piatok, 7. decembra 2012

Čo sa deje, keď sa nič nedeje?

SLAVOJ ŽIŽEK | Verso
Kým svet zaznamenáva odpaľovanie rakiet, žiadna liberálna ochrana nemôže ospravedlniť aktuálnosť situácie – že Palestínčania nebudú nečinne stáť zatiaľ čo je im každý deň odnímaného viac a viac Západného brehu.

2. augusta 2009 po tom, ako bola časť arabského susedstva Šejch Džarach vo Východnom Jeruzaleme ohraničená kordónom, vysťahovala izraelská polícia dve palestínske rodiny (viac ako 50 ľudí) z ich domovov, čím tak židovským osadníkom umožnila okamžite sa nasťahovať do vyprataných domov. I keď izraelská polícia citovala nariadenie Najvyššieho krajského súdu, vysťahované arabské rodiny tam žili viac ako 50 rokov. Táto udalosť, ktorá skôr výnimočne, upútala pozornosť svetových médií, je súčasťou omnoho väčšieho a takmer ignorovaného prebiehajúceho procesu.

O dva roky sa mnohé nezmenilo. 16. októbra 2011 ohlásil Izrael plány vybudovať 2600 nových domovov v južnom Jeruzaleme, navzdory odsúdeniu OSN, EÚ a Británie. Ak by sa to implementovalo, tak by tieto plány nielen rozdelili arabskú časť mesta od zvyšku okupovaného Západného brehu, ale tiež vážne podkopali možnosti realizovateľného Palestínskeho štátu a skomplikovali každodenný život Palestínčanov. Záver je jasný: zatiaľ čo naoko predstierajú dvojštátne riešenie, je Izrael zaneprázdnený budovaním situácie, na ktorej sa dvojštátne riešenie ukáže ako prakticky nemožné. Sen, ktorý stojí za touto politikou najlepšie zvýrazňuje múr, ktorý oddeľuje mesto osadníkov od Palestínskeho mesta na neďalekom kopci niekde na Západnom brehu. Izraelská strana steny je pomaľovaná obrazom vidieku za stenou – no s palestínskym mestom zobrazujúcim iba prírodu, trávu, stromy... Nie je to etnická čistka vo svojej najčistejšej podobe, predstavujúc druhú stranu steny tak, ako by to malo byť: prázdne, panenské, čakajúce na osídlenie?

Tento proces má niekedy podobu kultúrnej gentrifikácie. 28. októbra 2008 izraelský Najvyšší súd nariadil, že Centrum Simona Wiesenthala môže pokračovať v stavaní svojho dlho plánovaného Centra pre ľudskú dôstojnosť – Múzea tolerancie na vybojovanom mieste uprostred Jeruzalema. Je práve rozostavané. Frank Gehry (kto iný?), ešte než bol z tohto projektu roku 2010 stiahnutý , bol poverený navrhnúť rozsiahly komplex spočívajúci z hlavného múzea, detského múzea, divadla, konferenčného centra, knižnice, galérie, prednáškových sál, kaviarní, a podobne. Deklarovanou úlohou múzea bude propagovať zdvorilosť a rešpekt medzi rozličnými časťami židovskej komunity a medzi ľuďmi rozličnej viery – jedinou prekážkou (prekonanou nariadením Najvyššieho súdu) je, že do roku 1948 parcela múzea slúžila ako hlavný moslimský cintorín Jeruzalema (moslimská komunita sa dovolávala Najvyššieho súdu, že výstavba múzea znesvätí cintorín, ktorý údajne obsahoval kosti Moslimov zabitých počas krížových výprav 12. a 13. storočia). Tento temný bod krásne stvárňuje skrytú pravdu tohto multi-náboženského projektu: je to miesto oslavujúce toleranciu, otvorené všetkým... ale chránené izraelskou kupolou ignorujúcou podzemné obete netolerancie – ako keby bolo potrebnej ešte trochu netolerancie na vytvorenie priestoru pre skutočnú toleranciu.

Čo to všetko znamená? Aby sme dostali skutočný význam, stačí si niekedy prečítať dve oddelené správy dohromady – zmysel sa vynorí z ich samotného spojenia, ako iskra vybuchujúca z elektrického skratu. 21. septembra 2011 kritizoval Obama Palestínsku snahu o členstvo v OSN, keď vyhlásil svetu, že „mier nepríde prostredníctvom tvrdení a rezolúcií v OSN.“ Menej ako týždeň nato, 27. septembra, ohlásil Izrael plány vybudovať ďalších 1100 nových osadníckych jednotiek na juhu Jeruzalema (mimo ich hraníc spred 1967 roku), a kvartet –USA, EÚ, OSN a Rusko- jednoducho obe strany vyzval k návratu k vyjednávaniam a „upustili od provokatívnych činov,“ bez akejkoľvek zmienky o zastavení osídľovania.

Tak mali by Palestínčania nečinne stáť, zatiaľ čo je im deň čo deň odoberané územie Západného brehu? Keď izraelskí mierumilovní liberáli prezentujú svoj konflikt s Palestínčanmi v neutrálne „symetrických“ pojmoch, pripúšťajúc, že na oboch stranách sú extrémisti, ktorí odmietajú mier, a tak podobne, treba sa opýtať jednoduchú otázku: Čo sa deje na Blízkom východe, keď sa tam nič nedeje na priamej politicko-vojenskej úrovni (t.j. keď tam nie sú žiadne napätia, útoky, rokovania)? Čo sa deje, je neustále pomalé zaberanie územia Palestínčanov na Západnom brehu: pozvolné škrtenie palestínskej ekonomiky, rozparcelovávanie ich územia, vytváranie nových osídlení, tlak na palestínskych farmárov, aby opustilil svoju zem (to sa týka od pálenia úrody a náboženského znesväcovania po zabíjanie jednotlivcov), to všetko je podporované kafkovskou sieťou legálnych regulácií. Saree Makdisi, v Palestine Inside Out: An Everyday Occupation, opísal, ako je izraelská okupácia Západného brehu, napriek vynucovaniu ozbrojenými silami, napokon „byrokratickou okupáciou“: jej primárnymi formami sú žiadosti, doklady o vlastníctve, doklady o pobyte, a iné povolenia. Je to práve toto mikromanažovanie každodenného života, ktoré vykonáva prácu zabezpečenia pomalej, ale ustálenej izraelskej expanzie: je potrebné si vyžiadať povolenie za účelom odídenia so svojou rodinou, na obhospodarovanie vlastnej pôdy, na vykopanie studne, na navštevovanie školy, nemocnice... Jeden po druhom, sú takto Palestínčania narodení v Jeruzaleme zbavení práva tam žiť, zarábať si na živobytie, sú im zamietané povolenia na bývanie a podobne. Palestínčania často používajú problematické klišé pásma Gazy ako „najväčšieho koncentračného tábora na svete“ – avšak, tento opis sa dostal nebezpečne blízko k pravde. Toto je bytostná realita, ktorá robí všetky abstraktné „modlitby za mier“ obscénnymi a pokryteckými. Štát Izrael je jasne zapojený do pomalého, neviditeľného procesu ignorovaného médiami, akýmsi druhom podzemného hĺbenia krtka, takým, že sa jedného dňa svet zobudí a uvedomí si, že už niet palestínskeho Západného brehu, že to územie je bez Palestínčanov, a že tento fakt môžeme iba prijať. Mapa palestínskeho Západného brehu už vyzerá ako fragmentované súostrovie.

Niekedy sa štát Izrael snažil ovládnuť excesy Izraela, ako keď Najvyšší súd nariadil evakuáciu niektorých osád koncom roku 2008, keď sa útoky ilegálnych osadníkov Západného brehu na palestínskych farmárov stali denným výskytom. No, ako vtedy poznamenali mnohí pozorovatelia, tieto opatrenia sa nemôžu nejaviť ako polovičaté, idúc v protiklade s politikou, ktorá je na hlbšej úrovni politikou štátu Izrael, ktorá masívne porušuje medzinárodné dohody podpísané samotným Izraelom. Netanjahu pokračuje plnou parou vpred s plánmi na nové ilegálne osídľovanie navzdory rozšírenému medzinárodnému odsúdeniu. Odpoveď ilegálnych osadníkov izraelským predstaviteľom v podstate je: Robíme to isté, čo vy, len otvorenejšie, tak aké právo máte na naše odsudzovanie? A odpoveďou štátu v podstate je: Buďte trpezliví, neponáhľajte sa veľmi; robíme, čo chcete, len miernejším a prijateľnejším spôsobom. Zdá sa, že ten istý príbeh pokračuje od roku 1949: zatiaľ čo Izrael akceptuje mierové podmienky navrhnuté medzinárodnou komunitou, počíta s tým, že mierový plán nebude fungovať. Divokí osadníci niekedy znejú ako Brunhilda z posledného dejstva Wagnerovej Valkýry, vytýkajúc Wotanovi, že tým, že ide proti explicitnému poriadku a ochraňuje Siegmunda, len realizovala Wotanovu skutočnú túžbu, ktorú bola nútená odmietnuť pod vonkajším tlakom. Rovnakým spôsobom ilegálni osadníci len realizujú skutočnú túžbu štátu, ktorú bol nútený odmietnuť kvôli tlaku medzinárodnej komunity. Kým odmieta otvorené násilné excesy “ilegálneho“ osídľovania, vykonáva štát Izrael nové “legálne“ osídľovania Západného brehu, pokračuje v škrtení palestínskej ekonomiky a podobne. Pohľad na meniacu sa mapu Východného Jeruzalema, kde sú Palestínčania stále viac obkolesení a z ich priestoru je ukrajované, hovorí za všetko. Odsudzovanie neštátneho anti-palestínskeho násilia zatemňuje skutočný problém štátneho násilia; zavrhovanie ilegálnych osídľovaní zahaľuje ilegálnosť tých legálnych. V tom spočíva dvojtvárnosť tak pochvaľovanej nezaujatej „úprimnosti“ izraelského Najvyššieho súdu: prostredníctvom občasného vynesenia súdu v prospech vypudených Palestínčanov vyhlasujúcich ich vysťahovanie za ilegálne, garantuje legalitu ostatnej väčšiny prípadov.

A –aby sme sa vyhli akémukoľkve nedorozumeniu- zobranie všetkého toho do úvahy v žiadnom prípade neznamená akékoľvek „pochopenie“ pre neospravedlniteľné teroristické činy. Naopak, poskytuje to jediný terén, z ktorého je možné odsúdiť teroristické útoky bez pokrytectva.


V tomto výňatku z knihy The Case for Sanctions Against Israel preskúmava Slavoj Žižek drsnú realitu Izraelsko-Palestínskeho konfliktu. Kým svet zaznamenáva odpaľovanie rakiet, žiadna liberálna ochrana nemôže ospravedlniť aktuálnosť situácie – že Palestínčania nebudú nečinne stáť zatiaľ čo je im každý deň odnímaného viac a viac Západného brehu.

[ Zdroj: http://www.versobooks.com/blogs/1180-slavoj-zizek-what-goes-on-when-nothing-goes-on ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára