utorok, 19. júna 2012

Horšie ako zrada

TIBURON | Kriteko
Žiadnej z krajín, ktoré boli Európskou úniou a MMF odstrihnuté od finančných trhov, totiž nikto nezištne nepomáha. Nie sme svedkami žiadnych nových transferov či nebodaj darov. Peniaze, ktoré sa do nich pumpujú, buď cez euroval, MMF alebo cez Európsku centrálnu banku, sú pôžičky, ktoré sa obratom a pochopiteľne aj s nemalými úrokmi vracajú do kasy veriteľov. ...
Ak nie sme z ideologických dôvodov ochotní, respektíve – pretože nám prerástli cez hlavu – ani schopní kolabujúce banky znárodniť, alebo na plnenie úloh, ktoré sú pre spoločnosť kľúčové, nahradiť inými verejnými inštitúciami, nemáme mnoho ďalších možností.


V upršané ráno, do ktorého ma zobúdza šuchtavý hrmot električky, zapínam telku. Idú správy, v ktorých francúzsky prezident varuje gréckych voličov: Ak sa vo voľbách rozhodnete v prospech Syrizy, a teda odmietnete ďalej plniť podmienky, ktoré vaši doterajší volení zástupcovia vo vašom mene prijali, niektoré členské krajiny EÚ budú žiadať, aby bolo Grécko vyrazené z eurozóny. Ja síce nie, ale iní áno.

Alibistický sraľo, ako Daladier, pomyslím si, rozbolí ma hlava a deň sa mi zdá ešte zlovestnejší. Vzápätí sa dozvedám, že príležitosti vykonať špinavú robotu sa iniciatívne chopil aj náš premiér Fico. Marí sa mi, že Bratislavou nedávno ako vypĺznutý netopier preletel predseda Európskej Rady Herman van Rompuy.

S „jednoznačným postojom vlády Slovenskej republiky“ ku gréckym voľbám sa v žiadnom prípade nedokážem stotožniť. Parafrázujúc šéfa Napoleonovej polície Fouchéa: Je to horšie ako zrada, je to chyba.

Zodpovední európski politici majú odôvodnený strach z dominového efektu v prípade bankrotu bánk. Ale miesto toho, aby riešili dominový efekt, európske vlády zombie bankový sektor rekapitalizujú. Napichli ho na zospoločnené zdroje – dane, verejné rozpočty – a teraz sa nestačia čudovať, ako rýchlo ich vyciciavajú. Problémy finančného systému sú však takej povahy a takého rozsahu, že takto zmobilizované zdroje ani zďaleka nestačia.

Ešte stále mám tendenciu uveriť, že mnohí zodpovední politici si to neuvedomujú, pretože drvivá väčšina z nich nemá o ekonomike a súčasnom finančníctve v skutočnosti ani poňatia. Mnohí sú možno aj v šiestom roku od jej vypuknutia ešte stále presvedčení, že nejde o systemickú krízu, ale iba o pár zhnitých jabĺk v košíku. Ak vylúčim moralistickú pózu alebo pocit nadradenosti, tak by to do určitej miery vysvetľovalo aj bezohľadnosť s akou vystupujú napríklad voči Grécku, a ktorú obhajujú ako zásadovitosť zaručujúcu kredibilitu spoločného európskeho postupu.

Povedzme, že sú odhodlaní byť tvrdí, pretože sú skutočne presvedčení o správnosti spoločného postupu. V takom prípade je však najvyšší čas, aby pochopili, že jeho kredibilita je zásadne nalomená už len tým, že je v dohodnutej podobe odsúdený na zlyhanie. Žiadnej z krajín, ktoré boli Európskou úniou a MMF odstrihnuté od finančných trhov, totiž nikto nezištne nepomáha. Nie sme svedkami žiadnych nových transferov či nebodaj darov. Peniaze, ktoré sa do nich pumpujú, buď cez euroval, MMF alebo cez Európsku centrálnu banku, sú pôžičky, ktoré sa obratom a pochopiteľne aj s nemalými úrokmi vracajú do kasy veriteľov.

V kombinácii s mzdovou defláciou a kontrakciou vnútornej spotreby, ktorá im je nanucovaná v mene zvýšenia konkurencieschopnosti, to znamená, že takéto napojenie na umelý obeh nijakým spôsobom finančnú situáciu daných krajín nemôže zlepšiť. Nadôvažok prehlbuje makroekonomické nerovnováhy v eurozóne. Nemecké či holandské banky totiž dnes už naozaj nevedia čo robiť s kapitálovou záplavou, ktorá sa na nich v posledných mesiacoch valí – realitná bublina aj v Európe pomaly ale isto vyfukuje, ostávajú možno zlato, suroviny a iné komodity.

Ak nie sme z ideologických dôvodov ochotní, respektíve – pretože nám prerástli cez hlavu – ani schopní kolabujúce banky znárodniť, alebo na plnenie úloh, ktoré sú pre spoločnosť kľúčové, nahradiť inými verejnými inštitúciami, nemáme mnoho ďalších možností. Môžeme len naťahovať čas. A demokratická ľavica by ho mala využiť na to, aby tam, kde môže, v záujme ľudu vyjednávala, a tam kde nemá moc, trpezlivo vysvetľovala a presviedčala. Ale určite nie na to, aby topiacemu sa Grécku ešte stúpla na hlavu.

Grécku boli celkom zjavne nadiktované podmienky, ktoré ani pri najlepšej snahe a vôli nemôže splniť. Takto ho lámať je nielen ľudsky poburujúce, ale aj prakticky zbytočné a teda dokonale kontraproduktívne. Stanovené podmienky nesplní, rovnako ako ich nespĺňa Írsko, Portugalsko a Španielsko a vlastne 23 z 27 krajín EÚ, proti ktorým Európska komisia vedie procedúru nadmerného deficitu. Prestaňme teda realitu kamuflovať ekonomickým výkladom, ide len a len o politiku.

Postupom času som dospel k záveru, že určité politické kruhy v Európe (ale zrejme aj mimo) toto všetko veľmi dobre vedia, a situáciu sa rozhodli využiť na presadenie svojich politických cieľov – redefiníciu projektu európskej integrácie a jej geografickú rekonfiguráciu.

Špekulovanie o motiváciách postoja nášho premiéra smerom ku Grécku prenechám historikom. V rovine deklarovaného zámeru sú nepodstatné, nakoľko grécki voliči ani nevedia, že Robert Fico existuje. Podstatné je ale nasledovné: Vylúčenie člena z eurozóny znamená smrť Únie v tej podobe ako ju poznáme. To, že naša vláda takéto stanovisko zaujala v mene jej zachovania, je tragické. Isto, nie je prvá ani jediná. Avšak bez ohľadu na to, či ide o bluf alebo nie, to signalizuje, že mierový duch, ktorý po druhej svetovej vojne dával projektu európskej integrácie zmysel a morálnu silu vyprcháva ako oxid uhličitý z kofoly.

Stojíme na čiernom bode času: Táto kríza nás buď stmelených prevedie ďalej, alebo nás roztrhne späť do bolestiplnej minulosti.

Tvrdím, že prebiehajúcu krízu spôsobil z reťaze pustený kapitál. Problém nie je v štátnom dlhu a už určite nie v tom gréckom. Ten z pohľadu toho, čo je v stávke, predstavuje mikroskopickú položku, ktorú dokáže ECB vyriešiť skôr, ako si Draghi kýchne. Je v hypertrofii hospodárskeho významu a beztrestnosti finančného sektora: v bankách, hedgeových fondoch, dôchodcovských správcovských spoločnostiach, poisťovniach, private equity fondoch, daňových rajoch… . Skrátka v celom jednom modeli hospodárskeho rozvoja, ktorý môžeme s kľudným svedomím onálepkovať ako neoliberálny kapitalizmus.

A teraz niektorých priateľov asi prekvapím:

Práve preto bez mihnutia oka dávam za pravdu tým, ktorí tvrdia, že spôsob, akým sa doteraz európski politici snažili situáciu riešiť, je učebnicovým príkladom socializácie súkromných strát, priam inštitucionalizovanou podporou morálneho hazardu. Tiež súhlasím, že nie je fér, aby sa Slovenská republika, ktorá sa sama potáca na pokraji priepasti, zadlžovala v mene európskej solidarity financovala nekončiace sa odvracanie krachu jednotlivých bánk a vôbec finančného sektora.

Ale napriek tomu zostávam presvedčený, že to, čo sa doteraz udialo, je stále prijateľnejšie, ako keby sme v danej situácii nechali špekulantov zahučať. Euroval nie je riešenie, dokonca je v ňom zakódované systemické riziko. Ale moja morálna voľba je, že ho za daných okolností radšej podstúpim, akoby som mal niesť zodpovednosť za násilie, ktoré so sebou vždy prinášajú bieda a chaos.

Tiež si želám, aby banky, ktoré zle investujú, za svoje rozhodnutia niesli zodpovednosť. Lenže mnohé korporácie už dávno svojou finančnou váhou prerástli možnosti akéhokoľvek štátneho rozpočtu a v Európskej únii sme sa ešte nedopracovali k tomu, aby sme dokázali od dôsledkov ich prípadného bankrotu ochrániť vklady a tiež produktívne ekonomické tkanivo spoločnosti naprieč kontinentom.

Práve preto ma slová nášho štátneho tajomníka Petra Javorčíka svojim spôsobom ukľudnili: Tam, kde on vidí len nejaké krátkodobé riešenie krízy – v sanácii bankového sektora – je kľúč k budúcnosti Európskej únie. Kým sa teda naši diplomati v plnej poľnej budú srdnato venovať tomu, ako napĺňať „dlhodobú víziu fungovania EÚ“, aspoň nebudú fušovať do roboty tým, ktorí chápu, o čo v skutočnosti ide.



Prevzaté so súhlasom Kriteko.

[ Zdroj: http://blog.jetotak.sk/kriticka-ekonomia/2012/06/18/horsie-ako-zrada/ ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára