pondelok 2. júla 2012

Amerika už nie je krajinou príležitostí

JOSEPH STIGLITZ | Financial Times
Zákony, ktoré zdaňujú špekulantov menej ako polovicou miery tých, ktorí pracujú, aby sa uživili, alebo ktorí vytvárajú inovácie, ktoré menia našu spoločnosť, niečo vypovedajú o našich hodnotách; no tiež deformujú našu ekonomiku, podnecujú mladých, aby skôr vstupovali do rizika než do produktívnejších oblastí.

Nerovnosť v USA je najvyššia za posledné storočie. Tí na vrchole –je jedno ako to oddelíte – sa tešia väčšiemu podielu celonárodného koláča; počet tých pod úrovňou chudoby rastie. Medzera medzi tými so stredným príjmom a tými hore taktiež rastie. USA sa ponímali ako krajina strednej triedy – no to už neplatí.

Ekonómovia ospravedlňovali takéto nerovnosti citovaním „teórie marginálnej produkcie“, ktorá vysvetľuje vyššie príjmy prostredníctvom väčšieho spoločenského prospechu. No tí, ktorí skutočne zmenili našu spoločnosť tým, že poskytli poznatky, ktoré tvorili podklad technologického pokroku, zarábajú relatívne almužnu. Len si spomeňte na vynálezcov lasera, Turingovho stroja či objaviteľov DNA. Inovácie na Wall Street, ktoré boli dobre vykompenzované, priviedli svetovú ekonomiku na pokraj krachu; a ekonomickí podnikatelia odišli s ohromnými odstupnými.

Túto nerovnosť by sa dalo brať o čosi lepšie, ak by na trickle-down ekonomike bolo aspoň zrnko pravdy. No mediánový príjem Američanov dnes je nižší ako bol pred jeden a pol dekádou; a mediánový príjem muža pracujúceho na plný úväzok je nižší ako bol pred štyrmi desaťročiami. Medzitým sa tí hore nemali nikdy tak dobre.

Niektorí tvrdia, že zvýšená nerovnosť je nevyhnutným vedľajším produktom trhu. Nesprávne: viaceré krajiny znižujú nerovnosť, zatiaľ čo si udržujú ekonomický rast.

Trhy sú tvarované podľa pravidiel hry. Náš politický systém načrtol pravidlá, z ktorých majú prospech bohatí na úkor druhých. Finančné regulácie dovoľujú predátorské úverovanie a nezákonné praktiky s kreditnými kartami, ktoré presúvajú peniaze zdola nahor. Rovnako tak zákony o krachu, ktoré dávajú derivátom prioritu. Pravidlá globalizácie –kde kapitál je voľne mobilný, no pracujúci nie sú- stupňujú už tak veľký nesúmer obchodovania: biznis hrozí odchodom až kým pracujúci nespravia veľké ústupky.

Učebnice nás učia, že môžeme mať rovnostárskejšiu spoločnosť iba ak sa vzdáme rastu alebo efektivity. Avšak, bližšia analýza ukazuje, že za nerovnosť platíme vyššiu cenu: prispieva to k sociálnej, ekonomickej a politickej nestabilite, a nižšiemu rastu. Západné krajiny so zdravšími ekonomikami (napríklad tie v Škandinávii) sú tiež krajinami s najvyššou rovnosťou.

USA rástli omnoho rýchlejšie dekády po druhej svetovej vojne, keď bola nerovnosť nižšia, než tomu bolo po 1980, odkedy šli príjmy disproporčne tým hore. V krajinách sa vynára stále viac dôkazov napovedajúcich o prepojení medzi rovnosťou, rastom a stabilitou.

To je dobrá správa: znížením pomeru dobývania renty –nájdením spôsobov ako dostávať väčší podiel z koláča, namiesto jeho zväčšovania- a skresleniami, prostredníctvom ktorých o toľko vzrástla nerovnosť v Amerike, môžeme dosiahnuť férovejšiu spoločnosť a výkonnejšiu ekonomiku. Zákony, ktoré zdaňujú špekulantov menej ako polovicou miery tých, ktorí pracujú, aby sa uživili, alebo ktorí vytvárajú inovácie, ktoré menia našu spoločnosť, niečo vypovedajú o našich hodnotách; no tiež deformujú našu ekonomiku, podnecujú mladých, aby skôr vstupovali do rizika než do produktívnejších oblastí. Keďže sa tak veľa príjmu tých hore odvodzuje z dobývania renty, vyššie dane pre bohatých by znížili dobývanie rent.

Amerika bývala braná za krajinu príležitostí. Dnes sú šance dieťaťa závislejšie na príjme jeho alebo jej rodičov ako v Európe alebo akejkoľvek rozvinutej priemyselnej krajine, pre ktorú jestvujú údaje. USA tvrdo pracovali, aby vytvorili americký sen o príležitostiach. No dnes je tento sen mýtom.

Opäť sa môžeme stať krajinou možností, no nestane sa to samé od seba, a nestane sa to politikou, ktorá sa zameriava na škrtanie vo všeobecnom vzdelávaní a iných programoch, ktoré majú zvýšiť možnosti pre tých dole a v strede, zatiaľ čo sa znižujú dane pre tých na samom vrchu. Podpora prezidenta Obamu pre tieto investície, ako aj „Buffettovo pravidlo“, ktoré prosí tých hore, aby na daniach z príjmu platili prinajmenšom taký podiel ako tí, ktorí boli menej šťastní, sú krokmi správnym smerom. Návrh republikánskeho kandidáta Mitta Romneyho, aby sme znížili zamestnancov verejného sektora je znepokojujúci; rovnako ako jeho mlčanie, či by zisky kapitálu na špekuláciách mali byť zdanené nižšou mierou ako príjem odvodený z ťažkej práce.

Krajina sa bude musieť rozhodnúť: ak bude pokračovať tak, ako za posledné desaťročia, nedostatok príležitostí bude znamenať omnoho rozdelenejšiu spoločnosť, poznačenú nižším rastom a vyššou sociálnou, politickou a ekonomikou nestabilitou. Alebo si môže uvedomiť, že ekonomika stratila rovnováhu. Pozlátený vek viedol k dobe progresivity, excesy búrlivých dvadsiatych rokov viedli ku Kríze, ktorá nato viedla k New Dealu. Vždy krajina videla extrémy, ku ktorým smerovala a stiahla sa. Otázkou je, urobí tak znova?


Autor je nositeľom Nobelovej ceny za ekonomiku za rok 2001 a autorom knihy „Cena za nerovnosť“.

[ Zdroj: http://www.ft.com/cms/s/2/56c7e518-bc8f-11e1-a111-00144feabdc0.html#axzz1zPC2RdSx ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára