sobota, 17. novembra 2012

Karol Marx, Kapitál II - Obežný proces kapitálu (5. diel)

MARTIN MATEJOVSKÝ | iniciativa.answer@inbox.com
PÔSOBENIE DOBY OBRATU NA VEĽKOSŤ PREDDAVKOVANÉHO KAPITÁLU
V ďalšej kapitole sa Marx zaoberá pôsobením doby obratu na veľkosť investovaného kapitálu. Zaoberá sa hlavne obratom cirkulujúceho (konštantného a variabilného) kapitálu a odhliada od fixného kapitálu, pretože ten prenáša svoju hodnotu do výrobku postupne počas niekoľkých obratov cirkulujúceho kapitálu.

Ak má kapitalista 900 libier pôvodný cirkulujúci kapitál a investuje ho do výroby, ktorej doba je 9 týždňov, týždenný výdavok je 100 libier. Po 9 týždňoch dostane produkt, ktorý vstupuje do obehu. Nech doba obehu je 3 týždne, toľko nech trvá, kým sa produkt dostane k odberateľovi, on zaň zaplatí a peniaze sa vrátia späť k výrobnému kapitalistovi. Po túto dobu, kým kapitalista nedostane peniaze späť, by musel zastaviť výrobu. To sa deje len výnimočne, keď kapitalista vyrába jednotlivo na objednávku. V skutočnosti výroba prebieha ďalej a nový obrat začína na 10.týždeň, hneď po skončení prvej doby výroby. Na zabezpečenie nového obratu musí mať kapitalista na preklenutie 3 týždňov výroby k dispozícii ďalších 300 libier. Jeho celkový kapitál tak musí byť nie 900 libier, ale 1200 libier. Alebo, ak má k dispozícii len 900 libier, musí ich rozplánovať nielen na 9 týždňov výroby, ale aj na 3 týždne doby obehu, teda celkovo na 12 týždňov obratu, takže týždenný výdavok musí ponížiť na 75 libier. Na tretí týždeň doby obehu, teda po 12. týždni od začiatku výroby, sa kapitalistovi vracia investovaných 900 libier. Na dokončenie druhej doby výroby je potrebných ešte 6 týždňov, na čo kapitalista potrebuje 600 libier. Tie už čerpá z 900 libier, ktoré sa mu vrátili z predaja produktu prvej doby výroby. Po ukončení druhej doby výroby, teda na 18.týždeň od začiatku výroby, dáva kapitalista do obehu nový produkt. Z navráteného kapitálu 900 libier sa mu zvyšuje 300 libier, ktoré môže použiť na preklenutie doby obehu druhého výrobku, až kým sa mu na 21.týždeň nevráti ďalších 900 libier. Vidíme, že jednotlivé obraty sa medzi sebou navzájom prekrývajú, keď dobu obehu je potrebné prekryť novým výrobným procesom, ktorý už súvisí s ďalším obratom kapitálu. Kapitalista tak musí mať neustále k dispozícii peňažnú zásobu. Jej výška musí byť minimálne na úrovni variabilného kapitálu, pretože pracovnú silu musí stále každý týždeň alebo každý mesiac vyplácať peniazmi. Ostatná zásoba cirkulujúceho konštantného kapitálu nemusí byť len v peniazoch, ale môže byť vo forme zásob surovín, ktoré do výrobného procesu vstupujú neskôr. Do roka (52 týždňov) takýto kapitál prešiel 5 výrobnými procesmi, vyrobil tovar za 900 x 5 = 4500 libier a nachádza sa v 6-tom výrobnom procese, kedy je vyrobený produkt za 700 libier a v peniazoch má kapitalista ešte 500 libier.

Z toho vyplývajú závery, že kapitál, ktorý fungoval vo výrobnom období je počas doby obehu nečinný. V uvedenom príklade, keď je doba obehu 3 týždne a v rámci roka prešiel kapitál 5 výrobnými procesmi je kapitál vo forme tovarového kapitálu a teda nečinný 3 x 5 = 15 týždňov, teda 3 a pol mesiaca z roka. Počas výrobného procesu nemusí byť cirkulujúci konštantný kapitál vo forme výrobných zásob, suroviny je možné dokupovať priebežne počas celých 9 týždňov výrobného procesu. Tento kapitál teda ostáva vo forme na určitý čas voľných peňazí.

Marx ďalej skúma, aký vplyv na výšku investovaného kapitálu majú rôzne dĺžky doby výroby a doby obehu. Zaoberá sa výnimočným prípadom, ak sú obe dĺžky rovnako veľké, ďalej ak je doba výroby dlhšia ako doba obehu (prípad, ktorý sme popísali) a ak je doba výroby kratšia ako doba obehu. V takom prípade počas doby obehu začína niekoľko ďalších výrobných procesov, nových obratov kapitálu. Pre všetky prípady vypočítava, aký kapitál sa v skutočnosti v priebehu roka obráti.

Keď si zoberieme príklad, že kapitalista nemôže vyrobený tovar predať, doba obehu sa výnimočne predĺži, vyrobená hodnota 900 libier sa nevracia ku kapitalistovi, je nútený na preklenutie ďalšieho času buď zastaviť výrobu, alebo z rezervného fondu, či úverom, získať ďalšie financie na preklenutie dlhšej doby obehu. V prípade, že sa mu peniaze vrátia skôr, teda doba obehu sa výnimočne skrátila napr. na 1 týždeň, dostáva 900 libier o 2 týždne skôr. Samotný výrobný proces si však vyžaduje 9 týždňov na vytvorenie nového produktu, preto tieto financie nemôže použiť skôr, ako o 3 týždne pôvodnej doby obehu, na ktoré používa dodatočný kapitál vo výške 300 libier. Ak by skrátenie doby obehu nebolo výnimočné, ale bolo následkom zlepšenia situácie na trhu, získava dodatočný kapitál, ktorý môže použiť na rozšírenie výroby. Opäť závisí od charakteru výroby, pretože na rozšírenie výroby nemusí stačiť získaný dodatočný kapitál z jedného obratu, ale bude potrebné akumulovať dodatočný kapitál z viacerých obratov, kým ho bude možné použiť na rozšírenie výroby. Za tento čas sú tieto financie vo forme potenciálneho peňažného kapitálu. Marx sa zaoberá aj vplyvom zmeny cien na obrat kapitálu. Ak sa napr. ceny výrobkov kapitalistu po skončení výroby znížia, z obehu sa mu vráti menej peňazí ako pôvodne investoval, napr. 800 libier a tak na zachovanie výroby v pôvodnom rozsahu musí použiť dodatočný kapitál 100 libier, alebo musí výrobu zúžiť. V prípade, že sa znížia ceny jeho vstupov, na udržanie výroby v pôvodnom rozsahu mu stačí teraz len napr. 800 libier a tak 100 libier sa dostáva do rezervného fondu, buď na neskoršiu rozšírenú reprodukciu, alebo na preklenutie výpadkov v obehu.

Výsledkom skúmania obratu cirkulujúceho kapitálu je poznanie, že značná časť spoločenského cirkulujúceho kapitálu je periodicky vo forme uvoľneného peňažného kapitálu. Veľkosť tohto uvoľneného kapitálu rastie súčasne so zväčšovaním rozsahu výrobného procesu čiže s rozsahom výroby, teda s rozvojom kapitalistickej výroby. To dáva predpoklad existencii a rozšíreniu úverového systému. Peniaze, ktoré kapitalista musí držať môže mať buď u seba vo forme pokladu, alebo ich vložiť do banky, kde môžu dočasne poslúžiť ako úver inému kapitalistovi na rozširovanie výroby, či preklenutie problémov obratu. Ďalej pri skracovaní doby obehu a pri nezmenenom rozsahu výroby, kedy na jej udržanie stačí menšie množstvo kapitálu, sa uvoľňuje dodatočný kapitál, ktorý vstupuje na peňažný trh. Keď sa to deje masovejšie v spoločnosti, vzniká nadbytok peňažného kapitálu – „je to len relatívny nadbytok, aký sa vyskytuje napríklad v ‘melancholickom období’, ktorým sa po skončení krízy začína nový cyklus.” Naopak, ak sa doba obehu predlžuje napr. z dôvodu, že predaj tovaru viazne, nedostáva sa dostatočný kapitál na pokračovanie výroby v pôvodnom rozsahu a tento sa musí nahrádzať buď z peňažného trhu alebo sa musí obmedziť výroba.

OBRAT VARIABILNÉHO KAPITÁLU
V ďalšej kapitole pri skúmaní obratu variabilného kapitálu sa Marx zaoberá problémom ročnej miery nadhodnoty, ktorý zamotal hlavu buržoáznym ekonómom (ktorý ho navyše skúmali skryte ako ročnú mieru zisku).

Zoberme cirkulujúci kapitál 2500 libier, ktorý má obrat 5 týždňov (4 týždne pracovný proces, 1 týždeň obeh), takže týždenný výdavok je 500 libier. Za rok sa tento kapitál otočí 10x (nech rok má pre jednoduchosť 50 týždňov) a vytvorí produkt v hodnote 500 x 50 = 25000 libier. Nech z 500 libier na týždeň sa vydáva na konštantný kapitál 400 libier a na pracovnú silu 100 libier. Nech pracovná sila vyrobí nadhodnotu 100% = 100 libier, potom investovaný variabilný kapitál 500 libier vytvorí za 5 týždňov nadhodnotu 500 libier. Do roka je to 10 x 500=5000 libier, čo je ročná miera nadhodnoty oproti investovanému variabilnému kapitálu 500 libier 5000 / 500 = 1000%.

Iný variabilný kapitál o veľkosti 5000 libier sa investuje na celý rok. Rok je obrat tohto kapitálu pri aktuálnom rozsahu výroby a obehu. Pri miere nadhodnoty 100% vytvorí nadhodnotu 5000 libier, čo znamená ročnú mieru nadhodnoty voči investovanému variabilnému kapitálu 5000 libier 5000 / 5000 = 100%.

Vyzerá to, akoby menšie množstvo kapitálu pri častejších obratoch malo väčšiu ročnú mieru nadhodnoty. Marx ukazuje, že tomu tak nie je, ročná miera nadhodnoty sa kryje s mierou nadhodnoty jedného obratu iba vtedy, keď je dĺžka obratu jeden rok. Oba kapitály v konečnom dôsledku vytvoria za rok rovnakú nadhodnotu 5000 libier, kapitál 500 libier to však urobí v priebehu viacerých (desiatich) obratov za rok, takže v priebehu tohto obdobia sa skutočne vynaloží 500 x 10 = 5000 libier variabilného kapitálu.

Z analýzy obratu variabilného kapitálu zo spoločenského hľadiska vychádzajú jedny príčiny kríz v kapitalizme. Pracujúci, ktorí pracujú pri uvedenom 5 týždňovom obrate kapitálu, dávajú do obehu každé 4 týždne výsledný produkt. Dostávajú výplatu, teda náhradu svojej použitej pracovnej sily, taktiež každý mesiac - 4 týždne. Vstupujú na trh produktov, z ktorého odoberajú životné prostriedky v hodnote variabilného kapitálu 100 libier a predávajúcemu dávajú peniaze, za ktoré on môže tiež kupovať robotníkmi vytvorený produkt. Avšak pracujúci iného výrobného kapitálu s obratom jeden rok sú taktiež každý mesiac platení za použitie svojej pracovnej sily v celkovej výške variabilného kapitálu 100 libier. Na trh však po celý rok nedodávajú žiaden tovar, žiaden produkt. Ich produkt je ešte len v rozpracovanom stave a postupne preberá hodnotu použitého konštantného kapitálu, ako aj hodnotu pracovnej sily a nadhodnotu. Takto vzniká tlak na trh peňazí. „Predávajúci, ktorý pracujúcim predáva svoj tovar a dostáva od nich peniaze, tak nemá tovarový ekvivalent k získanej peňažnej hodnote. Z trhu sa teda odoberá pracovná sila, životné prostriedky pre túto pracovnú silu, fixný kapitál vo forme pracovných prostriedkov, ktoré sa používajú v prípade B, a výrobné materiály, a náhradou za ne sa na trh dáva ekvivalent v peniazoch. Ale v priebehu roka sa na trh nedáva nijaký výrobok, ktorý by nahradil vecné prvky výrobného kapitálu, ktoré sa z neho odobrali.“ „Takto musia neustále vznikať veľké poruchy.“ Problém sa zvýrazňuje, keď sa celkove v spoločnosti rozvíja podnikanie v oblastiach s dlhým obratom kapitálu. Tým cez pracovnú silu vstupuje na trh viac peňazí, za ktoré neexistuje tovarový ekvivalent. „Keďže sa prvky výrobného kapitálu neustále odoberajú z trhu a na trh sa za ne dáva iba peňažný ekvivalent, rastie kúpyschopný dopyt, ktorý však sám od seba nedodáva nijaký prvok ponuky. Preto rastú ceny tak životných prostriedkov ako aj výrobných materiálov. Navyše sa v tom čase obyčajne robia podvody, pričom dochádza k veľkým presunom kapitálu. Banda špekulantov, dodávateľov, inžinierov, advokátov atď. sa obohacuje. Vytvárajú na trhu silný spotrebiteľský dopyt, popritom stúpajú mzdy. Pokiaľ ide o potraviny, podnecuje sa tým iste aj poľnohospodárstvo. Keďže však tieto potraviny nemožno rozmnožiť odrazu, v tom istom roku, rastie ich dovoz a vôbec dovoz cudzokrajných potravín (kávy, cukru, vína atď.) a prepychových predmetov. To vedie k nadmernému dovozu a k špekulácii v tejto časti dovozu. Na druhej strane v tých odvetviach priemyslu, v ktorých možno výrobu rýchlo rozšíriť (vo vlastnej manufaktúre, priemysle, baníctve atď.), vedie rast cien k náhlemu rozšíreniu, po ktorom čoskoro nasleduje úpadok. Ten istý účinok sa prejavuje na trhu práce, aby sa do nových odvetví podnikania pritiahli veľké masy skrytého relatívneho preľudnenia a dokonca aj zamestnaných robotníkov. Podniky takého veľkého rozsahu ako železnice odoberajú vôbec z trhu práce určité množstvo síl, ktoré môžu prichádzať z určitých odvetví, napr. z poľnohospodárstva atď. Pokračuje to aj potom, keď z nových podnikov vznikne stále výrobné odvetvie a keď sa teda už vytvorila kočovná robotnícka trieda, ktorá je pre ne potrebná. Napríklad len čo sa odrazu stavba železnice začne uskutočňovať vo väčšom ako priemernom rozsahu. Absorbuje sa časť rezervnej armády robotníkov, ktorej tlak udržoval nízke mzdy. Mzdy stúpajú všeobecne, aj v tých častiach trhu práce, kde bola dovtedy dobrá zamestnanosť. To trvá dovtedy, kým neodvratný krach opäť neuvoľní rezervnú armádu robotníkov a mzdy sa opäť nestlačia na svoje minimum a ešte nižšie.“ Na margo komunistickej spoločnosti Marx uvádza: „Keď si predstavíme, že nejde o kapitalistickú, ale o komunistickú spoločnosť, potom predovšetkým úplne odpadá peňažný kapitál, teda aj maskovanie týchto transakcií, ktoré vznikajú vďaka kapitálu. Vec sa redukuje jednoducho na to, že spoločnosť musí vopred vypočítať koľko práce, výrobných prostriedkov a životných prostriedkov môže bez akejkoľvek ujmy použiť na tie odvetvia činnosti, ktoré, ako napríklad stavba železníc, nedodávajú po dlhší čas, rok alebo aj viac, ani výrobné prostriedky ani životné prostriedky, ani neposkytujú nijaký úžitkový efekt, ale zato odoberajú z celkovej ročnej výroby aj prácu, aj výrobné a životné prostriedky.“

OBEH NADHODNOTY
V poslednej kapitole 2.oddielu sa Marx zaoberá otázkou, ktorá trápila buržoáznych ekonómov: kde sa berú peniaze, keď kapitalista vždy odoberá viac peňazí, ako dáva. Kapitalista investuje cirkulujúci kapitál 5000 libier, 4000 konštantný a 1000 variabilný kapitál. Pri miere nadhodnoty 100% po 4 týždňoch výroby dáva na trh produkt zväčšený o nadhodnotu v hodnote 6000 libier, teda odoberá peniaze v hodnote 6000 libier, kým vložil len 5000 libier. Marx ukazuje, že buržoázni ekonómovia zabúdajú na to, že kapitalisti nefungujú len ako kapitalisti. Počas výroby, kým sa im nevráti investovaný kapitál a neprinesie nadhodnotu, musia oni aj ich rodiny z niečoho žiť a teda dodávajú na trh ďalšie peniaze, ktoré vymieňajú za životné prostriedky a luxusné predmety pre seba. Takto do obehu dávajú peniaze, ktoré môžu neskôr odoberať vo forme nadhodnoty.

Marx pre jednoduchosť neuvažuje úverové peniaze, dnes známe bankovky, ale zaoberá sa len kovovými mincami v zlate, či striebre. Opakuje zákon odvodený v Kapitále I, že množstvo kovových peňazí, ktoré v danej krajine existuje, musí stačiť nielen na obeh tovarov, ale musí stačiť aj na výkyvy obehu peňazí, vyplývajúce sčasti z kolísania v rýchlosti obehu, sčasti zo zmien cien tovarov, sčasti z rôznych a meniacich sa proporcií, v akých peniaze fungujú ako platidlo alebo ako vlastné obeživo. Analyzuje obeh najprv v jednoduchšej forme, keď výrobcovia zlata a striebra dodávajú na trh mince len na obnovu opotrebovaných mincí. Tvrdí, že „kapitalistický spôsob výroby sa môže rozvinúť vo väčšom rozsahu a v hlbšej činnosti iba tam, kde v krajine existuje také množstvo peňazí, ktoré stačí na obeh a na tvorbu pokladu (rezervného fondu atď.) podmieňovanú obehom. To je historický predpoklad, aj keď to netreba chápať tak, že sa najprv vytvorí dostatočné množstvo pokladu a potom sa začína kapitalistická výroba. Lež kapitalistická výroba sa vyvíja súčasne s vývinom jej podmienok a jednou z týchto podmienok je dostatočný prísun drahých kovov. Preto je zvýšený prísun drahých kovov od 16.storočia podstatným momentom v dejinách vývinu kapitalistickej výroby.“ Marx však dodáva, že kapitalistická výroba by vo svojom terajšom rozsahu zrejme nebola možná bez úverového systému, t.j. len pri obehu kovových peňazí. Narazila by zaiste na objem výroby drahých kovov ako na svoju hranicu. „Na druhej strane si netreba robiť nijaké mystické predstavy o tom, že úverový systém je výrobnou silou, lebo dáva k dispozícii peňažný kapitál alebo ho uvádza do pohybu.“


(Pokračovanie nabudúce.)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára