napríklad, kniha Paula Veyneho, Verili Gréci vo svoje mýty? –nesúhlasím s jej závermi, avšak dáva do popredia krásnu problematiku- demonštruje, že pojem viery, ktorý dnes máme, táto úplne subjektivizovaná viera (som tu, myslím to doslovne, stojím za tým) je moderným fenoménom. Napríklad, starovekí Gréci verili, no verili anonymným spôsobom. Verí sa, nie ja. Gréci si nemysleli, že keď sa vyšplháte na vrch hory Olymp, že tam stretnete boha, či Dia. Nie, ich viera je niečo omnoho paradoxnejšie. Spomínate si, ako sme po prvýkrát jeden druhého pozdravili? Povedzme, že sme povedali „Dobrý deň, ako sa máte? Rád vás spoznávam.“ Takéto pozdravy sú zvyčajne falošné v tom zmysle, že ak by sme sa práve stretli po prvýkrát, a ja by som sa opýtal „Ako sa máte? Čo je nové?“ a vy by ste mali dojem, že moje otázky boli myslené doslovne, mali by ste právo povedať, „Prepáčte, do toho vás nič!“ No nie je správne povedať, že to je pokrytectvo. To je paradox kultúry: nemá byť braná doslovne, no je úplne nesprávne povedať, že to je pokrytecké. Malé deti celkom neprijali paradox kultúry. Môj malý syn, napríklad, hrá tú hra brania vecí príliš doslovne. Keď poviem, „Mohol by si mi podať soľ?“ povie „Áno, mohol,“ a potom sa na mňa pozrie, než povie „Nepovedal si mi, aby som ti podal soľ.“ Je tu istý paradoxný stupeň myslenia, ktorý môžete nazvať úprimným klamstvom. Ak sa vás opýtam, „ako sa máte?“ doslovne, klamem, no je to úprimná lož, pretože na metaúrovni je posolstvom vytvoriť, aby som použil starú hipisácku terminológiu, pozitívne vybrácie (Zachichoce sa) alebo niečo také. Takže, opäť, viera je omnoho, omnoho viac komplexnejší fenomén, než sa zvyčajne uznáva.

EDR: Pokračujme vo vašom odkaze ku samovražedným atentátnikom. Zdá sa, že ako vo Welcome to the Desert of the Real, tak v The Puppet and the Dwarf ste blízko k potvrdeniu “hysterického“ násilia ako preferovateľnej alternatíve voči “obsesívnemu“ micromanageovanému životu v smrti. Mám na mysli kontrast, ktorý robíte medzi palestínskym samovražedným atentátnikom, americkým vojakom vedúcim vojnu pred počítačovou obrazovkou, a newyorským yuppiem behávajúcim popri rieke Hudson. Vo chvíli predtým, ako atentátnik zabije seba a iných, tvrdíte, že je viac nažive ako buď ten vojak alebo ten yuppie. Ako by ste sa bránili voči obvineniam, že propagujete terorizmus či romantizujete revolučné násilie?

SŽ: Takéto obvinenia môžu byť údermi pod pás. Verte mi, z mojej vlastnej skúsenosti, vychádzajúcej z bývalej socialistickej krajiny poznám veľmi dobre biedu života v post-revolučnej spoločnosti. Najprv mi dovoľte povedať svoj základný postoj, ktorým je fundamentálny paradox, ktorý znova a znova opakujem vo svojich prácach, a ktorý je v podstate parafrázou obratu Jacquesa Lacana, kde hovorí, voči Dostojevskému, že ak boh nejestvuje, nie je všetko dovolené, ale všetko je zakázané. Lacan mal pravdu, a tí takzvaní fundamentalistickí teroristi sú presne dôkazom tohto tvrdenia. S nimi je to naopak: boh existuje, takže všetko je dovolené. Ak konáte ako nástroj boha, môžete zabíjať, znásilňovať, atď., pretože prostredníctvom všetkých týchto mystických trikov to nie som ja, kto koná, skôr je to boh, ktorý koná prostredníctvom mňa.

Nedávno som bol šokovaný, keď som čítal nejaké príhovory komandanta Marcosa od Zapatistov, Za maskou, Marcos hovorí, „Som nikto. Cezo mňa máte túto poetickú explóziu. Vyhnaní roľníci v Brazílii, biedni drogovo závislí a bezdomovci New Yorku, robotníci v robotárňach v Indonézii, všetci z nich hovoria prostredníctvom mňa, no ja som nikto.“ Vidíte ako dvojznáčná je táto pozícia? Zdá sa byť skromná, no toto sebavymazanie zahaľuje extrémnu aroganciu. Znamená to, že všetci títo ľudia hovoria prostredníctvom mňa, takže tichým záverom je, že ak útočíte na mňa, som nedotknuteľný, pretože útočíte na všetkých ostatných.

Zaujíma ma nasledovný paradox: toho, ako práve v našich liberálnych spoločnostiach, kde si nikto nevie ani predstaviť transcendentálny dôvod, pre ktorý možno zomrieť, nám je dovolené osvojiť si hedonistický, utilitárny, či dokonca duchovnejší egotistický postoj – ako, cieľom môjho života je realizácia všetkého môjho potenciálu, vyplnenie mojich najvnútornejších túžob, čokoľvek chcete. Výsledkom nie je, že môžete robiť čokoľvek chcete, ale paradoxná situácia: tak veľa zákazov, regulácii. Môžete si užívať svoj život, no aby ste to dosiahli, žiadne mastné jedlá, žiadne sexuálne obťažovanie, žiadne to a žiadne ono. V dejinách ľudstva sme zrejme ešte nežili v spoločnosti, v ktorej by na mikroúrovni osobného správania sa boli naše životy tak silno regulované.

K tomuto paradoxu by som chcel pridať ďalší, ktorý ma zaujíma dokonca ešte viac: ako sa to aplikuje na všetkých úrovniach, nielen na osobnej úrovni. Konkrétne, ako falošné je oficiálne stanovisko, že žijeme v permisívnej spoločnosti spotreby, kde si len do zbláznenia konzumujete a podobne. Nie, myslím si, že ak je pre dnešnú spoločnosť niečo paradigmatické, tak sú to fenomény ako káva bez kofeínu. Môžete konzumovať kávu, no mala by byť bez kofeínu. Dajte si pivo, ale bez alkoholu. Dajte si dezert, ale bez cukru. Dostanete tú vec zbavenú jej podstaty. A spôsob, akým ma to zaujíma, nie je len na osobnej úrovni. Čo je bezpečný sex, ak nie iný názov pre sex bez sexu? Takmer súhlasím s tou známou rasistickou predstavou v Európe, kde sa pýtajú Afričana, „Prečo s takou vysokou mierou AIDS nepoužívate viac kondómov?“ a on odpovedá, „Je to ako dať si sprchu v pršiplášti.“ No prikláňam sa k tomu (Chichoce sa), prepáčte. Dokonca i vojna nasleduje túto logiku. Čím je doktrína Colina Powella, ak nie vojnou bez vojny? Vojna, no bez strát na našej strane, samozrejme. A tak by som mohol pokračovať. Emblematickým produktom všetkých týchto fenoménov je čokoládové preháňadlo, preháňadlo vo forme čokolády. Čokoláda je vnímaná, prinajmenšom v ľudovej predstavivosti, ako hlavná príčina zápchy. Tak inzerenti vymysleli nádherný propagačný sloga: stále so zápchou, žiaden problém, dajte si ďalší kúsok čokolády. Niet potom divu, že medzi takzvanými radikálmi je to hnutie za dekriminalizáciu spotreby marihuany. Marihuana je práve typom kávy bez kofeínu – ópium bez ópia. Môžete ho mať, no nie celkom. V tomto zmysle je pre mňa paradoxom, že práve zasvätením svojho života plnému uplatneniu sa v živote, životným pôžitkom, za to platíte cenu.

Teraz prejdem k skutočnému zodpovednaiu vašej otázky. Čo keď to zneje takmer proto-fašisticky, ako oslava násilia a tak? Dám vám hroznú odpoveď. „Prečo nie?“ Táto línia pýtania sa je typickou liberálnou pascou. In These Times – tí šialení blázni, sú mojimi priateľmi, mám ich rád, ľavičiari- vydali moju esej k Leni Riefenstahlovej, v ktorej zúrivo napádam typickú liberálnu reakciu voči fašizmu. V skutočnosti nemáte teóriu fašizmu. Takže sa trochu pozriete do dejín, natrafíte tam na niečo, čo vám povrchne pripomína fašizmus, a potom poviete, že to už je proto-fašistické. Predtým, ako robila nacistické filmy, robila Riefenstahlová takzvané bergfilms, „filmy z hôr“, plné toho hrdinského, extrémneho napätia, lezenia po horách, vášnivých milostných príbehov tam hore. Každý automaticky predpokladá, že tieto filmy už musia byť proto-nacistické. Prepáčte, ale človek, ktorý spolu s ňou napísal scenár pre jej najznámejší skorý film, Das Blaue Licht, Béla Balázs, bol komunista. (Chichoce sa) Tak, liberáli na to majú odpoveď, ktorá je (hovorené pološeptom) „to iba dokazuje ako už bola celá spoločnosť preniknutá duchom nacizmu.“ Nie, rázne nesúhlasím. Zoberme najznámejší príklad, ktorý znova a znova používa Susan Sontagová vo svojom známom texte o Leni Riefensthalovej: obrovské masové divadlá, davy, gymnastika, tisícky tiel. Je mi veľmi ľúto, no je historickým faktom, že nacisti prevzali tieto formy od sociálnych demokratov. Pôvodne boli všetky tieto formy ľavicové. Liberálnym poukazom by bolo, „Och, to len dokazuje, ako bol v ovzduší totalitarizmus.“ Som úplne proti tejto línií argumentov. Nemali by sme byť proti niečomu len preto, že to bolo privlastnené zlými ľuďmi; skôr by sme mali rozmýšľať o tom, ako si to znovu privlastniť. A myslím, že hranica tu je –pripúšťam, že tu sme vo veľmi kritických vodách- veľmi jasná, medzi... zapojením sa do vykupiteľského násilia a tým, čo je naozaj fašistické, fetišizáciou násilia, pre jeho vlastnú príčinu.

Istým lakmusovým testom tu je –to vždy zaberá na všetkých mojich priateľov- „Aké je váše názor na film Fight Club [Klub bitkárov]? Všetci liberáli tvrdia, „Ach, je to proto-fašistické, násilné, bla, bla, bla.“ Nie, som zaňho. Myslím si, že posolstvom Fight Clubu nie je až tak oslobodzujúce násilie, ale že oslobodenie bolí. Čo sa môže nesprávne zdať ako moja oslava násilia, myslím, je omnoho tragickejšie uvedomenie. Ak jestvuje nejaká veľká lekcia 20. storočia, je to lekcia psychoanalýzy: Lekciou totalitárneho podriadenia nie je „odriekaj, trp“, no to, že toto podriadenie sa vám ponúka istý druh zvráteného excesu slasti a pôžitku. Zbavanie sa tejto slasti bolí. Oslobodenie bolí.

V prvom akte oslobodenia, ako to rozvíjam už v The Fragile Absolute, kde uvádzam veľa príkladov násilia – od Keysera Sözeho v The Usual Suspects [Zvyčajní podozriví], ktorý zabije svoju rodinu (čo ma, pripúšťam, dostalo do veľa problémov) po korektnejší príklad Beloved [Milovaný] Toniho Morrisona. Teraz, samozrejme, nehovorím čo si myslela Elizabeth Wrightová, ktorá editovala čítanku k môjmu dielu. Mám ju rád, staršia anglická pani. Raz som s ňou pil čaj a ona povedala, „Páči sa mi vaša kniha, The Fragile Absolute, no niečo mi na nej vadilo. Skutočne musím zabiť svojho syna, aby som sa správala eticky?“ Milujem túto totálnu naivitu. Jasné, že nie! Mojím cieľom bolo venovať sa problému totalitárnej kontroly. Problémom je: ako vás totalitárna moc udrží pod kontrolou? Práve tým, že vám ponúkne nejakú perverznú slasť, a vy to musíte odmietnuť, a to bolí. Takže nemyslím fyzické násilie, alebo nejakú fetišizáciu násilia. Myslím len, že oslobodenie bolí. To, čo od liberálov neberiem, je táto, ako by povedal Robespierre, „revolúcia bez revolúcie,“ myšlienku, že nejako sa všetko zmení a nikomu nebude skutočne ublížené. Nie, pardón, bolí to.

EDR: Práve ste kritizovali nesprávne rozpoznanie fašizmu, pri ktorom sa liberáli ženú do odmietania radu fenoménov ako fašistických či proto-fašistických, bez formulovania či postúpenia dôslednej definície fašizmu. Myslíte si, že sa ľavica v Spojených štátoch mýli, ak používa fašistickú rétoriku na kritiku Bushovej administratívy? Mýli sa ľavica, ak dáva vyhlásenia ako „Bushova administratíva je zárodkom fašistického režimu,“ či „vláda Spojených štátov smeruje priamo smerom k fašizmu“?

SŽ: Je to zlé, no nie je to tým, že je ľavica na Busha príliš ostrá. V Organs Without Bodies mám kapitolu, kde sa pokúšam dokázať, že –je to úplne šialená kniha, predmet knihy je dvojaký- Deleuze je najlepším teoretikom Oidipa a kastrácie a že je hegelián. Aby som vysvetlil tieto body, mám kapitolu o pod tým sa nachádzajúcej heglovskej štruktúre, paradoxoch, tých známych hlúpostiach a prerieknutiach vyslovených Danom Quaylom a Georgom W. Bushom. Porovnávam ich ako dva druhy k sebe sa vzťahujúcich trikov negativity. Nespomínam si, či to bol Bush alebo Quayle, kto povedal, „Zajtra bude budúcnosť vyzerať jasnejšie,“ no je to nádherné, úplne heglovské. A názvom kapitoly je „Blbý a blbší,“ odkaz k filmu. (Smeje sa) Nemáte tiež ten pocit, že všetok ten krik na poplach, všetko to „Fašizmus! Fašizmus!“ je istým pripustením neschopnosti signalizujúcej neprítomnosť skutočnej analýzy toho, čo sa v skutočnosti deje? Ak poviem, že agenda Bushovej administratívy nie je fašistická, nehovorím, že nie je tak zlá. Čo hovorím je, že to sú odlišné štruktúry dominancie. Nenávidím keď ľavičiari vravia, vraciame sa k fašizmu! Moja reakcia na nich je, „Neviete o čom hovoríte! Nemáte pojmový aparát.“ Jednoducho hľadajú útočisko v tom starom pojme fašizmu, ktorý je katastrofou.

Obdivujem mysliteľov ako Giorgio Agamben, s jeho teóriou homo sacer, ktorá je omnoho rafinovanejšou analýzou. Agambenovo základné nahliadnutie je nasledovné: Dnes tu máme dve zjavne protikladné tendencie. Na jednej strane, máme takzvanú bio-politiku, to znamená, viac a viac sú naše životy kontrolované prostredníctvom štátnych mechanizmov, podobne, všetky tie teórie artikulované Foucaultom a neskôr Agambenom. Na druhej strane, máme to, čo pravičiari zvyčajne nazývajú ako liberálny, extrémny narcizmus, túto „kultúru sťažovania sa,“ či „kultúru viktimizácie“. Viete, kde čokoľvek, čo robíte –ako, teraz sa na vás pozriem a (udrie rukou po stole) ha, ha, ha, už znásilnenie alebo obťažovanie- sa vykladá ako utláčateľské. Mimochodom, tvrdím, že jediným spôsobom ako reagovať na prehnanú politickú korektnosť je propagácia drsných vtipov.

Drsné vtipy sú dvojznačné. Na jednej strane, samozrejme, som si dobre vedomý toho, že môžu byť rasistické, sexistické, a podobne. Na druhej strane nenávidím pomenovanie „Afro-američania.“ Mám radšej čierni a oni tiež. Myslím, že Afro-američan je najhorším príkladom domnelej politckej korektnosti. Mojím najlepším príkladom toho bolo v Minneapolise, jednom z hlavných miest politickej korektnosti (Chichoce sa). Videl som v televízii debatu, v ktorej boli pôvodní Američania, a tí sa označovali ako „Indiáni“, a tento biely, politicky korektný liberál, povedal, „Nie, nie, nie, nepoužívajte to kolonialistické pomenovanie. Ste pôvodní Američania.“ Na konci ten úbohý Indián vybuchol. Povedal, „Prepáčte, nenávidím to pomenovanie! Prosím, dajte mi aspoň právo nazývať sa, ako chcem. ´Pôvodný Američan´ znamená, že ma robíte súčasťou prírody! Ponižujete ma! Čo je opakom prírody? Je to kultúra! Vy Európania ste kultúra, potom máte kone a nás, ´pôvodných Američanov´ tu, s líškami a podobne.“ Takže, kedykoľvek stretnem černochov v takejto situácii, okamžite sa snažím prelomiť tieto rasistické bariéry. A čo je mojím kritériom, že sme naozaj prelomili tieto bariéry? Dobre, na jednom stupni to je politická korektnosť, no je úplne jasné, že ak hráte túto hru, iba politicky korektné pojmy a óóóó, tento falošný záujem, „óóó´, aké zaujímavé, vaša kultúra, aké bohatstvo, a bla, bla, bla,“ zlyhá to. Čierni sa mi priznávajú, že ticho pohŕdajú týmto typom bieleho liberalizmu. V čom je trik? Humor. Je to istý druh dialektického dvojitého otočenia. A to je keď vás skutočne príjmu. Istým spôsobom sa môžete vrátiť k tomu najhoršiemu začiatočnému bodu, rasistickým vtipom a podobne, no potom už nefungujú ako rasistické, ale ako druh obscénnej solidarity. Dám vám jeden extrémne vulgárny prípad, stretol som veľkého černocha a keď sme sa spriatelili, začal som, (hovorí naivným, s rešpektom plným šepotom) „Je pravda, že máte, viete (gestom naznačuje gigantický penis)?“ a (toto je rasistický mýtus, ktorý som počul v Európe) „Je pravda, že vy černosi dokážete kontrolovať svoje svaly tak, že keď idete s polovičnou erekciou a okolo letí mucha, dokážete ju BÁC! (silno pleskne) zabiť svojím penisom?“ Stali sme sa hrozne blízkymi priateľmi! No som si dobre vedomý toho, ako riskantné tieto vody sú, pretože, keď to urobíte v zlom kontexte, zlým spôsobom, som si dostatočne vedomý toho, že to je rasizmus.

Čo mi vadí na takzvanej tolerancii je, že ak skombinujete toleranciu s opozíciou voči obťažovaniu, čo dostanete? Dostanete toleranciu, ktorá efektívne funguje ako svoj protiklad. Tolerancia znamená, že by sme mali tolerovať jeden druhého, čo prakticky znamená, že by sme nemali jeden druhého obťažovať, čo znamená, že vás budem tolerovať za podmienky, že sa ku mne veľmi nepriblížite! (Chichoce sa) Pretože, často tým strachom za obťažovaním je blízkosť. Nepribližujte sa ku mne, emocionálne či fyzicky. Máme tu rovnakú logiku čokoládového preháňadla, Druhý áno, ale nie príliš blízko, zbavený svojej podstaty.

Nemyslím si, že sú tieto dve úrovne protikladné. Na jednej strane vás chce štát kontrolovať prostredníctvom biopolitiky a, na druhej strane, štát umožňuje tento extrémny narcizmus. Myslím si, že sú to dve strany rovnakej mince. Obe majú spoločné túto logiku čistých –ako by som to povedal?- biopolitických úrovní, čistý život, pôžitky, precitlivelosť, a tak ďalej. Jednoducho, návrat k tejto starej pozícii „óóó, vraciame sa k fašizmu a podobne“ nefunguje. A kým pohŕdam takzvanými fundamentalistami, nemali by sme preberať, alebo jednoducho brať, tento liberálny protiklad medzi nami, dobrými liberálmi, versus nimi, zlými fundamentalistami. Prvý protiargument, ktorý som spomenul, je, „Počkajte chvíľu; Sú to skutočne fundamentalisti?“ Je urážkou fundamentalizmu nazývať ľudí ako Jim Bakker alebo Jimmy Swaggart (Chichoce sa) fundamentalistami. Mal som debatu so svojím dobrým priateľom, jedným z posledných marxistických dinosaurov, Fredom Jamesonom, ktorý mi povedal, „Skutoční fundamentalisti sú ľudia ako armádni teológovia, ktorí boli proti Vietnamskej vojne.“ V Izraeli je to podobné. Všetci moji židovskí priatelia mi hvoria, nie sú to nejakí hlúpi, fanatickí rabíni v Jeruzaleme versus tolerantný Tel Aviv. Ak niečo, tak Tel Aviv je horší! V Tel Avive, viete, to je etnicky čisté. Nie sú tam takmer žiadni Palestínci. Takže, najradikálnejšími proponentami dialógu s Palestíncami sú určití veľmi ortodoxní židovskí teológovia.

Som stále viac presvedčený o tom, že musíme sproblematizovať spôsob, akým nám masové médiá predstavujú túto veľkú opozíciu: oslobodzujúca, multikulturalistická tolerancia versus nejakí šialení fundamentalisti. Dovoľte mi tu byť presným. Viem, že nebezpečenstvom tu je staré pokušenie fascinovať sa –staré záležitosti Georgesa Sorela- oslobodzujúcim aspektom násilia. Som si dobre vedomý –nebojím sa použiť tento termín- „vnútornou veľkosťou“ liberalizmu, pretože náboženskí fundamentalisti zvyčajne ponímajú liberalizmus ako druh „humanistickej arogancie“. Avšak, pôvodom autentického liberalizmu je niečo omnoho tragickejšie a úprimnejšie. Liberalizmus sa objavil po tridsaťročnej vojne v Európe 17. storočia. Bola to zúfalá reakcia na veľmi pálčivý problém: máme tu skupiny ľudí so vzájomne sa vylučujúcimi náboženskými väzbami, ako môžeme vytvoriť ovládateľný priestor? V liberalizme je počiatočná skromnosť. Liberalizmus pôvodne nebol doktrínou „človek je kráľom“. Nie, bol to veľmi skromný pokus vytvoriť priestor, kde by spolu mohli žiť ľudia bez toho, aby sa navzájom masakrovali. Ako znova a znova opakujem vo svojich knihách, neberiem to zjednodušené, marxistické redukcionistické čítanie, „ľudské práva, kašľať na ne, v skutočnosti sú to len práva belochov, ktorí niečo vlastnia“. Problémom je, že od samotných začiatkov liberalizmu jestvovalo napätie medzi obsahom a formou. Správnou politickou dialektikou je, že forma, dokonca i keď to je falošné zdanie, má svoju vlastnú symbolickú funkčnosť a dáva do pohybu určitý proces.

Dokonca pred Francúzskou revolúciou Mary Wollstonecraftová povedala, „Prečo nie aj my, ženy?“ Potom ľudské práva spustili prvú veľkú politickú vzburu černochov, vedenú Toussaint L´Ouvertureom na Haiti. Požiadavkou nebolo „vráťme sa k našemu kmeňu“. Haitská revolúcia bola výlučne napojená na Francúzsku revolúciu a jakobíni –stále ich mám rád- pozvali černošskú delegáciu z Haiti do Paríža. Tlieskali im tam. Je to potom len Napoleón, ktorý to otočil. No to je ten skutočný dialektický proces, ktorý ma fascinuje. Nie je to len ten starý príbeh degenerácie – niečo je autentické a potom privlastnené – čo ma zaujíma omnoho viac, je, ako môže niečo začať ako napodobenina, no potom nadobudne svoju vlastnú (autentickú) logiku. Napríklad, Panna Maria Guadalupská, černošská Madonna. Je jasné, že katolicizmus je najprv uvalený na pôvodné obyvateľstvo – dobre, tu mi nenapadá iné pomenovanie pre ľudí, ktorí žili v Mexiku predtým, než prišli Španieli, no zjavenie Panny Guadalupskej označuje práve moment, kedy katolicizmus už viac nebol len prostým nástrojom útlaku, ale stal sa miestom, z ktorého sa artikulujú krivdy, dejisko boja. Takže, veci sú omnoho viac otvorené.

Aby som bol celkom otvorený, práve po napísaní tej knihy o Leninovi sa mi ľudia smejú a hovoria „och, och, och, ty chceš leninizmus.“ No nie, prepáčte, nie som úplne šialený (Chichoce sa). Hovorím len, že –ako ste tiež naznačili- ľavica nie je pripravená vyvodiť dôsledky z hlbokej krízy, v ktorej sa nachádza. Fenomén, ktorého ste sa dovolávali – nazývanie Busha fašistom, a podobne, ukazujú dezorientáciu ľavice. V Európe máte túto nostalgickú reakciu, ktorá vysvetľuje tú iracionálnu nenávisť ľavice voči ľuďom ako Tony Blair či Gerhardt Schroeder v Nemecku. Nie, nemám ich rád, no spôsob, akým sú často kritizovaní je, že zradili staré sociálne štáty. Dobre, ale aký bol výber? Nie je to tak, akoby bolo všetko v poriadku, ak by sme len ostali verní starej, sociálno-demokratickej logike. Alebo, aby som vám dal ďalší príklad, raz som bol na večeri s Richardom Rortym, a on pripustil, že jeho snom je to, s čím prišiel Adlai Stevenson; jeho riešením je, že by sme sa mali vrátiť k sociálne aktívnej role Demokratickej strany. Čudujem sa, či je to takto jednoduché. Nemyslím si, že je to len tak, že nejakí zlí ľudia okolo Tonyho Blaira v Anglicku, napríklad, zradili starú Labouristickú stranu. Nie, problém je, že... aká je tu alternatíva? Aby som bol celkom úprimný, som v stave prostého pýtania sa otázok.

Takže, opäť, keď problematizujem dokonca i demokraciu, nie je to ten typický ľavicový, fašistický spôsob, och, nie je to dosť veľkolepé; potrebujeme radikálne opatrenia. Nie, je to skôr, že by sme sa mali začať pýtať otázky ako, „Čo demokracia efektívne znamená, a ako dnes funguje? O čom v skutočnosti rozhodujeme?“ Napríklad, vezmime si posledných dvadsať či tridsať rokov histórie. Bol tu obrovský posun, ako všetci vieme, v celom sociálnom fungovaní štátu, v spôsobe, ako sa ekonomika zmenila pod globalizáciou, v spôsobe, akým sú vnímané sociálne služby a zdravotná starostlivosť. Bol tu globálny posun, no nikdy sme o tom nerozhodovali. Takže, najväčšia zmena, najväčší štrukturálny posun v celkovej logike kapitalistických, demokratických štátov je niečím, o čom sme my, občania, nikdy nerozhodovali. Takže, nehovorím, že by sme mali zanechať demokraciu. Hovorím len, že by sme si mali začať klásť tieto elementárne otázky: O čom dnes rozhodujeme? Prečo sú dnes niektoré veci jednoducho vnímané ako nevyhnutnosť?

Napríklad, je zaujímavé si všimnúť ten veľký posun v myslení postmodernej ľavice, ktorá si myslí, že už viac nemôžeme zmeniť fungovanie ekonomiky. Ekonomika je istý objektívny problém, ktorý má byť ponechaný odborníkom – nemotajte sa okolo toho. Jeden z poradcov Tonyho Blaira na rovinu povedal, „Čo sa týka ekonomiky, všetci sme žiakmi Margaret Thatcherovej.“ Všetko, čo potom môžeme robiť je, vytvárať o trochu viac tolerancie tu a tam, a podobne. Nehovorím, že odpoveďou na to je, že by sme sa jednoducho mali vrátiť k našemu starému projektu sociálneho štátu, ale že tu je stále veľa ťažkých otázok, ktoré sa treba opýtať.

(pokračovanie...)


[ Zdroj: http://www.lacan.com/zizekillinois.htm ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára