piatok, 30. novembra 2012

Karol Marx, Kapitál II - Obežný proces kapitálu (6. diel)

MARTIN MATEJOVSKÝ | iniciativa.answer@inbox.com
3.ODDIEL REPRODUKCIA A OBEH CELKOVÉHO SPOLOČENSKÉHO KAPITÁLU
ÚVOD
Doteraz sa Marx zaoberal analýzou kapitálu jednotlivého kapitalistu. Jednotlivé individuálne kapitály tvoria dokopy spoločenský kapitál. Aké platia pravidla pri reprodukcii a obehu celkového spoločenského kapitálu?

V úvode oddielu narýchlo skúma otázku peňažného kapitálu ako súčasti celkového spoločenského kapitálu. „Peňažný kapitál je formou, v ktorej každý individuálny kapitál vstupuje na scénu.“ Zároveň je neustále súčasťou obehu kapitálu, všetky vyrobené tovary sa neustále musia premieňať na peniaze. „Pole pôsobnosti kapitálu“ však nezávisí, „čo sa týka jeho absolútnych hraníc, od rozsahu fungujúceho peňažného kapitálu.“ Pri tom istom množstve peňažného kapitálu je možné celkový kapitál zvyšovať napr. extenzívnejším, či intenzívnejším vykorisťovaním pracovnej sily, ďalej lepšou organizáciou práce, či zvyšovaním produktivity, alebo centralizáciou kapitálov v niekoľkých rukách a pod. Podľa dĺžky obdobia obratu sa vyžaduje na uvedenie výrobného kapitálu do pohybu väčšie alebo menšie množstvo peňažného kapitálu. Ak je dĺžka obratu daná materiálnou povahou výrobného procesu, dlhé obdobie obratu je možné preklenúť napr. úverovým systémom. Tu sa teda odoberajú pracovné sily a výrobné prostriedky bez toho, aby sa dodával nejaký výrobok. Zároveň počas tohto dlhého obdobia tieto pracovné sily odoberajú spotrebné tovary.

VÝKLAD PREDMETU V MINULOSTI
Marx sa najprv zaoberá výkladom predmetu v minulosti. Pristavuje sa hlavne pri A.Smithovi, ktorého „myšlienkový zmätok existuje do dnešného dňa a jeho dogma tvorí v politickej ekonómii ortodoxný článok viery“. Smith totiž tvrdí, že „cena každého tovaru sa v každej spoločnosti nakoniec rozpadá na jednu alebo druhú z týchto troch časti (mzdu, zisk a pozemkovú rentu) alebo na všetky tri.“ A ďalej A.Smith hovorí: „Keďže to platí o každom osobitnom tovare, keď ho berieme jednotlivo, musí to platiť aj o všetkých tovaroch ako celku, ktoré tvoria celkový ročný produkt pôdy a práce každej krajiny.“ Úplne tu zabúda na to, že v hodnote nového produktu sa objavuje aj hodnota spotrebovaného cirkulujúceho kapitálu a opotrebovaná časť fixného kapitálu, teda konštantný kapitál. Neskôr, keď si tento nedostatok uvedomuje, odbíja ho jednoducho tým, že aj hodnota tohto kapitálu v konečnom dôsledku pozostáva zo mzdy, zisku a renty. Neostáva však iba pri tvrdení, že hodnota sa rozpadá na tieto tri časti, ale tvrdenie otáča a vraví, že „mzda, zisk a pozemková renta sú tri prvotné zdroje všetkého dôchodku a všetkej výmennej hodnoty“. Marx s týmto nesúhlasí a v podstate opakuje svoje závery z Kapitálu I, že hodnota je tvorená prácou a pozostáva z opotrebovanej časti fixného kapitálu, spotrebovanej časti cirkulujúceho kapitálu, a novou hodnotou dodanou prácou, z ktorej časť je reprodukcia variabilného kapitálu, teda mzdy, a druhá časť je nadhodnota, ktorá tvorí kapitalistov zisk a v prípade podnikania v poľnohospodárstve aj pozemkovú rentu vlastníka pôdy. Smithovo nepodložené tvrdenie, že mzda, zisk a renta sú prvotnými zdrojmi všetkej výmennej hodnoty otvorilo dokorán bránu vulgárnej ekonómii. Niektorí Smithovi nasledovníci dochádzajú až do takého extrému, keď tvrdia, že celková hodnota všetkých výrobkov sa rozdeľuje ako dôchodok – teda sa prejedá. To, samozrejme, je nevyhnutný dôsledok Smithovho protirečivého tvrdenia.

JEDNODUCHÁ REPRODUKCIA
Podkapitoly I - VIII
Marx najprv skúma reprodukciu a obeh pri jednoduchej reprodukcii, kedy nedochádza k rozširovaniu výroby a kedy celá nadhodnota je kapitalistami použitá na spotrebné a prepychové predmety. Keď sa skúma ročné fungovanie spoločenského kapitálu z hľadiska jeho výsledku, teda tovarového produktu, treba analyzovať vzorec obehu


Otázka je „Ako sa z ročného produktu nahrádza kapitál spotrebovaný vo výrobe, pokiaľ ide o jeho hodnotu, a ako sa proces tohto nahrádzania prepletá so spotrebou nadhodnoty kapitalistami a spotrebou mzdy robotníkmi... Predpokladá sa nielen to, že výrobky sa vymieňajú za svoju hodnotu, ale aj to že nedochádza k revolúcii v hodnote súčastí výrobného kapitálu.“

Celkový produkt spoločnosti, a teda aj výroba spoločnosti, sa rozpadá na dve skupiny:

„I. Výrobné prostriedky, tovary, ktoré majú formu, v ktorej musia alebo aspoň môžu vchádzať do výrobnej spotreby.

II. Spotrebné prostriedky, tovary, ktoré majú formu, že vchádzajú do osobnej spotreby triedy kapitalistov a robotníckej triedy.“

V každej skupine kapitál pozostáva z variabilného kapitálu, teda miezd, a konštantného kapitálu, teda hodnoty používaných výrobných prostriedkov, ktoré sa rozdeľujú na fixný a cirkulujúci kapitál. Hodnota úhrnného ročného produktu sa rozpadá na hodnotu opotrebovaného fixného kapitálu, spotrebovaného cirkulujúceho kapitálu, teda c, ktoré sa počas výroby prenášajú na nový produkt, ďalej na hodnotu pracovnej sily, teda variabilného kapitálu v a vytvorenú nadhodnotu m, teda na c + v + m. Za základ skúmania berie Marx nasledovnú schému, kde miera zhodnocovania sa predpokladá 100%. Pre presnosť uvedieme dlhší Marxov citát: „Čísla môžu znamenať milióny mariek, frankov alebo libier šterlingov.

I. Výroba výrobných prostriedkov:
Kapitál ............4000c + 1000v = 5000
Tovarový produkt 4000c + 1000v + 1000m = 6000 existujúci vo výrobných prostriedkoch.

II. Výroba spotrebných prostriedkov:
Kapitál.............2000c + 500v = 2500
Tovarový produkt 2000c + 500v + 500m = 3000, existujúci v spotrebných prostriedkoch.

Celková hodnota = 9000, z čoho je podľa predpokladu vylúčený fixný kapitál, ktorý funguje ďalej vo svojej naturálnej forme.

Ak teraz skúmame výmeny, ktoré sú nevyhnutné na základe jednoduchej reprodukcie, kde sa celá nadhodnota spotrebúva neproduktívne, a ak si pritom zatiaľ nevšímame obeh peňazí, ktorý tieto výmeny sprostredkúva, dostaneme predovšetkým tri veľké oporné body.

1. 500v, mzda robotníkov a 500m, nadhodnota kapitalistov skupiny II, sa musia vydať na spotrebné prostriedky. Ich hodnota však existuje v spotrebných prostriedkoch v hodnote 1000, ktoré v rukách kapitalistov skupiny II nahrádzajú preddavkovaných 500 a predstavujú 500m. Mzda a nadhodnota skupiny II sa teda vymenia v skupine II za jej vlastný produkt. Tým sa z celkového produktu stráca (500v + 500m) II = 1000 v spotrebných prostriedkoch.
2. 1000v + 1000m skupiny I sa musia takisto vydať na spotrebné prostriedky, teda na produkt skupiny II. Musia sa teda vymeniť za časť produktu skupiny I, ktorá ešte zostáva a čo do veľkosti sa rovná konštantnej časti kapitálu 2000, skupiny II. Skupina II dostane za to rovnakú sumu vo výrobných prostriedkoch, v produkte skupiny I, v ktorom je stelesnená hodnota 1000v + 1000m skupiny I. Tým sa stráca z účtu 2000 IIc a (1000v + 1000m) I.
3. Ostáva ešte 4000 Ic. Pozostáva z výrobných prostriedkov, ktoré možno použiť len v skupine I na nahradenie spotrebovaného konštantného kapitálu tejto skupiny a ktoré sa preto likvidujú vzájomnou výmenou medzi jednotlivými kapitalistami skupiny I, takisto ako sa (500v + 500m) II likviduje výmenou medzi robotníkmi a kapitalistami skupiny II, resp. medzi jednotlivými kapitalistami tejto skupiny.“

V nasledovných kapitolách Marx podrobnejšie rozoberá jednotlivé výmeny a vyvádza závery.

Začína druhým bodom I(v + m) sa vymieňa za IIc. Je jasné, že robotníci musia svoje mzdy, teda 1000v, vydať iba na spotrebné prostriedky, aby mohli obnoviť svoju pracovnú silu. Peniaze, ktoré kapitalisti skupiny I vydali na mzdy, sa tak dostávajú do rúk robotníkov skupiny I a odtiaľ do rúk kapitalistov skupiny II. Kapitalisti skupiny II si za tieto peniaze kúpia výrobné prostriedky od kapitalistov skupiny I a tak sa peniaze dostávajú späť do rúk kapitalistov skupiny I, odkiaľ aj pôvodne vyšli. „Takouto cestou, realizáciou časti ich tovarového kapitálu, sa im vracia ich variabilný kapitál v peňažnej forme.“ 1000m skupiny I sa môže realizovať rôznymi spôsobmi. Tu treba predpokladať, ako sa spomínalo v 1. a 2. oddiele, že kapitalisti vždy majú k dispozícii voľné peniaze. Nech napr. polovicu peňazí preddavkujú kapitalisti skupiny II na kúpu výrobných prostriedkov a polovicu použijú kapitalisti skupiny I na kúpu spotrebných prostriedkov. Nech teda za 500 peňazí kúpia kapitalisti skupiny II u kapitalistov skupiny I výrobné prostriedky, čím si nahradia vo svojom kapitále 500 IIcI. 500 peňazí prešlo z rúk kapitalistov skupiny II do rúk kapitalistov skupiny I. Kapitalisti skupiny I si za týchto 500 peňazí nakúpia spotrebné prostriedky u skupiny II. Takto ich tovary predstavujúce nadhodnotu m sa premenili na peniaze a kapitalisti za ne získali spotrebné predmety. Spomínaných 500 peňazí sa vrátilo ku kapitalistom skupiny II. Za druhé, kapitalisti skupiny I za svojich voľných 500 peňazí nakúpia spotrebné prostriedky. Kapitalisti skupiny II získavajú peniaze 500, ktoré si nenechávajú, keďže ide o jednoduchú reprodukciu, ale nakupujú výrobné prostriedky u kapitalistov skupiny I, čím si realizujú druhých 500 IIc a tovar predstavujúci 500 Im sa premieňa na peniaze. Ku kapitalistom skupiny I sa opäť vracia 500 voľných peňazí, ktoré na začiatku použili. Môžeme si všimnúť, že financie sa po ukončení obehov opäť vracajú do rúk kapitalistov tej skupiny, z ktorej vyšli. Iba robotníci ostávajú po nákupe spotrebných prostriedkov bez financií a sú nútení znova predávať svoju pracovnú silu, aby mohli prežiť. Pri jednoduchej reprodukcii platí, že I (v + m) = IIc. Treba tiež poznamenať, že pri výmenách sa jednotlivé skupiny kapitalistov neobohacujú na úkor druhej skupiny, ale peniaze sa vrátia v pôvodnej hodnote. Celá výmena sa uskutočňuje pomocou obehu peňazí, ktorý ju jednak sprostredkúva, ale aj sťažuje jej pochopenie.

Pokračujeme ďalšou výmenou naznačenou v prvom bode. Robotníci skupiny II, aby prežili, musia svoje mzdy vydať na spotrebné prostriedky, ktoré sami vyrobili. Tým vracajú kapitalistom skupiny II peniaze 500v, ktoré kapitalisti použili na ich mzdy ako variabilný kapitál a tak si robotníci odoberajú časť produktov. Nadhodnota 500m skupiny II sa realizuje zložitejšie. Spotrebné prostriedky je možné rozdeliť na dve skupiny a) nevyhnutné spotrebné prostriedky, ktoré nakupujú ako robotníci tak aj kapitalisti, aby prežili, „pričom je ľahostajné, či takýto výrobok, ako napríklad tabak, je alebo nie je nevyhnutným spotrebným prostriedkom z fyziologického hľadiska, stačí, že je nevyhnutným spotrebným prostriedkom zo zvyku“. Marx podotýka, že takéto nevyhnutné životné prostriedky sa svojou kvalitou zvyknú líšiť a kapitalisti často nakupujú kvalitnejšie nevyhnutné spotrebné prostriedky. Druhá skupina b) sú prepychové spotrebné prostriedky, ktoré vchádzajú len do spotreby kapitalistov. Výmena nadhodnoty 500m medzi nevyhnutými a prepychovými prostriedkami sa podobá vyššie spomínanej výmene medzi kapitalistami skupiny I a II. Marx ju podrobnejšie rozoberá v samostatnej kapitole, pričom uvažuje aj nákup prepychových prostriedkov kapitalistami skupiny I. V závere kapitoly Marx uvažuje aj o nákupoch prepychových predmetov samotnými robotníkmi, čo sa v období prosperity v skutočnosti deje. Poznamenáva, že takéto obdobie prosperity predznamenáva blížiacu sa krízu, preto polemizuje s názorom, že kríza sa dá odstrániť tým, že robotníci dostanú vyššie mzdy, teda väčší podiel na svojom vlastnom produkte – veď takto kríza práveže začína, prosperita by podľa toho mala krízu odďaľovať. „Zdá sa teda, že kapitalistická výroba zahŕňa v sebe podmienky nezávislé od dobrej či zlej vôle, ktoré pripúšťajú relatívnu prosperitu robotníckej triedy len na prechodný čas, a to vždy len ako predzvesť krízy.“

Výmeny sú sprostredkované peniazmi. Ako sme videli pri bode 2, keď sa (1000v + 1000m) I mení za 2000 IIc, na výmenu celkovej hodnoty 4000 stačí 1000 peňazí použitých ako 1000m a 500 peňazí pri jednotlivých výmenách nadhodnoty 1000 Iv a konštantného kapitálu 1000 IIc. To za predpokladu, že k výmene dochádza raz za rok (keďže sa počítajú ročné produkty). Pri výmene raz štvrťročne stačí 4 x 250v = 1000v a 4 x 125 = 500 peňazí, teda 250 + 125 = 375 peňazí, aby zabezpečili ročnú výmenu hodnoty (1000v + 1000m) I + 2000c II = 4000. Pri kratších obratoch (napr. výplata mzdy mesačne, či týždenne) stačí ešte menej peňazí. Ďalej je vidieť, že do obehu musia pustiť financie samotní kapitalisti, a to je nevyhnutná podmienka. Týmito peniazmi sa následne realizuje ich nadhodnota. (Napr. kapitalisti skupiny I, aby prežili v období, kým nevyrobia tovar na predaj a kým ho nepredajú, nakupujú za voľné financie u kapitalistov skupiny II spotrebné prostriedky. Takto im dávajú do rúk voľný peňažný kapitál na nákup výrobných prostriedkov, a tým sa realizuje nadhodnota skupiny I.) Financie vydané ako variabilný kapitál sa vracajú do rúk kapitalistom príslušnej skupiny, ktorá ho investovala (ku kapitalistom skupiny I sa vracajú okľukou cez kapitalistov skupiny II). U robotníkov tak neostávajú voľné financie a sú nútení opäť predať svoju pracovnú silu. Financiami disponuje iba kapitalistická trieda. „Skutočný priebeh zatemňujú dve okolnosti:

1. To, že v procese obehu priemyselného kapitálu vystupuje obchodný kapitál ... a peňažný kapitál ako predmet, ktorým manipuluje osobitný druh kapitalistov.

2. To, že nadhodnota – ktorá musí byť na začiatku vždy v rukách priemyselného kapitalistu – sa štiepi na rôzne kategórie, pričom ako predstavitelia týchto kategórií vystupujú popri priemyselnom kapitalistovi pozemkový vlastník (pokiaľ ide o pozemkovú rentu), úžerník (pokiaľ ide o úrok) atď., ako aj vláda a jej úradníci, rentieri atď. Títo chlapíci vystupujú voči priemyselnému kapitalistovi ako kupujúci a potiaľ ako osoby, ktoré speňažujú jeho tovary; aj oni dávajú do obehu „peniaze“, pro parte, a priemyselný kapitalista dostáva príslušnú časť peňazí od nich. Pritom sa vždy zabúda, z akého zdroja tieto peniaze pôvodne dostali a stále znova dostávajú.“

Tretí oporný bod výmen predstavuje konštantný kapitál 4000c skupiny I. Tento sa vymieňa len medzi kapitalistami skupiny I jednak tak, že opätovne vstupuje do výroby, ako napr. obilie sa znovu zaseje, či vyťažené uhlie sa použije pri strojoch ťažiacich uhlie, alebo sa predáva druhým kapitalistom skupiny I.

IX. Retrospektívny pohľad na A.Smitha, Storcha a Ramsayho
Ako sa už spomínalo (1000v + 1000m) I = 2000 IIc. A na základe toho sa, podľa Marxa, Smithovi zdalo, že všetka hodnota je hodnotou práce, zisku a pozemkovej renty (teda nadhodnotou). Zabúda však na to, v skutočnosti dochádza k príslušnej výmene medzi oboma skupinami kapitalistov, teda že v skutočnosti sa vyrábajú výrobné prostriedky, ktoré sa vymieňajú za spotrebné prostriedky v rovnakej hodnote. Zároveň kapitalisti skupiny I si musia vymeniť vyrobené výrobné prostriedky medzi sebou. Spotrebované výrobné prostriedky, ktoré sa objavujú v novej hodnote sú prostriedkami, ktoré sa vyrobili pred tým, než vstúpili do tohoročného procesu. A musia sa nahradiť tohoročnými, aby mohli na ďalší rok opäť vstúpiť do procesu výroby. Marx rozoberá, kde Smith urobil chybu a ako sa líši analýza obehu individuálneho kapitálu a spoločenského kapitálu. Smith vytvoril dogmu, že v konečnom dôsledku všetko zaplatí spotrebiteľ: ako výrobca plátna musí zaplatiť výrobcovi nití všetky vstupy, stroje, mzdy robotníkov, ktorí vyrábajú nite, a aj jeho zisk, ako výrobca košieľ musí výrobcovi plátna zaplatiť to, čo zaplatil výrobcovi nití, plus všetky stroje, ďalšie náklady, mzdy jeho zamestnancov a jeho zisk, tak aj spotrebiteľ, ktorý kupuje košeľu, musí zaplatiť výrobcovi košieľ to, čo zaplatil výrobcovi plátna, plus všetky jeho náklady a vyplatené mzdy a jeho zisk. Tak to vraj platí aj pre všetky ostatné tovary. Áno, vraví Marx, ale len pokiaľ ide o spotrebné prostriedky, teda o skupinu II. Tovary skupiny I, teda výrobné prostriedky, hradia tí kapitalisti, ktorí ich, ako svoju výrobnú spotrebu, nakupujú. Výrobná spotreba však znamená, že tovar musí fungovať ako kapitál a nemôže sa spotrebovať ako dôchodok.

X.Kapitál a dôchodok: Variabilný kapitál a mzda
V kapitole Kapitál a dôchodok Marx konštatuje, že navzdory predstavám buržoáznych ekonómov kapitalizmus väčšiu časť ročnej práce používa na výrobu výrobných prostriedkov a nie spotrebných prostriedkov. V ďalšej časti kapitoly rozoberá na príklade vzťahu variabilného kapitálu a mzdy otázku, ktorá trápi buržoáznych ekonómov a to, ako je možné, že to, čo je pre jedného kapitálom, je pre iného dôchodkom. Kapitalista napr. skupiny II na začiatku disponuje peňažným kapitálom, sú to voľné peniaze, ktoré sú kapitálom len potenciálne. Tieto, keď investuje do kúpy pracovnej sily, použije ich ako variabilný kapitál. Peniaze sa vo forme mzdy dostávajú do rúk robotníkom, ktorí ich použijú na nákup časti spotrebných prostriedkov, ktoré sami vyrobili. Používajú ich ako svoj dôchodok. Kapitalista skupiny II im predáva tovar – spotrebné prostriedky, časť tovarového kapitálu a dostáva od robotníkov peniaze. V rukách kapitalistov skupiny II sa tieto peniaze opäť stávajú kapitálom, peňažnou formou časti tovarového kapitálu, a môžu v ďalšom roku opäť slúžiť ako variabilný kapitál na nákup pracovnej sily a teda na vyplatenie miezd. Nie je pravda, že kapitál kapitalistu skupiny II sa stáva u robotníkov dôchodkom. Peniaze, ktoré slúžili v rukách kapitalistu ako kapitál, v rukách robotníka slúžia ako jeho dôchodok. Kapitalistovi kapitál ostáva, len mení formu. Kým na začiatku je vo forme peňažného kapitálu, po kúpe pracovnej sily sa kapitál zmenil na variabilný kapitál, neodišiel však od kapitalistu, ten ním stále disponuje. Po ukončení výroby dostáva vyrobený tovar, v ktorom je aj premenený variabilný kapitál. Kapitál opäť zmenil svoju formu a stal sa tovarovým kapitálom. Po jeho predaji má kapitalista opäť k dispozícii peňažný kapitál.

XI.Nahrádzanie fixného kapitálu
Veľkou ťažkosťou, ktorou sa zaoberali buržoázni ekonómovia bolo nahrádzanie fixného kapitálu. Fixný kapitál, budovy, stroje a pod. sa neobnovujú každoročne. Peniaze sa do nich investujú vo veľkom rozsahu na začiatku a potom slúžia niekoľko rokov, počas ktorých postupne odovzdávajú svoju hodnotu do nových tovarov. V priebehu týchto rokov sa ich opotrebenie čiastočne každoročne obnovuje, opotrebené časti sa nahrádzajú, avšak celkovo má fixný kapitál dlhú životnosť. Počas tejto životnosti musí kapitalista časť, ktorú prenášajú do nového produktu, postupne zbierať vo forme peňazí, aby v čase, keď životnosť fixného materiálu skončí, aby mal príslušnú veľkú sumu na nákup nových strojov, budov a pod. Počas tohto obdobia fixný materiál úplne preniesol svoju hodnotu na tovar a premenil sa opäť na peňažný kapitál. Deje sa to však postupne a každoročne sú tak odoberané isté peniaze z obehu, aby ostali stáť v rukách kapitalistov ako poklad, kým ich bude možné znovu použiť. Ak teda (1000v + 1000m)I sa premieňa na 2000 IIc, avšak skupina II si ponechá istú sumu peňazí, povedzme 200c, aby ju po rokoch použila na obnovenie fixného kapitálu, kde sa berie táto suma 200c? Rozoberme si to. Robotníci za 1000 peňazí musia nakúpiť spotrebné prostriedky, aby prežili. Týchto 1000 peňazí sa dostáva do rúk kapitalistov II. Títo za ne nakupujú výrobné prostriedky 1000v od skupiny I, čím sa peniaze dostávajú späť do rúk kapitalistov I, aby ich opätovne mohli použiť na nákup pracovnej sily, ako 1000 Iv. Predpokladali sme, že kapitalisti skupiny II použijú povedzme 500 voľných peňazí, aby nakúpili ďalšie výrobné prostriedky 500m od skupiny I. Skupina II si však teraz 200 peňazí ponechá a od skupiny I kúpi výrobné prostriedky len v hodnote 300m (premení 300 Im na peniaze). Za tieto 300m kapitalisti I kúpia spotrebné prostriedky 300 IIc. Kapitalistom I tak ostal tovar predstavujúci hodnotu 200m (nemôžu speňažiť svoju nadhodnotu) a kapitalistom II voľné peniaze 200 + spotrebné prostriedky v hodnote 200c. Je nezmyslom predpokladať, že kapitalisti I teraz budú vyberať svoje voľné peniaze, aby nakúpili zvyšné spotrebné prostriedky 200 IIc a budú pritom počas rokov hromadiť výrobné prostriedky 200 Im. Ak má ísť naďalej o jednoduchú reprodukciu a nie zúženú reprodukciu (kapitalisti I by za týchto podmienok na ďalší rok obmedzili svoju výrobu), musia kapitalisti II výrobné prostriedky 200 Im kúpiť. Ťažkosť prestáva byť ťažkosťou, keď si uvedomíme, že v priebehu kapitalistickej výroby sú vždy takí kapitalisti, ktorým životnosť fixného kapitálu končí a znovu investujú našporené peniaze na nákup nových budov, strojov a pod. Títo dávajú do obehu uvedených 200 peňazí, ktoré zbierali v priebehu niekoľkých rokov. Teda kým jedni kapitalisti odoberajú z trhu peniaze, ktoré im v budúcnosti nahradia opotrebovaný fixný kapitál, iní kapitalisti takéto peniaze znovu vkladajú do obehu. Marx v kapitole rozoberá viacero možností takejto výmeny s prihliadnutím aj na obnovu cirkulujúceho kapitálu, ktorý je tiež produktom skupiny I. V rôznych rokoch je potrebné vyrobiť iné množstvo fixného a iné množstvo cirkulujúceho kapitálu podľa toho, aký fixný kapitál sa bude obnovovať. Množstvo vytvoreného nového fixného a cirkulujúceho kapitálu skupinou I a ich vzájomný pomer predstavuje len meniaci sa pomer celkovej vyrobenej hodnoty, ktorá musí ostať zachovaná (4000c + 1000v + 1000m = 6000). Potreba rôznych množstiev cirkulujúceho a fixného kapitálu počas rôznych rokov, kedy sa v rôznom množstve obnovuje fixný kapitál môže pri anarchii kapitalistickej výroby viesť ku krízam. „Disproporcia vo výrobe fixného a cirkulujúceho kapitálu je jedným z obľúbených argumentov, ktorými ekonómovia vysvetľujú krízy. To, že takáto disproporcia môže a musí vznikať pri púhom udržiavaní fixného kapitálu, že môže a musí vznikať za predpokladu ideálnej normálnej výroby, pri jednoduchej reprodukcii spoločenského kapitálu, ktorý už funguje – to je pre nich niečo nové.“

XII. Reprodukcia peňažného materiálu
Osobitné povšimnutie vyžaduje reprodukcia peňažného materiálu – zlata a striebra. Kapitalisti, ktorí produkujú zlato a striebro patria ku kapitalistom skupiny I (Marx ich označuje ako Iz). Ak vyrobia zlato v hodnote povedzme 20c + 5v + 5m, 5v sa vymieňa za 5 IIc (robotníci nakupujú spotrebné prostriedky), za získané peniaze 5 kapitalisti II nakupujú od Iz tovary v hodnote 5 a premieňajú 5 Iv opäť na peniaze. Tým sa variabilný kapitál vracia späť do rúk Iz. Nech teraz kapitalisti II použijú svoje voľné peniaze na nákup 2m skupiny Iz, za ne Iz kupuje spotrebné prostriedky 2 IIc, čím vracia 2 peniaze skupine kapitalistov II. Zvyšné 3m môže skupina Iz priamo premeniť na peniaze (tým, že napr. zlato dá v mincovni premeniť na mince) a tieto 3m použije na nákup 3 IIc. U kapitalistov skupiny II tak ostávajú 3 peniaze, ktoré nemusia „vrátiť“ skupine Iz nákupom jej tovarov. Aj napriek nahradeniu časti opotrebených mincí tak reprodukcia peňažného materiálu vedie k tvorbe pokladu, voľných peňazí u kapitalistov skupiny II. Marx ďalej rieši problém buržoáznych ekonómov: „ako je možné, že každý kapitalista odoberá z ročného produktu nadhodnotu v peniazoch, t.j. odoberá z obehu viac peňazí, ako do neho dáva, keď koniec koncov treba samu triedu kapitalistov pokladať za zdroj, ktorý vôbec dáva peniaze do obehu?“ Odpoveď je len rekapituláciou Marxových predchádzajúcich analýz. Nie je vôbec dôležité, či má ísť o zaplatenie nadhodnoty. Ide o to, že sa vyrobila väčšia hodnota a otázka znie, odkiaľ sa berú peniaze na sprostredkovanie jej obehu. 1. Časť peňazí pochádza z voľných peňazí, ktoré kapitalisti ako dôchodok majú, aby v čase, kým vyrábajú tovar, ale ešte ho nedodali na trh, mohli nakupovať spotrebné prostriedky. Tieto sa im vždy vracajú späť, keď predávajú nadprodukt, ktorý ich nič nestál (robotníci im ho bezplatne dodali počas výroby), takže odoberajú z trhu tovary, ktoré kapitalistu „nestoja nič, hoci za ne platí peniaze“. 2. Kapitalista, ktorý začína podnikanie musí na investovanie do fixného kapitálu vložiť nemalé počiatočné peniaze. Vkladá tak do systému nové peniaze. 3. Ďalšie peniaze do obehu dávajú kapitalisti produkujúci zlato a striebro ako peňažný materiál. 4.Rôzne tovary nepotrebujú peniaze, aby sa znovu použili, napr. produkt obilie, ktoré slúži ako nový osev, či krmivo pre dobytok, či produkt uhlie, ktoré sa použije do strojov, ktoré produkujú uhlie a pod.

XIII. Teória reprodukcie Destutta de Tracy
V poslednej kapitole Marx polemizuje s teóriou reprodukcie Destutta de Tracy, „význačného autora, člena Institutu de France a Filadelfskej filozofickej spoločnosti“. Tento tvrdí, že kapitalisti dosahujú zisk tým, že „všetko, čo vyrobia, predávajú drahšie, ako ich stála výroba“. Predávajú to sebe navzájom, robotníkom ako aj nečinným kapitalistom (pozemkovým vlastníkom, bankárom). Marx bod po bode rozoberá tento „príklad zmätenej a zároveň vystatovačnej bezmyšlienkovosti politických ekonómov“. Tento „skvelý logik, ktorého bral vážne sám Ricardo a nazýval ho veľmi význačným spisovateľom“, zároveň jedným dychom tvrdí, že priemyselní kapitalisti „živia všetkých ostatných ľudí, jedine oni rozmnožujú verejný majetok a vytvárajú všetky naše prostriedky pôžitku”. Marx sa smeje, takže „nie robotníci živia kapitalistov, ale kapitalisti robotníkov a to na základe skvelého argumentu, že peniaze, ktorými platia robotníkov, neostávajú v rukách robotníkov, ale sa neustále vracajú ku kapitalistom pri platení tovarov, ktoré vyrobili robotníci.“ V závere svojej práce Destutt de Tracy sám seba chváli, aké „jasno vnáša do celého chodu spoločnosti“. „Tu máme buržoázny kreténizmus v celej jeho blahoslavenosti“, končí kapitolu Marx.


(Pokračovanie nabudúce..)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára