streda, 23. mája 2012

Umenie, pravda a politika

HAROLD PINTER | Democracy Now!
V roku 2005 získal Pinter Nobelovu cenu za literatúru a vo svojej prijímacej reči silno odsúdil akcie USA v Iraku a podporu skupín ako Contras v Nikarague.

Dramatik, scenárista, básnik, herec, politický aktivista, Harold Pinter, považovaný za jedného z najvplyvnejších a provokatívnych dramatikov generácie, býva dosť často prirovnávaný k svojmu priateľovi a mentorovi, Samuelovi Beckettovi. Adjektívum „Pintereskný“ sa zvykne používať na označenie situácii, ktoré sa vyznačujú „lámavými dialógmi, neistou identitou a ohrozením vznášajúcim sa vo vzduchu“.

Pinter je známy ako hlasitý kritik britskej a americkej zahraničnej politiky a aktivista proti šíreniu nukleárnych zbraní, politickému útlaku a cenzúre. V 1948 Pinter odmietol vstúpiť do britskej armády a zapísal sa ako odporca vojenskej služby.

V roku 2005 získal Pinter Nobelovu cenu za literatúru a vo svojej prijímacej reči silno odsúdil akcie USA v Iraku a podporu skupín ako Contras v Nikarague.




Viac ako 40 rokov podporovali Spojené štáty brutálnu Somozovu diktatúru v Nikarague. Ľudia Nikaraguy, vedení Sandinistami, zvrhli tento režim v 1979 dych berúcou ľudovou revolúciou.

Sandinisti neboli dokonalí. Boli vedení spravodlivým podielom arogancie a ich politická filozofia obsahovala množstvo protikladných prvkov. No boli inteligentní, racionálni a civilizovaní. Vydali sa vytvoriť stabilnú, decentnú, pluralistickú spoločnosť. Trest smrti bol zrušený. Stovky tisícok chudobou zasiahnutých roľníkov bolo odvrátených od smrti. Viac ako 100 000 rodín dostalo nárok na zem. Bolo postavených 2000 škôl. Dosť značná kampaň za gramotnosť znížila negramotnosť v krajine na menej ako na sedminu. Bolo vytvorené vzdelanie a zdravotné služby zadarmo. Detská úmrtnosť bola znížená o tretinu. Obrna bola vyhubená.

Spojené štáty odsúdili tieto úspechy ako marxisticko-leninistický rozvrat. Z pohľadu vlády USA bol nastavený nebezpečný príkald. Ak bolo Nikaragui dovolené vytvoriť základné normy sociálnej a ekonomickej spravodlivosti, ak bolo dovolené zvýšiť štandardy zdravotnej starostlivosti a vzdelania a dosiahnuť sociálnu jednotu a národnú sebaúctu, susedné krajiny si budú klásť rovnaké otázky a robiť rovnaké veci. V tom čase jestvoval, samozrejme, prudký odpor voči statusu quo v El Salvadore.

Skoršie som hovoril o „tapisériách lží“, ktoré nás obklopujú. Prezident Reagan obyčajne opisoval Nikaraguu ako „totalitárny žalár“. To bolo všeobecne prijaté médiami, a, samozrejme, britskou vládou, ako správny a férový komentár. No v skutočnosti za sandíniovskej vlády nejestvoval žiaden záznam o jednotkách smrti. Nebol žiaden záznam mučenia. Nebolo žiadneho záznamu o systematickej či oficiálnej armádnej brutalite. Žiadni kňazi neboli v Nikarague nikdy zavraždení. V skutočnosti boli vo vláde traja kňazi: dvaja jezuiti a maryknollský misionár [pomenovanie troch misionárskych organizácií, ktoré sú súčasťou rímskokatolíckej cirkvi]. Totalitárne žaláre boli vlastne hneď vedľa, v El Salvadore a Guatemale. USA zvrhli v 1954 demokraticky zvolenú vládu Guatemaly, a odhaduje sa, že cez 200 000 ľudí bolo obeťou po sebe idúcich diktatúr.

V 1989 bolo na Central American University v San Salvadore bataliónom regimentu Alcatl vytrénovanom na Fort Benning, Georgia, USA, zlomyseľne zavraždených šesť z najvýznamnejších jezuitov na svete. Ten neobyčajne statočný muž, arcibiskup Romero, bol zavraždený vo chvíli, keď slúžil omšu. Odhaduje sa, že zahynulo 75 000 ľudí. Prečo boli zabití? Boli zabití, pretože verili, že lepší život je možný a má byť dosiahnutý. Táto viera ich okamžite kvalifikovala ako komunistov. Zomreli, pretože sa opovážili spochybniť status quo, nekonečne sa rozliehajúcu chudobu, chorobu, degradáciu a útlak, ktoré boli ich dedičstvom.

USA nakoniec porazili vládu sandinistov. Zabralo to zopár rokov a značný odpor, no neľútostná ekonomická perzekúcia a 30 000 mŕtvych napokon podkopalo ducha Nikaraguajčanov. Boli opäť raz vyčerpaní a zasiahnutí chudobou. Kasína sa vrátili do krajiny. Zdravotnej starostlivosti a vzdelaniu zadarmo bol koniec. Veľký biznis sa vrátil s odplatou. „Demokracia“ zvíťazila.

No táto „politika“ sa neobmedzila len na Strednú Ameriku. Vykonávala sa po celom svete. Bola nekonečná. A je to akoby sa to nikdy nestalo.

Spojené štáty po konci druhej svetovej vojny podporovali, a v mnohých prípadoch splodili, každú pravicovú vojenskú diktatúru vo svete. Odvolávam sa na Indonéziu, Grécko, Uruguaj, Brazíliu, Paraguaj, Haiti, Turecko, Filipíny, Guatemalu, El Salvador, a, samozrejme, Čile. Hrôza, ktorú USA uvrhli na Čile v 1973 nemôže byť nikdy ospravedlnená a nikdy odpustená.

Po týchto krajinách došlo k stovkám tisícom úmrtiam. Udiali sa? A sú vo všetkých prípadoch pripočítateľné americkej zahraničnej politike? Odpoveď je áno, udiali sa, a sú pripočítateľné k americkej zahraničnej politike. No nevedeli by ste to. Nikdy sa to nestalo. Nič sa nikdy nestalo. Dokonca i zatiaľ, čo sa to dialo, tak sa to nedialo. Nezáležalo na tom. Nebol o to záujem. Zločiny Spojených štátov boli systematické, neprestajné, podlé, bezohľadné, no v skutočnosti o nich hovorilo len veľmi málo ľudí. Treba Amerike gratulovať. Po celom svete uplatňovala načisto chladnú manipuláciu moci, zatiaľ čo ju maskovala ako silu v prospech všeobecného dobra. Je to žiarivý, dokonca duchaplný, vysoko úspešný akt hypnózy.

Dodám, že Spojené štáty sú bezpochyby najväčšou šou, ktorú je možné vidieť. Je možno brutálna, ľahostajná, pohŕdavá a neľútostná, no je tiež veľmi inteligentná. Ako obchodník, je vonku na vlastnú päsť, a jej najpredávanejšou komoditou je sebaláska. Je víťazom. Počúvajte ako všetci americkí prezidenti v televízii vravia slová, „americký ľud,“ ako vo vete, „hovorím americkému ľudu, je čas sa modliť a brániť práva amerického ľudu, a prosím americký ľud, aby veril svojmu prezidentovi v činoch, ktoré sa chystá vykonať v mene amerického ľudu.“ Je to iskrivá lesť. Jazyk je používaný na to, aby udržal myslenie v zálive. Slová „americký ľud“ poskytujú skutočne zmyselné, tlmiace uistenia. Nepotrebujete myslieť. Len sa uložte na podušku. Poduška môže dusiť vašu inteligenciu a vaše kritické schopnosti, no je veľmi pohodlná. Samozrejme sa neobracia k tým 40 miliónom ľuďom žijúcim pod hranicou chudoby a dvom miliónom mužom a ženám uväznených v rozsiahlych gulagoch väzníc, ktoré sa rozliehajú po Spojených štátoch.

Spojené štáty sa už nezaujímajú o konflikty nízkej intenzity. Už nevidia zmysel v zdržanlivosti či dokonca vyhýbavosti. Kladú karty na stôl bez strachu či zaujatosti. Jednoducho im je fuk čo na to OSN, medzinárodné právo či kritickí disent, ktorý považuje za nemohúci a irelevantný. Za sebou má tiež vlastnú malú mečiacu ovečku na vodítku: patetickú a nečinnú Veľkú Britániu.

Čo sa stalo s našou vlastnou morálnou senzibilitou? Mali sme niekedy nejakú? Čo znamenajú tieto slová? Odkazujú k pojmu tieto dni veľmi zriedkavo používanému – svedomiu? K svedomiu nielen s našimi vlastnými činmi, alebo tiež našou spoločnou zodpovednosťou za činy iných? Je toto všetko mŕtve?

Pozrite na Guantanamo Bay: stovky ľudí uväznených tri roky bez obvinenia, bez právneho zastúpenia, či spravodlivého procesu, technicky uväznených naveky. Táto totálne nelegitímna štruktúra je udržiavaná v rozpore so Ženevskou konvenciou. Nie je ani tolerovaná, ťažko vôbec preberaná tým, čo sa nazýva „medzinárodné spoločenstvo“. Toto zločinecké potupenie je páchané krajinou, ktorá o sebe vyhlasuje, že je „vodcom slobodného sveta“. Myslíme na obyvateľov Guantanamo Bay? Čo o nich hovoria médiá? Občas vykuknú, malý odstavec na strane šesť. Boli odovzdaní zemi nikoho, z ktorej sa vlastne nesmú nikdy vrátiť. V súčasnosti sú mnohí na hladovke, kŕmení násilím, vrátane britských rezidentov. Na týchto procedúrach núteného kŕmenia nie je nič príjemné. Žiadne sedatíva či anestetiká. Iba tuba, ktorú vám strčia do nosa a do krku. Zvraciate krv. Toto je mučenie. Čo na to povedal britský minister zahraničných vecí? Nič. Prečo? Pretože ten zo Spojených štátov povedal, „Kritizovať naše vedenie v Guantanamo Bay predstavuje nepriateľský čin. Ste buď s nami alebo proti nám“. Tak Blair čušal.

Invázia do iraku bola zločineckým činom, akt blatantného štátneho terorizmu, dokazujúci absolútne pohŕdanie konceptom medzinárodného práva. Invázia bola svojvoľným vojenským činom inšpirovaným sériou klamstiev a hrubej manipulácie médií a teda verejnosti; čin, ktorého účelom bolo skonsolidovať americkú vojenskú a ekonomickú kontrolu nad Stredným Východom, maskovanú za poslednú možnosť –všetky ostatné ospravedlnenia vo svojom ospravedlnení zlyhali- ako oslobodenie; hrozné uplatnenie vojenskej moci zodpovednej za smrť a zmrzačenie tisícov a tisícov nevinných ľudí.

Priniesli sme mučenie, kazetové bomby, ochudobnený urán, nespočítateľné množstvo náhodných vrážd, biedu, degradáciu a smrť Iračanom a nazvali to „prinesenie slobody a demokracie na Stredný Východ.“

Koľko ľudí potrebujete zabiť, aby to stačilo na popis masová vražda a vojnový zločinec? 100 000? Viac než dosť, povedal by som. Preto je spravodlivé, aby boli Bush a Blair obvinení pred Medzinárodným trestným súdom. No Bush bol chytrý. Nepodpísal Medzinárodný trestný súd. Preto, ak sa akýkoľvek americký vojak alebo, v tomto prípade, politik ocitne na lavici obžalovaných, Bush upozornil, že pošle námornú pechotu. No Tony Blair Súd podpísal a je preto k dispozícii pre trestné stíhanie. Môžeme dať Súdu jeho adresu, ak majú záujem. Je to Downing Street 10, Londýn.

Smrť je v tomto kontexte irelevantná. Obaja, Bush a Blair stavajú smrť na zadnú platňu sporáka. Prinajmenšom 100 000 Iračanov bolo zabitých americkými bombami a strelami predtým, ako začalo iracké povstanie. Títo ľudia nemali silu niečo zmeniť. Ich úmrtia nie sú. Sú prázdne. Nie sú ani zaznamenaní ako mŕtvi. „Nerátame telá,“ povedal americký generál Tommy Franks.

Začiatkom invázie bola na prednej strane britských novín fotografia Tonyho Blaira bozkávajúceho líce málého irackého chlapca. „Milé dieťa,“ vravela snímka. O niekoľko dní neskôr bola na vnútornej strane fotka a príbeh ďalšieho štvorročného chlapca bez rúk. Jeho rodina bola vyhodená do vzduchu raketou. Jediný prežil. „Kedy sa mi vrátia ruky?“ pýtal sa. K tomuto príbehu sa nikdy viac nevracalo. Áno, Tony Blair ho nedržal vo svojich rukách, ani telo žiadneho iného zmrzačeného dieťaťa, ani telo akejkoľvek skrvavenej mŕtvoly. Krv je špinavá. Zašpiní vám košeľu a kravatu, keď v televízii prednášate úprimnú reč.

2000 amerických mŕtvych je ťažkosťou. Do svojich hrobov sú prenášaní za tmy. Pohreby sú nenápadné, mimo újmy. Zmrzačení hnijú vo svojich posteliach, niektorí po zvyšok svojich životov. Takže, mŕtvi i zmrzačení hnijú v rozličných typoch hrobov.

Tu je výňatok z básne Pabla Nerudu, „Vysvetľujem pár vecí“:

A jedno ráno všetko toto horelo
Jedno ráno vyšľahli plamene
Zo zeme
Pohlcujúce ľudské bytosti
A odvtedy oheň,
Odvtedy pušný prach
A odvtedy krv.
Banditi s lietadlami a Maurami,
Banditi s prsteňmi a vojvodkyňami,
Banditi s čiernymi frátermi frkajúcimi požehnania
Prišli z oblohy aby zabili deti
A krv detí prebíjala ulice
Bez náhlenia, ako krv detí.

Šakali ktorých by sa šakali štítili
Kamene do ktorých by sa zahryzli suché bodliaky a vypľuli ich von,
Zmije ktorých by sa zmije hnusili

Tvárou v tvár tebe som videl krv
Španielska vypínajúcu sa ako príliv
Čo ťa zaplaví
Vlnou hrdosti a nožov

Vierolomný
Generáli:
Pohliadnite na môj mŕtvy dom,
Pozrite na zlomené Španielsko:
Z každého domu sa valí horiaca oceľ
Namiesto kvetov
Z každého lôžka Španielska
Vychádza Španielsko
A z každého mŕtveho dieťaťa puška s očami
A z každého zločinu rodia sa guľky
Ktoré jedného dňa nájdu
Stred tvojho srdca.

A vy sa opýtate: prečo táto báseň
Nehovorí o snoch a lúčení
A veľkých sopkách jeho rodného kraja.

Poďte a uzrite krv v uliciach.
Poďte a uzrite
Krv v uliciach.
Poďte a uzrite krv
V uliciach!


Dovoľte mi objasniť, že citovaním z Nerudovej básne v žiadnom prípade neporovnávam republikánske Španielsko s Irakom Saddáma Husajna. Citujem Nerudu, pretože v súčasnej poézii som nikde nečítal tak silný, surový opis bombardovania civilistov.

Už som povedal, že Spojené štáty sú teraz celkom úprimné v kladení svojich kariet na stôl. Toto je ten prípad. Ich oficiálne deklarovaná politika je teraz definovaná ako „dominancia nad celým spektrom“. To nie je moje pomenovanie, je ich. „Dominancia nad celým spektrom“ znamená kontrolu nad zemou, morom, vzduchom a priestorom a všetkými potrebnými zdrojmi.

USA dnes po svete okupuje 702 vojenských základní v 132 krajinách, s čestnou výnimkou Švédska, samozrejme. Celkom presne nevieme, ako sa tam dostali, no sú tam úplne v poriadku.

Spojené štáty vlastnia 8000 aktívnych a funkčných nukleárnych hlavíc. 2000 je v spúšťacej pohotovosti, pripravených na odpálenie s pätnásťminútovým varovaním. Vyvíja nové systémy nukleárnych síl známych ako ničitelia bunkrov. Vždy spolupracujúci Briti sa snažia vymeniť svoje nukleárne strely Trident. Pýtam sa, na koho mieria? Usamu bin Ladina? Vás? Mňa? Joea Dokesa? Čínu? Paríž? Kto to vie? To, čo vieme, je, že toto detinské šialenstvo, vlastnenie a hrozivé používanie nukleárnych zbraní je v srdci súčasnej americkej politickej filozofie. Mali by sme si pripomenúť, že Spojené štáty sú v permanentnom vojenskom postavení a neukazujú žiadne známky poľavenia.

Mnoho tisícok, ak nie miliónov, ľudí v USA sú sami preukázateľne znechutení, zahanbení a nahnevaní z činov svojej vlády, no v tomto postavení –ešte- nie sú koherentnou politickou silou. No nie je pravdepodobné, že sa úzkosť, neistota a strach, ktoré vidíme v USA denne narastať, zmenšia.

Viem, že prezident Bush má mnoho neobyčajne kompetentných autorov preslovov, no chcel by som sa na túto prácu prihlásiť dobrovoľne. Navrhujem nasledovný krátky prejav, ktorý by mohol mať k národu v televízii. Vidím ho vážneho, s vlasmi starostlivo učesanými, seriózneho, príjemného, úprimného, často očarujúceho, niekedy nasadzujúceho krivý úsmev, čudne atraktívneho, mužského muža.

„Boh je dobro. Boh je dokonalý. Boh je dobro. Môj boh je dobro. Bin Ladinov boh je zlo. To je zlý boh. Saddámov boh bol zlý, až na to, že ho nemal. Bol to barbar. My nie sme barbari. Neodsekávame ľuďom hlavy. Veríme v slobodu. Tak ako boh. Nie som barbar. Som demokraticky zvolený líder slobodu milujúcej demokracie. Sme súcitnou spoločnosťou. Robíme súcitné popravy a dávame súcitné smrteľné injekcie. Sme skvelý národ. Nie som diktátor. On je. Nie som barbar. Oni všetci nimi sú. Mám morálnu autoritu. Vidíte túto päsť? Tá je mojou morálnou autoritou. A nezabudnite na to.“

Život spisovateľa je veľmi zraniteľnou, takmer nahou aktivitou. Nemusíme o tom nariekať. Spisovateľ si vyberie a nič s tým nenarobí. No je pravdou povedať, že ste otvorený všetkým vetrom, niektorým i mrazivým. Ste v tom sám na vlastnú päsť, na vlastnú končatinu. Nenájdete úkryt, ochranu, kým neklamate, kedy si, samozrejme, vytvoríte svoju vlastnú ochranu a, dalo by sa povedať, stávate sa politikom.

V tejto reči som na smrť odkazoval niekoľkokrát. Teraz budem citovať z vlastnej básne nazvanej „Smrť“.

Kde našli to mŕtve telo?
Kto našiel to mŕtve telo?
Bolo to telo mŕtve keď ho našli?
Ako bolo to mŕtve telo nájdené?

Kto bol to mŕtve telo?

Kto bol otcom či dcérou či bratom
Alebo strýkom alebo sestrou alebo matkou alebo synom
Tohto mŕtveho a opusteného tela?

Bolo to telo mŕtve keď ho opustili?
Opustil to mŕtve telo?
Kým bolo opustené?

Bolo to mŕtve telo nahé alebo pripravené na cestu?
Čo vás primälo vyhlásiť to mŕtve telo za mŕtve?
Vyhlásili ste to mŕtve telo za mŕtve?
Ako dobre ste poznali to mŕtve telo?
Ako ste vedeli že to mŕtve telo bolo mŕtve?

Umyli ste to mŕtve telo?
Zatvorili ste obe jeho oči?
Pochovali ste to telo?
Opustili ste ho?
Pobozkali ste to mŕtve telo?


Keď sa pozrieme do zrkadla, myslíme si, že obraz, ktorému stojíme oproti, je presný. No pohnite sa o milimeter a obraz sa zmení. V skutočnosti sa dívame na nekonečnú radu odrazov. No spisovateľ musí niekedy zrkadlo rozbiť, pretože na druhej strane zrkadla na nás pozerá pravda.

Verím, že navzdory obrovským rozdielom, ktoré tu sú, neoblomné, pevné, vášnivé intelektuálne odhodlanie medzi občanmi stanoviť reálnu pravdu našich životov a našich spoločností je rozhodujúcou povinnosťou, ktorá pripadá nám všetkým. Je vlastne povinné.

Ak je takéto odhodlanie nie je stelesnené v našej politickej vízii, tak nemáme nádej obnoviť to, čo sa nám takmer stratilo: ľudskú dôstojnosť.



[ Zdroj: http://www.democracynow.org/2008/12/30/harold_pinter_1930_2008_on_art http://www.democracynow.org/2008/12/31/harold_pinter_1930_2008_part_2 ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára