utorok, 24. júla 2012

26. júl. – Deň rebélie

26. júla slávi Kuba národný sviatok nazývaný deň rebélie. V tento dátum sa roku 1953 započala kubánska revolúcia, keď Fidel Castro spolu s ďalšími zhruba sto päťdesiatimi povstalcami zaútočil na kasárne Moncada v Santiago de Cuba.

Cieľom bol obsadenie kasární Moncada, tiež obsadenie menšieho vojenského komplexu v Bayame a následné zburcovanie obyvateľstva oboch miest. Revolucionári mali v pláne rozdať ľudu ukoristené zbrane a začať po ceste José Martího ťaženie na Havanu. V konečnom dôsledku chceli zvrhnúť vtedajšieho diktátora Fulgencia Batistu a vytvoriť novú demokratickú vládu. Akcia zlyhala na vojenskej neskúsenosti bojovníkov, nedostatočnej výzbroji a organizácii. Väčšina aktérov povstania zahynula buď na mieste pod paľbou vojakov armády alebo počas ďalších dní, kedy boli zajatí povstalci mučení a hromadne popravovaní.


Hoci Slovensko delia od Kuby hlboké vody oceánu a mnohé kultúrne a historické odlišnosti, je zaujímavé zamyslieť sa i v našich pomeroch nad fenoménom rebélie. Podľa slovníka je rebelom osoba, ktorá brojí proti zavedenému poriadku, teda jedinec, ktorý sa vzpiera zaužívaným normám spoločnosti, ktorý voči nim prejavuje odpor a v súlade s týmto presvedčením koná. Vytvorením dojmu demokratickosti a slobody v našom spoločenskom okruhu po roku 1989 zanikla i potreba rebelovať a požadovať radikálne zmeny. Kapitalizmus, ktorý sa od tohto roku usídlil v našej krajine budí zdanie racionality a pasuje sa do úlohy jediného možného a správneho spoločensko-ekonomického poriadku, ktorý hoci má i svoje negatívne stránky, je najlepším možným spôsobom zriadenia spoločnosti. Slovom kapitalizmus sa však zriedkavo naša reálna socioekonomická situácia označuje. Ak aj, takmer nikto nespochybní legitimitu tohto režimu. Vďaka antikomunistickej propagande, teda oficiálnemu šíreniu lží o bývalom režime, kedy je tento režim kriminalizovaný a označovaný ako totalitárny, mnohí nadobudli dojem, že naše spoločensko-ekonomické usporiadanie je prirodzené, najlepšie možné či neprekonateľné. Človek 21. storočia si vie lepšie predstaviť obsadenie planéty mimozemšťanmi ako napríklad život bez peňazí. Slová ako rebélia či revolúcia dnes nadobúdajú význam iba v marketingových sloganoch, kedy pozorujeme stovky revolúcií v odievaní, jedle alebo v bytových doplnkom. Ste rebel, ak pijete ten či onen nápoj a revolučne sa obliekate ak nosíte tenisky značky, ktorá „revolučne vylepšila funkčnosť svojich produktov“.


I keď je slovo rebélia alebo revolúcia sprofanované reklamou, médiami a ďalšími kultúrnymi alebo spoločenskými či politickými aspektmi, je zaujímavé zamyslieť sa, či v spoločnosti, v ktorej žijeme, nemá miesto alebo nie je potrebná rebélia v tom pravom zmysle slova. Či i dnes sa nepotrebujeme búriť voči zaužívaným normám, či nie je dnes viac ako inokedy nevyhnutné vyjadriť vlastný názor a či sme naozaj tak spokojní a šťastní v režime, ktorý nám priniesol ekonomické otroctvo a panstvo kapitálu, že s čistým svedomím a úsmevom akoby vystrihnutým z reklamného bigboardu dokážeme ráno vstať a prijať svoj proletársky údel.


A tak je na mieste pýtať sa, kde sú dnes rebeli? Existujú dnes ešte revolucionári? Verejne sa za revolucionárov vyhlasujú tí, čo bojujú proti komunizmu. A skutoční revolucionári bývajú nazývaní teroristami, vagabundmi, asociálnymi živlami alebo napokon tým najhorším menom, ktorým sa všetci nepohodlní označujú – komunistami. Ak Marx s Engelsom začínali svoj manifest slovami „Po Európe mátoží strašidlo – strašidlo komunizmu.“ sú tieto ich slová aktuálne i dnes. Komunizmus je rebéliou voči kapitalizmu. Komunizmus je priamy odpor voči statu quo, pretože nechce zmierňovať jeho následky, ani kľučkovať v mantineloch nastaveného systému, ale chce ho zvrhnúť. Útočí na jeho základný kameň, na tepnu tela kapitalistického systému – na súkromné vlastníctvo. Preto je odvšadiaľ biľagovaný, preto je v Poľsku zakázané nosiť tričko s Che Guevarom a v Maďarsku zločinom nakresliť kosák a kladivo. Ibaže priamym protikladom komunizmu je fašizmus a naša spoločnosť sa na hranici s fašizmom potáca. I keď na Slovensku ešte môžeme nosiť tričká s Guevarom a smú nám z okien visieť červené vlajky, masívna antikomunistická propaganda spojená s klerikalizáciou verejného života dávajú nádej fašistickej budúcnosti. Radikálna ľavica je kriminalizovaná, ba čo viac, sama je zdecimovaná a hľadá cesty ako by sa mohla očistiť. Ustupuje zo svojich radikálnych stanovísk a miesto otvoreného boja podnecuje reformné aktivity. Týmto postojom však len potvrdzuje obvinenia, ktoré sa na jej hlavu vznášajú.


Ak sme sa búrili (čomu ešte mnohí veria, že sme sa skutočne búrili) pred osemdesiatym deviatym, prečo sa nebúrime dnes? Je život po roku 1989 tak prevratne lepší a naozaj žijeme v slobodnom usporiadaní? Ak sme vystúpili proti negatívnym stránkam socializmu, ak dnes kritizujeme vtedajšiu prítomnosť politických väzňov, cenzúru, násilie proti povstalcom alebo ostnaté drôty na hraniciach, čo nám bráni vidieť tie isté negatíva dnes? Nemáme i dnes vari politických väzňov? Možno nefigurujú pod touto hlavičkou, no nazývajú sa „teroristi“ a v našich väzniciach ich zopár tiež pobýva. Či nepoužíva tento režim rovnako násilie na potlačenie akéhokoľvek odporu? Čo znamenali potom obušky, slzný plyn a vodné delo na protestoch Gorila? Či máme naozaj slobodu slova a prejavu? Diskusia o interrupciách, kde diskutujú traja katolícki kňazi a jedna lekárka, ktorá im prikyvuje, asi nebude ukážkou slobody prejavu a objektivity médií. Nevidíme možno medené drôty z našich okien no každý ich nosíme v peňaženkách. Sloboda patrí len tým, ktorí majú kapitál. Sotva dnes vycestuje na exotickú dovolenku upratovačka zo Svidníka alebo učiteľ či nezamestnaný mladý absolvent vysokej školy. Je rád, keď má ako uživiť rodinu, keď má dostatok prostriedkov, aby si zabezpečil zdravotnícku starostlivosť aj v chorobe alebo mal miesto na bývanie. Napokon tie najviac kritizované aspekty socializmu boli produktom medzinárodnej situácie, ktorá modifikovala charakter krajín východného bloku. A tak sa pýtam, čo nám bráni reálne vidieť našu situáciu? Čo nás tak udupáva, že máme strach zo zmeny? Čo nás tak zastrašuje, že sa bojíme vystúpiť a odmietnuť pracovať za minimálne mzdy, že sa bojíme vyjsť do ulíc a rebelovať?


26. júl pre Slovákov istotne nemá historický význam, no mohli by sme sa aspoň na chvíľu zamyslieť, či dnes a u nás tiež nepotrebujeme rebelovať. Mohol by aspoň na okamih zadusiť strach z neúspechu a oživiť lesk a silu ľudu jednotiaceho sa v revolúcii. Samozrejme, možno namietať, že revolúcie sa v konečnom dôsledku vzdali svojich ideálov alebo že niet väčšiny, ktorá by ju vykonala. Moc ľudu a úspešnosť revolúcie však nespočíva v početnej prevahe, ale vo viere a odhodlanosti jej aktérov.


Neskôr v horách Sierra Maestra, keď sa Castro spolu s ďalšími vylodil na malej jachte Granma pri pobreží v provincii Oriente, po zásahu armády zostalo v horách len dvanásť povstalcov. Vtedy údajne Fidel Castro s neochvejnou istotou vyhlásil : „A teraz už určite zvíťazíme!“ Čo sa vtedy mohlo zdať patetické alebo smiešne je už päťdesiattri rokov na Kube realitou.


Dominika Dinušová

Môžete podporiť na vybrali.sme.sk

8 komentárov:

  1. Co takto vyhlasit bansku bystricu za hlavne mesto novej slovenskej republiky, sustredit tam ludi ktori veria ze zmena tu mozna je...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Peter a aj súdružka učiteľka podliehajú jednému terminologickému omylu - označujú leninistov za radikálnu ľavicu, čo je ale nezmysel. Leninisti a iní propagátori nadvlády jedinej správnej strany, robotníckej triedy alebo inej revolučnej avantgardy rozhodne k radikálom nepatria. I keď sú bojovníkmi proti nadvláde, sami svojim myslením znova vytyčujú hranice, ktoré budú budúcimi hranicami oddeľujúcimi utláčateľov od utláčaných. Preto by bolo presnešie označovať sa za konzervatívnu ľavicu a nestavať sa do pozície, ktorá sa radix útlaku a nadvlády snaží (na rozdiel od vás) vytrhnúť dôsledne... A nehnevajte sa, ale ako revolucionár/ka, či rebel/ka, nikto z vás ani náhodou nepôsobí a už vôbec tak nikto z vás nekoná.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Medzi radikálnu ľavicu, teda k základom systému idúcu ľavicovú politiku, môžeme pochopiteľne zaradiť aj marxisticko-leninistické strany.

    Koreňom útlaku nie je nadvláda. Štát a iné podoby nadvlády sú len prejavom a podobou útlaku kapitálu.

    Práve Kultúrna revolúcia Maa, ktorý hlásal, aby sa masy nespoliehali na pomoc Strany, priniesla represívnejšiu podobu kapitalizmu. Podarilo sa mu tak rozbiť všetky zväzky starej spoločnosti a, keďže revolúcia nebola schopná vytvoriť nový pozitívny poriadok, potom si počkať na novú ideológiu, ktorá príde. „Náhodou“ bol vtedy nablízku neoliberalizmus. Smola...

    Podobne je to s anarchizmom, ktorý je takpovediac „poriadkom“ dneška. Nemožno ho teda zrejme prekonať ďalším anarchizmom.
    A čo trockizmus – nie je globálny kapitalizmus práve istou podobou permanentnej revolúcie?

    Kapitalizmus miluje revolúcie!

    OdpovedaťOdstrániť
  4. A strany nie sú priamou súčasťou kapitalizmu a jeho produktom? Kapitál je jediným zdrojom útlaku?
    Komunistické strany rozbíjali staré zväzky v spoločnosti všelikde. Nový pozitívny poriadok, ktorý ponúkli, bola nadvláda strany a neomylnosť straníckej byrokracie sprevádzané krutou represiou. Nič lepšie z leninizmu vyťažiť nejde. Kultúrna revolúcia bola trochu iným pokusom, ale tiež sa udiala na pokyn vodcu strany a na jeho pokyn bola aj potlačená....
    Anarchizmus ako poriadok dneška - to je číry nezmysel. Podľa vás neexistujú vlády alebo iné centrá moci a hierarchie v spoločnosti? Alebo si, podobne ako je to v ľudovom jazyku, stotožňujete anarchizmus s chaosom?
    Permenentná revolúcia - to je "celý" trockizmus? Trockij presadzoval zavedenie globálneho kapitalizmu?
    O čom to vlastne píšete? Ak to má byť obhajoba leninizmu, je to veľmi nedostatočné.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Popíšte ten váš reálny radikalizmus.

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Nie je môj. Hľadajte v sociálnych hnutiach. Je ho tam požehnane :-). V každom prípade držím palce pri hľadaní skutočnej radikálnosti a netrpezlivo budem očakávať, či sa z vás časom možno nevykľuje aj niečo zaujímavejšie ako slovenský portál venovaný Žižekovi a milovníčkam nadvlády "správnej" časti spoločnosti nad "nesprávnou".

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Váš radikalizmus, teda ten, čo ste mali na mysli.
    Jeho demonštrácia je na vás, ja neviem, čo to má byť.
    Čo zaujímavejšie máte na mysli?

    Neviem, kde ste prišli k tej správnej časti spoločnosti, no napokon také sú debaty s nepodpísanými...

    OdpovedaťOdstrániť