streda, 19. decembra 2012

Kognitívna disonancia Strany

Má byť Strana fetišom alebo naozajstným revolučným nástrojom?

1. Rozbor
Tendencia konať v súlade so svojimi ustálenými postojmi navzdory novým skutočnostiam, ktoré protirečia predchádzajúcej predstave sa nazýva kognitívna disonancia. V skratke ide o nevôľu prijať či sa vnútorne vysporiadať s novými podstatnými faktami. Namiesto vyrovnania sa s týmito skutočnosťami je reakciou túžba odstrániť alebo banalizovať ich.

Marx v Osemnástom brumairi komentoval Heglove slová, že všetky svetodejinné udalosti a osoby vystupujú dva razy, dodatkom, že najprv ako tragédia, potom ako fraška. Fraškou komunistov idúcou po tragédii krachu reálneho socializmu vo východnej Európe je neschopnosť vyrovnať sa so stopou, ktorý tento pád zanechal. Socializmus totiž zomrel, no jeho pohrobkovia sú dnes na smiech.


Súčasný predominantný názor nám v podstate predkladá predstavu o tom, ako tragédia krachu len potvrdila mytologickú múdrosť, že každú hybris, čiže aroganciu voči bohom, čaká nemesis, odplata osudu za arogantnosť či nemiernosť a bohurovnosť. Alebo po našom: precenenie ľudských síl a schopností alternatívnej plánovacej ekonomiky vybudovať rovnostársku a spravodlivú spoločnosť bez útlaku navzdory reálnym možnostiam sa vypomstilo rozpadom samotného projektu a následným zaostávaním postkomunistických krajín voči zvyšným, kapitalistickou cestou sa uberajúcim, krajinám Západu.

Úlohou komunistov dnes však napriek tomu nie je iba si konečne uvedomiť túto spiatočnícku ideologickú interpretáciu, ktorej snahou je udržiavať status quo, ale prísť s novým prístupom ako zotrvať v boji za spravodlivejšiu spoločnosť a obhájiť si ho pred verejnosťou. Boj s nemožným totiž nie je mementom pred trestom a neúspechom, ale samotnou podstatou komunistickej politiky tak, ako to vyjadruje známy propagandistický plagát na Kube s heslom: „Luchar contra lo imposible y vencer.“ (Bojovať proti nemožnému a zvíťaziť.)

Na margo rozdielu propaganda versus realita poznamenajme, že (bez ohľadu na propagandu západnú) na socialistickej Kube je vyššia (takmer 100%) gramotnosť, vyšší priemerný vek dožitia, a nižšia detská mortalita ako v susedných, kapitalistických krajinách Karibiku, ako Dominikánska republika, Jamajka či Haiti, na ktoré naviac nie je uvalené obchodné embargo. Z týchto údajov tiež vyplýva fakt, že v Indexe ľudského rozvoja vypracovávanom OSN sa na začiatku krízy, v roku 2007, umiestnila Kuba pred spomínanými krajinami, ba i Mexikom. Ako to, že bieda tieto -v uvodzovkách- slobodné krajiny neobišla? A kto má z tejto –takzvanej- slobody prospech?


Ako sa teda oslobodiť od minulosti, posunúť sa ďalej a odťažiť vedomia ľudí od nánosov antikomunistickej propagandy? Prevrat režimu bol pre ľudí náhlou zmenou, na ktorú nedokázali dostatočne adekvátne reagovať, preto by sme ho mohli nazvať traumou. Charakteristikou traumy je otrasenie z nečakanej udalosti a jej následné zabudnutie. Potrebe vyrovnať sa s touto udalosťou a nejako ju spätne začleniť do svoho života je však dnes bránené zo všetkých strán, a to nie náhodou. Neustále, resp. opakované vyvolávanie negatívnych spomienok a asociácií spojených s minulým režimom zabraňuje ich pochopeniu a prijatiu jednotlivcom, pričom ostáva naďalej považovaný za niečo cudzie, iracionálne, zakázané, čomu sa treba vyhnúť, odsúdiť to, alebo najlepšie ponechať v zabudnutí. To sa deje rôznymi spôsobmi, napr. prostredníctvom zrovnávania komunizmu s fašizmom, vypočítavaním miliónov obetí systému, odhaľovaním hojných spolupracovníkov bývalej tajnej služby medzi verejne známymi ľuďmi (od umelcov, cez politikov po cirkevných hodnostárov), otváraním parodujúcich múzeí, hľadaním obetí komunizmu, opozdeným prijímaním zákonov zakazujúcich popieranie jeho zločinov či zosmiešňujúcimi filmami. Pre súčasnú moc znamená prijatie bývalého režimu jednotlivcami za svoju súčasť nebezpečnú hrozbu jeho možného zopakovania – vrátenia sa k sociálne spravodlivejšej spoločnosti. I keď kapitalizmus prešiel viacerými štádiami a ďalej sa vyvíja, treba chápať, že ideologické mechanizmy neustále fungujú tak, aby ho udržali.

Majúc to na mysli, sa následne netreba čudovať, že ľudia na symboly komunistov reagujú pozdráždene. Pripomína to pieseň ´Yes it is´ skupiny Beatles, kde sa spieva o chlapcovi, ktorý prosí svoje dievča, aby nenosila červenú -aspoň spočiatku-, pretože šaty takej farby nosilo jeho predchádzajúce dievča, a to ho, namiesto radosti zo stretávania sa s ním, robí smutným. Práve čosi podobné postrehol i Marx v už spomínanom Brumairi, totiž, že sa ľudia na to, aby dokázali prijať niečo nové, pridŕžajú starých šablón, ktorým je ale možné dať nový význam. Takto sa Francúzska revolúcia predstavovala v odkazoch na rímsku republiku a revolúcia v roku 1848 na tú Francúzsku... Ak má proletárska revolúcia vytvárať niečo nové, nemala by sa vzťahovať na minulé. Ako teda pracovať s Komunistickou stranou, jej symbolmi a jazykom?


Ak vieme, že by dnes buržoázia najradšej zatratila Komunistickú stranu v minulosti, či poslala ju do ilegality, kým zatiaľ prejavuje “len“ silnú nevôľu prijať socialistickú minulosť za svoju, treba priznať aj to, že sa trauma týka aj druhej strany. So všetkou úctou k odvahe a vernosti starších, zaslúžilých členov Strany je však pre túto skupinu jej terajší stav celkom vyhovujúci. S traumou z globalizovaného kapitalizmu, ktorý zneistil takmer všetkých, predstavujúceho dnes horúcu a trvácu prítomnosť, sa nie je ľahké vyrovnať. V tejto situácii vystupuje Strana ako fetiš, teda veľmi dôležitý záchytný bod predstavujúci premostenie s minulosťou, vytvárajúci zdanie akoby sa nič nezmenilo. Spomienka je bezpečne uložená v nejakej veci, ako napríklad pri hroboch blízkych zosnulých, udržiavajúcich ich traumatickú stratu pre nás v istom odstupe tak, že spomienky na nich majú svoj vymedzený priestor.

To však môže vytvárať prekážku pre obnovenie činnosti Strany, ktorá by mala reagovať na nové pomery a problémy. Názov ´Komunistická strana´ je rozšírený po celom svete a má aj svoje patričné zastúpenie v mnohých krajinách od Británie cez Argentínu, Južnú Afriku, Irán, Indiu, až po Japonsko a USA, pričom je zrejmé, že nejde o nacionalisticky, ale internacionalisticky orientované strany.

Takto prichádzame k problému kognitívnej disonancie Strany, teda k rozhodnutiu, či má slúžiť ako fetiš, založený na nostalgii a posvätnej úcte k stratenému alebo byť revolučným nástrojom premeny spoločenského poriadku prostredníctvom organizácie komunistického, vo význame antikapitalistického, hnutia.


2. Podnety
Je pochopiteľné, že začať na Slovensku budovať nové bunky, formy spolupráce a nadväzovať kontakty, v období rozpadu rozsiahlej, dvojmiliónovej členskej základne, je spočiatku značne náročné. Ak by mala tá istá strana celkom iné renomé a tisíce členov, noví by pribúdali ľahšie ako keď je členov len zopár v každom meste, nevzbudzuje dôveru a jej meno nepôsobí dôveryhodne. Otázkou v tomto stave samozrejme je, čo robiť, ako to zmeniť, či ako nabrať nových členov, ktorí by napomohli propagácii myšlienok solidarity, sociálnej spravodlivosti a organizovanosti. Odpoveď však môže byť jednoduchá: ak s niečím nesúhlasím, či chcem niečo zmeniť, už mám vymedzené pole pôsobnosti a možno mám podnety pre aktivity a ďalšiu činnosť. V každom prípade, teda aj vtedy, keď nie je jasné odkiaľ začať, je dobré preberať svoje názory s druhými, aktívnymi, otvorenými, či naklonenými ľuďmi a vyhľadávať užitočné informácie k témam, ktoré ma zaujímajú. Sebavzdelávanie sa a debaty sú nevyhnutnou súčasťou každého politického aktivizmu či už prebiehajúceho alebo ešte len začínajúceho. Podcenenie teórie môže znamenať nesprávne nasmerovanie energie, zlú komunikáciu či propagáciu témy, alebo vyčerpanie síl a následnú rezignáciu na akúkoľvek ďalšiu aktivitu. Niekedy je preto lepšie premýšľať, venovať sa teórii a študovať, ako za každú cenu konať. Odstrašujúcim príkladom môžu byť hnutia inšpirované dokumentami Zeitgeist, protesty Gorila, či občianski aktivisti stojaci a rozčarovane padajúci na vlastných stroskotaných témach.

To ale neznamená odmietanie spolupráce. Naopak, práve komunisti si potrebujú napraviť renomé a rozlične podporovať vybrané agendy, organizácie a iniciatívy, vďaka čomu môžu ich idey preniknúť medzi aktivistov, verejnosť a získať si tak nových členov, či sympatizantov. Pri kritizovaní iných iniciatív ako nekoncepčných a nedostatočných treba mať na pamäti, že komunisti sú podobne neadekvátne vnímaní druhou stranou. Spoliehať sa na to, že je len otázkou času či ekonomického tlaku, kedy sa ľudia stanú politicky aktívnymi je mylné a nedostatočné. Ekonomický tlak môže viesť k preferovaniu jednoduchých, rasistických či fašistických riešení a čakanie na automatickú revolúciu môže byť nepríjemným prekvapením. Pri budovaní organizácie je dôležité rozdelenie úloh v rámci jednotlivých skupín, no tiež vnútorná komunikácia. Okrem pravidelných stretávaní sa by to malo byť aj zvolenie si vhodného média. Ako podotýka Michael Albert, v komunikácií s nepolitizovaným publikom sa dajú používať rozšírené, komerčné kanály, no aktivisti by medzi sebou mali používať vlastné nástroje, ktoré nepredávajú, nekúskujú, nemanipulujú a nezneužívajú vložené dáta, ale pre ktoré sú naše priority na prvom mieste. Jedným z takých miest je infoportál Zcommunications a alternatívna sociálna sieť Zsocial z jeho dielne.


Takisto je dôležité nepodceňovať program a ľavicovú orientáciu Strany, keďže, ako upozorňuje Michael Hauser, dnes aj ultrapravicové strany (napr. v Čechách strana DSSS) prichádzajú s požiadavkami na práva zamestnancov, zamestnaneckú participáciu, ochranu kultúrneho dedičstva, prešetrenie privatizačných podvodov a korupcie atď. Komunisti musia preto, na rozdiel od nich, ako radikálna ľavica, okrem tých tém, vždy stáť na strane slabších, chudobných a vystupovať dôsledne proti rasizmu a xenofóbii. Orientáciou v rôznych verejne diskutovaných, komplexných a kontroverzných témach im má byť formulovanie či preformulovanie daných problémov z pohľadu triedneho boja a odmietnutie možností dominantých diskurzov ponúkajúcich voľbu medzi “dvoma stranami jednej mince“. Treba mať na pamäti, že ak si volíme medzi liberalizmom alebo konzervativizmom, vopred sme si už zvolili kapitalizmus a jeho hru.


Neoliberálny globálny kapitalizmus priniesol nové výzvy komunistickému hnutiu. Kladenie dôrazu na individualizmus, a to, že jednotlivec môže všetko dokázať vlastnými silami, rozbilo spoločenské i ľudské vzťahy presne podľa Marxovho opisu v Komunistickom manifeste. Revolučnou stratégiou by preto mal byť opak týchto procesov, teda nie ďalšie podrývanie, ale budovanie nových vzťahov spolupatričnosti od organizácií a odborov, po samotné ľudské vzťahy a dôveru. Treba tiež trvať na zadefinovaní podmienok, ktoré ľuďom zaručujú kvalitný a dôstojný život a nedať sa zmiasť tendenciami preferujúcimi nestálosť, ktoré vyhovujú tekutým časom pozdného kapitalizmu, ako tento stav zadefinoval Zygmunt Bauman.


Ak sa Marxovi podarilo zadefinovať úlohu pracujúcej triedy v revolučnom procese a teoreticky podporiť oprávnenosť jej snáh, mali by sa dnes komunisti zamerať na tie skupiny, ktoré súčasná liberálna demokracia nedokáže integrovať, alebo ich nevidí. Kto sú v súčasnosti tí vylúčení, ktorých systém produkuje stále viac a na ktorých tiež funguje? Nie sú nimi práve imigranti a iné skupiny zbavované ľudských práv, kto dnes v Západnom svete prebral rolu proletariátu? Práve v postoji k imigrantom sa totiž zračí charakter a podstata danej politiky, a to konkrétne v súvislosti s postojom k právam ostatných pracujúcich. Protest pracujúcich voči neriešeniu otázky prisťahovalcov a z toho vyplývajúceho znižovania platov sa mení na proletársky, teda revolučný, vtedy, ak sa na princípe rovnosti berú do úvahy práva všetkých, teda i prisťahovalcov. Tento protest je oprávnený a nemôže ho vyriešiť multikultúrna tolerancia, ale spoločný boj za práva všetkých ľudí bez rozdielu, odmietajúci rasizmus a založený na prostom predpoklade, že akýkoľvek prisťahovalec je občanom – resp. právoplatným členom spoločnosti. Dôsledky nehájenia práv všetkých, teda zameriavanie sa len na práva “domácich“, situáciu, ani krízu neriešia, ale vedú k zúfalým a deštrukčným dopadom (pogromy, deportácie, diskriminácia), ktoré je možné sledovať v Grécku či Francúzsku. Slovensko síce nie je cieľovou krajinou imigrantov, a to aj pre podmienky, ktoré sú tu vytvorené, no má svoje iné skupiny vylúčených, na ktorých sa láme celá proletárska politika. Najdôležitejšou otázkou je, či bojovať za práva všetkých a brať do úvahy zbedačené, vylúčené minority, alebo veriť, že ich izoláciou je možné mať dobrý kapitalizmus bez kríz, vojen, vykorisťovania a všeobecného strádania.



POUŽITÉ ODKAZY:
http://country-facts.findthedata.org/compare/18-50/Cuba-vs-Dominican-Republic
http://country-facts.findthedata.org/compare/18-158/Cuba-vs-Haiti
http://country-facts.findthedata.org/compare/18-184/Cuba-vs-Jamaica
http://hdr.undp.org/en/media/HDR_20072008_EN_Indicator_tables.pdf
http://www.sok.bz/index.php?option=com_content&task=view&id=448&Itemid=49
http://www.denikreferendum.cz/clanek/10095-rasisticka-liberalni-demokracie
http://zpravy.idnes.cz/normalizace-tu-jeste-neskoncila-tvrdi-historik-michal-pullmann-pw7-/kavarna.aspx?c=A110601_183550_kavarna_chu
http://www.zcommunications.org/facebook-is-diseased-zsocial-as-medicine-by-michael-albert

2 komentáre:

  1. Výborný článok, gratulujem... Dalo by sa všeličo komentovať, spomeniem aspoň jedno:
    "ako nabrať nových členov, ktorí by napomohli propagácii myšlienok solidarity, sociálnej spravodlivosti a organizovanosti" - a najmä ako NENABRAŤ členov, ktorých jediným a výhradným cieľom je osobný prospech? Pretože prevažujúcou, často takmer JEDINOU, motiváciou vstupu do buržoáznych politických strán, je práve osobný profit, či už finančný zisk, alebo kariérny postup. To je žiaľ skryté v samotnej podstate systému buržoázneho parlamentarizmu.
    LACO

    OdpovedaťOdstrániť