sobota, 25. augusta 2012

Náš ekonomický krach znamená pre superbohatých slobodu

GEORGE MONBIOT | The Guardian
Program, ktorý sľuboval slobodu a výber namiesto toho vytvoril niečo pripomínajúce totalitárny kapitalizmus, v ktorom s vôľou trhu nikto nemôže nesúhlasiť, a v ktorom sa trh stal eufemizmom pre veľký biznis.

Neoliberálna agenda Camerona a Osbourna sľúbovala prosperitu pre všetkých, no vytvorila totalitárny kapitalizmus, ktorý sa živí na kríze

Model je mŕtvy, nech žije model. Úsporné opatrenia predlžujú krízy, ktoré mali vyriešiť, no vlády sa ich odmietajú vzdať. Veľká Británia je toho silným príkladom. Škrty, ktoré sľubovala koalícia, budú bolestivé, no budú fungovať. Už aj bolia – a dostali nás do dvakrát tak hlbokej krízy.

Výsledok bol prevažne predvídateľný. Ak zoškrtáte vládne výdaje a príjmy chudobných počas ekonomickej krízy, spravíte to pravdepodobne horším. Minulý týždeň však David Cameron trval na tom, že „v tom budeme pokračovať a dokončíme prácu,“ zatiaľ čo kancelár štátnej pokladnice potvrdil, že vláda má „dôveryhodný plán a držíme sa ho.“

Vyvstávajú dve otázky. Prvá je známa: prečo bola odpoveď verejnosti na tento útok na verejný život a verejné blaho tak tlmená? Kde sú veľké a vytrvalé protesty, ktoré sme mohli očakávať? No druhá otázka je rovnako záhadná: kde je ekonomická elita?

Skutočne korporátna trieda superbohatých –jediní, komu vláda načúva– vidí, že tieto politiky ničia trhy, na ktorých spočíva ich bohatstvo? Naozaj vidia, že tento kapitalizmus vypálenej zeme zlyháva dokonca v jeho vlastných podmienkach?

Na to, aby sme pochopili túto hádanku, mali by sme najprv porozumieť tomu, že to, čo sa prezentuje eko ekonomický program, je v skutočnosti politickým programom. Je to implementácia doktríny: doktríny zvanej neoliberalizmus. Ako všetky takéto učenia, vo svojej čistej podobe existuje len na nebesiach; keď sa dostane dole na zem, zmení sa na niečo iné.

Neoliberáli tvrdia, že nám bude najlepšie slúžiť maximalizácia trhovej slobody a minimalizácia role štátu. Voľný trh, ponechaný svojím vlastným nástrojom, nám dodá efektívnosť, výber a prosperitu. Úloha vlády by mala byť obmedzená na obranu, ochranu vlastníctva, predchádzaniu monopolom a odstraňovaniu obchodných bariér. Všetky ostatné úlohy by mali byť skôr vykonávané súkromným podnikaním. Hľadanie bodu nula trhovej čistoty bolo dosatočne nebezpečné už v teórii: deformovaná špinavou realitou života na zemi ničí blaho ako ľudí, tak zeme.

Ako ukazuje Colin Crouch v The Strange Non-Death of Neoliberalism, štát a trh nie sú, ako na tom trvajú neoliberáli, v neustálom konflikte. Namiesto toho sa spojili okolo požiadaviek obrých korporácií.

Ak štát ruší regulácie a sociálne zabezpečenie, biznis sa obohacuje. Používa svoje bohatstvo na to, aby pošliapal doktrínu, ktorá ho obohatila. Prostredníctvom financovania volebných kampaní, vytvárania sietí a lobovania, si veľký biznis naverbováva štát na obhajobu svojich záujmov. V Británii korporácie lobovali za privatizačné programy, ktoré nahradili verejné monopoly súkromnými. Tiež presvedčili vládu, aby vytvorila hybridné schémy (ako iniciatíva súkromných financií), ktoré biznisu garantovali štátnu podporu. V USA presvedčili obrie korporácie Kongres, aby odstránil kľúčové regulácie riadiace audítorov a banky. To najprv viedlo k škandálom Enronu a WorldCom, potom k finančnej kríze.

Veľký biznis použil svoju moc, aby štát naďalej nechával jeho environmentálne náklady na nás ostatných. Prekazil zákony proti kartelom. Vylúčil z trhu nových účastníkov (cez svoj rozpočet na reklamu a distribučné siete); a stal sa dosť veľkým na to, aby zabránil svojmu vlastnému odchodu dokonca i potom, ako zlyhal (všimnite si záchranu bánk). To sú dôsledky neoliberálnych politík toho typu, ktoré aplikuje Cameron, no sú v príkrom rozpore s predpoveďami neoliberálov o tom, ako sa budú voľné trhy správať.

Nad to všetko uzavrel politický voľby. Ak je to tak, ako na tom trvá doktrína, že trhy sú jediným platným determinantom toho, ako sa vyvíja spoločnosť, a trhu dominujú obrie korporácie, potom to, čo chce veľký biznis, je to, čo spoločnosť dostane. Túto špinavú realitu ste mohli spozorovať aj pri Cameronovej reči minulý týždeň. „Naslúchali sme tomu, čo chce biznis a plníme to. Biznis povedal, ´Chceme konkurenčnú sadzbu dane,´ takže vytvárame najkonkurenčnejší korporátny daňový režim v G20 a s najnižšími hodnotami korporátnej dane v G7...“ A čo my zvyšní? Nedostaneme slovo?

Neoliberálna hypotéza bola okázalo vyvrátená. Ďaleko od vlastnej regulácie boli neobmedzené trhy zachránené pred kolapsom len vďaka vládnemu zásahu a obrovským dávkam verejných peňazí. Ďaleko od zabezpečenia všeobecnej prosperity nás vládne škrty dotlačili do väčšej krízy. Predsa sa táto samotná kríza použila ako ospravedlnenie za ešte prudšie zavádzanie tejto doktríny ako predtým.

Takže, kde je ekonomická elita? Počíta peniaze, ktoré si schovala do neregulovaných daňových rajov. Tridsať rokov neoliberalizmu umožnilo superbohatým oddeliť svoje životy od životov druhých do takej miery, že sa ich ekonomické krízy sotva dotýkajú. To môžete pozorovať ako ešte ďalšie zlyhanie trhu. Dokonca ak aj sú zasiahnutí, sú bohatí bezpochyby pripravení zaplatiť ekonomickú cenu za politické výhody –oslobodenie od demokratického obmedzenia-, ktoré im poskytuje doktrína.

Program, ktorý sľuboval slobodu a výber namiesto toho vytvoril niečo pripomínajúce totalitárny kapitalizmus, v ktorom s vôľou trhu nikto nemôže nesúhlasiť, a v ktorom sa trh stal eufemizmom pre veľký biznis. V poriadku, ponúka slobodu, no len tým hore.


[ Zdroj: http://www.guardian.co.uk/commentisfree/2012/jul/30/economic-ruin-super-rich-totalitarian-capitalism ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára