streda, 29. augusta 2012

Kacírske úvahy o koreňoch fašizmu

ĽUBOŠ BLAHA | Slovo
Moderné individualistické ideológie na čele s neoliberalizmom považujú za zdroj väčšiny politických problémov štát, spoločnosť a komunitárne hodnoty. Veď aj totalitné režimy sú podľa klasikov liberalizmu výsledkom kolektivistických ideológií, ktoré si nevážia človeka ako indivíduum. Liberáli sa však podľa môjho názoru mýlia. Totalita je vo svojej podstate vedľajším produktom individualistických, nie kolektivistických projektov. Nie je prekvapením, že fašistickému mysleniu sa tak veľmi darí v modernej masovej spoločnosti. Vyplýva to totiž z jej podstaty.

Tolerancia nestačí

Ideálom individualistických politických teórií je liberálna spoločnosť, v ktorej ľudia žijú ako nezávislí a izolovaní konzumenti a obchodníci. Hlbšie spoločenské putá neexistujú, ľudia myslia predovšetkým na seba a na svojich najbližších. Aj preto je jednou zo základných hodnôt liberálov tolerancia. Tá sa stáva základnou hodnotou všade tam, kde chýba prirodzené sociálne pradivo. Je v tom však háčik. Tolerancia v modernej masovej spoločnosti neodkazuje na porozumenie a spolupatričnosť, ale na ľahostajnosť a nezáujem. Tie sú podstatou kréda „ži a nechaj žiť“. Na prvý pohľad to možno neznie až tak zle. Problém je, že práve takáto individualistická spoločnosť je paradoxne živnou pôdou pre totalitarizmus. Ako po druhej svetovej vojne upozornila známa filozofka Hannah Arendtová, fašizmus vďačí za svoj vznik masovej spoločnosti, v ktorej ľudia žijú izolovane, mimo väzieb solidarity a prirodzených sociálnych celkov. Izolovaný masový človek je ideálnym terčom pre totalitné myslenie. A tak je to aj dnes. Darmo sa budeme verbálne oháňať toleranciou. Bez skutočných sociálnych väzieb je volanie po rešpekte k iným iba obyčajnou spoločenskou pretvárkou. Postavili sme domček z karát, ktorý má veľmi krehké základy.

Logika verzus solidarita

O tomto fenoméne písal veľmi výstižne ešte koncom 19.storočia židovský mysliteľ Max Nordau. Zdôrazňoval, že ak sa rasové stereotypy nevykorenia z myslenia a cítenia spoločnosti, darmo sa budeme spoliehať na umelé racionalistické hodnoty či početné právne úpravy. Ako píše, osvietenský racionalizmus „bol postavený na čistej logike, bez ohľadu na živú realitu a snažil sa uplatňovať svoje princípy s axiomatickou istotou matematických úkonov; výsledky čistého myslenia sa potom snažil aplikovať na reálny svet. Emancipácia Židov teda bola výsledkom automatickej aplikácie racionalistickej metódy... Emancipácia Židov bola vyhlásená týmto spôsobom, nie na základe bratských citov k Židom, ale preto, že to žiadala logika. Všeobecne rozšírený názor bol opačný, ale filozofia (francúzskej) revolúcie stanovila, že princípy stoja nad názormi a citmi. Muži roku 1792 nás emancipovali len pre princípy.“
A tak je to, žiaľ, aj dnes, či už v prípade Rómov, Afričanov, Ázijčanov alebo iných menšín a prisťahovalcov. Moderná liberálna spoločnosť v mene rovnosti pred zákonom a umelej tolerancie odmieta akúkoľvek diskrimináciu a prejavy rasizmu. Nie však preto, že by si menšiny vážila a že by s nimi vnútorne solidarizovala. Robí to len preto, že je to logické a principiálne. Keď však pôjde do tuhého, logika stačiť nebude. Tak ako nestačila ani v 30. rokoch minulého storočia, ktoré umožnili vzniknúť Hitlerovi. Náš domček z karát sa môže veľmi ľahko rozsypať.

Totalitná opustenosť

Problém je v nedostatku solidarity a porozumenia. Moderná individualistická spoločnosť premieňa ľudí na nezávislých spotrebiteľov, ktorých hlavným životným cieľom má byť napĺňanie umelo vyfrabrikovaných konzumných túžob. Jednotlivec sa v podmienkach masovej spoločnosti ocitá v podmienkach, o ktorých Arendtová hovorila ako o „totalitnej opustenosti“. Je to práve masová konzumná spoločnosť, ktorá podkopáva spolužitie a posilňuje izolovanosť, atomizáciu a vykorenenosť moderného človeka. A nechtiac tým otvára dvere totalitným ideológiám. Ako píše český filozof Milan Valach, ani kapitalizmus nemôže existovať bez spoločenstva ľudí, bez vzájomných ľudských väzieb, bez spolupráce a solidarity. Paradoxne však tieto hodnoty rozkladá a ničí. „Ak súčasne nastáva aj ekonomická kríza,“ dodáva Valach, „je cesta k totalite otvorená.“
Ak sa zamyslíme nad tým, čo pomáha na svet fašizmu, veľmi rýchlo zistíme, že sú to fenomény, ktoré umocňuje práve moderná konzumná spoločnosť. Upozorním na tri takéto javy. Prvým z nich je dehumanizácia. Je smutnou pravdou dnešných dní, že čoraz väčšiu časť ľudskej osobnosti vypĺňa v modernej dobe prázdny bezmyšlienkovitý konzum. Akoby už život neznamenal ľudí, vzťahy, empatiu či solidaritu. Akoby spočíval len v pasívnom konzume. Ten sprevádza odcudzenie a strata záujmu o iných ľudí. Konzumný postoj k životu ľudí zbavuje hodnôt. Konzumujú tovary, bez toho, aby ich potrebovali. Konzumujú názory bez toho, aby ich hodnotili. Konzumujú ideológie bez toho, aby v nich hľadali hodnoty. Konzumujú život, bez toho, aby ho žili.

Rozbuška v podobe hospodárskej krízy

Fašizmus ani nacizmus (v texte tieto pojmy používam ako synonymá, hoci v politológii nesú mierne odlišné významy) by po prvej svetovej vojne nikdy neboli mohli vzniknúť, keby pred nimi nestála beztvará konzumná masa bez pevného názoru, bez hodnôt, bez solidarity. Fašizmus potrebuje na svoj vznik duchovne vyprázdnenú, atomizovanú spoločnosť, ktorej spoločným menovateľom sú – dehumanizácia a ľahostajnosť. Konzumná spoločnosť vytvára svet bez hodnôt. A presne takýto svet nahráva fašistom. Takýto svet dáva poľahky vzniknúť aj druhému fenoménu, ktorý stál pri zrode fašizmu v 20. a 30. rokoch minulého storočia. Týmto fenoménom je frustrácia. Ak sa celý život modernej spoločnosti krúti okolo konzumu, čelí spoločnosť vážnemu nebezpečenstvu zakaždým, keď sa ocitne v materiálnom nedostatku. To sa stalo aj v 30. rokoch, keď prišla Veľká hospodárska kríza. Ľudia potrebovali nájsť vinníka zodpovedného za zhoršenú sociálnu situáciu. A vinník sa našiel v tých najprimitívnejších ľudských predsudkoch: vinník je ten, kto inak vyzerá; ten, kto sa inak oblieka; ten, kto má iné zvyky, inú farbu pleti, iný názor. Nie je ťažké zmanipulovať masu bez názoru – masu, ktorej chýbajú hodnoty. A je to ešte ľahšie, ak je táto masa frustrovaná, pretože stráca svoje sociálne istoty. Práve v tom sa skrýva nebezpečenstvo súčasnej hospodárskej krízy.

Efektivita bez hodnôt

K procesu „fašizácie“ prispieva aj tretí fenomén, ktorý je typický pre modernú konzumnú spoločnosť. Hovorme o ňom ako o automatizácii. Výborné podobenstvo na tému automatizácie ponúka už spomínaná Arendtová. Vykresľuje príbeh nacistu Adolfa Eichmanna, ktorý sa neblaho preslávil ako „architekt holokaustu“. Podľa nej bol pritom Eichmann všetko, len nie presvedčený fašista. Eichmann bol predovšetkým poslušný úradník, disciplinovaný vykonávateľ, efektívny manažér a organizátor. Možno má Arendtová pravdu, že symbolom holokaustu nie je Hitler, ale Eichmann. Eichmann ako človek bez hodnôt a presvedčenia. Ako prispôsobivý úradník. Ako automat, ktorý vykonáva príkazy bez myšlienok, bez odvrávania, bez otázok. Takýchto prázdnych ľudí potrebovali fašisti, aby pripravili holokaust, najväčšie zverstvo v dejinách ľudstva. Práve Eichmann by mal byť mementom pre modernú spoločnosť. Mementom, aby sa ľudia nepremieňali na nástroje „vyššej moci“. Aby nestrácali hodnoty. Aby sa nestali automatmi bez názoru, bez emócii, bez hodnotového presvedčenia. Čím viac sa dnešná spoločnosť premieňa na automatickú sieť vzťahov medzi tými, ktorí dávajú príkazy a tými, ktorí ich disciplinovane a efektívne vykonávajú, tým viac rastie podhubie pre fašizmus alebo inú totalitnú ideológiu. Žiaľ, moderná spoločnosť premenu ľudí na disciplinovaných manažérov a vykonávateľov podporuje. Okrem iného to vyplýva z jej zaujatia ekonomickou efektivitou. Efektivita však plodí automatizáciu, nie humanizáciu. Pretože automatizácia je proces, v ktorom chýbajú hodnoty. A tam, kde hodnoty nahrádzajú pokyny, tam, kde sny nahrádzajú konzumné túžby, tam, kde duchovno nahrádza komerčnosť, tam sa vytvára priestor pre totalitnú spoločnosť. Procesy dehumanizácie, frustrácie a automatizácie, ktoré plodí konzumná spoločnosť, oberá ľudí o sny, hodnoty a skryté nádeje. A bez nádejí sa ľudský život stáva vyprázdneným a spoločnosť morálne upadá. V takejto spoločnosti chýba k totalite iba krôčik.

Demokracia – na ostrie noža

Možno to bude znieť provokujúco, ale totalitné prejavy prebúdza aj samotná povaha modernej straníckej demokracie. Mnohých čitateľov to asi prekvapí: „preboha, chce tým autor povedať, že za totalitu môže demokracia?!“ Znie to kacírsky, ale pokúsme sa túto myšlienku pochopiť na príklade vojenských konfliktov, ktorý používa známy britský historik Eric Hobsbawm. Ako tvrdí, zatiaľ čo sa napríklad v 19. storočí vojny viedli bez ultimatívnych cieľov a totálneho nasadenia, demokratické 20. storočie už takýto luxus nedovoľovalo. Politici sa totiž odrazu museli zodpovedať svojim voličom. Ak ich mali presvedčiť na vojnové ťaženie, museli vykresliť nepriateľa ako diabla, ktorý musí byť za každú cenu vymetený. Za týchto okolností si však nemohli dovoliť porážku a museli bojovať až do poslednej kvapky krvi. Jedinou možnosťou bolo totálne víťazstvo. Alebo totálna prehra. Vojny sa premenili na totálne vojny, ktoré sprevádzala megalománia vojnových cieľov. Bol to dôsledok čudnej demokratizácie vojny, v ktorej si politický líder nemohol pri zlom vývoji povedať, že nechá celú záležitosť plávať a podpíše prímerie, ako to bežne robili panovníci ešte v 19. storočí. Lídrova politická budúcnosť plne závisela od dôvery voličov a jeho rozhodnutia preto nemohli byť čisto racionálne.
Výstižným príkladom je studená vojna medzi USA a ZSSR v rokoch 1947 – 1991. Jej ustavičnú eskaláciu mali podľa viacerých historikov na svedomí predovšetkým Spojené štáty americké, pričom dôvod bol prozaický: americkí lídri sa v demokratickom zriadení zodpovedajú svojim voličom. Zatiaľ čo sovietski diktátori sa nemuseli zaujímať o podporu svojich voličov v periodicky sa opakujúcich demokratických voľbách, americkí politici museli v politickej kampani pred každými voľbami zvádzať tvrdé ideologické bitky, museli živiť štvavú antikomunistickú kampaň, museli o Sovietskom zväze hovoriť v apokalyptických formuláciách. Bol to jediný spôsob, ako pred voličmi ospravedlniť a legitimizovať extrémne výdavky na zbrojenie. Ak by komunizmus nepredstavoval najväčšiu možnú hrozbu pre národnú bezpečnosť, prečo by malo tiecť toľko peňazí z vreciek daňových poplatníkov do zbrojárskeho priemyslu? Dnes je situácia v USA obdobná: zbrojársky priemysel je potrebné stále kŕmiť novými vládnymi zákazkami, a preto sa hľadajú noví nepriatelia, nové „osi zla“, nové hrozby pre národnú bezpečnosť.

Križiacky rozmer modernej demokracie

V Sovietskom zväze bola síce protiamerická propaganda veľmi silná, no nikdy nedosiahla úroveň protikomunistickej hystérie z USA. Logicky: sovietsky autoritatívny systém totiž nestál na podpore voličov. Boli to Spojené štáty americké, ktoré vniesli do relatívne realistickej medzinárodnej politiky križiacky element, podľa ktorého nepriateľ musí byť stoj čo stoj zničený. Medzi typické príklady antikomunistickej hystérie v USA patrí prípad Nikaraguy, drobného štátu v strednej Amerike, v ktorom sa v 80. rokoch dostali k moci komunisti. V USA sa vzápätí spustila masívna politická kampaň, ktorá sa niesla v znamení akútnej hrozby pre národnú bezpečnosť. Ako tvrdili americkí politici a propagandisti, nikaragujský komunizmus je vážnym nebezpečenstvom, ktoré môže veľmi rýchlo prerásť do vojenského konfliktu na pôde USA; veď nepriateľ z Nikaraguy je vzdialený len pár dní autom od hraníc Texasu. V demokratickej americkej spoločnosti boli takéto absurdné konštrukcie, podľa ktorých drobnučká Nikaragua napadne svetovú veľmoc, čírou nevyhnutnosťou. Antikomunistická hystéria kulminovala každé voľby. Pritom triezvo uvažujúcemu človeku podľa Hobsbawma muselo byť jasné, že komunizmus je v tradične individualistickej americkej spoločnosti z pohľadu vnútornej politiky nebezpečný asi tak, ako budhizmus v Írsku.
Vzhľadom na križiacky charakter, v akom sa niesla studená vojna v podaní Spojených štátov amerických nie je prekvapením, že studenú vojnu mohol ukončiť jedine Sovietsky zväz. V situácii, keď si obe veľmoci uvedomovali finančnú neudržateľnosť pretekov v zbrojení, bolo pre sovietskeho lídra Michaila Gorbačova rozhodne ľahšie upustiť od studenej vojny, ktorá v ZSSR napriek povinnej propagande nikdy nebola vedená v intenciách križiackej vojny a v ktorej nebolo treba vo verejnosti vo volebných intervaloch živiť nenávisť v takých apokalyptických rozmeroch ako v USA. Paradoxom je, že to bola práve absencia demokracie, ktorá umožnila koniec tohto vyčerpávajúceho konfliktu. A to len dokazuje, že demokracia v prípade vojny a vojenských konfliktov môže mať katastrofálne dôsledky.

Je, paradoxne, zdrojom totality demokracia?

Na príklade vojenských konfliktov vidíme, že moderná demokratická politika, ktorej základným cieľom je poľovačka na voliča, potrebuje v rámci straníckeho boja vytvárať ilúziu čierno-bieleho sveta, v ktorom jedni sú dobrí a druhí zlí. Stačí sa pozrieť na príklad slovenskej politiky. Niekoľko rokov sa cielene vytvára ilúzia, že proti sebe v politike stoja sily Dobra a Zla, politika nadobudla križiacky charakter a prerástla až do osobnej nenávisti. V modernej demokracii je to však prirodzené. Politické strany potrebujú vytvárať pocit ohrozenia z politického súpera, aby zvýšili svoju vlastnú voličskú podporu. Tým však do spoločnosti nepriamo vnášajú totalitné myslenie, v ktorom je názorový oponent nepriateľom a v ktorom je svet čierno-biely. V takomto svete sa darí ideologickým štváčom a rôznym inkvizítorom, nie skutočným demokratom.
Medzi základné atribúty modernej spoločnosti patrí marketingom živený konzum, straníckou politikou fabrikovaná nenávisť, korporáciami podporovaná automatizácia, hospodárskou krízou prebúdzaná frustrácia. Skrátka, darí sa všetkému, čo pomáha na svet fašizmu. Nie je vôbec prekvapivé, že Európa sa borí s nárastom neonacizmu a aj na Slovensku ide o stále živý fenomén. A ako sa snažím ukázať, nemôže za to kolektivizmus, ale práve naopak – prázdny trhový individualizmus. Moderná spoločnosť je fašizmom priam tehotná.

Pozor na stredné vrstvy!

Ďalším omylom individualistických ideológií je, že korene fašizmu a rasistických predsudkov hľadajú čisto v ľudskom primitivizme, nedostatku vzdelania a v chudobe. Ako dokazujú historické analýzy, v hitlerovskom Nemecku mala nacistická ideológia najväčšiu podporu v strednej triede, medzi relatívne inteligentnými a vzdelanými ľuďmi. Baštou fašizmu nebol tzv. lumpenproletariát, ale stredná trieda. Prečo? Na túto otázku odpovedajú mnohí židovskí myslitelia, ktorí sa zaoberali koreňmi antisemitizmu.
Napríklad Nachman Syrkin ešte na začiatku 20. storočia tvrdil, že antisemitizmus dosahuje svoj vrchol „medzi upadajúcimi triedami: medzi príslušníkmi strednej triedy, ktorú ničia kapitalisti, a medzi roľníkmi, ktorí sa stávajú obeťou vlastníkov pôdy. V modernej spoločnosti patria tieto triedy medzi najzaostalejšie a morálne najdekadentnejšie. Sú na pokraji bankrotu a zúfalo bojujú o udržanie získaného postavenia. Patria k triede vlastníkov, ale ich vlastníctvo pozostáva z dlhov. Sú vlastníkmi, ale nemajú to, čo majú aj obyčajní robotníci – pracovnú silu. Stoja medzi triedou kapitalistov a proletariátom a žijú v ustavičnom strachu, že spadnú medzi tých druhých... Na rozdiel od proletariátu nemajú nijaký charakter či ideál, nemajú sebavedomie a netúžia po slobode. Napriek trvalému hospodárskemu úpadku sa stredné vrstvy zubami nechtami držia vládnucej triedy; vzhliadajú hore, hoci ich telá klesajú dole; pomáhajú udržiavať spoločenský poriadok, ktorého sa stali obeťami... Predstierajú, že sú revolučné, ale ich úsilie je sebecké a nemá nič spoločné s nijakými zásadami... Nižšie stredné vrstvy boli tým najvulgárnejším prvkom spoločnosti, a preto bol aj ich antisemitizmus toho najvulgárnejšieho zrna... Sebectvo, chamtivosť po židovských peniazoch, túžba zničiť židovského konkurenta a vyhnať ho z krajiny – to boli jediné dôvody ich antisemitizmu.“
Dnes je, žiaľ, situácia podobná. Stredné vrstvy v sebe pestujú silnú xenofóbiu, ktorú umocňuje ich resentiment voči lacnej pracovnej sile z tretieho sveta. Považujú prisťahovalcov za ohrozenie svojich pozícií. V kontexte svojej neistej životnej situácie sa uchyľujú k ideologickým skratkám a rasistickým predsudkom. Ich vzdelanie v tom nehrá žiadnu pozitívnu úlohu. V stredných triedach sa ukrýva nebezpečný potenciál. A kým bude spoločnosť ovládať konzum a mamon, hrozby fašizmu sa nikdy nezbavíme.

Pod lampou je najväčšia tma

Ako možno zhrnúť, keď sa bavíme o fašizme, resp. o totalitarizme, je zjednodušené celú vinu hádzať na kolektivizmus. Naopak, zdroj totality môžeme nájsť v moderných liberálno-demokratických spoločnostiach. Skrýva sa v individualizme, ktorý ľudí izoluje; skrýva sa v konzumnej spoločnosti, ktorá ľudí zbavuje hodnôt; skrýva sa v povahe modernej demokracie, ktorá ľudí učí k skratkovitej nenávisti; skrýva sa vo frustrácii stredných vrstiev, ktorých neisté životné postavenie často vedie k rasovým predsudkom, k dešpektu a závisti.
Nesnažím sa povedať, že demokracia či liberálne hodnoty sú niečím zlým, to nie. Snažím sa len upozorniť, že totalita je niečo, čo nie je niekde ďaleko od nás, niečo cudzie, niečo vonkajšie. Totalitné hrozby sú hlboko ukryté v našej vlastnej liberálnej a navonok demokratickej spoločnosti. Ako sa hovorí, pod lampou je najväčšia tma. Nepodľahnime mylnému dojmu, že moderná demokratická spoločnosť, postavená na bezhraničnom konzume a podpore individualizmu, je zárukou, že totalitarizmus sa už nikdy nevráti. Naopak, ak sa zo spoločnosti vytrácajú hodnoty prirodzenej solidarity, totalitarizmus bude striehnuť na moderného človeka na každom kroku. A z modernej spoločnosti sa stane iba nový Weimar, ktorý skôr či neskôr ovládnu totalitné sily. Dávajme si pozor. Fašisti klopú na dvere. A s blížiacim sa výročím Slovenského národného povstania, by sme sa mali nad koreňmi fašizmu intenzívne zamýšľať. Je totiž blízko, príliš blízko.

Autor je filozof a politológ.


[ Zdroj: http://www.noveslovo.sk/c/27489/c/26418/Kacirske_uvahy_o_korenoch_fasizmu ]

4 komentáre:

  1. ktorý vedia písať takéto onedlho zarobia za mesiac toľko, koľko obyčajný za rok

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Žeby bolo písanie na Slovensku až tak dobre ohodnocované?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Kdežby tu dobre ohodnocované, až tak pracujúci nie je.

      Odstrániť
  3. ...nenasytnost, vlastna kapitalizmu, usti do fasizmu...
    julianBosakSt

    OdpovedaťOdstrániť