streda, 5. decembra 2012

Prečo mal Marx pravdu (Prvá kapitola)

TERRY EAGLETON
Marxizmus skončil. Mohol mať pravdepodobne istú relevantnosť pre svet tovární a hladových povstaní, baníkov a kominárov, rozšírenej biedy a masovej triedy pracujúcich. No istotne nemá žiaden vplyv na stále beztriednejšie, sociálne mobilné, postindustriálne Západné spoločnosti súčasnosti. Je krédom tých, ktorí sú silno tvrdohlaví, bojazliví či pošetilí, aby akceptovali skutočnosť, že svet sa nadobro zmenil v obidvoch významoch tohto slova.

Že marxizmus skončil musí byť lahodnou hudbou pre uši marxistov po celom svete. Mohli by si spakovať svoje pochody a štrajky, vrátiť sa k lonám svojich žialiacich rodín a namiesto ďalšieho otravného stretnutia výboru si užívať večer doma. Marxisti nechcú nič viac než prestať byť marxistami. V tomto zmysle, byť marxistom nie je nič podobné s tým byť budhistom či miliardárom. Je to skôr ako byť lekárom. Lekári sú zvrátenými, sami seba mariacimi bytosťami, ktorí prichádzajú o prácu tým, že liečia pacientov, ktorí ich potom viac nepotrebujú. Podobne je úlohou politických radikálov dôjsť do bodu, kedy už nebudú potrební, pretože ich ciele budú dosiahnuté. Potom by už mohli slobodne zostúpiť z funkcie, spáliť svoje plagáty s Guevarom, znovu vybrať to dlho opomínané violončelo a hovoriť o niečom zaujímavejšom než je ázijský spôsob výroby. Ak o dvadsať rokov stále budú marxisti a feministky, bude to úbohá vyhliadka. Marxizmus je myslený ako striktne dočasná záležitosť, čo je príčinou toho, prečo každý, kto do toho dá celú svoju identitu to nepochopil. Celou pointou marxizmu je, že po marxizme je ďalší život.

S touto lákavou víziou je inak len jeden problém. Marxizmus je kritikou kapitalizmu – najvyhľadávanejšou, prísnou, obsiahlou kritikou svojho druhu, ktorá bola započatá. Je tiež jedinou takou kritikou, ktorá zmenila obrovské oblasti zemegule. To potom znamená, že dokiaľ je kapitalizmus stále v činnosti, musí byť i marxizmus. Len ak pôjde do výslužby, môže ísť do výslužby on sám. A pri poslednom pozorovaní sa kapitalizmus zdal byť tak bojachtivý ako nikdy predtým.

Dnes sa väčšina kritikov marxizmu o tomto bode nesporí. Ich tvrdením skôr je, že systém sa od dôb Marxa zmenil takmer nepoznateľne, a to je dôvodom, prečo jeho myšlienky už viac nie sú relevantné. Predtým ako detailnejšie preskúmame toto tvrdenie, stojí za to poznamenať, že Marx sám si bol perfektne vedomý tohto stále sa meniaceho charakteru systému, voči ktorému sa staval. Práve samotnému marxizmu vďačíme za koncept odlišných historických foriem kapitálu: merkantilný, agrárny, industriálny, monopolný, finančný, imperiálny a tak ďalej. Tak prečo by mal fakt, že kapitalizmus za posledné desaťročia zmenil svoju podobu zdiskreditovať teóriu, ktorá nazerá na zmenu ako súčasť samotnej jeho podstaty? Okrem toho, Marx samotný predvídal úpadok pracujúcej triedy a prudký nárast práce bielych golierov. Na toto sa pozrieme o čosi neskôr. Taktiež predvídal takzvanú globalizáciu – zvláštne pre človeka, ktorého myslenie má byť zastaralé. I keď sú to možno Marxove “archaické“ kvality čo ho dnes robí stále relevantným. Je obvinený víťazmi kapitalizmu z toho, že je prekonaný, a pritom sa rýchlo vracia do viktoriánskej miery nerovnosti.

V roku 1976 si mnoho dobrých ľudí na Západe myslelo, že marxizmus má rozumnú argumentáciu. V 1986 si mnohí z nich už nemysleli, že má. Čo presne sa medzitým stalo? Bolo to jednoducho tým, že boli teraz zahrabaní hromadou batoliat? Bola marxistická teória demaskovaná ako podvod nejakým novým prelomovým výskumom? Narazili sme na nejaký dávno stratený Marxov rukopis, kde sa vyznáva, že to všetko bol vtip? S prekvapením sme nezistili, že Marx bol na výplatnej listine kapitalizmu. To preto, že sme to vedeli po celú dobu. Bez továrne Ermen & Engels v Salforde, vlastnenej textil vyrábajúcim otcom Friedricha Engelsa, by chronicky zbedačený Marx nemohol úspešne prežiť písanie polemík voči výrobcom textilu.

Predsa len sa však v spomínanom období niečo stalo. Od polovice 1970-tych rokov podnes, prešiel západný systém určitými vitálnymi zmenami.[1] Bol to prechod od tradičnej priemyselnej manufaktúry k „postmodernej“ kultúre konzumerizmu, komunikácií, informačných technológií a sektoru služieb. Maloplošné, decentralizované, univerzálne, nehierarchické podniky boli na podriadku dňa. Trhy boli deregulované, a pracujúca trieda podrobená krutým právnym a politickým útokom. Tradičné triedne spojenectvá boli oslabené, zatiaľ čo lokálne, genderové a etnické identity boli neústupnejšie. Politika sa stávala stále viac manažovaná a manipulovaná.

Nové informačné technológie hrali kľúčovú rolu pri narastajúcej globalizácii systému, kým hŕstka transnacionálnych korporácií distribuovala produkciu a investície po planéte v honbe za najrýchlejšími ziskami. Veľký podiel výroby bol outsourcovaný do oblastí s nízkymi mzdami v „rozvojovom“ svete, čo viedlo niektorých lokálne zmýšľajúcich Západniarov k záveru, že ťažký priemysel sa z planéty celkom vytratil. Obrovská medzinárodná migrácia práce bola následkom globálnej mobility, a potom, ako došlo k prílevu zbedačených imigrantov do rozvinutejších ekonomík sa spolu s nimi obnovil rasizmus a fašizmus. Zatiaľ čo boli „periférne“ krajiny podrobené práci v robotárňach, privatizovaniu zariadení, ukracovaniu sociálneho štátu a neskutočne nespravodlivým obchodným podmienkam, si zarastení výkonní riaditelia metropolitných národov sňali kravaty, uvoľnili košele pri krku a rozčuľovali sa nad duchovnou pohodou svojich zamestnancov.

Nič z toho sa nestalo preto, že by kapitalistický systém bol v radostnej, optimistickej nálade. Naopak, jeho nový bojovný postoj, tak, ako väčšina foriem agresie, vyvstal z hlbokej úzkosti. Keď sa systém stal šialeným, bolo to preto, že bol latentne skľúčený. Poháňadlom tejto reorganizácie bol predovšetkým náhly úpadok povojnového rastu. Zosílená medzinárodná konkurencia tlačila mieru zisku nadol, čím vysúšala investičné zdroje a spomaľovala mieru rastu. Dokonca sociálna demokracia bola tentokrát príliš radikálnou a drahou politickou možnosťou. Javisko bolo preto pripravené pre Reagana a Thatcherovú, ktorí by napomohli odbúrať tradičnú výrobu, spútali hnutie pracujúcich, dovolili trhu odtrhnúť sa, posilnili represívnu ruku štátu a bojovali za novú sociálnu filozofiu známu ako bezostyšná chamtivosť. Presunutie investícií z výroby k službám, finančnému a komunikačnému sektoru bolo reakciou na tiahnúcu sa ekonomickú krízu, nie vyskočením zo zlého, starého sveta do statočného, nového.

Napriek tomu je pochybné, že väčšina radikálov, ktorí medzi 70-timi a 80-timi zmenili názor na systém, tak spravili len kvôli tomu, že v okolí bolo menej tovární na bavlnu. Nie kvôli tomu zahodili marxizmus spolu so svojimi bokombradami a čelenkami, ale pre ich rastúce presvedčenie, že režim, s ktorým sa konfrontovali, bolo jednoducho ťažké rozbiť. Neboli to ilúzie o novom kapitalizme, ale dezilúzia o možnosti ho zmeniť, ktorá sa ukázala byť rozhodujúcou. Veď tu bola spústa bývalých socialistov, ktorí zracionalizovali svoju deprimovanosť tvrdením, že ak nemôže byť systém zmenený, ani zmenený byť nemusí. No bol to nedostatok viery v alternatívu, ktorý sa ukázal byť rozhodujúcim. Pretože bolo hnutie pracujúcich tak zbité a krvácajúce, a politická ľavica tak masívne zatlačená, zdalo sa, že budúcnosť zmizla bez stopy. Pre niektorých na ľavici slúžil pád Sovietskeho bloku koncom 1980-tych rokov ako prehĺbenie vytriezvenia. Nepomohlo, že najúspešnejší radikálny súčasník modernej doby –revolučný nacionalizmus- bol v tomto čase riadne vyčerpaný. To, čo splodilo kultúru postmodernizmu, s jej odmietnutím takzvaných veľkých príbehov a víťazné ohlásenie Konca histórie bolo predovšetkým presvedčenie, že budúcnosť bude odteraz jednoducho prevažne taká ako súčasnosť. Alebo, ako to vyjadril jeden energický postmodernista, „Súčasnosť plus viac možností.“

Čo potom predovšetkým pomohlo zdiskreditovať marxizmus bol plazivý pocit politickej impotencie. Je ťažké udržať si svoju vieru v zmenu, keď sa zmena zdá byť mimo program, i keď je to vo chvíľach, keď ju potrebujete udržať v prvom rade. Napokon, ak nevzdorujete zjavne nevyhnutnému, nikdy nezistíte ako nevyhnutné to nevyhnutné bolo. Ak sa bojazlivcom darilo pridŕžať svojich predchádzajúcich názorov po ďalšie dve dekády, mohli byť svedkami kapitalizmu tak triumfujúceho a nedobytného, že v 2008 sa im práve podarilo nechať bankomaty otvorene na hlavných triedach. Mohli tiež vidieť celý kontinent južne od Panamy ako sa rozhodujúco posúva k politickej ľavici. Koniec histórie bol teraz pri konci. V každom prípade by marxisti mali byť dobre zvyknutí na prehru. Poznali väčšie katastrofy ako je táto. Politické štatistiky budú vždy na strane mocenského systému, ak už len z toho dôvodu, že má viac tankov ako vy. No opojné vízie a nespútané nádeje pozdných 1960-tych rokov spravili z tohoto obratu pre tých, čo prežili obzvlášť trpkú pilulku na prehĺtnutie.

Tým, čo vytváralo zdanie neprijateľnosti marxizmu potom však nebolo to, že kapitalizmus zmenil svoje znaky. Dôvod bol presne opačný. Bola to skutočnosť, že pokiaľ systém siahal to bol business as usual, ba ešte viac. Ironicky to, čo pomohlo odraziť marxizmus tiež prepožičalo istý druh dôveryhodnosti jeho tvrdeniam. Bol to ťah na kraj, pretože spoločenský poriadok, s ktorým sa konfrontoval, majúc ďaleko od zmiernenia či dobrotivosti, rástol do nemilosrdnosti a extrému, než tomu bolo predtým. A to robilo marxistickú kritiku toho všetkého relevantnejšou. V globálnej mierke bol kapitál koncentrovanejší a predátorskejší než kedykoľvek predtým a pracujúca trieda sa v skutočnosti rozšírila. Reálnejšou sa stávala predstava o budúcnosti, kde sa megabohatí schovali do svojich ozbrojených a ohradených komunít, zatiaľ čo sa okolo miliardy obyvateľov slumov uzavrelo do svojich páchnúcich chatrčí pri strážnych vežiach a ostnatom drôte. Tvrdiť za týchto okolností, že marxizmus skončil, bolo asi ako tvrdiť, že požiarníctvo je zastaralé, pretože podpaľači boli stále prešibanejší a vynaliezavejší než predtým.

V našej dobe, tak ako predvídal Marx, sa majetkové nerovnosti dramaticky prehĺbili. Príjem jediného mexického miliardára sa dnes rovná príjmom najchudobnejších sedemnástich miliónov jeho krajanov. Kapitalizmus vytvoril viac prosperity než bola história kedy svedkom, no cena za to –v neposlednom rade takmer úplná bieda miliárd ľudí- bola astronomická. Podľa Svetovej banky, 2,74 miliardy ľudí žilo v roku 2001 za menej ako dva doláre denne. Čelíme možnej budúcnosti nukleárne ozbrojených štátov bojujúcich o nedostatok zdrojov; a tento nedostatok je z väčšej časti dôsledkom samotného kapitalizmu. Po prvýkrát v histórii má naša prevládajúca forma života moc nielen jednoducho plodiť rasizmus a šíriť kultúrny kreténizmus, doviesť nás do vojny či nás vohnať do pracovných táborov, ale vymazať nás z planéty. Kapitalizmus sa bude správať antisociálne, ak bude ziskové tak spraviť, a to teraz môže znamenať ľudskú devastáciu v nepredstaviteľnej miere. To, čo bývalo apokalyptickou fantáziou dnes nie je ničím viac ako triezvym realizmom. Tradičný ľavicový slogan „Socializmus alebo barbarstvo“ nebol nikdy nekompromisne výstižnejší, nikdy menej len púhou rétorickou ozdôbkou. V týchto hrozivých podmienkach sa, ako píše Fredric Jameson, „Musí marxizmus nevyhnutne stať skutočným.“[2]

Ohromné nerovnosti majetku a moci, imperiálny konflikt, zintenzívnené vykorisťovanie, stále väčšmi represívnejší štát: ak toto všetko charakterizuje dnešný svet, tak sú to tiež témy, v ktorých marxizmus konal a reflektoval ich po takmer dve storočia. Očakávalo by sa potom, že môže mať zopár lekcií, ktorými by mohol poučiť prítomnosť. Samotný Marx bol obzvlášť zasiahnutý nezvyčajne násilným procesom, ktorým bol a mestská trieda pracujúcich vykovaná z vykoreneného roľníctva v jeho vlastnej, prijatej krajine Anglicko – proces, ktorý Brazília, Čína, Rusko a India prežívajú dnes. Tristram Hunt poukazuje na to, že na knihu Mikea Davisa Planet of Slums, ktorá dokumentuje „páchnucu hromadu výkalov“ známu ako slumy, ktoré je dnes možné nájsť v Lagose alebo Dhake, je možné nazerať ako na aktualizovanú verziu Engelsovom Postavení pracujúcej triedy. Ako sa Čína stáva fabrikou sveta, komentuje Hunt, „špeciálne ekonomické zóny Kuang-tungu a Šangaja zjavne tajuplne pripomínajú 1840-te roky Manchesteru a Glasgowa.“[3]

Čo ak to nie je marxizmus, kto je zastaralý, ale kapitalizmus? Vtedy, vo viktoriánskom Anglicku Marx videl ako systému dochádza para. Zatiaľ čo podporoval sociálny rozvoj v období svojho rozkvetu, teraz sa za ním vliekol. Zobrazil kapitalistickú spoločnosť ako zaplavenú fantáziou a fetišizmom, mýtom a modlárstvom, akokoľvek sa pýšila svojou modernitou. Jej samotné osvietenstvo –jeho samoľúba viera vo vlastnú nadradenú racionalitu- bolo istým druhom povery. Ak bol schopný nejakého udivujúceho pokroku, v ďalšom ohľade sa musel veľmi dotierať, aby vôbec ostal na mieste. Marx raz poznamenal, že konečnou hranicou kapitalizmu je kapitál samotný, za konštantnú reprodukciu, ktorej hranicou je, sa nemôže odchýliť. Na tomto najdynamickejšom zo všetkých historických režimov tak je niečo zvláštne statické a opakujúce sa. Skutočnosť, že logika, ktorá ho sprevádza, ostáva pekne konštantná, je jedným z dôvodov, prečo Marxova kritika ostáva z väčšej časti platná. Iba ak by systém bol skutočne schopný prelomiť svoje vlastné hranice, uviesť niečo nepredstaviteľne nové, tak by to prestal byť ten prípad. No kapitalizmus nie je schopný vynájsť budúcnosť, ktorá rituálne nereprodukuje svoju súčasnosť. Netreba dodávať, že s viacerými možnosťami...

Kapitalizmus priniesol obrovské materiálne pokroky. No i keď mal tento spôsob organizovania našich záležitostí dlhý čas na to ukázať, že je schopný uspokojiť ľudské požiadavky všeobecne, nezdá sa byť k tejto úlohe bližšie než predtým. Ako dlho sme pripravení čakať než i tými statkami príde? Prečo naďalej odobrujeme mýtus, že to rozprávkové bohatstvo vytvorené týmto spôsobom výroby bude na sklonku času dostupné všetkým? Bude svet pristupovať k podobným tvrdeniam radikálnej ľavice tiež s tak brilantnou zhovievavosťou počkajme a uvidíme? Pravičiari, ktorí pripúšťajú, že v systéme vždy budú jestvovať obrovské nespravodlivosti, no že je to len ťažké a alternatívy sú dokonca horšie, sú prinajmenšom vo svojich opancierovaných postojoch úprimnejší než tí, ktorí kážu, že sa to napokon dá všetko do poriadku. Ako sú bohatí a chudobní ľudia, ako sú aj čierni a bieli, potom by sa výhody zazobancov mohli časom rozšíriť k tým vo finančnej tiesni. No poukazovať na to, že niektorí ľudia trpia nedostatkom, kým iní prosperujú, je skoro ako tvrdiť, že na svete sú ako detektívy, tak zločinci. Tak to je; no zahaľuje to pravdu, že detektívy sú tu kvôli tomu, že sú tu zločinci...



1. I keď niektorí marxisti pochybujú o tom, akí vitálni boli. Alex Callinicos, napríklad, v Against Postmodernism (Cambridge, 1989), Ch. 5.
2. Fredric Jameson, The Ideologies of Theory (London, 2008), p. 514.
3. Tristram Hunt, ‘‘War of the Words,’’ Guardian, 9 May 2009.


Why Marx Was Right od Terry Eagleton, New Haven – London: Yale University Press, 2011, 258 strán.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára