streda, 15. augusta 2012

Bohatstvo nesteká k chudobným – jednoducho odteká do zahraničia, odhalil výskum

HEATHER STEWART | The Guardian
Nová ďalekosiahla štúdia naznačuje, že ohromných 21 biliónov dolárov aktív sa stratilo v globálnych daňových rajoch. Ak by boli zdanené, stačilo by to na vrátenie častí Afriky naspäť na nohy – a dokonca vyriešenie krízy eura

Najbohatší ľudia sveta využili laxné daňové zákony, aby odčerpali prinajmenšom 21 biliónov dolárov, a zrejme dokonca až 32 biliónov dolárov, zo svojich domácich krajín a ukryli ich v zahraničí – sumu väčšiu ako celá Americká ekonomika.

James Henry, bývalý hlavný ekonóm konzultanskej spoločnosti McKinsey a odborník na daňové raje vykonal nový prelomový výskum pre kampaň skupiny Tax Justice Network [Sieť daňovej spravodlivosti] – prešiel dátami Bank for International Settlements (BIS), the International Monetary Fund (IMF) a analytikov súkromného sektora, aby vytvoril alarmujúci obraz ukazujúci kapitál odtekajúci z krajín po celom svete a miznúci v trhlinách finančného systému.

Komik Jimmy Carr sa v Británii v tomto roku stal verejne známou tvárou vyhýbania sa daniam, keď vyšlo najavo, že na osekanie svojej dane z príjmu využil trust [finančná inštitúcia ponúkajúce isté služby] založený na Kajmanských ostrovoch.

Tento typ schémy, na ktorej sa podieľal Carr je podľa Henryho správy nazvanej The Price of Offshore Revisited, vrcholkom ľadovca. Navzdory otvoreným rozhodnutiam vedúcich ekonomík skupiny G20 riešiť daňové tajomstvo, sú investori v desiatkach krajín –vrátane USA a Británie- stále schopní ukryť niektoré či všetky svoje aktíva pred vyberačmi daní.

„Táto offshore ekonomika je dosť veľká na to, aby mala podstatný vplyv na odhad majetkovej a príjmovej nerovnosti; na odhad národného príjmu a dlhu; a –najdôležitejšie- aby mala veľmi významný negatívny dopad na domáci základ dane ´zdrojových´ ekonomík,“ hovorí Henry.

Použitím hodnôt BIS o „offshore vkladoch“ – peniazoch držaných mimo domácej krajiny vkladateľa – a ich prirovnaním k časti portfólia, ktoré zvyčajne majú veľkí investori v hotovosti odhaduje, že vo finančných aktívach bolo pred daňovými úradmi sveta ukrytých niečo medzi 21 a 32 biliónmi dolárov (13-20 bil. libier).

„Tieto odhady odhaľujú ohromné zlyhanie,“ hovorí John Christensen zo Siete daňovej spravodlivosti. „Nerovnosť je omnoho, omnoho horšia ako ukazujú oficiálne štatistiky, no politici sa stále spoliehajú na trickle-down, aby bolo bohatstvo presúvané aj k chudobným ľuďom.

„Tieto nové údaje ukazujú, že sa stal úplný opak: po tri dekády sa neuveriteľné bohatstvo valilo na zahraničné účty malého počtu superbohatých.“

Podľa Henryho analýzy celkovo 10 miliónov jednotlivcov po celom svete má aktíva v zahraničí; no takmer polovicu minimálneho odhadu 21 biliónov -9,8 bilióna dolárov- vlastní len 92 000 ľudí. A to nezahŕňa nefinančné aktíva –umenie, jachty, panské sídla v Kensingtone-, ktoré mnoho svetových „sťahovákov“ rado používa ako domov pre obrovské bohatstvo.

„Ak by sme vyriešili ako zdaniť všetky tieto offshoreové majetky bez toho, aby sme zabili tú príslovečnú zlatú hus, alebo aspoň prilákali jej vlastníkov, aby to opätovne investovali doma, je tento sektor globálneho podzemia nesporne dosť veľký na to, aby významne prispel k daňovej spravodlivosti, investíciám a zaplateniu nákladov svetových problémov ako klimatické zmeny,“ tvrdí Henry.

Svoje výsledky potvrdzuje prostredníctvom národných účtov, aby zhromaždil odhady kumulatívneho toku kapitálu z viac ako 130 nízko- až strednepríjmových krajín za takmer 40 rokov a priznaní, ktoré ich majetní vlastníci pravdepodobne urobili.

V mnohých prípadoch celková hodnota týchto aktív ďaleko presahuje hodnotu zahraničných dlhov krajín, z ktorých pochádzajú.

Boj úradov v Egypte o znovunadobudnutie rozsiahlych súm ukrytých v zahraničí Husní Mubarakom, jeho rodinou a ďalšími kumpánmi počas mnohých rokov, kedy bol pri moci nedávno poskytol zarážajúci príklad faktu, že kleptokratickí vládcovia môžu využiť svoj čas na nahromadenie obrovských majetkov, zatiaľ čo sú mnohí obyvatelia uväznení v chudobe.

Najchudobnejšie krajiny sveta, obzvlášť v subsaharskej Afrike, posledné roky dlho a ťažko bojovali za to, aby od medzinárodného spoločenstva dostali odpustenie dlhu; no tento výskum naznačuje, že v mnohých prípadoch, ak by boli schopní dotiahnuť svojich najbohatších obyvateľov do daňovej siete, mohli sa v prvom rade vyhnúť stiahnutiu do zadĺženosti. Napríklad, na ropu bohatá Nigéria zažila od roku 1970 únos viac ako 300 miliárd dolárov, kým Pobrežie Slonoviny stratilo 141 miliárd dolárov.

Ak predpokladáme, že najbohatší investori zarábajú relatívne skromné 3% ročne zo svojich 21 biliónov dolárov, zdanenie tohto obrovského množstva peňazí o 30% by vytvorilo veľmi užitočných 189 miliárd dolárov ročne – teda viac ako bohaté ekonomiky míňajú na pomoc zvyšku sveta.

Samotná veľkosť skrytých aktív vlastnených superbohatými tiež naznačuje, že štandardné miery nerovnosti, ktoré sa zvyknú opierať o preiskumy príjmu domácností či bohatstva jednotlivých krajín, radikálne podceňujú skutočný rozdiel medzi bohatými a chudobnými.

Milorad Kovacevic, hlavný štatista Správy o ľudskom rozvoji Rozvojového programu OSN, hovorí, že ako veľmi bohatí, tak aj tí veľmi chudobní zvyknú byť vylúčení z mainstreamových výpočtov nerovnosti.

„Ľudia, ktorí majú na starosti meranie nerovnosti založenej na údajoch z prieskumoch vedia, že oba konce rozdelenia sú nedostatočne zastúpené – či lepšie, skreslené,“ tvrdí.

„Je tam sotva domácnosť z horného 1% s najväčším príjmom, ktorá by sa podieľala na prieskume. Na druhej strane, chudobní ľudia buď nemajú adresy, aby mohli byť vybraní do vzorky, alebo ak sú vybraní, tak svoje zárobky nesprávne citujú – zvyčajne ich skresľujú nahor.“

Je vidieť, že za posledné desaťročie či viac nerovnosť v mnohých rozvinutých krajinách prudko vzrástla – ako to opisuje nedávna správa z MMF, ktorá ukázala výrazné zvýšenie v takzvanom Gini koeficiente, ktorí používajú ekonómovia na meranie toho, ako rovnomerne je v spoločnostiach zdieľaný príjem.

Globalizácia vystavila nízko kvalifikovaných pracujúcich konkurencii lacných ekonomík ako Čína, zatiaľ čo nárast ziskovosti priemyslu finančných služieb –a rozšírenie sa kultúry veľkých bonusov pred úverovou krízou- viedol k tomu, čo ekonómovia nazývajú „únik“ na vrchol príjmovej škály.

Avšak, Henryho výskum ukazuje, že tento priznaný skok v nerovnosti je dramaticky podhodnotený. Stewart Lansley, autor nedávno vydanej knihy The Cost of Inequality, konštatuje: „Niet absolútne žiadnych pochýb, že všetky štatistiky o príjme a majetku tých hore problém zmierňujú.“

Prieskumy, ktoré sa používajú na zostavenie Gini koeficientu „sa jednoducho nedotýkajú tých najbohatších,“ hovorí. „Nezachytíte multimilionárov a miliardárov, a ak aj, nemôžete to urobiť riadne.“

Vlastne sa niektorí odborníci domnievajú, že množstvo vkladov ponechávaných v zahraničí je tak veľké, že ich úplné zarátanie by radikálne zmenilo rovnováhu finančnej moci medzi krajinami. Francúzsky ekonóm Thomas Piketty, odborník na nerovnosť, ktorý pomáhal zostaviť Databázu svetových príjmov, hovorí, že výskum jeho kolegov ukázal, že „bohatstvo držané v daňových rajoch je pravdepodobne dostatočne podstatné na tom, aby, s ohľadom na zvyšok sveta, zmenilo Európu na veľmi veľkého čistého veriteľa.“

Inými slovami, dokonca i riešenie zdanlivo nekonečnej, hlavnej dlhovej krízy eurozóny by bolo v dohľade – ak by len európske vlády pevne uchopili peňaženky svojich najbohatších obyvateľov.


[ Zdroj: http://www.guardian.co.uk/business/2012/jul/21/offshore-wealth-global-economy-tax-havens ]

1 komentár:

  1. a hneď by bolo na školstvo. vedu, výskum a zdravotníctvo, ľudia by boli múdrejší a zdravší a mohli by viac a lepšie pracovať a viac zarábať, mohli by potom viac míňať a obrat by vzrástol, aj tak by nakoniec tí boháči dostali svoje peniaze späť, len na chvíľu by ich dali do obehu, aby sa rozprúdila ekonomika.. tak o čo ide? potrebujú revolúciu a zoštátnenie? nech radšej "zapožičajú" kapitál dobrovoľne

    OdpovedaťOdstrániť