piatok, 21. decembra 2012

Prečo mal Marx pravdu (Tretia kapitola,1/2)

TERRY EAGLETON
Marxizmus je forma determinizmu. Mužov a ženy vidí len ako nástroje histórie a tým pádom ich zbavuje ich slobody a individuality. Marx veril v železné zákony dejín, ktoré sa presadzujú neúprosnou silou a ktorým nemôže vzdorovať žiadna ľudská činnosť. Feudalizmus bol predurčený zrodiť kapitalizmus, a kapitalizmus nevyhnutne ustúpi socializmu. Ako taká je Marxova teória dejín len sekulárnou verziou prozreteľnosti alebo osudu. Útočí na ľudskú slobodu a dôstojnosť, práve tak ako marxistické štáty.

Mohli by sme začať otázkou čo je charakteristické pre marxizmus. Čo má marxizmus také, čo nemá žiadna iná politická teória? Určite to nie je myšlienka revolúcie, ktorá predchádza Marxovmu dielu. Nie je to ani pojem komunizmu, ktorý je starovekého pôvodu. Marx nevynašiel socializmus či komunizmus. Hnutie pracujúcej triedy v Európe došlo k socialistickým myšlienkam ešte keď bol samotný Marx stále liberálom. Vlastne je ťažké prísť s nejakou jednou politickou charakteristikou, ktorá by bola pre jeho myslenia unikátnou. Istotne to nie je myšlienka revolučnej strany, ktorá k nám prišla z Francúzskej revolúcie. Každopádne, Marx k tomu má vzácne málo čo povedať.

A čo koncept spoločenskej triedy? Ani s tým si nepomôžeme, keďže sám Marx poprel, že by on sám vynašiel tú myšlienku. Je pravdou, že podstatne redefinoval celý koncept, no nie je to jeho výmysel. Nevymyslel ani ideu proletariátu, ktorá bola známa mnohým mysliteľom devätnásteho storočia. Jeho myšlienka odcudzenia bola odvodená prevažne od Hegla. Bola taktiež anticipovaná veľkým írskym socialistom a feministom, Williamom Thompsonom. Neskôr tiež uvidíme, že Marx nie je sám, kto prikladal tak vysokú prioritu ekonomike v spoločenskom živote. Verí v kooperatívnu spoločnosť bez vykorisťovania riadenú samotnými výrobcami a má za to, že by k tomu mohlo dôjsť len revolučnými prostriedkami. No to si myslel aj veľký socialista dvadsiateho storočia, Raymond Williams, ktorý sa nepokladal za marxistu. Spústa anarchistov, libertartariánskych socialistov a iných by podporilo túto spoločenskú víziu, no vehementne odmietajú marxizmus.

Dve hlavné teórie stoja v srdci Marxovho myslenia. Jednou z nich je primárna rola ekonomiky v spoločenskom živote; druhou je myšlienka postupnosti výrobných spôsobov v priebehu dejín. Avšak, neskôr uvidíme, že žiaden z týchto konceptov nebol Marxovou vlastnou inováciou. Je potom na marxizme špecifický nie koncept triedy, ale triedneho boja? Je to určite blízko jadra Marxovho myslenia, no nie je mu to vlastnejšie ako samotná myšlienka triedy. Vezmite si toto dvojveršie o majetnom zemepánovi z básne Olivera Goldsmitha “Opustená ves“:

Rúcho (Robe) čo halilo jeho údy v jemnú lenivosť
Obralo (robbed) susedské polia o polovicu ich
plodov.

Symetria a šetrnosť týchto samotných veršov s ich pekne vybalansovanou antitézou, kontrastuje s mrhaním a nerovnováhou ekonómie, ktorú opisuje. Dvojveršie je jasne o triednom boji. To, čo odieva zemepánov, oberá jeho nájomníkov. Alebo si vezmite tieto verše z básne Comus Johna Miltona.

Ak by každý človek ktorý teraz hynie nedostatkom
Mal len rozumný a patričný podiel
Toho necudne hýčkaného prepychu
Teraz nahromadeného u hŕstky vo veľkom prebytku,
Bolo by celé požehnanie prírody dobre rozdelené
Dokonca vo nezvyšnej miere...

Dosť podobné zmýšľanie je vyjadrené kráľom Learom. Vlastne, túto ideu Milton tíško ukradol od Shakespeara. Voltaire sa domnieval, že sa bohatí pasú na krvi chudobných a že vlastníctvo spočíva v srdci sociálneho konfliktu. Ako uvidíme, Jean-Jacques Rousseau, tvrdil takmer to isté. Idea triedneho boja v žiadnom prípade nie je špecifická pre Marxa, ako si toho bol aj sám vedomý.

Aj tak je uňho ústredná. Vlastne tak dôležitou, že preňho nie je menej než silou, ktorá vedie ľudské dejiny. Je samotným motorom alebo dynamikou ľudského rozvoja, čo nie je idea, ktorá by bola u Johna Miltona. Kým mnohí sociálni myslitelia videli spoločnosť ako organickú jednotu, to, čo ju konštituuje z Marxovho pohľadu je rozpor. Je tvorená vzájomne nekompatibilnými záujmami. Jej logika sa týka konfliktu, skôr ako kohézie. Napríklad, je v záujme kapitalistickej triedy udržiavať mzdy nízke, a v záujme tých, čo plat dostávajú ich tlačiť nahor.

V Komunistickom manifeste Marx slávne vyhlasuje, že „dejiny všetkých predchádzajúcich spoločností sú dejinami triednych bojov.“ To, samozrejme, nemôže myslieť doslovne. Ak sa moje umývanie si zubov minulú stredu počíta ako súčasť histórie, tak je to ťažké vidieť ako záležitosť triedneho boja. Zatočiť nahrávku pri krikete či byť patologicky posadnutý tučniakmi nie je pre triedny boj tak pálčivo relevantné. Zrejme „dejiny“ odkazujú na verejné udalosti, nie tie súkromné ako umývanie si zubov. No tá bitka v bare minulú noc bola dosť verejná. Tak sú zrejme dejiny obmedzené na veľké verejné udalosti. No kto to zadefinoval? Napokon, ako bol veľký požiar v Londýne výtvorom triedneho boja? Za triedny boj by bolo možné rátať ak by bol Che Guevara prejdený nákladným autom, no len v prípade, ak by za volantom sedel agent CIA. Inak by to bola len nehoda. História útlaku žien zapadá do dejín triedneho boja, no nie je len ich aspektom. To isté platí pre poéziu Wordswortha či Seamusa Heaneyho. Triedny boj nemôže pokryť všetko.

Možno Marx nebral svoje vlastné tvrdenie doslovne. Komunistický manifest je napokon myslený ako druh politickej propagandy a ako taký je plný rétorických ozdôb. I tak je dôležitou otázkou koľko marxistických otázok vlastne obsahuje. Niektorí marxisti ho zrejme brali ako teóriu všetkého, no to istotne tak nie je. Skutočnosť, že marxizmus nemá čo zaujímavého povedať o sladovej whisky či charaktere nevedomia, neodbytnej vôni ruže či prečo je skôr niečo ako nič, mu neuberá na dôveryhodnosti. Nemá to byť absolútna filozofia. Nevysvetľuje nám krásno či erotično, alebo ako básnik Yeats nezvyčajnú rezonanciu svojich veršov. Prevažne mlčal o otázkach lásky, smrti a zmyslu života. Iste, prináša veľké rozprávanie, ktoré sa tiahne od úsvitu civilizácie po dnešok a budúcnosť. No sú tu iné veľké rozprávania popri marxizme, ako história vedy či náboženstva či sexuality, ktoré interagujú s históriou triedneho boja, no nemôžu byť naňho redukované. (Postmodernisti sa zvyknú domnievať, že je tu buď jedno veľké rozprávanie alebo len mnoho malých rozprávaní. No to nie je ten prípad.) Takže, čokoľvek si sám Marx mohol myslieť, „celé dejiny boli dejinami triedneho boja“ netreba brať tak, že všetko, čo sa doposiaľ stalo je záležitosťou triedneho boja. Skôr to znamená, že triedny boj je to najfundamentálnejšie pre ľudské dejiny.

I keď, fundamentálne v akom zmysle? Napríklad, ako fundamentálnejšie než dejiny náboženstva, vedy či sexuálneho útlaku? Trieda nie je nevyhnutne fundamentálnejšia v zmysle poskytovania najsilnejšieho motívu pre politickú činnosť. Spomeňte si v tomto ohľade na úlohu etnickej identity, na čo bral marxizmus primálo ohľadov. Anthony Giddens tvrdí, že medzištátne konflikty, spolu s rasovými a sexuálnymi nerovnosťami, „majú rovnakú dôležitosť ako triedne vykorisťovanie.“[1] No rovnaký význam pre čo? Rovnaký morálny a politický význam, alebo rovnako dôležitý pre dosiahnutie socializmu? Niekedy niečo nazývame fundamentálnym, ak je to nevyhnutný základ pre niečo iné; no je obtiažne vidieť, že triedny boj je nutným základom náboženskej viery, vedeckého skúmania či útlaku žien, i keď s ním tieto veci majú dosť dočinenia. Nezdá sa, že ak by sme odhodili tento základ, tak by sa budhizmus, astrofyzika a súťaž Miss sveta zrútili. Majú svoje vlastné, relatívne nezávislé dejiny.

Tak pre čo je triedny boj fundamentálny? Marxova odpoveď by zrejme bola dvojitá. Dáva podobu veľmi veľa udalostiam, inštitúciám a formám myslenia, ktoré sa na prvý pohľad zdajú, že s ním nemajú nič spoločné; a hrá rozhodujúcu úlohu v turbulentnom prechode z jednej dejinnej epochy do druhej. Dejinami Marx nemyslí „všetko, čo sa doposiaľ stalo,“ ale špecifickú trajektóriu, ktorá sa pod tým vinie. Používa „dejiny“ v zmysle signifikantného smerovania udalostí, nie ako synonymum pre celú ľudskú existenciu až dodnes.

Tak je myšlienka triedneho boja tým, čo odlišuje Marxovo myslenie od iných sociálnych teórií? Nie celkom. Videli sme, že tento pojem nie je pôvodne jeho, nie viac ako koncept výrobného spôsobu. To, čo je unikátne na jeho myslení je, že dáva tieto dve idey –triedny boj a výrobný spôsob- dohromady, aby priniesol historický scenár, ktorý naozaj je autenticky nový. Práve to, ako tieto dve idey idú dohromady bolo predmetom debát medzi marxistami, a Marx samotný je sotva výrečný v tejto veci. Ale ak hľadáme to, čo je špecifické pre jeho prácu, nemôžme urobiť horšie, ako tu zastať. V podstate je marxizmus teóriou a praxou dlhodobej historickej zmeny. Problém, ako uvidíme, je, že to najšpecifickejšie na marxizme je taktiež tým najproblematickejším.


Celkovo vzaté znamená výrobný spôsob pre Marxa kombináciu určitých výrobných síl s určitými výrobnými vzťahmi. Výrobná sila predstavuje nástroj, s ktorým spracúvame svet za účelom reprodukcie nášho materiálneho života. Myšlienka pokrýva všetko, čo presadzuje ľudské ovládnutie či získanie kontroly nad prírodou pre výrobné účely. Počítače sú výrobnou silou ak majú podiel na celkovej materiálnej výrobe, skôr než ich len používať na komunikáciu so sériovými vrahmi prevlečenými za priateľských cudzincov. Osly v Írsku devätnásteho storočia boli výrobnou silou. Ľudská pracovná sila je výrobnou silou. No tieto sily nikdy neexistujú v tejto hrubej podobe. Vždy sú previazané s určitými spoločenskými vzťahmi, ktorými Marx myslí vzťahy medzi spoločenskými triedami. Jedna spoločenská trieda môže napríklad vlastniť a kontrolovať výrobné prostriedky, zatiaľ čo je ňou druhá vykorisťovaná.

Marx veril, že výrobné sily majú tendenciu rozvíjať sa spolu s vývojom histórie. To neznamená, že sa vyvíjajú celú dobu, keďže sa zrejme domnieva, že môžu upadnúť do dlhých období stagnácie. Činiteľom tohto rozvoja je akákoľvek trieda, ktorá riadi materiálnu výrobu. Podľa tejto verzie dejín je to tak, akoby si výrobné sily “volili“ triedu, ktorá je ich najväčšmi schopná rozvíjať. Avšak, tu prichádzame k bodu kedy prevládajúce spoločenské vzťahy, na rozdiel od presadzovania rastu produktívnych síl, začnú fungovať ako ich prekážka. Takto prudko prichádzajú do protikladu a javisko je pripravené pre politickú revolúciu. Triedny boj sa vyostruje a spoločenská trieda schopná posunúť výrobné sily preberá moc od jej skorších pánov. Kapitalizmus sa napríklad potáca od krízy ku kríze, od poklesu k poklesu, kvôli vlastnostiam spoločenských vzťahov, ktoré zahŕňa; a v istom bode je v úpadku, pracujúca trieda je po ruke, aby prevzala vlastníctvo a kontrolu nad výrobou. Na jednom mieste Marx dokonca tvrdí, že žiadna spoločenská trieda neprevezme moc pokiaľ neboli výrobné sily rozvinuté tou predchádzajúcou do tej miery, ako to je len možné.

Tento prípad je najpregnantnejšie vyjadrený v nasledovnej známej pasáži:

V určitom štádiu ich rozvoja vstupujú materiálne výrobné sily do protikladu s jestvujúcimi výrobnými vzťahmi alebo –čo je len právnym vyjadrením rovnakej veci- s vlastníckymi vzťahmi, v ktorých doposiaľ fungovali. Z foriem rozvoja výrobných síl sa tieto vzťahy menia na ich okovy. Vtedy začína epocha sociálnych revolúcií.[2]

S touto teóriou je mnoho problémov, ako rýchlo dodávajú samotní marxisti. Jedna vec je, prečo -celkovo vzaté- Marx predpokladá, že sa výrobné sily vyvíjajú? Je pravdou, že technologický rozvoj má tendenciu sa akumulovať, v tom zmysle, že ľudské bytosti sú neochotné vzdať sa výhod, ktoré majú prostredníctvom prosperity a efektívnosti. To z toho dôvodu, že ako druh sme trochu racionálni, no tiež mierne leniví, a tak náchylní k úspore práce. (Tieto faktory určujú, prečo sú pokladničné rady v supermarketoch vždy zhruba rovnakej dĺžky.) S vynájdením e-mailu je nepravdepodobné, že sa vrátime k škrabaniu do kameňa. Máme tiež schopnosť prenášať tieto pokroky na budúce generácie. Technologické poznatky sa sotva stratia, aj keď bude samotná technológia zničená. No je to tak rozšírenou pravdou, že to celé veľmi nepomôže osvetliť. Nevysvetľuje to, napríklad, prečo sa produktívne sily v istých dobách vyvíjajú veľmi rýchlo, no pri iných môžu stáročia stagnovať. To, či je alebo nie je veľký technologický vývoj, závisí na prevládajúcich spoločenských vzťahoch, nie na nejakom zabudovanom mechanizme. Niektorí marxisti vidia nutkanie zdokonaľovať výrobné sily nie ako všeobecný zákon dejín, ale imperatív špecifický pre kapitalizmus. Berú to s predpokladom, že každý výrobný spôsob musí nasledovať nejaký produktívnejší. Či títo marxisti berú do úvahy Marxa samotného je sporným bodom.

Ďalšia vec, nie je jasné, akým mechanizmom sú určité spoločenské triedy “volené“ na úlohu presadzovania výrobných síl. Tieto sily napokon nie sú nejakým duchovným stelesnením schopným preskúmať spoločenskú scénu a povolať určitého kandidáta, aby im pomohol. Vládnuce triedy pochopiteľne nepresadzujú výrobné sily z altruizmu, ako sa ani nechopia moci za jednoznačným účelom nakŕmenia hladných a oblečenia nahých. Namiesto toho majú sklon sledovať svoje vlastné materiálne záujmy, zobratím si prebytku práce druhých. Avšak, ideou je, že takto nechtiac rozvíjajú výrobné sily ako celok a spolu s nimi (minimálne dlhodobo) duchovné, ako aj materiálne bohatstvo ľudstva. Starajú sa o zdroje, z ktorých je väčšina triednej spoločnosti vylúčená, no takto tvoria posolstvo, že muži a ženy ako celok jedného dňa zdedia komunistickú budúcnosť.

Marx si samozrejme myslí, že materiálne bohatstvo môže poškodiť naše morálne zdravie. Aj tak však nevidí priepasť medzi morálnym a materiálnym, ako niektoré idealistickí myslitelia. Z tohto pohľadu rozvinutie výrobných síl zahŕňa rozvinutie tvorivých ľudských síl a schopností. V istom zmysle nie sú dejiny vôbec príbehom pokroku. Namiesto toho sa potácame od jednej formy triednej spoločnosti, jedného druhu útlaku a vykorisťovania k ďalším. Avšak, na druhej strane je možné na tento ponurý naratív nazerať ako na pohyb vpred a nahor, ako ľudské bytosti nadobúdajú komplexnejšie potreby a túžby, spolupracujú komplikovanejšími, úspešnejšími spôsobmi a vytvárajú nové druhy vzťahov a nové podoby naplnenia.

Ľudské bytosti prídu k tomuto dedičstvu v komunistickej budúcnosti; no proces jej vytvárania je neoddeliteľný od násilia a vykorisťovania. Nakoniec budú ustanovené spoločenské vzťahy, ktoré rozvinú toto naakumulované bohatstvo v prospech všetkých. No samotný proces akumulácie zahŕňa vylúčenie veľkej väčšiny mužov a žien z užívania si jeho plodov. Takže, ako dodáva Marx, dejiny „postupujú svojou zlou stránkou.“ Zdá sa, akoby terajšia nespravodlivosť bola nevyhnuteľná pre spravodlivosť neskôr. Záver je v rozpore s jeho prostriedkami: ak by nebolo vykorisťovania, nebolo by značnej expanzie výrobných síl, a ak by neboli takéto expanzie, nebolo by materiálneho základu pre socializmus.

Marx má istotne pravdu v tom, že materiálne a duchovné sú ako v konflikte, tak v súlade. Nezatracuje jednoducho triednu spoločnosť pre jej morálne krutosti, i keď robí aj to; uznáva, že duchovné naplnenie si vyžaduje materiálny základ. Nemôžete mať slušný vzťah ak hladujete. Každé rozšírenie ľudskej komunikácie so sebou prináša nové formy pospolitosti a nové druhy rozdelenia. Nové technológie môžu zmariť ľudský potenciál, no môžu ho tiež zlepšiť. Modernita nemá byť bezhlavo oslavovaná, no nemá byť ani opovržlivo odmietnutá. Jej pozitívne a negatívne kvality sú z väčšej časti aspektami rovnakého procesu. To je dôvod prečo len dialektický prístup, taký, ktorý uchopuje to, ako sú protiklady jej podstatou, jej môže dať zadosť.

Napriek tomu sú s Marxovou teóriou dejín reálne problémy. Prečo, napríklad, rovnaký mechanizmus –rozpor medzi silami a vzťahmi výroby- funguje pri prechode z jedného obdobia triednej spoločnosti do druhej? Čo predstavuje táto neobvyklá zhoda počas rozsiahlych úsekov historického času? Tak či tak, nie je možné zvrhnúť vládnucu triedu kým je v rozkvete, ak je politická opozícia dostatočne silná? Naozaj musíme čakať kým výrobné sily zakolíšu? A nemôže rast výrobných síl v skutočnosti podkopať triedu pripravenú chopiť sa moci – povedzme vytvorením nových foriem opresívnej technológie? Je pravdou, že s rastom výrobných síl majú pracujúci sklon stať sa zručnejšími, organizovanejšími, vzdelanejšími a (zrejme) politicky sebavedomejšími a sofistikovanejšími; no z rovnakého dôvodu tu môže byť tiež viac tankov, bezpečnostných kamier, pravicových novín a spôsobov vyvážania pracovných miest za hranice. Nové technológie môžu donútiť viac ľudí k nezmestnanosti, a tým k politickej nečinnosti. V každom prípade to, či je spoločenská trieda zrelá na revolúciu závisí od ďalších faktorov, než len či má moc presadzovať výrobné sily. Spôsobilosť triedy je formovaná celou radou faktorov. A ako vieme či bude špecifický súbor spoločenských vzťahov pre tento účel užitočný?

Zmena spoločenských vzťahov nemôže byť jednoducho vysvetlená rozvojom výrobných síl. prelomové zmeny vo výrobných vzťahoch tiež nevyhnutne neústia do nových spoločenských vzťahov, ako ukazuje priemyselná revolúcia. Rovnaké výrobné sily môžu koexistovať s odlišnými súbormi spoločenských vzťahov. Stalinizmus a priemyselný kapitalizmus, napríklad. Čo sa týka roľníckej agrikultúry od staroveku po modernú dobu, ako možná sa ukázala široká miera spoločenských vzťahov a vlastníckych foriem. Alebo rovnaký súbor spoločenských vzťahov môže podporovať odlišné druhy výrobných síl. Vezmite si kapitalistický priemysel a kapitalistické poľnohospodárstvo. Výrobné sily a výrobné vzťahy netancujú ruka v ruke harmonicky počas celých dejín. Platí, že každá úroveň rozvoja výrobných síl otvára celú škálu možných spoločenských vzťahov, a niet garancie, aby sa jeden ich súbor naozaj udial. Niet tiež garancie, že, až dôjde k lámaniu histórie, bude potenciálny revolučný hýbateľ vhodne po ruke. Niekedy jednoducho nablízku niet triedy, ktorá by mohla posunúť výrobné sily ďalej, ako sa to stalo v prípade klasickej Číny.

I tak je prepojenie medzi silami a vzťahmi podnecujúce. Medzi inými vecami nám umožňuje rozpoznať, že môžete mať len určité spoločenské vzťahy ak sa výrobné sily vyvinuli do určitej miery. Ak si niektorí ľudia majú žiť omnoho pohodlnejšie ako iní, musíte vytvoriť značný ekonomický nadbytok; a to je možné len v určitom bode rozvoja výroby. Nemôžete udržať obrovský kráľovský dvor so spevákmi, pážatami, šašami a komorníkmi, ak musí každý mať stádo kôz či larvy pre rastliny po celú dobu len nato, aby prežili.

Triedny boj je v podstate bojom o nadbytok a ako taký bude pokračovať dovtedy, kým nebude dostatok pre všetkých. Trieda prichádza vždy vtedy, keď je materiálna výroba organizovaná tak, aby donútila niektorých jednotlivcov presunúť svoju nadprácu na druhých za účelom prežitia. Ak je malý alebo žiaden prebytok, ako v takzvanom primitívnom komunizme, musí každý pracovať, nikto nemôže žiť z driny druhých, takže tu nemôžu byť žiadne triedy. Neskôr je dostatok prebytku na to, aby zásoboval triedy ako feudálni páni, ktorí žijú z práce svojich poddaných. Len s kapitalizmom je možné vytvoriť dostatok prebytku, aby sa skoncovanie s nedostatkom, a teda spoločenskými triedami, stalo možným. No iba socializmus to môže presadiť do praxe.

Avšak, nie je jasné, prečo by výrobné sily mali vždy víťaziť nad spoločenskými vzťahmi – prečo sa to druhé zdá byť tak skromne odlišné od toho prvého. Okrem toho sa táto teória zrejme nezhoduje so spôsobom akým Marx vlastne zobrazuje prechod od feudalizmu ku kapitalizmu, alebo v istých aspektoch od otroctva k feudalizmu. Je tiež pravdou, že tie isté spoločenské triedy často zotrvávali pri moci po stáročia navzdory ich neschopnosti presadzovať rast výroby.

Jedným zo zreteľných vád tohto modelu je jeho determinizmus. Zdá sa, že nič nie je schopné vzdorovať napredovaniu výrobných síl. Dejiny samotné fungujú prostredníctvom nevyhnutnej vnútornej logiky. Je tu jednotlivý „subjekt“ dejín (neustále rastúce výrobné sily), ktorý sa nimi neustále tiahne zahadzujúc popri svojom uberaní sa rozličné politické usporiadania. Je to metafyzická vízia s odplatou. Áno, nie je to jednoduchý scenár pokroku. Nakoniec ľudské sily a schopnosti, ktoré sa vyvíjajú spolu s výrobnými silami, prispejú k krajšej podobe ľudstva. No cenu, ktorú za to zaplatíme je hrozivá. Každý pokrok výrobných síl je víťazstvom ako pre civilizáciu, tak pre barbarstvo. Ak vo svojom dôsledku prinesie nové možnosti emancipácie, príde tiež odený v krvi. Marx tiež nebol žiaden naivný obchodník s pokrokom. Bol si dobre vedomý hroznej ceny za komunizmus.

Je pravdou, že jestvuje tiež triedny boj, ktorý predpokladá, že muži a ženy sú slobodní. Je ťažké predstaviť si, že štrajky, blokády a okupácie sú diktované nejakou zázračnou silou. No čo ak bola táto samotná sloboda, takpovediac, preprogramovaná, zapracovaná do nezastaviteľného smerovania dejín? Je tu analógia s kresťanskou súhrou medzi božskou prozreteľnosťou a ľudskou slobodnou vôľou. Podľa kresťanov konám slobodne, keď zaškrtím miestneho policajného šéfa; no Boh tento akt predvídal z celej večnosti, a celý ho zahrnul do svojho plánu pre ľudstvo. Minulý piatok ma nenútil obliecť sa ako služobná a nazvať seba samého Milly; no so svojou vševedúcnosťou vedel, že budem a môžem vyformovať jeho kozmické schémy s tou záležitosťou Milly v hlave. Ak sa k nemu modlím za bystrejšie vyzerajúcejšieho medvedíka namiesto tohoto so psími ušami, so škvrnami od piva, čo teraz leží na mojom vankúši, nejde o to, že Boh nikdy nemal ani ten najmenší zámer spraviť mi takúto láskavosť, no potom, keď počul moju modlitbum, svoj názor zmenil. Boh si niečo nemôže rozmyslieť. Je to skôr tak, že sa z celej večnosti rozhodol dať mi nového macka kvôli mojej modlitbe, ktorú taktiež z celej večnosti predvídal. V istom zmysle nie je príchod kráľovstva božieho vopred určený: príde len vtedy, ak pre to budú muži a ženy v súčasnosti niečo robiť. No to, že pre to budú niečo robiť zo svojej vlastnej slobodnej vôle, samotné je nevyhnutným dôsledkom božej milosti.

Podobná súhra medzi slobodou a nevyhnutnosťou je u Marxa. Niekedy sa zdá, že sa domnieva, že triedny boj, i keď je v istom zmysle slobodný, sa zintenzívni za istých historických podmienok, a občas môže byť jeho výsledok s istotou predvídaný. Zoberte si, napríklad, otázku socializmu. Marx zrejme považuje príchod socializmu za nevyhnutný. Hovorí tak viac ako raz. V Komunistickom manifeste je úpadok kapitalistickej triedy a víťazstvo pracujúcej triedy opísané ako „rovnako nevyhnuteľné“. No to nie preto, že Marx verí v nejaký tajnú zákonitosť vpísanú do dejín, ktorá uvedie socializmu čokoľvek muži a ženy spravia alebo nespravia. Ak by to tak bolo, prečo by naliehal s potrebou politického boja? Ak socializmus skutočne je nevyhnuteľný, dalo by sa predpokladať, že je potrebné spraviť viac, než len čakať na jeho príchod, prípadne si medzitým objednať kari alebo zbierať tetovania. Historický determinizmus je receptom na politický kvietizmus. V dvadsiatom storočí hral kľúčovú rolu v zlyhaní komunistického hnutia pri boji s fašizmom, po istú dobu uistený tým, že fašizmus nie je ničím viac než smrteľným rachotom kapitalistického systému v bode jeho vyhynutia. Je možné povedať, že zatiaľ čo pre devätnáste storočie bolo to nevyhnuteľné niekedy dychtivo očakávané, toto nie je náš prípad. Vety začínajúce „Je nevyhnutné, že...“ pre ne majú zlovestný zvuk.

Marx si nemyslí, že nevyhnuteľnosť socializmu znamená, že môžeme všetci ostať v posteli. Skôr sa domnieva, že raz, keď kapitalizmus definitívne zlyhá, pracujúci nebudú mať žiaden dôvod neprevziať moc a rovnako aj všetky dôvod na to. Uvedomia si, že je v ich vlastnom záujme zmeniť systém, a že, keďže tvoria väčšinu, na to tiež majú moc. Takže budú konať ako racionálne živočíchy, ktorými sú a vytvoria alternatívu.

(Pokračovanie..)


[1] Citované v Alex Callinicos (ed.), Marxist Theory (Oxford, 1989), s. 143.
[2] Marx, Preface to A Contribution to the Critique of Political Economy, v Marx and Engels: Selected Works (London, 1968), s. 182.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára