nedeľa, 21. októbra 2012

Karol Marx, Kapitál II - Obežný proces kapitálu (3. diel)

MARTIN MATEJOVSKÝ | iniciativa.answer@inbox.com

DOBA OBEHU
Kapitál počas svojho kolobehu prechádza sférou výroby a sférou obehu. Doba obehu môže nastúpiť až po tom, ako sa ukončí doba výroby.

Doba výroby pozostáva z výrobného procesu a z pracovného procesu, ale je dlhšia.

Do doby výroby sa totiž započítava aj doba, kedy výrobné prostriedky nepracujú, sú latentné, buď ako surovina čakajú v skladoch na spracovanie, alebo ako stroje, či budovy čakajú, kedy sa zapoja do výrobného procesu, alebo sa nepoužívajú, keď sa pracovný proces prerušuje napr. na noc. Z toho vyplýva dôvod, prečo má kapitál tendenciu využívať aj nočnú prácu. Doba výrobného procesu obsahuje dobu pracovného procesu, ale môže byť dlhšia, ak to vyžaduje spôsob výroby. Napr. víno musí dozrievať v sudoch, vtedy je pracovný proces prerušený, ale výrobný pokračuje. Doba samotného pracovného procesu je potom doba, počas ktorej na výrobné prostriedky pôsobí pracovná sila. Len táto doba je hodnototvorná, vytvára nadhodnotu. Hodnototvorná nie je doba výrobného procesu mimo pracovného procesu. Preto má kapitál tendenciu vyrovnať dobu výrobného procesu dobe pracovného procesu, teda skracovať dobu, keď pracovná sila nepôsobí. Hodnota výrobných prostriedkov sa prenáša na výrobok úmerne celej dobe, počas ktorej fungujú. Avšak „tá časť latentného výrobného kapitálu, ktorá je pripravená len ako podmienka výrobného procesu ..., nepôsobí ani ako tvorkyňa výrobku, ani ako tvorkyňa hodnoty“. A taktiež „výrobný kapitál sa nezhodnocuje, pokým je v tej časti svojej doby výroby, ktorá presahuje dobu práce, aj keby uskutočnenie zhodnocovacieho procesu bolo akokoľvek neoddeliteľné od týchto prestávok.“

„Vo sfére obehu má kapitál podobu tovarového a peňažného kapitálu.“ Doba obehu a doba výroby sa navzájom vylučujú. V čase obehu dochádza len ku transformácii formy hodnoty. Ideálne je, ak je doba obehu nulová, čo je napr. možné, ak sa robí na objednávku a v čase dodania dochádza k platbe. Marx polemizuje s názormi politickej ekonómie, ktorá sa oddáva vonkajšiemu prejavu obehu, podľa ktorého sa zdá, že doba obehu vplýva na vznik zisku. Počas obehu dochádza k aktom T – P a P – T. Dlhšiu dobu zvyčajne vyžaduje akt T – P, predaj tovaru, ktorý si musí nájsť svojho spotrebiteľa. V rozvinutejšom kapitalizme tento proces uľahčujú zvláštni kapitalisti – obchodníci -, ktorí sa tak podieľajú na nadhodnote výrobného kapitálu. K obom aktom predaja a kúpy dochádza na rôznych trhoch. Vo firmách sa nákupu a predaju zvyčajne aj venujú rôzni pracovníci. Treba si tu uvedomiť, že pri akte T – P je T vlastne T’, teda obohatené o nadhodnotu a tak tu dochádza k realizácii nadhodnoty. Pre obeh tovarového kapitálu T’ – P’ však platia aj isté hranice. Každý tovar postupom času stráca svoju úžitkovú hodnotu, kazí sa. Zároveň je takýto tovar obmedzený aj časovo, musí sa rýchlo predať. Tak tovary s krátkou dobou trvanlivosti môžu mať len miestny charakter. Takéto tovary sa hodia menej pre kapitalistickú výrobu a ich kapitalistická výroba sa môže diať hlavne tam, kde je väčšia hustota obyvateľstva, alebo ako sa s rozvojom dopravných prostriedkov skracujú vzdialenosti.

NÁKLADY OBEHU
I.Čisté náklady obehu
1.Doba kúpy a predaja
„Premena kapitálu z formy tovaru na formu peňazí a z formy peňazí na formu tovaru sú zároveň obchodnými transakciami kapitalistu, aktami kúpy a predaja.“ Doba, počas ktorej sa uskutočňujú tieto premeny je dobou kúpy a dobou predaja. Tvorí časť doby, počas ktorej kapitalista podniká.

Na akty predaja a kúpy sa vynakladá istá potrebná práca a je potrebný istý čas. Táto práca však nie je hodnototvorná, nepridáva výrobku žiadnu novú hodnotu, ani nevytvára nový výrobok. Je to teda dodatočný náklad kapitálu. Marx to prirovnáva práci v súdnom procese, ktorá taktiež nijako nenavyšuje hodnotu predmetu sporu. Na tom nič nemení, ak kapitalista prácu v obehu prenechá samostatnej osobe, ktorú platí, ani ak túto činnosť vykonáva obchodník. Takýto jeden obchodník môže skrátiť dobu obehu pre viacerých výrobcov, čím „zmenšuje neužitočné vynakladanie sily, čiže pomáha uvoľňovať čas na výrobu.“ Ak napr. zamestná kapitalista pracovníka len na predaj a nákup výrobkov a dáva mu na deň hodnotový produkt ôsmich pracovných hodín, pričom ten pracuje desať hodín, prácou dvoch hodín navyše tento pracovník nevytvára žiadnu nadhodnotu, žiaden nadprodukt. Prakticky iba znižuje náklady kapitálu na obeh o pätinu, z desiatich pracovných hodín na osem.

2.Účtovníctvo
„Pracovný čas sa okrem skutočnej kúpy a predaja vynakladá aj na evidenciu, do ktorej vchádza okrem toho aj spredmetnená práca, perá, atrament, papier, písací pult, kancelárske náklady.“ Ani táto práca účtovníka nie je hodnototvorná a je len ďalším nákladom kapitálu. Pri tovarovej výrobe napr. u remeselníka je zrejmé, že evidencia, ktorú si občas vedie, neprispieva do hodnoty výrobkov, ale je prácou navyše. Nič sa na tom nemení ani pri rozsahu tejto práce u veľkého kapitalistického výrobcu. Je však rozdiel medzi nákladmi spojenými s evidenciou a nákladmi kúpy a predaja. „Tieto druhé náklady vyplývajú len z určitej spoločenskej formy výrobného procesu, z toho, že je to proces výroby tovaru. Evidencia ako kontrola a ideálne zhrnutie procesu sa stáva tým nevyhnutnejšou, čím viac sa daný proces uskutočňuje v spoločenskom meradle a stráca čisto individuálny charakter; je teda nevyhnutnejšia v kapitalistickej výrobe ako v rozdrobenej remeselnej a roľníckej výrobe, nevyhnutnejšia v kolektívnej výrobe ako v kapitalistickej výrobe. S koncentráciou výroby sa však zmenšujú náklady na evidenciu, a to tým viac, čím viac sa evidencia premieňa na spoločenskú evidenciu.“

Evidencia môže nadobúdať rozmery, ktoré bijú do očí, „keď nadobudnú podobu obrovských nákladov obehu , to vidno už pri prijímaní a vydávaní peňazí, len čo sa osamostatní a skoncentruje vo veľkom rozsahu ako výlučná funkcia bánk atď. alebo výlučná funkcia pokladníka v individuálnych podnikoch.“

3.Peniaze
Zlato a striebro ako tovar, ktorý umožňuje fungovanie obehu, teda ako peniaze, sa v kapitalistickej výrobe stávajú čoraz viac rozšírenými, s ich opotrebúvaním je potrebná ich náhrada. Táto náhrada patrí taktiež k nákladom kapitálu, ktorý nevytvára žiadnu novú hodnotu.

