pondelok 16. apríla 2012

To 1% je najlepším ničiteľom bohatstva, akého kedy svet videl

GEORGE MONBIOT | The Guardian
Naša spoločná pokladnica bola posledných 30 rokov zajatá priemyselnými psychopatmi. To je dôvod prečo sme takmer zbankrotovali

Ak by bohatstvo bolo nevyhnutným výsledkom ťažkej práce a podnikania, každá žena v Afrike by bola milionárkou. Tvrdenia, že to 1% ultrabohatých si zarába na seba –že sú obdarení jedinečnou inteligenciou či tvorivosťou alebo motorom- sú príkladmi sebausvedčujúceho klamu. To znamená odmeniť sa výsledkami, za ktoré ste neboli zodpovední. Mnoho z tých, ktorí sú dnes bohatí, sa tam dostali, pretože boli schopní získať isté pozície. Tieto zaujatia pozícií vďačia menej talentu a inteligencii, než kombinácii bezohľadného vykorisťovania iných a náhodnému narodeniu sa, keďže sú takéto pozície zaberané disproporčne ľuďmi narodenými na istých miestach a do istých tried.

Nálezy psychológa Daniela Kahmenama, víťaza Nobelovej ceny za ekonómiu, sú pre predstavy, ktoré si o sebe udržujú finanční ctižiadostivci zničujúce. Zistil, že domnelý úspech je kognitívnou ilúziou. Napríklad, študoval výsledky dosiahnuté 25 majetkovými poradcami po osem rokov. Zistil, že konzistentnosť ich výkonu bola nula. “Výsledky pripomínali to, čo by ste očakávali od súťaže v hode kockou, nie od súhry schopností.” Tí, ktorí získali najväčšie bonusy, boli jednoducho šťastliví.

Takéto výsledky sa značne opakovali. Ukazujú, že obchodníci a správcovia fondov na Wall Street dostávajú svoje obrovské odmeny za to, že sa im nevedie lepšie než šimpanzovi pri preklápaní mince. Keď sa na to pokúsil Kahneman poukázať, vylúčili ho. “Ilúzia schopností… je hlboko zakorenená v ich kultúre.”

Toľko ku finančnému sektoru a jeho supervzdelaným analytikom. Podobne je to s inými formami podnikania, poviete. Disponuje váš šéf úsudkom, víziou a manažérskymi schopnosťami, ktoré sú lepšie ako kohokoľvek iného vo firme, alebo sa tam on či ona dostal(a) prostredníctvom blafu, kecov a šikanovania?

V štúdii vydanej žurnálom Psychológia, zločin a zákon, testovala Belinda Boardová a Katarina Fritzonová 39 senior manažérov a generálnych riaditeľov z vedúcich britských podnikov. Porovnali výsledky s rovnakými testami na pacientoch v špeciálnej nemocnici v Broadmoore, kde sú uväznení ľudia usvedčení z vážnych zločinov. Pri istých indikátoroch psychopatie sa hodnoty šéfov rovnali alebo prekračovali hodnoty pacientov. Vlastne na základe týchto kritérií porazili dokonca i podskupinu pacientov, ktorým diagnostifikovali psychopatické poruchy osobnosti.

Boardová a Fritzonová poukazujú na to, že psychopatické črty, pri ktorých tak vysoko bodovali títo šéfovia, úzko pripomínajú charakteristiky, ktoré hľadajú firmy. Tí, ktorí tieto črty majú, často disponujú obrovskou schopnosťou lichotiť a manipulovať silnými ľuďmi. Egocentrickosť, silný zmysel pre nároky, pripravenosť využívať druhých a nedostatok empatie a svedomia nemôžu tiež uškodiť ich vyhliadkam v mnohých korporáciách.

Paul Babiak a Robert Hare vo svojej knihe Snakes in Suits [Hadi v oblekoch] ukazujú, ako boli staré korporátne byrokracie nahradené flexibilnými, stále sa meniacimi štruktúrami, a že ako sú tímoví hráči považovaní za menej hodnotných než súťaživí preberači rizík, je pravdepodobnejšie, že budú zvolené a odmenené psychopatické črty. Pri čítaní ich práce sa mi zdá, že ak máte psychopatické sklony a narodíte sa do chudobnej rodiny, pôjdete pravdepodobne do väzenia. Ak máte psychopatické tendencie a narodíte sa do bohatej roduiny, je pravdepodobné, že pôjdete dok školy biznisu.

Toto nemá poukazovať na to, že všetci výkonní riaditelia sú psychopati. Má to poukazovať na to, že ekonomika oceňuje zlé schopnosti. Keď sa šéfovia striasli odborov a chopili sa regulátorov a daňových autorít, zrútil sa rozdiel medzi produktívnymi a rentiérskymi [s prístupom k fyzickým či finančným aktívam a technológiám] vyššími triedami. Generálni riaditelia sa teraz chovajú ako vojvodovia ťažiaci zo svojho finančného majetku sumy neúmerné k práci, ktorú robia, či k hodnote, ktorú vytvárajú, sumy, ktoré niekedy vyčerpávajú biznisy, na ktorých parazitujú. Nie sú tohto podielu bohatstva, ktorého sa chopili, hodní viac, než ropní šejkovia.

Zvyšok nás je pozvaných vládami a pätolízačskými rozhovormi v tlači, schváliť mýtus ich vyvolenia: viera, že disponujú nadľudskými talentmi. Tí najbohatší sú často vykresľovaní ako tvorcovia bohatstva. No oni si ujedali z prírodného bohatstva zeme, a práce a tvorivosti svojich pracujúcich, zbedačujúc ako ľudí, tak prírodu. Teraz s nami takmer zbankrotovali. Tvorcovia bohatstva neoliberálnej mytológie sú jednými z najefektívnejších ničiteľov bohatstva, akých kedy svet videl.

Čo sa stalo za posledných 30 rokov je, že hŕstka ľudí, ktorým asistovali neoliberálne politiky, ktoré boli najprv uvrhnuté na bohaté národy Margaret Thatcherovou a Ronaldovom Reaganom, sa chopila spoločnej pokladnice sveta. Teraz vás budem bombardovať číslami. Ospravedlňujem sa za to, ale tieto čísla musia byť vytetované do našich myslí. Medzi 1947 a 1979 rokom vzrástla produktivita v USA o 119%, zatiaľ čo príjem dolnej pätiny populácie vzrástol o 122%. No od 1979 do 2009 roku, produktivita poklesla o 80%, zatiaľ čo príjem dolnej pätiny poklesol o 4%. Zhruba v rovnakom období príjem horného 1% vzrástol o 270%.

Vo Veľkej Británii poklesla suma peňazí najchudobnejšej desatiny o 12% medzi rokmi 1999 a 2009, kým peniaze zarobené najbohatšou desatinou vzrástli o 37%. Gini koeficient, ktorý meria príjmovú nerovnosť, sa v tejto krajine vyšplhal z 26 v 1979 na 40 v 2009.

Vo svojej knihe The Haves and the Have Nots [Majetní a chudobní] sa Branko Milanovic pokúša odhaliť, kto bol najbohatšou osobou, ktorá kedy žila. Začínajúc majetným rímskym triumvirom Marcusom Crassom, meria bohatstvo podľa množstva práce krajanov, ktoré si bohatý človek dokáže kúpiť. Zdá sa, že najbohatší človek, ktorý žil za posledných 2000 rokov, je živý dnes. Carlos Slim si môže kúpiť prácu 440 000 priemerných Mexičanov. To ho robí 14-krát bohatším ako Crassus, deväťkrát tak bohatým ako Carnegie a štyrikrát tak bohatým ako Rockefeller.

Až donedávna sme boli hypnotizovaní priznávaním si moci našich šéfov. Ich prívrženci na univerzitách, v médiách, thinktankoch a vo vládach vytvorili rozsiahlu infraštruktúru odpadovej ekonomiky a lichotenia, aby ospravedlnili ich uchmatnutie si bohatstva druhých ľudí. Ponorení v tomto nonsense nám došlo, že sme zriedkakedy protestovali proti tejto pravde.

To sa teraz mení. V nedeľu večer som zažil významnú vec: debatu na schodoch Katedrály sv. Pavla medzi Stuartom Fraserom, predsedom Corporation of London, ďalším predstaviteľom z korporácie, neukázneným kňazom otcom Williamom Taylorom, Johnom Christensenom z Tax Justice Network [Sieť daňovej spravodlivosti] a ľuďmi z Occupy London. Malo to príchuť debát z Putney roku 1647. Po prvýkrát za desaťročie –a ocenenie patrí predstaviteľom korporácie, ktorí sa dostavili- bola finančná moc nútená odpovedať priamo ľuďom.

Bol to pocit akoby sa diali dejiny. Nezaslúžilí bohatí sú teraz v obraze, a zvyšok nás chce naše peniaze naspäť.


[ Zdroj: http://www.guardian.co.uk/commentisfree/2011/nov/07/one-per-cent-wealth-destroyers ]


2 komentáre:

  1. No, škoda, že tak zaujímavý článok nemá žiadne odozvy.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. No, škoda, že tak zaujímavý článok nemá žiadne odozvy.

    OdpovedaťOdstrániť