piatok, 26. októbra 2012

USA 2012: voliči republikánov a BBC

SIMON WREN-LEWIS | Social Europe Journal

Dôležité sekcie Republikánskej strany majú zrejme problém s realitou

Ako naznačuje prieskum názorov od Pew, z európskej perspektívy by americké voľby nemali byť žiadnym súbojom.



Ak ste republikán, môže to len potvrdiť váš názor, že Európania sú nútení žiť v tom type socialistického štátu, na aký chce zmeniť Obama USA, a že sme boli tak zmanipulovaní, že nič lepšie nepoznáme. No, myslím si, že to má skôr dočinenia s týmito vecami:

1) Mnoho priaznivcov Republikánskej strany vedie kampaň za to, aby bol na školách inteligentný plán [forma kreacionizmu definovaná tvrdením, že isté črty vesmíru a živých bytostí sú najlepšie vysvetliteľné inteligentnou príčinou a nie neriadeným procesom ako prírodný výber, pozn. prekl.] učený v rovnakom pomere ako Darwinova evolúcia.

2) Popieranie klimatických zmien určuje podľa všetkého politiku strany v tom, čo môže veľmi pravdepodobne byť najväčšou hrozbou, ktorej ľudstvo v súčasnosti čelí.

3) Stranícki lídri podľa všetkého prinajlepšom tolerujú, ak rovno neproklamujú, ideu, že daňové úľavy (obzvlášť pre bohatých) zvýšia daňové príjmy, navzdory všetkým protikladným dôkazom.

4) Pravdovravnosť je zrejme nedostatkovým tovarom straníckych prejavov a propagandy v súčasných voľbách.

Inými slovami, dôležité sekcie Republikánskej strany majú zrejme problém s realitou, či, ako hovorí Paul Krugman, fakty majú liberálne sklony.

Samozrejme, dve hlavné strany vo Veľkej Británii majú svoje extrémnejšie prvky, no sú buď omnoho menej extrémne, alebo oveľa marginálnejšie, než v Republikánskej strane. Vlastne, všeobecná mienka je, že keď toto prestalo platiť pre Stranu práce [Labour party] v 1980-tych rokoch, spôsobilo to labouristom vo voľbách veľkú újmu. Labouristickí lídri sa naučili, že útočenie na tieto extrémne elementy vo svojej vlastnej strane im vyhralo voľby.

Ďalšou záhadou sa zdá byť to, že mnoho republikánskych voličov volí voči svojim vlastným ekonomickým záujmom. Obyvatelia červených štátov [republikáni] inklinujú k väčším vládnym transferom než modré štáty [demokrati]. Vo všeobecnosti, ako môžu chudobní voliť stranu, ktorá je oddaná daňovým úľavám pre (veľmi) bohatých a znižovaniu pomoci pre chudobných?

Jednou možnou odpoveďou na túto záhadu je, že fakty, pravdovravnosť a ekonomické výhody nie sú na prvých miestach voličských zoznamov toho, čo hľadajú u politikov. Všetko je o hodnotách. Kultúrne vojny, tradicionalisti versus progresivisti, tieto veci. Asi si voliči v Kansase len viac cenia individualizmus a náboženskú vieru ako európski voliči, a kreacionizmus, popieranie klimatických zmien a daňové úľavy vyjadrujú tieto hodnoty.

Chcel by som navrhnúť alternatívnu odpoveď, i keď je to značne mimo mojej komfortnej zóny. Počas desaťročí okolo 1970-tych rokov sa v Británii veľa diskutovalo o zjavnej záhade konzervatívneho voliča pracujúcej triedy. Predtým sa tvrdilo, že voľby a dve politické strany v Británii boli rozdelené v súvislosti s triednou líniou – dalo sa povedať, že Strana práce reprezentovala pracujúcu triedu. Ako potom vysvetliť, že rastúci počet ľudí pracujúcej triedy zjavne volil proti svojej vlastnej strane? V štúdii napísanej v 1967 obrátil sociológ Frank Parkin túto otázku na hlavu. Poukazoval na to, že dominantná kultúra bola konzervatívna s malým „k“. Podstatnou záhadou preto nebola konzervatívnosť pracujúcej triedy, ale labouristickí voliči akejkoľvek triedy. Tých druhých by bolo možné vnímať prostredníctvom zváženia sily sietí pracujúcej triedy (napr. odborov), ktorá mohla vzdorovať vplyvu dominantnej konzervatívnej kultúry, a meniacej sa sile inštitúcií proklamujúcej túto dominantnú kultúru. Obzvlášť dôležitý bol rastúci vplyv rádia a televízie ako dopravníkov informácií a hodnôt.

V Británii hral štátu ústrednú úlohu v rozvoji rádia a televízie prostredníctvom BBC. Zdá sa, akoby väčšina európskych krajín nasledovala podobný model. Jasné, že môže mať vážne nevýhody ak sa štát rozhodne prevziať príliš veľa kontroly, no v mnohých európskych krajinách sú rozličné záruky určené na minimalizáciu vplyvu jednotlivej strany pri moci nad tým, čo sa vysiela. Chcem naznačiť, že toto nastavenie má isté podstatné dôsledky. Štátom kontrolované médiá budú mať sklon byť vo svojich postojoch centristické, a odmietať extrémy. Budú sa tiež snažiť a reflektovať pohľady a názory establishmentu, čo zahŕňa akademickú, vedeckú mienku a mainstreamové náboženské názory. Čiastočne ako dôsledok toho by to politickej strane, ktorá by tolerovala názory opísané vyššie, dalo riadne zabrať. Som si tiež značne istý tým, že stranícki lídri by neboli schopní byť tak „ekonomicky pravdiví“ ako bola Ryanova [republikánsky nominant na viceprezidenta USA] reč na stretnutí republikánov.

V USA nie je vysielanie verejného sektora hlavnou silou. Potom je tu problém sliepky a vajíčka: americký model médií môže zrejme odrážať odlišné hodnoty, ako veľká averzia voči štátnej moci. Avšak, mohol by to tiež byť len dôsledok politickej moci korporácií v USA v určitej dobe. Ako ukazuje Robert McChesney nebolo nevyhnutné, aby sa objavil súkromný sektor, ktorý teraz v USA dominuje, i keď hneď ako bol vytvorený bolo jednoduchšie si túto pozíciu udržať. Mojou hlavnou poznámkou je, že chýbanie významnej prítomnosti štátu a rádia uľahčuje tým s peniazmi snahu a kontrolu informácií a spoločenských hodnôt proklamovaných médiami.

V Británii sme boli zvyknutí na novinových barónov manipulujúcich správy a mienku na podporu ich vlastných názorov alebo názorov politických strán na určité témy. Avšak BBC, spolu so zákonnou požiadavkou na iné TV kanály byť politicky vyváženými, obmedzuje rozsah novinárskej manipulácie informácii či premeny hodnôt. Prieskumy opakovane ukazujú omnoho vyššiu úroveň dôvery k BBC v porovnaní s médiami vo všeobecnosti. Nepochybne má tlač v Británii značný vplyv, no málokto by tvrdil, že môže sama fundamentálne zmeniť politické prostredie. No, ak by televízia s rádiom boli schopné pracovať podľa rovnakého modelu ako noviny, stala by sa takáto manipulácia reálne možnou.

Práve tak ako tvrdil Frank Parkin, že konzervatívny volič pracujúcej triedy prestal byť v Británii záhadou vtedy, ak sme vzali do úvahy rozšírenie informácií a hodnôt, by mohla byť v obdobnom z zmysle vysvetlená stála pravicová tendencia Republikánskej strany. Paul Krugman hovorí, že učenci, ktorí opisujú Ameriku ako fundamentálne konzervatívnu krajinu sa mýlia. To, čo naznačujem je, že pravicový nápor Republikánskej strany môže byť dôsledkom vlastníckej štruktúry médií v USA. Ak je to pravda, vyvstávajú dve otázky. Poprvé, jestvoval tento proces v USA od vynájdenia rádia a TV, alebo je to nedávnejšie, a ak áno, prečo? (Simon Johnson medzi inými podotýka, že to začalo s Reaganom.) (Postscriptum 2: Mark Sadowski prináša odpoveď, o ktorej píšem nižšie: zrušenie doktríny férovosti.) Podruhé, poskytuje americký systém dvoch strán obmedzenia moci, ktorú môžu mať peniaze nad médiami, alebo bude tento trend pokračovať?

Postscriptum 1: V rámci toho, že v amerických médiách je sekcia, ktorá sa rada vníma ako centristická, sa často zdá, že sa zámerne vyhýba rozpoznaniu toho, čo sa deje: pozri tu, napríklad.


[ Zdroj: http://www.social-europe.eu/2012/09/us-2012-republican-voters-and-the-bbc/ ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára