piatok, 19. októbra 2012

Karol Marx, Kapitál II - Obežný proces kapitálu (2. diel)

MARTIN MATEJOVSKÝ | iniciativa.answer@inbox.com

KOLOBEH VÝROBNÉHO KAPITÁLU
Kolobeh výrobného kapitálu má vzorec:

V ... T’ – P’ – T … V.

Pokiaľ pri kolobehu peňažného kapitálu bola výroba V prerušením obehu, je vidieť, že pri kolobehu výrobného kapitálu je obeh prerušením výroby, zhodnocovacieho procesu. Ak dôjde k viaznutiu obehu nemôže sa zhodnocovací, výrobný proces opakovať.

Obeh pri kolobehu výrobného kapitálu má formu jednoduchej tovarovej výmeny T – P – T, kým pri kolobehu peňažného kapitálu mal formu P – T – P.

Jednoduchá reprodukcia
Pokiaľ pri skúmaní kolobehu peňažného kapitálu nebolo dôležité, či p = t, teda vytvorená nadhodnota, vstupovala opäť do výroby ako rozšírená výroba, alebo sa celá použila na osobnú spotrebu kapitalistu a jeho rodiny, tu je už potrebné to brať do úvahy. Na začiatok Marx uvažuje jednoduchú reprodukciu, keď je celá nadhodnota spotrebovaná kapitalistom na jeho osobnú spotrebu.

Obeh má potom takýto tvar:


Obeh sa nám rozpadá na dve časti. Prvou je obeh nadhodnoty t – p – t. Ide o jednoduchú tovarovú výmenu, pričom prvý akt je ešte súčasťou kolobehu výrobného kapitálu. Aby mohol celý akt prebehnúť, musí sa najprv nadhodnota v tovarovom kapitále t predať. Nezáleží na tom, či sa predáva postupne, alebo celá naraz, v každom prípade sa však celá T‘ musí premeniť na P’. Zároveň kapitalista nemusí celé p ihneď premeniť na t (akt p – t), ale môže svoju osobnú spotrebu uspokojovať priebežne počas dlhšej doby. Vidieť, že tovarová výroba sa tu vymieňa za inú tovarovú výrobu osobnej spotreby, treba však pripomenúť, že t, nadvýrobok, tu kapitalistu nič nestál, je to produkt výrobného procesu V.

Druhou časťou je T – P – T (Ps, Vp). Prvé T sa rovná V, teda pôvodne investovanej hodnote. Druhé T v akte P – T sa opäť rozpadá na nákup pracovnej sily Ps a jemu zodpovedajúce množstvo výrobných prostriedkov Vp. Vidíme, že pracovná sila sa platí časťou tovaru, ktorý predtým sama vyrobila, je teda vyplácaná svojou minulou prácou.

Celý vzorec kolobehu výrobného kapitálu je teda nasledovný:


Vidíme, že kým pri kolobehu peňažného kapitálu boli peniaze na začiatku aj na konci kolobehu a teda zdali sa ako peniaze, ktoré plodia peniaze, tu nadobúdajú len dočasnú, prchavú formu, len ako prostriedok pre výmenu tovarov s cieľom opäť obnoviť výrobu. Časť T’ môže opätovne vstúpiť do výroby, ako napr. obilie vstupuje do výrobného procesu ako osivo. Vtedy nie je potreba túto časť premieňať na peniaze P, ale vystupuje len ako účtovná položka.

Pri ďalšom skúmaní opakovania tohto kolobehu treba podotknúť, ako pripomína Marx, že samotná premena T’ – P’ neprebieha priamo so zákazníkom. Vyrobený tovar od výrobcu odkupuje obchodník. Už tým výrobca premieňa svoj tovarový kapitál na peňažný a môže v kolobehu výrobného kapitálu pokračovať, nakupovať Vp a Ps. Tovar však zatiaľ ostáva u obchodníka a môže trvať ešte dlho, kým sa reálne predá, prípadne sa nemusí predať vôbec. Výrobca však roztáča ďalšie kolo kolobehu kapitálu, ba môže pristúpiť k rozšírenej reprodukcii a rozšíriť svoju výrobu a vyrábať ďalší produkt T’, ktorý opäť predáva obchodníkovi. „Tak môže výroba nadhodnoty a s ňou aj kapitalistova osobná spotreba rásť, celý reprodukčný proces môže priam prekvitať a pritom môže veľká časť tovarov vstupovať do spotreby iba zdanlivo, ale v skutočnosti ležať nepredaná v rukách priekupníkov, teda byť fakticky ešte na trhu. Vlny tovarov sa valia jedna za druhou, až sa nakoniec ukáže, že spotreba pohltila predchádzajúcu vlnu len zdanlivo. Tovarové kapitály súperia medzi sebou o miesto na trhu, Oneskorenci predávajú pod cenu, len aby predali. Predchádzajúce vlny ešte nenašli odbyt a už sa blížia termíny ich splatnosti. Ich majitelia musia vyhlásiť, že nie sú schopní platiť, alebo musia predať za každú cenu, aby mohli zaplatiť. Tento predaj nemá absolútne nijaký vzťah k skutočnému stavu dopytu. Týka sa len dopytu po platení, len absolútnej nevyhnutnosti premeniť tovar na peniaze. Potom prepuká kríza. Neprejaví sa v priamom poklese spotrebného dopytu, dopytu zo strany osobnej spotreby, ale v poklese výmeny kapitálu za kapitál, v zúžení reprodukčného procesu kapitálu.“

Akumulácia a reprodukcia v rozšírenom rozsahu
Rozšírená reprodukcia znamená, že nadhodnota p sa nepoužije na nákup spotrebných prostriedkov, ale na nákup výrobných prostriedkov a pracovnej sily s cieľom rozšíriť výrobu. Jedna nadhodnota p z jedného kolobehu nemusí stačiť na rozšírenie výroby. Napr. pri nákupe ďalších vretien na spriadanie priadze je potrebné zakúpiť aj ďalšie spriadacie stroje a ďalšiu pracovnú silu. Takisto pri modernizácii výroby sa mení aj skladba výrobného kapitálu, pomer Vp a Ps. Preto je pravdepodobné, že pre rozšírenú reprodukciu je potrebné nadhodnotu akumulovať počas niekoľkých kolobehov výrobného kapitálu. Za ten čas má peňažný kapitál p formu pokladu, ako latentný, potenciálny peňažný kapitál.

V realite za normálnych podmienok neprebieha jednoduchá reprodukcia, ale rozšírená. Do nej je kapitalista trhom neustále tlačený, aby sa presadil. Časť nadhodnoty používa na výrobnú spotrebu, časť ako svoju osobnú spotrebu. Pre zjednodušenie Marx uvažuje, že celé p je použité na rozširovanie výroby. Potom vzorec kolobehu výrobného kapitálu je nasledovný

V ... T’ – P’ – T’(Ps, Vp) … V’

V’ vyjadruje, že dochádza k výrobe v rozšírenom rozsahu.

Kým kolobeh P...P’ predstavuje peniaze, ktoré plodia peniaze, teda plodia nadhodnotu, vo V...V’ V’ neznamená, že sa vyrobila nadhodnota, ale že sa vyrobená nadhodnota kapitalizovala, teda že sa kapitál akumuloval.

Akumulácia peňazí
Ako už bolo spomínané, na skutočné rozšírenie výroby je potrebné, aby sa po istý čas zbierala nadhodnota, vytváral poklad, ako latentný peňažný kapitál, teda aby dochádzalo k akumulácii peňazí. Vidíme, že tvorba pokladu je prirodzená kapitalistickému spôsobu výroby, ale iba ako prostriedok pre ďalšie opakovanie kapitalistickej výroby (na rozdiel od predchádzajúcich výrobných spôsobov, kde tvorba pokladu mohla byť aj cieľom). Tu sa myslí hromadenie skutočných peňazí, ako skutočný peňažný poklad, ako aj forma dobropisov, dlžobných pohľadávok kapitalistu. Nepatrí tu „uloženie“ latentného peňažného kapitálu do foriem plodiacich peniaze, ako bankové vklady prinášajúce úroky, zmenky, či cenné papiere. Nadhodnota vykonáva v týchto prípadoch osobitné kapitálové funkcie mimo kolobehu priemyselného kapitálu, z ktorého vzišla.

Rezervný fond
Aby sa výroba udržiavala aj v prípade výpadkov kolobehu priemyselného kapitálu, keď sa napr. na istý čas preruší obeh a tovar sa nemôže predať, je možné použiť akumulovanú nadhodnotu (akumulovanú pre rozšírenie výroby). Takto nadobúda funkciu rezervného fondu. Tu nepatria peniaze, ktoré prichádzajú riadne z kolobehu kapitálu a istý čas si držia príslušnú formu peňažného kapitálu, ako napr. keď platba za tovar príde dnes, ale zaplatiť za objednávku treba až budúci týždeň. Samozrejme, reálne kapitalista nevytvára špeciálny rezervný fond, ale v prípade problémov s predajom výrobkov používa peniaze, ktoré momentálne má po ruke. To však nič nemení na fakte existencie takéhoto rezervného fondu tvoreného akumulovanými peniazmi.

V závere kapitoly Marx uvádza, že „kolobeh výrobného kapitálu je forma, v ktorej klasická ekonómia skúma proces kolobehu priemyselného kapitálu.“

KOLOBEH TOVAROVÉHO KAPITÁLU
Všeobecný vzorec kolobehu tovarového kapitálu je:

T’ – P’ – T … V … T’.

Pokiaľ pri kolobehu peňažného kapitálu P ... P’ bola výroba V prerušením obehu a zároveň jej sprostredkovateľom, pri kolobehu výrobného kapitálu V ... V’ bol prerušením výroby a zároveň jej sprostredkovateľom obeh, pri kolobehu tovarového kapitálu je obeh na začiatku kolobehu. Je, podobne ako pri V ... V’, vo forme jednoduchého obehu tovarov T – P – T. Ďalej, pri P ... P’, ako aj V … V’ stála na začiatku pôvodná investovaná hodnota, či už vo forme peňažného kapitálu P alebo výrobného kapitálu V, pri T’ … T’ stojí na začiatku už zhodnotená hodnota, ako výsledok nejakého predchádzajúceho výrobného procesu V. T’, ktoré stojí na konci tohto kolobehu je pri rozšírenej reprodukcii väčšie ako pôvodné T’, preto ho treba označiť T’’. T’ obsahuje už aj nadhodnotu (T’ = T + t), nadhodnota sa nachádza tak v celkovom tovarovom kapitále, ako aj v každej jeho časti.

Kým vo forme P ... P’ sa kolobeh predpokladá ako možnosť (peniaze je možné použiť na osobnú spotrebu a tak ukončiť kolobeh peňažného kapitálu), pri V ... V’ ako aj T … T’ je kolobeh nutnosťou. V, ani T’ nie je možné použiť na nič iné. T’ ostáva vo forme tovarového kapitálu aj keď je u obchodníka.

Po akte T’ – P’ nasleduje nákup, akt P – T(Ps, Vp). Vp je produktom iného výrobného procesu a je teda jeho tovarovým kapitálom T’. Zároveň aj Ps je pre námezdného robotníka tovarom, ktorý predáva (aj keď nie je jeho kapitálom). P – T skúmaného kolobehu je teda zároveň T’ – P (predajom tovaru) iného priemyselného kapitálu a robotníka. Forma kolobehu T’ … T’ je teda jedinou formou, pri ktorej je začiatok (T’) predpokladom, ale zároveň aj podmienkou kolobehu (T uprostred). Preto kolobeh T ... T’ predpokladá existenciu iného priemyselného kapitálu.

Celkový vzorec kolobehu tovarového kapitálu je možné zapísať nasledovne:


Kolobeh tovarového kapitálu do seba včleňuje aj iný tovarový kapitál, či už ako výrobnú spotrebu (T) alebo osobnú spotrebu kapitalistu (t v t – p – t), ale aj osobnú spotrebu námezdného robotníka v P - Ps, čo pre neho je Ps – P s pokračovaním P – T, kde T je opäť len tovarovým kapitálom iného individuálneho priemyselného kapitálu.

Preto kolobeh tovarového kapitálu veľmi dobre slúži na skúmanie kolobehu spoločenského tovarového kapitálu, kde musíme skúmať aj vzájomné prepletanie individuálnych kapitálov. Predchádzajúce dve formy kolobehu slúžia na skúmanie individuálneho kapitálu, kým T ... T’ slúži na skúmanie individuálneho kapitálu výnimočne, napr. v poľnohospodárstve, kde sa počíta od žatvy po žatvu, kým napr. pri druhej forme (V ... V’) od sejby po sejbu.

Keďže v T’ … T’ je východiskom celkový produkt, je vidieť, že aby došlo k rozšírenej reprodukcii je nutné, aby v nadprodukte už boli vytvorené vecné prvky dodatočného výrobného kapitálu (ktorý slúži na rozšírenie výroby), či už ako výsledok rozšírenej reprodukcie, alebo vytvorené na báze jednoduchej reprodukcie.

TRI VZORCE KOLOBEHU
„Keď označíme celkový proces obehu ako Ob, možno tri vzorce vyjadriť takto:

I) P – T ... V ... T’ – P’
II) V … Ob … V
III) Ob … V(T’)


Vidíme, že každý moment vystupuje ako východiskový, prechodný, aj ako bod návratu. Všetky tri formy predstavujú zhodnocovanie hodnoty. Pri opakovaní kolobehov sa všetky tri formy navzájom prepletajú, po začiatku kolobehu peňažného kapitálu nastupuje kolobeh výrobného kapitálu a následne kolobeh tovarového kapitálu. Každá metamorfóza kapitálu je možná až vtedy, keď je ukončená jeho predchádzajúca forma. Až po akte P – T(Ps, Vp) = V môže nastúpiť výrobný proces a teda kapitál sa dostáva do formy výrobného kapitálu. Kapitál je jednotou výroby a obehu.

Jednotlivé kolobehy sa navzájom prepletajú, avšak existujú aj súčasne. Ak by sa po výrobe tovaru mala výroba zastaviť, kým sa tovar nepredá, narušila by sa kontinuita výroby. Takto to môže prebiehať napr. u krajčíra, ktorý vyrába odev pre konkrétneho zákazníka na objednávku. Avšak priemyselná výroba prebieha neustále. Preto, keď vyrobený tovar vstupuje na trh, aby sa predal, musí kapitalista disponovať istým peňažným kapitálom, ktorým obnovuje prvky výrobného procesu a opäť platí pracovnú silu, aby výroba mohla prebiehať , zatiaľčo predtým vyrobený tovar sa na trhu premieňa na peniaze, takže sa ukončuje jeho akt T’ – P’.

„Skutočný kolobeh priemyselného kapitálu vo svojej kontinuite nie je teda len jednotou obežného a výrobného procesu, ale aj jednotou všetkých jeho troch kolobehov.“ Každý kolobeh musí neustále fungovať. Ak sa prestane vyrobený tovar predávať na trhu, nepremieňa sa na peňažný kapitál, dochádza k poruche kolobehu a kapitalista musí disponovať dodatočným peňažným kapitálom, ktorým vykryje takúto poruchu a obnovuje kolobeh tam, kde viazne. Keď sa potom ukončuje ďalší kolobeh tovarového kapitálu a na trh prichádza ďalší tovar, ktorý sa nemôže predať, alebo dochádza k iným poruchám v kolobehoch priemyselného kapitálu, narastá potreba dodatočného kapitálu až môže dôjsť do štádia, keď dodatočný kapitál nebude k dispozícii a celý proces sa zastaví.

Podobná jednota kolobehov kapitálov platí aj pre spoločenský kapitál, kde „časť kapitálu, ibaže vždy iná, stále reprodukovaná, existuje ako tovarový kapitál, ktorý sa premieňa na peniaze; druhá časť ako peňažný kapitál, premieňajúci sa na výrobný kapitál; tretia časť ako výrobný kapitál, ktorý sa premieňa na tovarový kapitál. Ustavičná existencia všetkých troch foriem je sprostredkúvaná kolobehom celkového kapitálu práve týmito troma fázami.“ Pre individuálne kapitály sa kontinuita môže občas prerušovať, napr. v poľnohospodárstve.

„Kapitál, ako zhodnocujúca sa hodnota nezahŕňa v sebe len triedne vzťahy, určitý charakter spoločnosti, založený na tom, že práca existuje ako námezdná práca. Kapitál je pohyb, proces kolobehu rôznymi štádiami, ktorý zasa sám zahŕňa tri rôzne formy procesu kolobehu. Preto možno kapitál pochopiť len ako pohyb, a nie ako vec v pokoji.“

Marx pripomína, že „na to, aby sa vzorec kolobehu mohol skúmať v čistej podobe, nestačí predpokladať, že tovary sa predávajú za svoje hodnoty, ale aj že sa tak deje za inak nezmenených okolností.“ Ak napr. klesne cena prvkov výrobného kapitálu je potrebné menšie P na ich nákup. V prípade kolobehu peňažného kapitálu sa tak časť peňažného kapitálu uvoľňuje. V prípade, že tieto prvky stúpli na hodnote (cene), je potrebné použiť dodatočný peňažný kapitál. Alebo ak napr. v kolobehu V ... V’ sa vyrobí 10 000 libier priadze, ktoré malo mať hodnotu 422 libier, ale ich hodnota na trhu klesla, takže sa nezíska 422 libier, ale menej, to znamená, že nie je možné obnoviť výrobný kapitál v plnej hodnote a je potrebné použiť dodatočný peňažný kapitál. Ak cena priadze stúpla, vymení sa za viac peňazí, peňažný kapitál sa uvoľňuje. V takomto prípade je napr. možné rozšíriť výrobu (ak to skladba výroby umožňuje). Zmeny hodnoty surovín majú vplyv aj na zmeny hodnoty produktov na sklade. Ak hodnota bavlny, ako suroviny pre priadzu klesla, klesá aj hodnota už vyrobenej priadze, ktorú má kapitalista ešte na sklade, darmo ju vyrobil pri vyššej hodnote bavlny. „Celkom normálne prebieha proces len vtedy, keď hodnotové pomery ostávajú konštantné...čím sú poruchy väčšie, tým väčší peňažný kapitál musí mať priemyselný kapitalista, aby sa mohol dočkať vyrovnania; a keďže sa s rozvojom kapitalistickej výroby rozsah každého individuálneho výrobného procesu a s ním aj minimálna veľkosť kapitálu, ktorý treba preddavkovať, zväčšuje, pristupuje táto okolnosť k ostatným okolnostiam, ktoré premieňajú funkciu priemyselného kapitalistu čoraz viac na monopol veľkých peňažných kapitalistov, jednotlivých alebo združených.“

V období už rozvinutého, teda prevládajúceho kapitalistického spôsobu výroby, ktorý v Marxových časoch ešte nebol, bude v časti obehu P – T(Vp) veľká časť tovarov Vp už sama tovarovým kapitálom iného kapitalistu. Avšak neplatí to absolútne. Množstvo takýchto tovarov, sú (v Marxových časoch) ešte stále produktom nekapitalistického výrobného spôsobu, buď založeného „na otroctve, alebo produktom výroby roľníkov alebo pospolnosti, alebo štátnej výroby (ako výroba založená na nevoľníctve, aká sa vyskytuje v skorších obdobiach ruských dejín), alebo polodivokých loveckých kmeňov atď.“ Rozvíjajúci sa kapitalizmus však má tendenciu meniť tieto tovarové výroby na kapitalistické tovarové výroby (výrobu pre trh, výrobu s námezdným robotníkom).

Marx ďalej pripomína, že pri skúmaní všeobecných foriem kolobehu ako aj v celej druhej knihe Kapitálu vychádza z kovových peňazí a ponecháva stranou symbolické peniaze.

Ku obehu priemyselného kapitálu Marx uvádza: „Proces obehu priemyselného kapitálu, ktorý tvorí iba jednu časť procesu jeho individuálneho kolobehu, je určený, pokiaľ predstavuje len rad istých aktov v rámci všeobecného obehu tovarov, všeobecnými zákonmi, ktoré sme vyložili predtým (I. kniha, 3. kap.).“ „Ale zákony všeobecného obehu tovarov tu platia iba potiaľ, pokiaľ proces obehu kapitálu pozostáva z radu aktov jednoduchého obehu a nie pokiaľ tieto akty tvoria funkčne určené úseky kolobehu individuálnych priemyselných kapitálov.“ T – P zo strany majiteľa tovary je zo strany kupujúceho P – T. Nedá sa však vždy hovoriť o úplnom prepletaní metamorfóz kapitálu, pretože, ako je spomínané vyššie, niektoré T nemusia byť produktom kapitálu, ale aj pracovná sila, ako tovar nie je pre jeho vlastníka, námezdného robotníka, kapitálom, kapitálom sa stáva až v rukách kupujúceho – kapitalistu. „To, ako sa rôzne časti celkového spoločenského kapitálu, ktorého sú jednotlivé kapitály iba samostatne fungujúcimi súčasťami, v procese obehu navzájom nahrádzajú – či ide o kapitál alebo o nadhodnotu -, nevyplýva teda z jednoduchého prepletania metamorfóz tovarového obehu, ktoré je spoločné aktom obehu kapitálu i všetkým iným obehom tovarov, ale vyžaduje iný spôsob skúmania. V tejto otázke sa ekonómi doteraz uspokojovali s frázami, ktoré pri podrobnejšej analýze neobsahujú nič iné ako neurčité predstavy prevzaté jedine z takého prepletania metamorfóz, ktoré je vlastné každému obehu tovarov.“

V závere kapitoly sú uvedené dve Marxove poznámky. Marx nesúhlasí s vtedy bežne uvádzaným delením na tri charakteristické ekonomické formy spoločenskej výroby, na naturálne, peňažné a úverové hospodárstvo. Za naturálne sa považuje hospodárstvo, keď starosvetský drobný roľník spotrebúva najväčšiu časť svojho produktu priamo, kupuje a predáva čo najmenej a zhotovuje si nástroje, šatstvo atď. pokiaľ možno sám, kým moderný nájomca pôdy predáva celý svoj produkt, a preto musí všetky prvky tohto produktu, dokonca aj osivo, nahrádzať z trhu. Peňažné a úverové hospodárstvo sú len dve formy jedného typu hospodárstva a proti nim by teda nemalo byť kladené naturálne, keďže aj to malo rôzne formy. Ďalšia poznámka hovorí o rozpore, keď kapitalista odoberá z trhu menej hodnoty, nakupuje tovary menšej hodnoty, ako na trh dáva, keďže dáva tovary väčšej hodnoty. Rozdiel medzi nákupom a predajom je jeho zhodnotenie kapitálu. Ak predpokladáme jednoduchú reprodukciu, potom počítajme, dopyt kapitalistu na výrobu (Vp a Ps) nech je 100, vyrobený produkt – ponuka – 120 (nadhodnota je 20). Ale ďalej, dopyt kapitalistu ako pôžitkára, na jeho osobnú spotrebu je 20, jeho ponuka ako pôžitkára je nulová. Spolu je dopyt kapitalistu 120 a jeho ponuka tiež 120. Pri uvádzaní spomenutého rozporu sa teda odhliada od osobnej spotreby kapitalistu, na ktorú používa nadhodnotu, a ktorou taktiež vytvára dopyt na trhu. Avšak reálne kapitalista musí vytvárať istý rezervný kapitál, aby sa zabezpečil pred kolísaním cien a taktiež musí akumulovať kapitál, aby mohol rozšíriť výrobu. Na to musí odňať z obehu časť nadhodnoty v peňažnej forme a tvorí poklad. Pokiaľ takto vytvára poklad, nerozmnožuje dopyt. Toto bude Marx skúmať v ďalšom oddiele.


(Pokračovanie nabudúce)

2 komentáre:

  1. Prečo sa to začína až kolobehom výrobného kapitálu, a nie peňažného (ako v II. zv.)?

    OdpovedaťOdstrániť