pondelok, 3. septembra 2012

„Najslávnejší Poliak – Svätý otec Ján Pavol II.“ (Učebnica hudobnej výchovy pre 5. ročník základných škôl, SPN 2009, s. 47) alebo Prečo sa do učebníc nevošli hajlujúci biskupi?

Rodičia školopovinných detí musia byť ostražití. Na ich ratolesti čakajú mnohé nebezpečenstvá doma, na ulici, ale i v škole. Okrem obávaných drôg, alkoholu či cigariet môžu vážne narušiť rozvoj osobnosti dieťaťa i školské učebnice.

V spoločnosti, ktorá sa po roku 1989 pasuje rozmachom slobody, a v ktorej sa oficiálne presadzuje objektivita informácií, sa napriek hlásaným hodnotám vyspelej demokratickej spoločnosti objavujú prvky ideológie vládnucej triedy infiltrované do všetkých sfér verejného života. I prostredníctvom školských učebníc sa žiakom základných škôl priamo či nepriamo ponúkajú hodnoty súčasnej kapitalistickej spoločnosti s tým, čo je pre ponovembrové pomery na Slovensku príznačné. Jednou z hlavných línií dnešnej ideologickej klímy je klerikalizácia verejného života na Slovensku. Infiltrovanie katolíckej cirkvi do školstva, armády a finančných rezortov bolo spečatené tzv. Vatikánskou zmluvou, v ktorej Slovenská republika obmedzuje svoju suverenitu v prospech iného zvrchovaného štátu. Na Slovensku tak sledujeme početný vznik cirkevných škôl, prítomnosť kléra v armáde, cirkevné televízne dokumenty, ktoré vysiela verejnoprávna televízia, priame prenosy tzv. „svätých“ omší, či diskusie na rôzne spoločenské témy s kňazmi. Na školách sa presadzuje výučba katolíckeho náboženstva v kombinácii s etikou, ale to zjavne nestačí, preto vplyv katolíckej náuky nachádzame i v ďalších učebniciach, ktoré však na prvý pohľad s náboženstvom nemajú nič spoločné. Listovanie v učebniciach pre základné školy sa stáva vzrušujúcim zážitkom.

Zarážajúca je napríklad poznámka o pápežovi Jánovi Pavlovi II. v učebnici hudobnej výchovy pre 5. ročník základných škôl (Slovenské pedagogické nakladateľstvo 2009). Popri poľských hudobných skladateľoch F. Chopinovi a S. Moniuszkovi sa na stránke opisujúcej hudobný romantizmus objavuje veľká fotka usmiateho starého muža v pápežskom rúchu (paradoxne väčšia ako Chopinova). V pozadí sa vyníma vysmiaty kňaz držiaci železný kríž a Karol Wojtyla práve prijíma kvetiny od neznámeho zanieteného veriaceho. Šokujúcim je najmä poznámka pod obrázkom :„ Najslávnejší Poliak – Svätý otec Ján Pavol II.“ o tom, či bol najslávnejším Poliakom možno prinajmenej diskutovať, no a to, že je „Svätým otcom“ pre všetkých členov spoločnosti už vonkoncom nemožno tvrdiť. Pre početnú skupinu ateistov a občanov iného vyznania rozhodne nie. Avšak deťom sa tu núka obraz o všeobecne platnej inštitúcii svätého otca. Nápis pod obrázkom nedáva priestor pre pochybnosti o tomto titule a o jeho všeobecnej platnosti. Existencia „svätého otca“ sa stáva samozrejmou ako napríklad existencia prezidenta.

Rovnako i v učebnici výtvarnej výchovy pre 5. ročník základných škôl (EXPOL Pedagogika 2009) je k ostatným druhom umenia nepomerne veľký priestor vyčlenený práve kresťanskému umeniu. Texty nás neuvádzajú do problematiky mytologického zobrazenia sveta, práve naopak, vytvárajú dojem jedinej možnej interpretácie sveta, ktorá nie je prekonaná, ktorá nie je vnímaná ako mytológia, ale ako platný svetonázor.. Prezentujú kresťanstvo ako jednu z hlavných tradícií slovenskej kultúry a opisujú ho výlučne v pozitívnom zmysle. Nepriamo tak vytvárajú obraz o spoločenstve ľudí, ktorí sa modlia za celý svet, ktorí odpúšťajú a rozsievajú dobro. Ani zmienka o mytológii, ani len jediná komparácia zobrazovania napríklad „svätej trojice“ s náboženstvami pohanskými (jediné porovnanie sa týka architektúry chrámov, v ktorých svoje božstvá uznávajú iné náboženstvá). Boh sa stal v učebniciach samozrejmým, tak ako usmievavá tvár pápežov, ich humanistické skutky a zásluhy pre celé dejiny európskej civilizácie.

Po vzhliadnutí učebníc hudobnej a výtvarnej výchovy už neprekvapí učebnica dejepisu pre ôsme ročníky ZŠ a 3. ročníky osemročných gymnázií (Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 2011). Dejiny predsa píšu víťazi, a tak sa na nás z jednej stránky opäť usmieva pokorný Lev XIII. Jeho obraz s vľúdnym úsmevom je doplnený chválospevmi na jeho osobu. Dokonca sa dozvedáme, že „podporoval mierové spolužitie štátov a národov“. O tom, že Karol Wojtyla bol politický pápež, pritom jeden z najdogmatickejších, ktorý ešte v 20. storočí udeľoval inkvizičné tresty v Latinskej Amerike a o tom, že sociálna encyklika Leva XIII. Rerum Novarum je iba antikomunistickým pamfletom napísaným slizkým a vtieravým jazykom, akého sú schopní len majstri teológovia, o tom, súčasné dejiny mlčia. Klerikalizácia verejného života je v priamej úmere s antikomunistickou propagandou. Ako v ostatných oblastiach spoločnosti, i v učebných materiáloch je tento fenomén prítomný. Ako píše ďalej napríklad spomínaná učebnica dejepisu - „komunistická ideológia zapríčinila v 20. storočí smrť miliónov ľudí. Karikatúra (ilustračný obrázok v učebnici) je dôkazom, že už v 19. storočí si ľudia uvedomovali nebezpečenstvo komunizmu.“ Avšak vatikánska pomoc nacistickým pohlavárom po druhej svetovej vojne, vraždiaci rehoľníci v bývalej Juhoslávii, inkvizičné obete, prenasledovanie a popravovanie vedcov naprieč celými dvetisícročnými dejinami sveta sú opäť zamlčané alebo nepriamo ospravedlňované.

Keď dnes kritizujeme socialistický režim za infiltráciu ideológie do vzdelávacej literatúry, mali by sme byť kritickí aj voči súčasným učebniciam. Práve tie totiž vychovávajú ďalšie generácie, učia deti dívať sa na svet a nastavujú optiku, v ktorej o ňom dospievajúci jedinec bude zmýšľať. Ideológia obsiahla celé spoločenské spektrum. Už nedokážeme rozlišovať, čo nás naučili a na čo sme prišli sami. Neúnavné opakovanie večných právd z každého informačného kanála pripomína orwelovskú víziu spoločnosti. Ak sami nevidíme extrémny vplyv katolíckej cirkvi na verejný život, je to známka našej indoktrinácie. Keď sme však už natoľko nasiakli ponúkané večné pravdy, že ich nedokážeme odštiepiť od názorov, ktoré si sami vytvárame, sme na dobrej ceste k totalitnej fašistickej budúcnosti. Právom môžeme o tej Slovenskej hovoriť ako o klérofašistickej.


Dominika Dinušová

1 komentár:

  1. Je to pravda
    Väčšina ľudí na Slovensku (a nielen tu) už nemajú prakticky žiaden osobný názor. Na vine je pravicové zmýšľanie a je absolútne jedno, o akú pravicu ide. Či už je to kresťanský konzervativizmus, neoliberalizmus, fašizmus alebo rôzne kombinácie týchto nazvime ich myšlienkových smerov, je to vždy o tom, že človeku posúvajú falošné myšlienky. Nie je to samozrejme samoúčelné, slúži to na ovládanie más. Človek, ktorý rozmýšľa vo väčšom rozsahu, ako ponúkajú pravicové ideológie znamená pre nich oslabenie týchto. Vatikánska zmluva sa z môjho pohľadu rovná zrade demokratických základov Slovenska. Sme sekulárny štát, nie kresťanský, preto je absurdné, aby nám cirkev určovala o čom sa má na školách učiť resp. akým pohľadom sa má nazerať na nejakú konkrétnu informáciu. Vplyv cirkvi má ale väčší rozsah, ako len školstvo. Ich moc totiž stále rastie, hovoria nám do kultúry, do rodiny (presadzovanie zákazu interrupcie) a kto vie do čoho ešte. To ale stále nie je všetko. My totiž cirkev na Slovensku živíme našimi daňami. Pri tom je to absolútne sebestačný subjekt schopný ekonomickej sebestačnosti. Nikde inde na svete nič podobné neexistuje. Sme naozaj pozoruhodný národ. Viem, že na príklad v Nemecku, alebo Rakúsku dá štát cirkvi časť daní len toho, kto si to tak praje, číže kresťana. Len u nás existuje vatikánska zmluva, ktorá prináša stále väčšiu diktatúru Vatikánu. Zrušiť ju vraj môže iba medzinárodný súd. O tejto téme sa ale v spoločnosti nehovorí. V tejto chvíli neútočím na katolícke náboženstvo, iba sa snažím poukázať na nie malý problém Vatikánu, ktorý má s ozajstnou kresťanskou vierou pramálo spoločné. Vo Vatikánskej banke sa totiž špinavé peniaze rátané na miliardy. Jedná sa o peniaze všelijakého charakteru z celého sveta, no najme talianskej mafie. Tak sa pýtam, čo je to za vieru? Kresťanské zmýšľanie má totiž má totiž podľa svojej náboženskej morálke stáť proti neoliberalnej ideológii , ktorej súčasťou je myšlienka, že špinavé peniaze neexistujú. Nie je to predsa kontraproduktívne voči kresťanskému konzervativizmu? Jedny pravičiari kryjú chrbát druhým, špinavé peniaze vlastne neexistujú, pretože sa vyperú vo Vatikáne. Tak tomuto ja vravím alternatívna realita !!! Čiže človek vlastne už nemusí hrať počítačové hry, ani biť schizofrenikom a predsa sa nachádza v alternatívnej realite? Ako vidím, pravica je navzájom pospájaná, neoliberalizmus speje k fašistickému korporativizmu a história ukázala, že konzervativizmus a fašizmus tak isto nemajú od seba ďaleko.

    Ospravedlňujem sa, že som odskočil od témy, s časti je to pre to, že som sa nechal uniesť a s časti pre to, že som mal asi súrne nutkanie podeliť sa s týmito myšlienkami. Chcel by som vás ale týmto smerom vyzvať, aby ste mierne začali ľudí upozorňovať na vatikánsky problém. My totiž musíme dosiahnuť ten medzinárodný súd. Poviete si možno, kto s tým čo spraví, no mýlite sa. Ak sa o tom bude hovoriť, tak verím tomu, že sa na koniec nájdu ľudia, čo to riešiť budú. Ja nie som kresťan (som ateista, ktorý má istú sympatiu k vierovyznaniam ako sú mystické smery, ktoré posilňujú lásku človeka k človeku...), tak prečo mám živiť cirkev? Je to veľmi citlivá téma medzi veľa ľuďmi upozorňujem. Preto je nutná počiatočná miernosť v presadzovaní svojho. No bolo by na čase s tým konečne niečo robiť.

    OdpovedaťOdstrániť