streda, 15. augusta 2012

Prečo mal Marx pravdu (Druhá kapitola)

TERRY EAGLETON
Nemôžete zrušiť spoločenské triedy v podmienkach núdze, keďže konflikty o materiálny prebytok, príliš biedny na to, aby vystačil potrebám všetkých, ich jednoducho obnovia. Ako komentuje Marx v Nemeckej ideológii, dôsledkom revolúcie v takýchto podmienkach je, že sa len znovu objaví „starý špinavý biznis“ (alebo v menej vkusnom preklade „staré svinstvo“). Dostanete len socializovaný nedostatok.

Marxizmus môže veľmi dobre vyzerať v teórii. Avšak, kdekoľvek bol aplikovaný do praxe, dôsledkom bol teror, tyrania a masové vraždy v nepredstaviteľnej miere. Zazobaným západným akademikom, ktorí berú slobodu a demokraciu za samozrejmú, sa marxizmus môže javiť ako dobrá myšlienka. Pre milióny obyčajných mužov a žien znamenal hlad, strádanie, mučenie, nútené práce, zdevastovanú ekonomiku a hrozivý tyranský štát. Tí, ktorí túto teóriu napriek tomu všetkému podporujú sú buď obmedzení, klamú seba samých alebo morálne opovrhnutiahodní. Socializmus znamená absenciu slobody; znamená tiež nedostatok hmotných statkov, keďže sa viaže na zrušenie trhov.

Mnoho mužov a žien na Západe je horlivými zástancami krvou poznačených projektov. Napríklad, kresťania. Podporovať celé civilizácie ponorené v krvi nie je cudzie ani slušným, súcitným typom. Okrem iných, ani liberálom a konzervatívcom. Moderné kapitalistické národy sú ovocím dejín otroctva, genocíd, násilia a vykorisťovania každého kúsočku, tak odporných ako Maova Čína či Stalinov Sovietsky zväz. Kapitalizmus tiež vznikol v krvi a slzách; na mnohé z týchto hrôz sa zabudlo preto, že vydržal dostatočne dlho, čo nie je prípad stalinizmu či maoizmu. Ak bol Marx bol ušetrený tejto amnézie, bolo to sčasti preto, že žil v dobe, keď sa systém [kapitalizmus] ešte stále vytváral.

Ako píše Mike Davis v jeho Holokausty pozdnej viktoriánskej doby, desiatky miliónov Indiánov, Afričanov, Číňanov, Brazílčanov, Kórejcov, Rusov a iných zomrelo v dôsledku úplne predvídateľného hladomoru, sucha a chorôb na konci devätnásteho storočia. Viaceré z týchto katastrof boli dôsledkom dogmy voľného trhu, ako (napríklad) keď prudko stúpajúce ceny obilia dostali jedlo mimo dosah bežných ľudí. Všetky tieto hrôzy nie sú ani tak staré ako viktoriánska doba. Počas posledných dvoch dekád dvadsiateho storočia sa na celom svete počet tých, ktorí žijú za menej ako dva doláre denne zvýšil takmer o sto miliónov.[1] Jedno z troch detí v Británii dnes žije pod hranicou existenčného minima, zatiaľ čo sa bankári mračia, ak ich ročný bonus klesne na úbohých milión libier.

Kapitalizmus nám spolu s týmito ohavnosťami pre istotu odkázal isté neoceniteľne vzácne veci. Bez stredných tried, ktoré Marx tak hlboko obdivoval, by sme postrádali dedičstvo slobody, demokracie, občianskych práv, feminizmu, republikanizmu, vedeckého pokroku a oveľa viac, ako aj dejiny prudkých poklesov, robotární, fašizmu, imperiálnych vojen a Mela Gibsona. No ten takzvaný socialistický systém mal taktiež svoje úspechy. Čína a Sovietsky zväz vytiahli svojich občanov z ekonomickej zaostalosti do moderného industriálneho sveta za akokoľvek hroznú cenu ľudských životov; a táto cena bola tak vysoká sčasti aj kvôli nepriateľstvu kapitalistického Západu. Toto nepriateľstvo tiež donútilo Sovietsky zväz do pretekov v zbrojení, ktoré ešte viac ochromilo jej už chytenú ekonomiku, a napokon ju dotlačilo do úplného kolapsu.

Avšak, medzitým dosiahla spolu so svojimi satelitmi zriadenie lacného bývania, benzínu, dopravy a kultúry, plnú zamestnanosť a pôsobivé sociálne služby pre polovicu obyvateľov Európy, ako aj neporovnateľne väčší stupeň rovnosti a (napokon) materiálny blahobyt než mali tieto štáty dovtedy. Komunistické Východné Nemecko sa mohlo pochváliť jedným z najlepších systémov detskej starostlivosti vo svete. Sovietsky zväz hral hrdinskú rolu v boji zo zlom fašizmu, ako aj v snahe zvrhnúť koloniálne mocnosti. Tiež medzi obyvateľmi pestoval ten typ solidarity, ktoré boli Západné národy schopné zaopatriť len vtedy, keď zabíjali domácich obyvateľov iných krajín. Aby bolo jasné, toto všetko nie je žiadna náhrada slobody, demokracie a zeleniny v obchodoch, no tiež to nemôže byť ignorované. Keď sloboda a demokraica napokon dorazili na záchranu Sovietskeho bloku, urobili tak v podobe ekonomickej šokovej terapie, vo forme lúpeže za denného svetla, slušne známej ako privatizácia, nezamestnanosť pre desiatky miliónov ľudí, ohromný vzrast chudoby a nerovnosti, zatvorenie jaslí zadarmo, straty práv žien a takmer úplného zruinovania sietí sociálneho blahobytu, ktoré týmto krajinám tak dobre slúžili.

Tieto prínosy komunizmu však aj tak sotva prevažujú nad stratami. Môže byť, že istý druh vlády diktatúry bol bezmála nevyhnutný v krutých podmienkach raného Svoietskeho zväzu; no to nemusí znamenať stalinizmus alebo niečo podobné. Vzané vo všeobecnosti, maoizmus a stalinizmus boli nepodarené, krvavé experimenty, ktoré spôsobili, že samotná myšlienka socializmu páchne vo svete v nozdrách mnohých tých, ktorí by z nej mali najväčší prospech. No čo s kapitalizmom? Ako píšem, nezamestnanosť na Západe sa už týka miliónov a stúpa prudko vyššie, a kapitalistické ekonomiky predišli krachu len vďaka privlastneniu si biliónov dolárov od svojich ťažko utláčaných občanov. Bankári a finančníci, ktorí priviedli svetový finančný systém na okraj priepasti, sa bezpochyby stavajú do rady na kozmetické úpravy, inak by si ich mohli všimnúť nahnevaní občania a začať im odtrhávať končatinu po končatine.

Je pravda, že kapitalizmus istú dobu funguje, v tom zmysle, že istým oblastiam sveta prináša nevídanú prosperitu. No robil to, ako aj Stalin a Mao, za enormnú cenu ľudských životov. To nie je len záležitosť genocídy, hladu, imperializmu a obchodu s otrokmi. Systém sa tiež ukázal ako neschopný produkovať blahobyt bez dodatočného vytvárania obrovských pásov úpadku. Je pravdou, že to dlhodobo nemusí veľmi vadiť, keďže kapitalistický spôsob života teraz už hrozí zničením celej planéty. Jeden významný Západný ekonóm opísal klimatické zmeny ako „najväčšie zlyhanie trhu v histórii.“[2]

Samotný Marx si nepredstavoval, že socializmus by mohol byť dosiahnutý v zbedačených podmienkach. Takýto projekt by si vyžadoval takmer tak fantastickú časovú slučku ako vynájdenie internetu v stredoveku. Rovnako tak žiaden marxistický mysliteľ až po Stalina si nepredstavoval, že by to bolo možné, vrátane Lenina, Trockého a zvyšku boľševického vedenia. Nemôžete reorganizovať majetok v prospech všetkých ak je toho majetku na reorganizáciu veľmi málo. Nemôžete zrušiť spoločenské triedy v podmienkach núdze, keďže konflikty o materiálny prebytok, príliš biedny na to, aby vystačil potrebám všetkých, ich jednoducho obnovia. Ako komentuje Marx v Nemeckej ideológii, dôsledkom revolúcie v takýchto podmienkach je, že sa len znovu objaví „starý špinavý biznis“ (alebo v menej vkusnom preklade „staré svinstvo“). Dostanete len socializovaný nedostatok. Ak potrebujete akumulovať kapitál z takmer nuly, tak najefektívnejším spôsobom, akokoľvek brutálnym, je prostredníctvom motívu zisku. Je pravdepodobné, že zanietený osobný záujem nahromadí bohatstvo mimoriadnou rýchlosťou, i keď je možné, že v rovnakom čase vytvorí ohromnú chudobu.

Rovnako si marxisti nikdy nepredstavovali, že je možné dosiahnuť socializmus v len jednej krajine. Hnutie bolo buď internacionálne alebo nebolo ničím. To nebolo zbožné, idealistické tvrdenie, ale pragmatické a materialistické. Ak by socialistický štát nedosiahol medzinárodnej podpory vo svete, kde je výroba špecializovaná a rozdelená medzi rôzne štáty, nebol by schopný čerpať svetové zdroje potrebné na odstránenie nedostatku. Je pravdepodobné, že produktívne bohatstvo jednej krajiny nebude stačiť. Zvláštny pojem socializmu v jednej krajine bol vynájdený Stalinom v 1920-tych rokoch, čiastočne ako cynická racionalizácia skutočnosti, že iné krajiny neboli schopné prísť Sovietskemu zväzu na pomoc. V samotnom Marxovi nemá žiadne ospravedlnenie. Socialistické revolúcie musia samozrejme niekde začať. No nemožno ich dokončiť v rámci štátnych hraníc. Súdiť socializmus podľa jeho záverov v jednej zúfalo izolovanej krajine by bolo ako vyvodzovať závery o ľudskej rase zo štúdie psychopatov v Kalamazoo.

Vybudovanie ekonomiky z veľmi nízkej úrovne je vyčerpávajúcou, deprimujúcou úlohou. Nie je pravdepodobné, že sa muži a ženy slobodne podvolia ťažkostiam, ktoré to zahŕňa. Teda iba ak by bol tento projekt vykonávaný postupne, za demokratickej kontroly a s ohľadom na socialistické hodnoty, lebo autoritársky štát môže vstúpiť a donútiť svojich občanov, aby robili to, čo inak nie sú ochotní podnikať dobrovoľne. Militarizácia práce v boľševickom Rusku je toho príkladom. V desivej irónii bude výsledkom podkopanie politickej nadstavby socializmu (ľudovú demokraciu, autentickú samosprávu) pri samotnej snahe vybudovať jeho ekonomickú základňu. Bolo by to ako byť pozvaní na oslavu, aby sme zistili, že musíte nielen upiecť koláč a uvariť pivo, ale vykopať základy a položiť podlahu. Na užívanie si by veľa času neostalo.

Ideálne si socializmus vyžaduje zručné, vzdelané, politicky vyspelé obyvateľstvo, prosperujúce občianske inštitúcie, dobre rozvinutú technológiu, osvietenské liberálne tradície a demokratické návyky. Nič z toho nebudete mať zrejme po ruke ak si nemôžete dovoliť opraviť tých zopár bezútešných diaľnic, ktoré máte, či keď nemáte žiadne zdravotné poistenie proti chorobe alebo vyhladovaniu, okrem toho prasaťa v šope vzadu. Pri národoch s históriou koloniálnej vlády je silne pravdepodobné, že nebudú mať tieto výhody, ktoré som spomínal, keďže koloniálne mocnosti nie sú známe svojou horlivosťou zasadzovať medzi svojmi poddanými občianske slobody či demokratické inštitúcie.

Ako na tom trvá Marx, socializmus si rovnako vyžaduje skrátenie pracovného dňa – sčasti aby mužom a ženám poskytol voľný čas na osobné naplnenie, sčasti aby vytvoril čas pre chod politickej a ekonomickej samosprávy. To nemôžete spraviť ak ľudia nemajú topánky; a distribúcia topánok medzi miliónmi občanov si zrejme vyžaduje centralizovaný byrokratický štát. Ak je vaša krajina napadnutá húfom nepriateľských kapitalistických síl, ako bolo Rusko v dôsledku Boľševickej revolúcie, autokratický štát sa bude javiť o to viac nevyhnutnejší. Británia mala počas druhej svetovej vojny ďaleko od autokracie; no rozhodne nebola slobodnou krajinou, a nikto by nečakal, že by ňou bola.

Aby ste mohli ísť cestou socializmu, potom potrebujete byť rozumne bohatý, ako v doslovnom, tak v obraznom zmysle slova. Žiaden marxista of Marxa a Engelsa po Lenina a Trotského o ničom inom nikdy nesníval. Alebo ak sám nie ste bohatý, potom sa musí na pomoc objaviť naklonený sused, ktorý má pomerne dosť materiálnych zdrojov. V prípade boľševikov by to znamenalo takých susedov (hlavne Nemci), ktorí majú svoje vlastné revolúcie. Ak by pracujúce triedy týchto krajín mohli zvrhnúť svojich vlastných kapitalistických pánov a vztiahnuť ruky na ich produktívnu moc, mohli by tieto zdroje použiť na záchranu prvého štátu pracujúcich v dejinách pred tým, aby sa stratil bez stopy. To nebol tak nepravdepodobný návrh ako sa môže zdať. V dej dobe plála Európa revolučnou nádejou, keď sa v mestách ako Berlín, Varšava, Viedeň, Mníchov a Riga objavovali výbory robotníckych a vojenských zástupcov (alebo soviety). Keď boli tieto vzbury porazené, Lenin a Trockij vedeli, že ich revolúcia je v úzkych.

To neznamená, že budovanie socializmu nemôže začať v znevýhodnených podmienkach. Skôr to znamená, že bez materiálnych zdrojov bude mať tendenciu zmeniť sa v obludnú karikatúru socializmu, známu ako stalinizmus. Boľševická revolúcia sa čoskoro ocitla v obliehaní Západných imperiálnych armád, pričom bola ohrozovaná kontrarevolúciou, mestským hladomorom a krvavou občianskou vojnou. Bola vysadená v oceáne prevažne nepriateľských roľníkov neochotných odovzdať svoj ťažko nadobudnutý prebytok hladujúcim mestám pod hrozbou hlavní. S malým kapitalistickým základom, katastrofálne nízkou úrovňou materiálnej produkcie, skromnými stopami občianskych inštitúcií, zdecimovanou, vyčerpanou pracujúcou triedou, vzburami roľníkov a rozbujnenou byrokraciou súperiacou s Cárom, bola revolúcia takmer od úvodu vo veľkých problémoch. Nakoniec mali boľševici napochodovať do modernity so svojimi hladujúcimi, skľúčenými, vojnou unavenými ľuďmi pod namierenou pištoľou. Mnoho z najväčšmi politicky militantných pracujúcich zahynulo v Západom podporovanej občianskej vojne, čo zanechalo na boľševickej strane zmenšujúcu sa spoločenskú základňu. Nie dlho na to si strana uzurpovala robotnícke soviety a zakázala nezávislú tlač a súdnictvo. Potlačila politickú opozíciu a opozičné strany, zmanipulovala voľby a zmilitarizovala pracujúcich. Bezohľadne antisocialistický program sa objavil na pozadí občianskej vojny, ďalekosiahleho hladomoru a cudzokrajného zásahu. Ruská ekonomika bola v troskách a jej sociálna štruktúra sa rozpadla. Tragickou iróniou, ktorá mala poznamenať celé dvadsiate storočie, sa socializmus ukázal ako najmenej možný tam, kde bol najnevyhnutnejší.

Historik Isaac Deutscher vykresľuje túto situáciu svojou zvyčajne neporovnateľnou výrečnosťou. Situácia v Rusku v tej dobe „znamenala, že prvý a doposiaľ jediný pokus vybudovať socializmus bude musieť byť podniknutý za nejhorších možných podmienok, bez výhod intenzívnej medzinárodnej deľby práce, bez plodného vplyvu starých a komplexných kultúrnych tradícií, v prostredí tak ohromujúcej materiálnej a kultúrnej chudoby, surovosti a hrubosti, že by skôr mal zmariť či zdeformovať už samotné úsilie o socializmus.“[3] Chce to nezvyčajne drzého kritika marxizmu povedať, že nič z toho nie je relevantné, pretože marxizmus je v každom prípade autoritárskym učením. Podľa toho, ak by sa zajtra uskutočnil v našich vlastných krajinách, do konca týždňa by v Dorkingu [obchodné mesto južne od Londýna] boli pracovné tábory.

Ako uvidíme, samotný Marx bol kritikom prísnych dogiem, vojenského teroru, politického útlaku a svojvoľnej štátnej moci. Veril, že politickí predstavitelia by sa mali zodpovedať svojím voličom, a nemeckých sociálnych demokratov svojej doby ostro kritizoval za ich etatistickú politiku. Trval na slobode slova a občianskych právach, desil sa násilného vytvárania mestského proletariátu (v jeho prípade skôr v Anglicku ako v Rusku), a konštatoval, že spoločné vlastníctvo na vidieku by malo byť skôr dobrovoľným, než donucovacím procesom. Avšak, ako chápal, že socializmus nemôže prekvitať v chudobou obmedzených podmienkach, dokonale by rozumel tomu, ako Ruská revolúcia došla k zatrateniu.

Vlastne, s tvrdením, že stalinizmus zdiskreditoval Marxovo dielo je to skôr tak, že paradoxne svedčí o jeho pravdivosti. Ak chcete presvedčivé vysvetlenie toho, ako došlo k stalinizmu, musíte prejsť k marxizmu. Púhe morálne odsúdenia beštie jednoducho nestačia. Potrebujeme vedieť, za akých materiálnych podmienok sa objavuje, ako funguje a ako môže zlyhať, a toto poznanie najlepšie podali niektorí mainstreamoví súčasníci marxizmu. Títo marxisti, mnohí z nich nasledovníci Leona Trotského či toho alebo onoho „libertariánskeho“ typu socializmu, sa od Západných liberálov líšia v jednom zásadnom ohľade: ich kritika tazvaných komunistických spoločností bola omnoho hlbšia. Neuspokojili sa s túžobnými obhajobami väčšej demokracie či občianskych práv. Namiesto toho volali po zvrhnutí celého represívneho systému, a volali po tom práve ako socialisti. Naviac, vydávali tieto volania odo dňa, keď sa Stalin dostal k moci. Súčasne varovali, že ak by mal komunistický systém skolabovať, mohol by sa ľahko dostať do rúk predátorského kapitalizmu hladne čakajúceho na to, čo si spomedzi trosiek vyberie. Práve taký koniec Sovietskemu zväzu predvídal Leon Trockij a pred nejakými dvadsiatimi rokmi sa to ukázalo byť správne.


Predstavte si ľahko šialenú kapitalistickú partiu, ktorá by sa v neskutočne krátkom čase pokúsila zmeniť premoderný kmeň na skupinu bezohľadne hrabivých, technologicky sofistikovaných podnikateľov hovoriacich žargónom public relations a voľnotrhovej ekonomiky. Znamenal by fakt, že sa tento experiment ukázal byť menej než dramaticky úspešným férové odmietnutie kapitalizmu? Istotne nie. Myslieť si to by bolo tak absurdné, ako tvrdiť, že Skautky by mali byť rozpustené, pretože nevedia riešiť isté záludné problémy kvantovej fyziky. Marxisti si nemyslia, že silná liberálna línia od Thomasa Jeffersona po Johna Stuarta Milla je zrušená existenciou tajných väzníc vedených CIA na mučenie moslimov, i keď sú takéto väznice súčasťou politiky dnešných liberálnych spoločností. Avšak, kritici marxizmu sú zriedkakedy ochotní pripustiť, že monsterprocesy a masový teror nie sú jeho vyvrátením.

Avšak, je tu ďalší dôvod, kvôli ktorému socializmus podľa niektorých nefunguje. Aj keby ste ho boli schopní vybudovať za podmienok blahobytu, ako by prípadne fungovala komplexná moderná ekonomika bez trhov? Odpoveďou stále väčšieho počtu marxistov je, že to nie je nutné. Trhy by podľa ich názoru ostali integrálnou súčasťou socialistickej ekonomiky. Takzvaný trhový socializmus uvažuje o budúcnosti, v ktorej by výrobné prostriedky boli v spoločenskom vlastníctve, no kde by si samostatne riadené družstvá navzájom konkurovali na trhu.[4] Týmto spôsobom by sa zachovali niektoré prednosti trhu, zatiaľ čo by vypadli niektoré ich vady. Na úrovni individuálneho podnikania by spolupráca zabezpečila vyššiu efektívnosť, keďže fakty naznačujú, že je takmer vždy tak efektívna ako kapitalistické podnikanie a často omnoho viac. Na úrovni celkovej ekonomiky konkurencia zabezpečí, že informačné, alokačné a motivačné problémy spojené s tradičným stalinistickým modelom centrálneho plánovania nevyvstanú.

Niektorí marxisti tvrdia, že Marx sám bol trhovým socialistom prinajmenšom v tom zmysle, že veril, že trh by pretrval počas prechodného obdobia nasledujúceho po socialistickej revolúcii. Taktiež uznával, že trhy boli emancipačné, rovnako ako vykorisťovateľské, pomáhajúc mužom a ženám oslobodiť sa od svojej predchádzajúcej závislosti na pánoch a vlastníkoch. Trhy zo spoločenských vzťahov strhávajú auru tajomna, čím obnažujú ich ponurú skutočnosť. Marx bol v tomto bode tak bystrý, že filozofka Hannah Arendtová raz úvodné strany Komunistického manifestu opísala ako „najväčšiu chválu kapitalizmu, akú ste kedy videli.“[5] Trhoví socialisti tiež poukazujú na to, že trhy v žiadnom prípade nie sú špecifické pre kapitalizmus. Dokonca Trotský podporoval trh, čo môžu byť niektorí z jeho žiakov prekvapení počuť, i keď iba v období prechodu k socializmu a v kombinácii s ekonomickým plánovaním. Boli potrebné, myslel si, ako kontrola adekvátnosti a racionality plánovania, keďže „ekonomické účtovníctvo je bez trhových vzťahov nemysliteľné.“[6] Spolu s Sovietskou Ľavou opozíciou bol silným kritikom takzvanej príkazovej ekonomiky.

Trhový socializmus sa ruší so súkromným vlastníctvom, spoločenskými triedami a vykorisťovaním. Taktiež dáva ekonomickú moc do rúk skutočných výrobcov. Všetkým tým je vítaným progresom od kapitalistickej ekonomiky. Pre niektorých marxistov si však z tejto ekonomiky zachováva priveľa vlastností na to, aby mohla byť prijateľná. Za trhového socializmu by stále jestvovala výroba tovarov, nerovnosť, nezamestnanosť a kolísanie trhových síl mimo kontroly ľudí. Ako by sa z pracujúcich jednoducho nestali kolektívni kapitalisti zvyšujúci svoje zisky, znižujúci kvalitu, ignorujúci spoločenské potreby a uspokojujúci sa konzumerizmom v honbe za neustálou akumuláciou? Ako by sa zabránilo krátkodobosti trhov, ich zvyku ignorovať celkový spoločenský obraz a dlhodobým protispoločenským efektom ich vlastných fragmentovaných rozhodnutí? Vzdelanie a štátny dohľad by mohli znížiť tieto riziká, no niektorí marxisti sa skôr pozerajú po ekonomike, ktorá by nebola ani centrálne plánovaná, ani riadená trhom.[7] V tomto modeli by sa zdroje alokovali vyjednávaním medzi výrobcami, spotrebiteľmi, environmentalistami a inými relevatnými stranami, v sieťach pracovísk, susedstiev a spotrebiteľských radách. Úplné parametre ekonomiky, vrátane rozhodnutí o celkovej alokácii zdrojov, miere rastu a investícií, energií, dopravy a ekologických politikách a podobne, by stanovovali zastupiteľské zhromaždenia na miestnej, regionálnej a národnej úrovni. Tieto všeobecné rozhodnutia, povedzme, o alokácii by potom boli predávané nadol na regionálne a lokálne úrovne, kde by sa postupne vypracovávalo detailnejšie plánovanie. Na každej úrovni by bola podstatná verejná debata o alternatívnych ekonomických plánoch a politikách. Týmto spôsobom by mohlo byť určované to, čo a ako by sme vytvárali prostredníctvom spoločenských potrieb a nie súkromného zisku. V kapitalizme sme zbavení moci rozhodovať o tom, či chceme vytvárať viac nemocníc alebo viac cereálnych vločiek na raňajky. V socializme by táto sloboda bola pravidelne uplatňovaná.

Moc by sa v takýchto zhromaždeniach predávala demokratickými voľbami zdola nahor skôr než zhora nadol. Demokraticky zvolené zbory zastupujúce každé odvetvie obchodu či výroby by vyjednávali národnou ekonomickou komisiou, aby dosiahli zhodný súbor investičných rozhodnutí. Ceny by boli určované nie centrálne, ale výrobnými jednotkami na základe vstupov od spotrebiteľov, užívateľov, záujmových skupín a podobne. Niektorí obrancovia takejto takzvanej participatívnej ekonomiky akceptujú istú zmiešanú socialistickú ekonomiku: statky majúce zásadný význam pre komunitu (jedlo, zdravie, liečivá, vzdelanie, doprava, energie, výrobky potrebné pre život, finančné inštitúcie, médiá a podobne) musia byť dané pod demokratickú kontrolu verejnosti, keďže tí, ktorí nimi oplývajú, majú tendenciu správať sa antisociálne, keď si privoňajú k možnosti zvýšiť si takto zisky. Avšak, spoločensky väčšmi postrádateľné statky (spotrebný tovar, luxusné tovary) je možné ponechať operáciám trhu. Niektorí trhoví socialisti považujú celú túto schému za príliš komplexnú na to, aby fungovala. Ako raz poznamenal Oscar Wilde, problémom socializmu je, že zaberá priveľa večerov. No prinajmenšom je potrebné zohľadniť úlohu modernej informačnej technológie pri naolejovávaní kolies takéhoto systému. Dokonca i bývalý viceprezident Procter & Gamble uznal, že to robí samosprávu pracujúcich skutočne realizovateľnou.[8] Okrem toho, Pat Devine nám pripomína práve koľko času je aktuálne spotrebovávaného kapitalistickou administratívou a organizáciou.[9] Niet žiadneho samozrejmého dôvodu prečo by množstvo času, ktorý by zaberala socialistická alternatíva malo byť väčšie.

Niektorí obhájcovia participatívneho modelu trvajú na tom, že za to isté množstvo práce by mal byť každý odmeňovaný rovnako, navzdory odlišnostiam v talente, výchove a zamestnaní. Ako tvrdí Michael Albert, „Doktor pracujúci v luxusnom prostredí v pohodlných a spĺňajúcich podmienkach zarába viac ako montážny robotník pracujúci v hroznom rámuse, riskujúc život a končatiny, trpiac nudu a špinu, bez ohľadu na to ako dlho či ako ťažko pracuje.“[10] Vlastne tu je silný dôvod platiť tým, ktorí sa zapájajú do nudnej, ťažkej či nebezpečnej práce viac ako tí, povedzme, medici či akademici, ktorých práce sú značne prospešnejšie. Veľa tejto špinavej a nebezpečnej práce by možno mohlo byť vykonávanej bývalými členmi kráľovskej rodiny. Musíme obrátiť naše priority.

Keďže som pred chvíľou spomenul médiá ako zrelé na verejné vlastníctvo, vezmime si to ako exemplárny prípad. Pred menej ako sto rokmi, vo vynikajúcej malej knižke nazvanej Communications,[11] načrtol Raymond Williams socialistický plán pre umenie a médiá, ktorý odmietal štátnu kontrolu nad ich obsahom na jednej strane a nadvládu motívu zisku na druhej. Namiesto toho by mali aktívni prispievatelia na tomto poli kontrolu nad svojimi vlastnými vyjadrovacími prostriedkami a komunikáciou. Aktuálne „továrne“ umenia a médií –rádiostanice, koncertné sály, TV siete, divadlá, novinové redakcie a tak ďalej- by sa vzali do verejného vlastníctva (ktorého sú rôzne formy), a ich riadenie by sa dalo demokraticky zvoleným zborom. Tie by zahŕňali ako členov verejnosti, tak predstaviteľov médií či umelecké zbory.

Tieto komisie, ktoré by boli striktne nezávislé na štáte, by potom boli zodpovedné za oceňovanie verejných zdrojov a „prenajímanie“ spoločensky vlastnených kapacít buď jednotlivým odborníkom alebo nezávislým, demokraticky sa samoriadiacim spoločnostiam hercov, žurnalistov, hudobníkov a podobne. Títo muži a ženy by potom produkovali prácu oslobodenú od štátnej regulácie a deformujúcich tlakov trhu. Okrem iného by sme sa neocitli v situácii, v ktorej banda mocou opojených, chamtivých tyranov diktuje prostredníctvom svojich súkromne vlastnených médií to, v čo má verejnosť veriť – čo znamená ich sebecké záujmy a systém, ktorý podporujú. Vtedy budeme vedieť, že sa socializmus etabloval, keď sa budeme schopní s úplnou nedôverou spätne pozrieť na myšlienku, že hŕstka obchodných gangstrov dostala voľnú ruku na kazenie myslenia verejnosti neandertálskymi politickými názormi nevyhovujúcimi nič inému než ich vlastným bankovým účtom.

Mnohé médiá v kapitalizme sa vyhýbajú ťažkej, kontroverznej či inovatívnej práci, pretože to neprospieva ziskom. Namiesto toho sa uspokojujú s banalitami, senzáciechtivosťou a nízkymi predsudkami. Socialistické médiá by, naopak, nezakazovali všetko okrem Schoenberga, Racina a nekonečných dramatizovaných verzií Marxovoho Kapitálu. Jestvovalo by ľudové divadlo, záplava televízií a novín. „Ľudové“ nevyhnutne neznamená „menej kvalitné“. Nelson Mandela je populárny, nie menejcenný. Veľa bežných ľudí číta vysoko špecializované žurnály plné žargónu nezrozumiteľnému outsiderom. Je to spôsobené tým, že tieto časopisy bývajú skôr o rybárčení, poľnohospodárskej technike či kŕmení psov, než o estetike a endokrinológii. Populárne sa stáva odpadom a gýčom, keď médiá zacítia potrebu uniesť z toho veľký kus trhu tak rýchlo a bezbolestne, ako to je len možné. A táto potreba je z veľkej časti komerčne motivovaná.

Socialisti budú bez pochýb pokračovať v debatách o detailoch postkapitalistickej ekonomiky. V ponuke momentálne niet žiadneho bezchybného modelu. Túto nedokonalosť je možné dať do kontrastu s kapitalistickou ekonomikou, ktorá je v bezchybnom chode a ktorá nebola nikdy zodpovedná ani za najjemnejší kúsok chudoby, odpadu či poklesu. Bola nesporne zodpovedná za určité prehnané miery nezamestnanosti, no vedúca kapitalistická krajina sveta prišla na geniálne riešenie tejto závady. Dnes by v Spojených štátoch viac ako milión ľudí navyše hľadalo prácu, keby neboli vo väzení.



ODKAZY:
1. Pozri Joseph Stiglitz, Globalisation and Its Discontents (London, 2002), p. 5.
2. Citované z Slavoj Žižek, First as Tragedy, Then as Farce (London, 2009), p. 91.
3. Isaac Deutscher, The Prophet Armed: Trotsky 1879–1921 (London, 2003), p. 373.
4. Pozri, napríklad, Alec Nove, The Economics of Feasible Socialism (London, 1983), David Schweickart, Against Capitalism (Cambridge, 1993), and Bertell Ollman (ed.), Market Socialism: The Debate Among Socialists (New York and London, 1998). Filozofickejšiu obranu trhového socializmu je možné nájsť v David Miller, Market, State and Community: The Theoretical Foundations of Market Socialism (Oxford, 1989).
5. Melvin Hill (ed.), Hannah Arendt: The Recovery of the Public World (New York, 1979), pp. 334–35.
6. Quoted by Robin Blackburn, ´´Fin de Siecle: Socialism after the Crash,“ New Left Review, no. 185 (January/February 1991), p. 29.
7. Pozri, napríklad, Pat Devine, Democracy and Economic Planning (Cambridge, 1988), David McNally, Against the Market (London, 1993), and Michael Albert, Parecon: Life After Capitalism (London, 2003). Užitočný sumár tohto prípadu je možné nájsť v Alex Callinicos, An Anti-Capitalist Manifesto (Cambridge, 2003), Ch. 3.
8. See Ernest Mandel, ´´The Myth of Market Socialism,“ New Left Review, no. 169 (May/June 1988), p. 109 n.
9. Devine, Democracy and Economic Planning, pp. 253, 265–66.
10. Albert, Parecon, p. 59.
11. Raymond Williams, Communications (Harmondsworth, 1962).



Why Marx Was Right od Terry Eagleton, New Haven – London: Yale University Press, 2011, 258 strán.

10 komentárov:

  1. Ani toto neviete? http://sk.wikipedia.org/wiki/Lev_Davidovi%C4%8D_Trockij


    OdpovedaťOdstrániť
  2. Niekde sme prekladali Trockého takto, teraz podľa anglického vzoru.
    http://nezavisli.blogspot.sk/2010/03/georg-lukacs-lenin-teoretik-praxe.html

    Ale keď toho viete viac, tak sem s tými múdrosťami!

    Pomôžete s prekladom ďalšej kapitoly? To by bodlo..

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Nie je trochu odveci dať blogu názov "Nezávislí", keď ste úplne otvorene socialisticky zameraní?

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Legitímna otázka. Sme nezávislí od peňazí (nikto nás neplatí) a od inštitúcií (nie sme členmi žiadnej strany, organizácie či hnutia). Píšeme si čo chceme.

    Zdá sa vám tento článok o Marxovi neférový, nekritický?

    Britský The Independent vlastní ruský oligarcha. Môžu byť takéto noviny nezávislé?

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Aký to má zmysel, písať Trockého po anglicky? (A prečo po anglicky, prečo nie po nemecky "Trotzki" alebo po francúzsky "Trotski"? A prečo písať "Viedeň" namiesto "Vienna" alebo "Wien"?) Je super, že poznáš Eagletona, a že si ochotný to prekladať. Preklad by však bol oveľa hodnotnejší (a napr. publikovateľný aj mimo tohto blogu), ak by v ňom nezostávali spojenia typu "rady pracujúcich a armádnych poslancov" (správne "rady", resp. "výbory robotníckych a vojenských zástupcov" – stačí sa pozrieť do slovenských prekladov Lenina alebo ktorejkoľvek knihy o októbrovej revolúcii). Alebo: keď sa už cituje z Nemeckej ideológie, prečo si nezohnať jej slovenský preklad a neriadiť sa ním? (V slovneskom preklade sa hovorí o návrate "starého svinstva", a nie "biznisu". Originál znie "die ganze alte Scheiße".) Prekladať neznamená len "prepísať do slovenčiny". Zvlášť pri marxizme, kde v slovenčine existuje relatívne ustálená terminológia, to môže viesť k hlbokým nedorozumeniam. Ja ani nemám chuť text čítať, keď niečo také vidím. (Ako môžem vedieť, že tam okrem terminologických chýb nie sú aj úplné nezmysly?)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Myslel som si, že si to ty, Juraj :)

    A čo toto
    http://sk.wikipedia.org/wiki/Petrohradská_rada_pracujúcich_a_armádnych_poslancov

    Vďaka za poznámky, opravím to. Toto je ale blog a ja nie som profesionálny prekladateľ. I keď Nemeckú ideológiu poznám, momentálne ju nemám k dispozícii.
    Rád sa nechám poučiť, ak niečo nájdeš.

    Peter

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Juraj je až ten druhý prispievateľ, ja by som nebol taký útočný :).

    Ten článok na wikipedii zrejme vznikol prekladom z angličtiny. "Rabočich" a "soldatskych" znamená doslova "robotníckych" a "vojenských" ("vojackých", keby sa to tak dalo). Ide však najmä o to, ktorý preklad je ustálený, a ktorý nie.

    J.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. No neviem... tiež som okrem iného čítal i tú kritiku dialekticko-historického materializmu :)
    Ale nie, robím si srandu... bolo to legitímne aj vzhľadom na to, že šlo o vedeckú štúdiu...

    Ak to má byť prospešná kritika, určite beriem. Aspoň je to viac na úrovni.

    Pri prekladoch hľadám rôzne spojenia a výrazy, ktoré by najviac sedeli, ale keďže skáčeme cez rôzne témy, nestíham overovať všetko.

    Vďaka ti!
    Peter

    PS: A pán trockista mohol byť príjemnejší, veď sme mu neurazili matku (alebo áno?)...

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Kritiku logicko-historickej metódy asi myslíš. No nič. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Myslel som kritiku použitia samotného spojenia "dialekticko-historické"... ktoré sa nikdy nepoužilo...

    Peter

    OdpovedaťOdstrániť