štvrtok, 18. októbra 2012

Karol Marx, Kapitál II - Obežný proces kapitálu (1. diel)

MARTIN MATEJOVSKÝ | iniciativa.answer@inbox.com

PREDSLOV
„Nebolo ľahké pripraviť druhú knihu Kapitálu do tlače, a to tak, aby bola na jednej strane súvislým a čo najucelenejším dielom, ale na druhej strane aj výlučným dielom autora, a nie vydavateľa.

Veľký počet jestvujúcich, zväčša úryvkovitých rukopisov sťažoval úlohu. Nanajvýš jeden jediný z nich (rukopis IV), pokiaľ siahal, bol od začiatku do konca zredigovaný pre tlač; ale i jeho najväčšia časť bola následkom neskorších redakcií zastaraná. Prevažné množstvo materiálu bolo síce zväčša spracované z vecnej stránky, ale nie zo stránky jazykovej; bolo napísané jazykom, ktorým si Marx zvykol robiť svoje výpisky: nedbalý štýl, familiárne výrazy a zvraty, často poznačené drsným humorom, anglické a francúzske technické názvy, často celé vety, ba aj strany po anglicky; to je zápis myšlienok v takej forme, v akej sa práve odvíjali v autorovej hlave. Popri jednotlivých partiách vyložených dopodrobna boli iné, rovnako dôležité, iba načrtnuté; materiál ilustrujúci fakty síce zozbieraný, ale sotva utriedený a ešte menej spracovaný; na konci kapitol, v nedočkavosti prejsť k najbližšej téme, často len pár útržkovitých viet s hlavnými bodmi nedokončeného výkladu; napokon známy rukopis, ktorý niekedy nevedel prečítať ani sám autor.“

Takto začína Engels svoj predslov k II.knihe Kapitálu. Marx stihol osobne pripraviť do tlače iba Kapitál I. Ďalšie knihy Kapitál II a Kapitál III pripravil Engels spracovaním množstva Marxových zápiskov, poznámok a celých statí, často prepisovaných a upravovaných. V úvode Engels oboznamuje, akým množstvom materiálu musel prejsť a koľko ho spracovať. Hovorí aj o príprave IV.knihy s názvom Teórie o nadhodnote, kde by boli „kritické dejiny jadra politickej ekonómie, teórie nadhodnoty“ a rozvinutá „v polemickom protiklade k predchodcom, väčšina tých bodov, ktoré sa neskôr v rukopise k II. a k III.knihe skúmajú osobitne v logických súvislostiach“. Túto IV.knihu už Engels nestihol pripraviť. Do vydania ju dal až K.Kautsky začiatkom 20. storočia. Avšak množstvo vecí vynechal, množstvo prepísal. Na prelome 50-tych a 60-tych rokov pripravili v Nemeckej demokratickej republike nové vydanie IV.knihy.

Keďže Engels neprepracovával Marxové rukopisy sú II. a III. kniha Kapitálu ťažšie na pochopenie ako prvá kniha, niektoré časti sú dokonca len načrtnuté a dá sa predpokladať, že Marx by ich bol bližšie rozviedol.

Po oboznámení čitateľa s ťažkosťami pri príprave ďalších kníh Kapitálu považuje Engels za potrebné vyjadriť sa ku vtedajším obvineniam Marxa od „nemeckých katedrových a štátnych socialistov“, „ktorí za teplého letného dažďa štátneho socializmu vyrastajú ako huby“, o tom, že Marx tajne ulúpil teóriu nadhodnoty od nemeckého Rodbertusa. Engels na niekoľkých stranách rozoberá, že o nadhodnote hovoria už predchodcovia A.Smith a Ricardo, a Rodbertus ich nijak výrazne nerozvinul, kdežto Marx k existujúcim kategóriám pristúpil po novom, aby tak odhalil nové súvislosti a zákony. Marx neobjavil nadhodnotu, ako si to pripisuje Rodbertus, túto objavil už A.Smith, Marx však ako prvý pristupoval k veci úplne ináč. Aby pochopil, čo je nadhodnota musel pochopiť, čo je hodnota. Preskúmal prácu z hľadiska jej schopnosti vytvárať hodnotu, preskúmal vzťah tovaru a peňazí, vypracoval vyčerpávajúcu teóriu peňazí, ktorá „teraz sa mlčky všeobecne uznáva“, preskúmal premenu peňazí na kapitál. Vyriešil ťažkosť, ako môže práca byť tovarom a ako tovar mať hodnotu, a zároveň predmetom dávať hodnotu. Je to tým, že tovarom nie je práca, ale pracovná sila, ktorá hodnotu má a jej vlastnosťou je vytvárať hodnotu. Ako prvý opísal proces tvorby nadhodnoty a ďalej skúmal nadhodnotu a objavil obe jej formy absolútnu a relatívnu nadhodnotu, na základe nadhodnoty vytvoril prvú racionálnu teóriu mzdy a prvýkrát načrtol dejiny kapitalistickej akumulácie a opísal jej historickú tendenciu. Niektoré veci sa budú rozoberať až v III. knihe Kapitálu a Engels vyzýva Marxových kritikov, aby skúsili sami vyriešiť načrtnuté problémy skôr než bude vydaná III. kniha.

Nasledovný text vznikol ako zápisky pri štúdiu II.knihy Kapitálu. Nechce byť učebnicou, či náhradou originálu, ale možno pomôže ostatným pri rýchlejšom oboznámení sa s obsahom druhého dielu. Pre podrobnejšie štúdium je potrebné otvoriť si samotného Marxa. Samozrejme je potrebné najprv poznať I.knihu Kapitálu. Knihu Kapitál II, z ktorej vychádza tento text, vydalo nakladateľstvo Pravda v roku 1985 a podľa nemeckého originálu z roku 1972 ho preložil doc.dr. Miloš Plachtinský, CSc. Má 438 strán vrátane Engelsovho úvodu, bez poznámok a registrov v závere. Je teda menšia ako I.kniha Kapitálu. Jej podnadpis znie Obežný proces kapitálu a pozostáva z troch oddielov: 1. Metamorfózy kapitálu a ich kolobeh, 2. Obrat kapitálu a 3. Reprodukcia a obeh celkového spoločenského kapitálu.


1.ODDIEL – METAMORFÓZY KAPITÁLU A ICH KOLOBEH
KOLOBEH PEŇAŽNÉHO KAPITÁLU
„Proces kolobehu kapitálu prebieha troma štádiami, ktoré podľa výkladu v prvom zväzku tvoria takéto poradie:

Prvé štádium: Kapitalista sa objavuje na trhu tovarov a na trhu práce ako kupujúci; jeho peniaze sa premieňajú na tovar, čiže prechádzajú aktom obehu P – T.

Druhé štádium: Výrobná spotreba tovarov, ktoré kapitalista kúpil. Kapitalista pôsobí ako kapitalistický výrobca tovaru; jeho kapitál prechádza procesom výroby. Výsledkom je tovar s väčšou hodnotou, ako je hodnota prvkov jeho výroby.

Tretie štádium: Kapitalista sa vracia na trh ako predávajúci; jeho tovar sa premieňa na peniaze, čiže prechádza aktom obehu T’ – P’.

Vzorec kolobehu peňažného kapitálu je teda:

P – T ... V ... T’ – P’, kde bodky naznačujú, že proces obehu je prerušený, a T’ a P’ označujú T a P zväčšené o nadhodnotu.

O prvom a treťom štádiu sme v prvej knihe hovorili len potiaľ, pokiaľ to bolo nevyhnutné pre pochopenie druhého štádia, procesu výroby kapitálu. Rozličné formy, do ktorých sa kapitál vo svojich rozličných štádiách zahaľuje a ktoré pri opakovaní kolobehu hneď na seba prijíma, hneď zahadzuje, ostali preto bez povšimnutia. Teraz sú najbližším predmetom skúmania.

Aby sme tieto formy pochopili v čistej podobe, musíme predovšetkým, abstrahovať od všetkých momentov, ktoré nemajú so striedaním a vytváraním formy ako takým nič spoločné. Preto sa tu predpokladá nielen to, že tovary sa predávajú za svoje hodnoty, ale aj to, že k tomu dochádza za nezmenených okolností. Odhliada sa teda aj od zmien hodnoty, ktoré môžu nastať počas procesu kolobehu.“

V ďalších kapitolách sa Marx zaoberá jednotlivými štádiami P – T, V a T’ – P’ a vyvádza viaceré závery.

I. Prvé štádium. P - T
Prvé štádium znamená, že kapitalista vstupuje na trh s peňažným kapitálom P, aby získal výrobné prostriedky Vp a pracovnú silu Ps, zapíšeme to ako P – T (Ps, Vp). Vieme, že pracovná sila vytvára hodnotu, ktorou obnovuje samu seba, a zároveň vytvára nadhodnotu. Táto nadhodnota je dôležitá v kapitalistickom procese a pracovná sila sa nakupuje s cieľom, aby ju plodila. Ku príslušnému množstvu pracovnej sily Ps (v hodnote napr. 50 peňazí )je potrebné zakúpiť príslušné množstvo výrobných prostriedkov Vp (napr. za 420 peňazí) v takom množstve, aby pracovná sila mala počas celého svojho pôsobenia, čo spracovávať, aby bola plne využitá. Ak by sa zakúpilo menej výrobných prostriedkov, pracovná sila by sa namiesto 40 pracovných hodín za týždeň používala napr. iba 30, tým by bola vytvorená menšia nadhodnota a pracovná sila by sa nevyužila naplno. Ak by bolo výrobných prostriedkov viac, za týždenný pracovný čas 40 hodín by pracovná sila nespracovala všetky Vp a časť z nich by ostávala zbytočne na sklade viazaná vo forme výrobných prostriedkov. Počas aktu P – T (Ps, Vp) peňažný kapitál mení svoju formu a stáva sa výrobným kapitálom V. Jeho hodnota je rovnako veľká ako hodnota pôvodného peňažného kapitálu P. Peňažný kapitál sú teda peniaze, ktoré sa použijú kúpu takých tovarov, ktoré vyrobia nadhodnotu. Peniaze je totiž možné použiť na nákup spotrebných prostriedkov, teda na osobnú spotrebu. Takéto peniaze nezačnú nový výrobný proces, alebo prebiehajúci kolobeh výroby ukončia, vystúpia z neho. Peňažný kapitál sú peniaze, kapitálom sú len ako možnosť použitia. Ak sa tieto peniaze použijú na nákup spotrebných prostriedkov kapitálom nie sú. Keď sa peniazmi z peňažného kapitálu zaplatí pracovná sila Ps, v rukách robotníka peniaze prestávajú byť kapitálom, za ne si robotník kupuje pre seba a svoju rodinu spotrebné prostriedky, aby mohol prežiť a obnoviť svoju pracovnú silu. Premena P – Ps je podstatnou podmienkou toho, aby sa hodnota investovaná vo forme peňazí skutočne premenila na kapitál, na takú hodnotu, ktorá vyrába nadhodnotu. Akt P – Vp je potrebný len na to, aby sa plne realizovalo to množstvo práce, ktoré bolo kúpené aktom P – Ps.

Akt P – Ps, teda nákup pracovnej sily, je charakteristický pre kapitalistický spôsob výroby. Práca sa tu javí ako tovar svojho majiteľa, ktorý je možné kúpiť. Prehliada sa iracionalita, že práca nemôže mať hodnotu.

Kapitalista musí najprv zakúpiť výrobné prostriedky Vp, aby v čase keď kúpi pracovnú silu, tá mohla okamžite začať pracovať. Kapitalista pri kúpe pracovnej sily tak vystupuje voči pracovnej sile ako vlastník výrobných prostriedkov. Výrobné prostriedky sú odlúčené od pracovnej sily. Vlastník pracovnej sily nevlastní výrobné prostriedky a vlastník výrobných prostriedkov nevlastní pracovnú silu. Akt P – T (Vp, Ps) znamená, že existuje rozdelenie. Toto triedne rozdelenie, triedy vlastníkov pracovnej sily a triedy vlastníkov výrobných prostriedkov už musí byť v spoločnosti dané. To akým spôsobom dôjde k spojeniu týchto dvoch činiteľov výroby určuje spoločenskú epochu. Nevyplýva z funkcie peňazí ako platidla. V otrokárskej spoločnosti sa za peniaze kúpil otrok ako tovar. Existencia trhu s otrokmi však musela existovať nezávisle od peňazí a samotná existencia peňazí v rukách kupujúceho nestačí na to, aby umožnila otroctvo. Kúpou pracovnej sily, charakteristickou pre kapitalistický výrobný spôsob, tak dochádza k spojeniu vecných a osobných činiteľov výroby. Marx pre porovnanie uvádza „sťažnosti“ ruských pozemkových vlastníkov po zrušení nevoľníctva, že nemajú dostatok ľudí, ktorých by najali ako pracovnú silu. Neexistuje tu ešte dostatočne „slobodný námezdný robotník“ (citát Marxa), ktorý by bol oslobodený od vlastníctva pôdy a bol nútený predávať svoju pracovnú silu ako svoje posledné vlastníctvo. Vidieť, že tu ešte neexistuje také odlúčenie výrobných prostriedkov od pracovnej sily, aké vyžaduje kapitalizmus.

Kapitalistická výroba svoje panstvo vo svete nielen reprodukuje, ale aj čoraz viac rozširuje a potláča predchádzajúce výrobné spôsoby, až sa stáva prevládajúcim spoločenským stavom. Avšak na to, aby sa kapitál mohol vytvoriť je potrebný istý stupeň rozvoja obchodu, a teda obehu tovarov a tým tovarovej výroby, ako aj dostatočné množstvo peňazí.

II. Druhé štádium. Funkcia výrobného kapitálu
Po akte P – T (Vp,Ps) nemôže hneď dochádzať k predaju tovarov, aktu T – P. Kapitalista nevlastní otrokov na predaj, disponuje iba pracovnou silou, ktorú môže po istý čas používať. Proces obehu sa musí prerušiť a dochádza k výrobnému procesu, čo sa zaznačuje P – T (Vp,Ps) ... V, kde bodky znamenajú, že proces obehu sa prerušuje.

Majiteľ peňazí nakupuje Vp a Ps. Na druhej strane námezdný robotník predáva svoju pracovnú silu a nakupuje nevyhnutné životné prostriedky, aby obnovil svoju pracovnú silu. U neho prebieha akt Ps – P – T. Tento akt prebieha neustále každý týždeň, každý mesiac. Aby námezdný robotník mohol nakupovať nevyhnutné životné prostriedky pravidelne, musí už existovať dostatočne rozšírená tovarová výroba. Keď sa už tovarová výroba stala všeobecnou, podmieňuje zasa stále rastúcu deľbu spoločenskej práce, čoraz väčšiu špecifickosť výrobkov. S rozvíjajúcim sa P – Ps sa rozvíja aj P – Vp, nákup a výroba výrobných prostriedkov. Rozvíjajúca sa kapitalistická tovarová výroba postupne vytláča všetky predchádzajúce výrobné spôsoby tovarovej výroby a stáva sa všeobecnou.

„Nech sú spoločenské formy výroby akékoľvek, jej činiteľmi ostávajú vždy robotníci a výrobné prostriedky. Ale pri ich vzájomnom oddelení sú aj robotníci aj výrobné prostriedky činiteľmi výroby len potenciálne. Aby sa vôbec mohlo vyrábať, musia sa spojiť. Osobitný charakter a spôsob, akým sa toto spojenie uskutočňuje, odlišuje rôzne ekonomické epochy, pokiaľ ide o štruktúru spoločnosti.“ V kapitalizme dochádza k uvedenému spojeniu kúpou pracovnej sily za peniaze. „Každý podnik zaoberajúci sa výrobou tovarov sa zároveň stáva podnikom na vykorisťovanie pracovnej sily.“ Ale na rozdiel od predchádzajúcich výrobných spôsobov až kapitalizmus „výrazne zdokonaľuje techniku, vyvoláva prevrat v celej ekonomickej štruktúre spoločnosti a ďaleko predstihuje všetky predchádzajúce obdobia.“

Výrobné prostriedky ani pracovná sila nie sú kapitálom od prírody. Stávajú sa nimi vtedy, keď k výrobným prostriedkom je možné pričleniť nezávislú pracovnú silu. „Tento špecifický spoločenský charakter nadobúdajú len za určitých, historicky vzniknutých podmienok.“

III. Tretie štádium. T’ – P’
Problém, ktorý tovar je tovarovým kapitálom a ktorý patrí do radovej tovarovej služby, si vytvorila scholastická ekonómia. Marx ukazuje, že tovarovým kapitálom je ten tovar, ktorý bol vyrobený v procese P – T (Vp,Ps) ... V ... T’. Počas jeho výroby sa k hodnote T(Vp,Ps) pridala nadhodnota t, a tak T’ = T + t.

Pri predaji T’ – P’ dochádza k premene tovaru na peniaze v rovnakej hodnote. T’ a P’ predstavujú tovarovú a peňažnú formu zhodnotenej kapitálovej hodnoty. Ak kapitalista predá len časť vytvoreného tovaru splatí buď len časť alebo celok investovaného kapitálu P. Aby realizoval aj nadhodnotu musí predať celé T’.

V prvom štádiu kapitalista odoberá úžitkové predmety z trhu tovarov a a z trhu práce. V treťom štádiu dáva tovar späť, ale už len na trh tovarov. Na trh tovarov sa však dáva väčšia hodnota, ako sa z neho odobrala a to preto, lebo počas výroby kapitalista vďaka vykorisťovaniu získal nadhodnotu. Investovaná hodnota a nadhodnota sa však predajom realizujú súčasne, či už postupným predajom výrobku alebo jeho predajom naraz. Pritom nadhodnota, ktorá vznikla pri výrobe, vstupuje do obehu po prvýkrát. Akt t – p je jej prvou metamorfózou, ktorú bude treba doplniť aktom p – t. Pôvodný kapitál P – T len pokračuje v rade metamorfóz, po akte T – P je opäť vo forme peňažného kapitálu, z ktorého pôvodne vyšiel a môže pokračovať v ďalšom kolobehu. Použitie nadhodnoty premenenej na peniaze môže byť rôzne. Buď sa rozširuje výroba a teda p – t sa použije na nákup Vp a Ps, alebo sa takto použije len časť p, prípadne celé p sa použije ako spotrebný fond kapitalistu.

IV. Celkový kolobeh
Celkový kolobeh je zapísaný takto

P – T (Vp, Ps) ... V ... T’ (T + t) – P’ (P + p).

V štádiách obehu nadobúda kapitálová hodnota formu peňažného a tovarového kapitálu. Vo sfére výroby nadobúda formu výrobného kapitálu. Kapitál, ktorý v priebehu svojho kolobehu nadobúda a zhadzuje tieto formy sa nazýva priemyselný kapitál. Peňažný, tovarový, či výrobný kapitál sú len funkčné formy priemyselného kapitálu, ktorý postupne nadobúda všetky tri formy. Keď kolobeh v niektorej forme stuhne, premieňa sa napr. peňažný kapitál na poklad, tovarový kapitál na nepredajné tovary, či výrobný kapitál na nevyužité výrobné prostriedky a nezamestnanú pracovnú silu. Priemyselný kapitál musí v každej forme po istú dobu zotrvávať. Až keď vykoná funkciu prislúchajúcu istej forme, premieňa sa na ďalšiu formu. Doba, počas ktorej zotrváva v jednotlivých formách, môže byť rôzna, tak napr. stroj predáva svoju hodnotu novému produktu pomalšie ako suroviny, ktoré sa na nový produkt premieňajú hneď. Zvyčajne musí byť tovar T’ najprv vyrobený, aby sa mohol predať. Avšak sú aj také oblasti výroby, kde samotná výroba je zároveň aj spotrebou produktu. Marx uvádza prepravu osôb či tovarov. Tu je predávaným „tovarom“ zmena miesta osôb, či tovaru. A k tejto zmene miesta dochádza počas výrobného procesu. Vzorec kolobehu je podobný ako vzorec kolobehu pri výrobe peňazí (drahých kovov) P – T (Vp, Ps) ... V ... P’.

Kolobeh peňažného kapitálu P ... P’ sa prepletá so všeobecným obehom tovarov, vychádza z neho a opäť do neho vstupuje, tvorí jeho časť. Pritom pre individuálneho kapitalistu tvorí samostatný pohyb kapitálovej hodnoty.

Keď skúmame túto osobitnú formu kolobehu kapitálu P – T ... V ... T’ – P’ je pre ňu príznačné nasledovné:

1. javí sa ako kolobeh peňažného kapitálu, pretože začiatok aj koniec tohto priemyselného kapitálu má formu peňažného kapitálu. Najlepšie vyjadruje motív kapitalistickej výroby, robenie peňazí. Výrobný proces sa pre toto robenie peňazí javí nevyhnutným sprostredkujúcim článkom, „nevyhnutným zlom. („Preto“, ako uvádza Marx v zátvorke, „sa všetkých národov s kapitalistickým spôsobom výroby zmocňuje z času na čas ošiaľ robiť peniaze bez sprostredkovania výrobným procesom.)“

2. Výrobné štádium V je prerušením obehu a javí sa ako to, čím v skutočnosti v kapitalistickej výrobe je, ako prostriedok zhodnocovania investovanej hodnoty.

3. Začiatok kolobehu je P a koniec, cieľ je P’, obe vo forme peňažného kapitálu. Je vidieť, že peňažný kapitál P sa investuje s cieľom zväčšenia hodnoty. Prostriedkom pre jej zväčšenie je investícia P.

4. Keďže P’ je opäť vo forme peňažného kapitálu, môže sa proces kolobehu začínať opäť, aj ako zväčšený o nadhodnotu p. Kolobeh peňažného kapitálu vyjadruje proces zhodnocovania a akumulácie. Spotreba je vyjadrená ako P – T (Vp, Ps), ako výrobná spotreba. Ps – P je pre robotníka prvou fázou obehu Ps – P – T, ktorou si zabezpečuje nevyhnutné životné prostriedky a predstavuje jeho osobnú spotrebu. Ale aj táto spotreba je len podmienkou výrobnej spotreby pracovnej sily kapitálom, ktorá sa takto musí obnovovať.

„Kolobeh peňažného kapitálu je najjednostrannejšou, a preto najvýraznejšou a najcharakteristickejšou javovou formou kolobehu priemyselného kapitálu, ktorého cieľ a hybný motív – zhodnocovanie hodnoty, robenie peňazí a a akumulácia, tu priamo bije do očí.“ Keďže prvou fázou je P – T, vychádza najavo, že kapitalistický výrobný spôsob je podmienený obehom, obchodom. Kolobeh peňažného kapitálu nie je len výrobou tovaru, ale vzniká len prostredníctvom obehu a predpokladá obeh.

Klamlivým sa kolobeh P – T ... V ... T’ – P’ sa stáva, keď nie je dôraz na zhodnotení hodnoty, ale na peňažnej forme tohto procesu, na tom, že sa z obehu odoberá viac hodnoty, než sa do nej pôvodne vložilo. Takzvaný monetárny systém je len vyjadrením bezobsažnej formy P – T – P’, vyjadrením takého pohybu, ktorý prebieha výlučne v obehu, preto vie vysvetliť to, že T’ je väčšie len preto, že sa predáva nad svoju hodnotu. Naproti tomu akt P – T ... V ... T’ – P’ tvorí základ rozvinutejšieho merkantilistického systému, v ktorom je dôležitá aj výroba, nielen obeh tovarov.

Keď sa P ... P’ opakuje, vidíme, že peňažná forma je takisto dočasná a prchavá:

P – T ... V ... T’ – P’. P – T ... V ... T’ – P’. P – T ... V ... T’ – P’. P – T ... V ... T’ – P’… atď.

V tomto slede vystupujú okrem kolobehu peňažného kapitálu aj kolobehy výrobného a tovarového kapitálu, ktoré sú previazané s kolobehom peňažného kapitálu a začínajú skôr, ako sa kolobeh peňažného kapitálu skončí.



(Pokračovanie nabudúce)

4 komentáre:

  1. Ešte za čias svojej bibliofilskej orientácie som v internetovom knihkupectve za 25eur kúpil všetkých päť dielov Marxovho Kapitálu bolo to v domnení aby som sa k nim raz ako ich vlastník a čitateľ dostal, vtedy som ani netušil aký balík mi príde poštovou. Neviem kedy sa dostanem k prečítaniu všetkých týchto častí, tento článok je však skvelou inšpiráciou na takéto podujatie. Touto kúpou som totiž na seba tak trochu uplietol bič, ale aspon sa ukáže nakoľko zúročím zvyk obozretného pedanta, ktorý vomne ostal azda pozostalosťou meštianstva, ak to tak je, bude iróniou keď sa toto stane základňou pre študovanie Kapitálu.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. A tolko intelektualnej energie vycerpanej na hluposti. Marxizmus je intelektualna tragedia, paveda, kde absentuje vedecke myslenie.

    Michaelo

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ale žiadna intelektuálna energia sa na to nečerpá a už vôbec nie vyčerpáva. Ak nezamieňa ( ten Michealo ) tragédiu s komédiou, tak – bez toho miesta vedy a jej obdôb, ktoré uvádza – je to uznanie ducha marxizmu, ktorý keby ako taký bol zabránil by svojmu konceptu spoločnosti uskutočniť sa. Lebo takýto intelektuálny žáner nemá byť podľa svojho pôvodcu odsúdený na zánik, ani smrť, ale scenárom projektu víťazstva revolúcie po ktorej – tu by bol ako v obraze prí-tomnosti, že pripúšťa vedu v marxizme – má byť dokonca aj filozofia nahradená ostatnými vedami v komunizme kde sa stane zbytočnou. Ak sa mýlim, tak nastal čas aby ma Karanowak uviedol na správnu mieru, alebo ak som trafil na správnú nôtu nech mlčí ďalej.

    OdpovedaťOdstrániť