II.Náklady na úschovu
„Náklady obehu, ktoré vznikajú len zo zmeny formy hodnoty, z obehu v jeho ideálnej podobe, nevchádzajú do hodnoty tovarov. Pokiaľ ide o kapitalistu, časti kapitálu vynaložené na tieto náklady tvoria iba zrážky z kapitálu, ktorý sa vynakladá produktívne. Náklady obehu, ktoré skúmame teraz, sú inej povahy. Môžu vyplývať z výrobných procesov, ktoré len v obehu pokračujú, takže forma obehu iba zakrýva ich produktívny charakter. Na druhej strane môžu predstavovať zo spoločenského hľadiska iba náklady, neproduktívne vynakladanie či už živej alebo spredmetnenej práce, ale práve preto môžu mať pre individuálneho kapitalistu hodnototvorný účinok, môžu tvoriť prirážku k predajnej cene jeho tovaru. To vyplýva z toho, že sa tieto náklady v rôznych sférach výroby a miestami aj u rôznych individuálnych kapitálov v tej istej výrobnej sfére líšia. Tým, že sa pridajú k cene tovaru, rozdeľujú sa v takom pomere, v akom pripadajú na individuálnych kapitalistov. Každá práca, ktorá pridáva hodnotu, môže však pridávať aj nadhodnotu a na kapitalistickom základe bude vždy pridávať nadhodnotu, lebo hodnota, ktorú vytvorí, závisí od jej vlastnej veľkosti, a nadhodnota, ktorú vytvorí závisí od rozsahu, v akom ju kapitalista platí. Teda náklady, ktoré zdražujú tovar a nepridávajú mu úžitkovú hodnotu, ktoré teda z hľadiska spoločnosti patria medzi faux frais (nepravé náklady) výroby, môžu byť pre individuálneho kapitalistu zdrojom obohacovania. Na druhej strane tieto náklady obehu nestrácajú charakter neproduktívnych nákladov tým, že prirážka, ktorú pridávajú k cene tovarov, tieto náklady iba rovnomerne rozdeľuje.“

1.Tvorba zásob vôbec
Tovarový kapitál, teda vyrobený tovar, pokiaľ sa nepredá, tvorí tovarovú zásobu. Čím dlhšie trvá jeho predaj, tým na dlhšie sa prerušuje kolobeh priemyselného kapitálu, čo nie je pre jeho plynulý kolobeh vhodné. Na druhej strane, z hľadiska fázy P – T, teda potreby nákupu výrobných prostriedkov, je neustála existencia týchto tovarov na trhu (teda tovarových zásob) podmienkou plynulosti kolobehu, ako aj reprodukcie. Kapitalista musí byť schopný vtedy, keď to potrebuje, nakúpiť výrobné prostriedky. Inak nemusí byť schopný pokračovať v kolobehu svojho kapitálu, alebo výrobu rozširovať. Zároveň je potrebný aj dostatok spotrebných prostriedkov na trhu, ktoré musia robotníci neustále nakupovať, aby obnovovali svoju pracovnú silu. Udržiavanie tovarových zásob na trhu vyžaduje budovy, zásobárne, úschovne, sklady, vyžaduje spredmetnenú, ako aj živú prácu. Vyžaduje teda náklady, ktoré sa započítavajú ako náklady obehu. „Tieto náklady obehu sa odlišujú od tých, ktoré sme uviedli pod bodom I tým, že vchádzajú v istom rozsahu do hodnoty tovarov a tak zdražujú tovar.“ Kapitál a pracovná sila sú odňaté priamemu výrobnému procesu, a musia sa nahradiť zo spoločenského produktu. Ich vynakladanie pôsobí ako zmenšenie produktívnej sily práce, takže sa na dosiahnutie určitého úžitkového efektu vyžaduje väčšie množstvo kapitálu a práce. Sú to náklady navyše. Keďže s dobou obehu úžitková a teda aj výmenná hodnota klesajú, podstatou tu je, aby sa úžitková a teda aj výmenná hodnota produktov zachovávala. To sa dosahuje použitím ďalšej spredmetnenej ako aj živej práce. Táto práca vstupuje do hodnoty produktu.

Marx skúma do akej miery sú zásoby charakteristické pre kapitalizmus a do akej miery sú spoločné každej spoločenskej výrobe. V otázke tvorby zásob sa buržoázni ekonómovia odlišovali, kým jedni, ako A.Smith, tvrdili, že s kapitalizmom sa tvorba zásob rozširuje, iní vraveli, že klesá.

Marx rozlišuje zásoby v troch formách: „vo forme výrobného kapitálu, vo forme fondu osobnej spotreby a vo forme tovarovej zásoby, čiže tovarového kapitálu. Zásoba v jednej forme sa relatívne zmenšuje, keď sa v inej zväčšuje, hoci jej absolútna veľkosť môže rásť súčasne vo všetkých troch formách.“

V predchádzajúcich výrobných systémoch prevažoval fond osobnej spotreby nad tovarovou zásobou. Roľník si prevažnú väčšinu produktu nechával pre svoju spotrebu a len malú časť predával na trhu ako tovar. S rozvojom kapitalizmu narastá produkt vo forme tovarových zásob, určených na predaj a klesá fond osobnej spotreby.

Pre plynulosť výroby je potrebné, aby mal kapitalista k dispozícii dostatok surovín a ďalšieho výrobného kapitálu vo forme zásob. To mu pomáha nebyť závislý na poruchách pri predaji tovaru. Táto forma výrobných zásob s rozvojom kapitalizmu a teda s rozvojom produktivity rastie absolútne, na skladoch musí byť pripravené stále väčšie množstvo výrobného kapitálu určeného na spracovanie. Veľkosť týchto zásob záleží na tom do akej miery môže kapitalista pravidelne obnovovať svoje výrobné zásoby, „je napríklad veľký rozdiel, či výrobca priadze musí mať bavlnu alebo uhlie prichystané na tri mesiace alebo na jeden. Vidno tiež, že táto zásoba sa môže relatívne zmenšovať, hoci absolútne rastie.“ „Závisí od rôznych okolností, ktoré sa všetky redukujú v podstate na väčšiu rýchlosť, pravidelnosť a istotu, akými si možno zadovážiť potrebné množstvo surovín vždy tak, aby nikdy nedošlo k prerušeniu.“ „Tieto podmienky sú nepriamo úmerné úrovni rozvoja kapitalistickej výroby a tým aj úrovni rozvoja produktívnej sily spoločenskej práce.“

Zmenšenie zásob môže nastať v dôsledku celkového zmenšenia tovarových zásob v spoločnosti, kedy je napr. výroba uhlia taká veľká, že výrobca môže kedykoľvek dokúpiť uhlie, ktoré potrebuje a nemusí sa tak zásobovať na dlhšie obdobie. Za druhé množstvo zásob závisí od ceny dopravy, ak je pravidelná doprava uhlia drahšia, ako doviesť uhlie raz na tri mesiace, je výrobná zásoba vyššia. Po tretie, tu má vplyv aj úverový systém, ak vďaka úverom si výrobca môže dokupovať suroviny bez ohľadu na to, ako idú predaje jeho produktov, môže znižovať zásoby a nepredzásobovať sa pre prípad horších predajov vlastných produktov (keď zlyháva predaj tovaru, teda premena tovarového kapitálu na peňažný). A po štvrté, ako uvádza Marx, niektoré suroviny, napr. v poľnohospodárstve, sa dodávajú len v príslušnom čase a preto je potreba sa zásobiť na obdobie, keď príslušná surovina prirodzene nebude na trhu. Buržoáznych ekonómov zvykla pliesť aj zmena formy zásob. Ak výrobca nevytvára zásoby bavlny preto, lebo ju môže pravidelne nakúpiť u obchodníka, ale obchodník môže bavlnu dovážať len sporadicky, nevzniká síce zásoba u výrobcu priadze, ale vzniká zásoba u obchodníka. Na zmenšovanie zásob má vplyv aj rozvoj dopravných prostriedkov, ak sa ich rozvojom môžu suroviny pravidelne obnovovať nepotrebuje si výrobca vytvárať výrobné zásoby, „keď medzi Amerikou a Anglickom premáva mnoho parníkov a plachetníc, môžu sa v Anglicku zásoby bavlny obnovovať častejšie a tak sa zmenšuje priemerné množstvo zásob bavlny, ktorá sa musí v Anglicku skladovať. Taký istý účinok má aj rozvoj svetového trhu a s ním spojené znásobovanie odberu toho istého výrobku. Výrobok sa potom po častiach dováža z rôznych krajín a v rôznych termínoch.“

2.Vlastná tovarová zásoba
Ako sme videli, tovarová zásoba za kapitalizmu narastá. Navyše s rozvojom kapitalizmu sa rozmach výroby čoraz menej riadi dopytom na trhu a viac rozsahom kapitálu, jeho úsilím sa zhodnocovať a „nevyhnutnosťou, aby bol jeho výrobný proces nepretržitý a aby sa rozširoval“. Takto ďalej vzrastá tovarová zásoba, ktorá si hľadá svojho spotrebiteľa. Tovarová zásoba vyžaduje náklady – budovy, sklady, nádoby atď.

„Teraz je otázka, do akej miery tieto náklady vchádzajú do hodnoty tovarov.“ Je jasné, že čím dlhšie tovar stojí na sklade, nemôže byť tým drahší. Ak by chcel výrobca predať zákazníkovi svoj tovar drahšie, pretože mu už pol roka stojí na sklade, zákazník by ho vysmial, že je tento tovar nepredajný, určite už nie je tak kvalitný a preto radšej kúpi vedľa, kde tovar dohotovili predvčerom. Nie je pri tom dôležité, či tovar predáva samotný výrobca, alebo prechádza reťazou obchodníkov.

Tovarové zásoby sú podmienkou plynulého obehu tovarov. Tovar musí byť istý čas na trhu, aby spotrebiteľ mohol prísť a tovar si vybrať a zakúpiť. Predajca musí staršie zásoby vypredávať a tovar priebežne dopĺňať. Veľkosť týchto zásob musí byť taká, aby zabezpečila dostatok tovaru nielen pri priemerných predajoch, ale aj pre prípad výnimočne zvýšeného dopytu. Zároveň veľkosť zásob musí pokrývať obdobie, kým sa do skladu nedodá nový tovar (aby tak nebol medzi dodávkami vypredaný). Zároveň aj výrobca si ponecháva istú priemernú časť tovaru, aby bol schopný priebežne vyhovieť dopytu obchodníkov a nebol závislý na výrobe. Takáto potreba môže vznikať aj pri iných výrobných systémoch, v kapitalizme má však formu nevyhnutných tovarových zásob.

„Len pokiaľ je tovarová zásoba podmienkou obehu tovarov a takou formou, ktorá v obehu tovarov nevyhnutne vzniká, pokiaľ je teda táto zdanlivá stagnácia formou samého prúdenia, podobne, ako je tvorba peňažnej rezervy podmienkou obehu peňazí – len potiaľ je táto stagnácia normálna. Naproti tomu, keď tovary, ktoré sa zdržiavajú vo svojich rezervoároch obehu, neuvoľňujú miesto nasledujúcej vlne výroby, takže sa tieto rezervoáre prepĺňajú, rozširuje sa tovarová zásoba preto, lebo obeh viazne... Pritom je jedno, či k tomuto viaznutiu dochádza v skladiskách priemyselného kapitalistu alebo v skladoch obchodníka. Potom tovarová zásoba nie je podmienkou nepretržitého predaja, ale následkom nepredajnosti tovarov. Náklady sú tie isté, ale keďže teraz vyplývajú čisto len z formy, totiž z nevyhnutnosti, aby sa tovary premenili na peniaze, a z obťažnosti tejto metamorfózy, nevchádzajú do hodnoty tovaru, ale tvoria pri realizácii hodnoty zrážku, stratu hodnoty. Keďže sa normálna a anomálna forma zásoby svojou formou nelíšia a obidve predstavujú viaznutie obehu, môžu sa tieto javy medzi sebou zamieňať a mýliť samých činiteľov výroby tým viac, že pre výrobcu môže byť proces obehu jeho kapitálu plynulý, hoci proces obehu jeho tovarov, ktoré prešli do rúk obchodníkov, viazne. Keď stúpa rozsah výroby a spotreby, stúpa za inak nezmenených okolností aj rozsah tovarovej zásoby. Obnovuje sa a pohlcuje sa s rovnakou rýchlosťou, ale jej rozsah je väčší. Preto možno nadmerné stúpanie rozsahu tovarovej zásoby, ku ktorému dochádza preto, lebo obeh viazne, pokladať omylom za príznak toho, že sa rozširuje proces reprodukcie, a to najmä vtedy, keď rozvoj úverového systému umožňuje, aby sa skutočný pohyb mystifikoval.“

III.Dopravné náklady
„Tu sa nemusíme zaoberať všetkými podrobnosťami nákladov obehu, ako napr. balením, triedením atď. Ako všeobecný zákon platí, že všetky náklady obehu, ktoré pramenia len zo zmeny formy tovaru, nepridávajú tovaru nijakú hodnotu.“ (zvýraznil Marx) „Sú to jednoducho náklady na realizáciu hodnoty alebo na jej prevod z jednej formy do druhej...Tieto náklady sa musia uhrádzať z nadproduktu a ich úhrada tvorí, pokiaľ ide o celú triedu kapitalistov, zrážku z nadhodnoty alebo nadproduktu, podobne ako je pre robotníka čas, ktorý potrebuje na nákup svojich životných prostriedkov, strateným časom. Dopravné náklady však hrajú priveľmi dôležitú úlohu, aby sme sa tu pri nich ešte chvíľu nezastavili.“

Obeh nevyžaduje nutne, aby dochádzalo k premiestňovaniu výrobkov. Napr. predávaný dom ostáva na svojom mieste, pričom je v obehu. Podobne obilie, sa môže stále povaľovať v tom istom skladisku, „pričom ich špekulanti kupujú a znova predávajú“.

„Dopravou sa množstvá výrobkov nezväčšujú“, uvádza ďalej Marx. „Ale úžitková hodnota vecí sa realizuje len v ich spotrebe a ich spotreba môže vyžadovať, aby zmenili miesto, môže teda vyžadovať dodatočný výrobný proces dopravného priemyslu. Preto výrobný kapitál vložený do tohto priemyslu zvyšuje hodnotu dopravovaných výrobkov, a to jednak o prenesenú hodnotu dopravných prostriedkov, jednak o hodnotu pridanú prácou v doprave. Táto hodnota pridaná prácou sa rozpadá, takisto ako pri každej kapitalistickej výrobe na náhradu mzdy a nadhodnotu.“

„Obeh, t.j. skutočné obiehanie tovarov v priestore sa redukuje na dopravu tovaru. Dopravný priemysel tvorí na jednej strane samostatné výrobné odvetvie a teda aj osobitnú sféru vkladania výrobného kapitálu. Na druhej strane je jeho odlišovacím znakom to, že vystupuje ako pokračovanie výrobného procesu vnútri procesu obehu a pre proces obehu.“


(Pokračovanie nabudúce.)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára