utorok, 19. júna 2012

Doslov knihy Ľ. Blahu - Matrix kapitalizmu

ĽUBOŠ BLAHA
Nadväzne na to, čo som v tejto knižke načrtol, v nadväznosti na fakt, že žijeme v „matrixe kapitalizmu“, ktorý stráži a manipuluje naše túžby, potreby, sny a ašpirácie, a nadväzujúc na to, že verím v možnosť prekročiť systém a vymaniť sa z jeho zajatia, v nadväznosti na všetko to, čo som napísal o pravde ako emancipačnej sile, chcel by som na záver oceniť všetkých novodobých disidentov, a teda každého, kto bojuje za humanistické ideály a stojí proti korporatívnemu molochu s tisíckami platených ideológov, úradníkov, vojakov, policajtov, tajných agentov, finančných skupín a politikov. Rád by som vyjadril vďaku všetkým disidentom kapitalizmu, ktorí sa nevzdávajú a bojujú proti systému napriek tomu, že im to prináša mnohé úskalia a problémy.

Disident je človek, ktorý nepatrí do žiadnej etablovanej a tendenčnej skupiny ideológov a napriek životným komplikáciám bojuje za svoje presvedčenie a za práva slabých a vylúčených. Takto možno vnímať aj chartistov z roku 1977, ktorí sa vzbúrili proti neslobode v Československu. Opäť: bez ohľadu na to, aký máme názor na ich aktivity z obsahového hľadiska, z formálneho hľadiska ide o boj Dávida s Goliášom. A vytrvalosť Dávida v boji proti navonok neporazi/ teľnému obrovi je z romantického hľadiska čosi nesmierne sympatické a príkladné.

Otázka je, či takýchto disidentov možno nájsť aj v moderných demokratických spoločnostiach. Som presvedčený, že áno. No darmo ich budeme, povedzme, na našom území hľadať napravo, medzi priamymi ideovými nasledovníkmi Charty ’77. Ideológovia, odvolávajúci sa dnes na chartistické tradície, patria do kategórie etablovaných intelektuálov, ktorí zväčša obhajujú kapitalistický režim s podobným zanietením ako nacistickí štátni ideológovia obhajovali tretiu ríšu. Disponujú obrovskými finančnými zdrojmi, podporou štátu a nadnárodných korporácií, spoločenským uznaním a otvoreným priestorom v tendenčných médiách a občianskej spoločnosti. Na Slovensku ich nájdeme na teplých a dobre platených miestečkách v solventných denníkoch či týždenníkoch, v tendenčných televíznych reláciách, či v nadáciách, disponujúcich nemalými prostriedkami. Sú súčasťou veľkých ideologických aparátov a think-tankov. Ráno prídu do práce na luxusných autách, osem hodín produkujú „myslenie“ podľa konkrétnych pravicových ideologických šablón a večer sa vracajú do svojich priestranných obývačiek, kde spokojne sledujú svoje výstupy v komerčnej televízii a umelo vyfabrikovanú podporu verejnosti, ktorú pomáhajú utvárať. Toto nie sú disidenti. Toto sú aparátnici a ideológovia režimu. Akýkoľvek romantizmus je u nich už dávno preč.

Tradíciu disentu na Slovensku a v západných spoločnostiach rozvíjajú celkom iní ľudia. Nie sú združení v nijakých bohatých think-tankoch ani nedisponujú teplými miestami a luxusnými autami. Keby dali svoj intelekt do služieb režimu, mali by peniaze aj uznanie. No oni namiesto toho bojujú proti systému v mene humanistických hodnôt a ľudských práv tých, ktorí v kapitalizme tvoria väčšinu – vylúčených, chudobných a neúspešných. Títo ľudia väčšinou patria k podfinancovaným spoločenskoprávnym organizáciám, k chudobným ľavicovým periodikám, k malým intelektuálnym skupinkám bez zdrojov, peňazí či publicity v mainstreamových médiách. Zvolili si život vydedencov a disidentov. Pre hodnoty a presvedčenie obetovali svoj lepší životný štandard. Aj keď ich síce nikto neprenasleduje v takom zmysle, ako prenasledovali disidentov za bývalého režimu, pomsta „demokratického“ kapitalistického systému je rovnako sladká. Nezavrú ich do väzenia, no znemožnia ich, inak nedostanú prácu, vylúčia ich zo spoločenskej diskusie, stanú sa objektom štvavých kampaní, výsmechu a opovrhnutia.

Bývalý režim sa voči disidentom správal ako infarkt – zasiahol náhle a tvrdo. Udrel, uväznil, prenasledoval. Súčasný režim je ako rakovina – nenápadne a takmer neviditeľne človeka rozkladá a nivočí. Berie mu dôstojnosť, napáda jeho integritu. Bez viditeľných trestov a bombastických procesov ho necháva hniť v pozícii, do ktorej ho nenápadne vmanévruje – v pozícii chudobného akademika, nezamestnaného novinára, odsúdeniahodného extrémistu či nepoučiteľného rojka. Takto skončili všetci, ktorí bojujú proti systému, či už alterglobalisti, socialisti, humanisti, utopisti, anarchisti a ďalší slušní občania, intelektuáli a aktivisti. Na rozdiel od etablovaných ideológov si dovolili niečo neslýchané – neprestali štrngať kľúčmi v novembri 1989. Oni „štrngajú“ ďalej – proti novým elitám, proti novým nespravodlivostiam.

Osudy týchto novodobých disidentov sa nemôžu podobať osudom hrdinov – akýkoľvek heroický a romantický status im systém musí vziať. Ich osudy sa omnoho väčšmi podobajú osudu bláznov zatvorených v ústavoch. Nesedia vo väzení ako mučeníci; sú uväznení vo foucaultovskej spoločnosti dozerania. A nevzdávajú sa napriek tomu, že sú v absolútnej menšine. Na intelektuálnom poli bojujú s celým štátnym aparátom, s početnými tímami mainstreamových nadácií a think-tankov, s mediálnymi úderkami a dobre situovanými ideológmi režimu. Bojujú sami, bez pomoci a len prostredníctvom svojho rozumu, hlasiviek a pera. Prečo to robia? Pre hodnoty a ideály. Tak ako mnohí odporcovia skostnatených boľševikov pred rokom 1989. Na rozdiel od nich novodobým disidentom však nikto neprizná ani len status disidenta, status bojovníka, status hrdinu.

Naopak, do pozície disidentov a hrdinov sú prostredníctvom mediálnych hier navonok vmanévrovaní režimoví intelektuáli, ktorých síce režim rozmazná/ va, no aspoň z formálneho hľadiska sa usilujú podobať na svojich disidentských predchodcov z Charty ’77. Vídavame ich v tmavom štýlovom televíznom štúdiu v oprášených sakách s cigaretkou, neoholených, so strapatými vlasmi, s romantickými gestami, naučenými frázami. Robia všetko preto, aby pôsobili ako predstavitelia undergroundu. Oni však nie sú v podzemí, ale na výslní režimu, ktorý ako režimistickí technokrati tak zaťato obhajujú.

Ak teda vyjadrujem svoju úctu všetkým disidentom, nevyjadrujem úctu tým, ktorí sa s najväčším krikom hlásia k tradícii Charty ’77. Vyjadrujem ju voči tým, ktorí sú skutoční disidenti a sú naozaj v undergrounde. Pre mnohých to možno bude prekvapenie, ale časy sa zmenili – dnes sa už disent nenachádza vpravo, ale vľavo. Tam je dnes ríša intelektuálnej slobody a úprimnosti. Tam je dnes ríša politického romantizmu a hrdinstva. Poznám viacerých intelektuálov a aktivistov, ktorí obývajú túto ríšu. A hoci sa s nimi v mnohom nezhodnem, a nie všetci sú moji priatelia, súčasný disent na Slovensku si vážim stokrát viac než etablovaných režimistických ideológov, analytikov a politológov, ktorí nemajú s bývalými zaslepenými a netvorivými ideológmi marxizmu-leninizmu spoločné len jedno: že nie sú marxisti.

Touto svojou krátkou knižkou o systémovej manipulácii by som okrem iného chcel vzdať hold všetkým ľuďom, ktorí dnes žijú v pozícii disidentov; svoje úprimné uznanie všetkým, ktorí vlastný komfort obe/ tovali v mene ideálov. Takýchto ľudí je na Slovensku zúfalo málo. A je pre mňa cťou, že mnohých z nich poznám osobne. Želám si byť ako oni a vždy pre mňa budú tou najväčšou inšpiráciou.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára