nedeľa, 9. decembra 2012

Smrť univerzít

TERRY EAGLETON | The Guardian
Akadémia sa stala sluhom statusu quo. Jej malátnosť siaha hlbšie než len ku školnému

Vymiznú humanitné odbory z univerzít? Táto otázka je absurdná. Bolo by to ako sa pýtať, či alkohol vymizne z krčiem, či egoizmus z Hollywoodu. Tak, ako nemôže byť krčma bez alkoholu, nemôže byť ani univerzita bez humanitných vied. Ak história, filozofia a podobne zmiznú z akademického života, následne by zanechali zariadenie pre technický tréning alebo inštitút korporátneho výskumu. No nebola by to univerzita v klasickom význame pojmu a bolo by klamlivé to tak nazývať.

Avšak, nemôže tu byť univerzita v plnom význame slova, ak sú humanitné odbory izolované od iných disciplín. Najrýchlejší spôsob ohodnotenia týchto predmetov –ukrátený o ich spoločné vyradenie- je redukovať ich na prijateľný prídavok. Skutoční muži študujú právo a inžinierstvo, zatiaľ čo idey a hodnoty sú pre slabochov. Humanitné odbory tvoria jadro akejkoľvek univerzity hodnej tohto mena. Štúdia histórie a filozofie, doprevádzaná určitou oboznámenosťou s umením a literatúrou, by mala byť ako pre právnikov a inžinierov, tak pre tých, ktorí študujú na umeleckých fakultách. Ak humanitné odbory nie sú pod takýmto extrémnym tlakom v Spojených štátoch, je to, medzi iným, kvôli tomu, že sa na nich nazerá ako na integrálnu súčasť vyššieho vzdelania ako takého.

Keď sa na prelome 18. storočia prvýkrát objavili v súčasnej podobe, mali takzvané humanitné disciplíny rozhodujúcu spoločenskú úlohu. Bolo to podporovať a chrániť ten typ hodnôt, na ktoré mal meštiacky sociálny systém drahocenne málo času. Moderné humanitné vedy a industriálny kapitalizmus boli pri svojom zrode viac či menej spojení. Na to uchránenie súboru hodnôt a ideí pod paľbou, ste medzi inými vecami potrebovali inštitúcie, známe ako univerzity, tak trocha vyčlenené z každodenného spoločenského života. Táto odľahlosť znamenala, že humanitné štúdiá by mohli byť žalostivo neefektívne. No tiež to humanitným odborom umožnilo začať kritiku konvenčnej múdrosti.

Čas od času, ako koncom 1960-tych rokov a tieto posledné týždne v Británii [písané 17.12.2010], vyšla táto kritika do ulíc, konfrontujúc to, ako naozaj žijeme, s tým, ako by sme žiť mali.

To, čoho sme boli svedkami v našej dobe je smrť univerzít ako centier kritiky. Od Margaret Thatcherovej bola úloha akadémie slúžiť statusu quo, nenapádať ho v mene spravodlivosti, tradície, predstavivosti, ľudského blahobytu, slobodného myslenia či alternatívnych vízií o budúcnosti. Toto nezmeníme jednoduchým zvýšením štátneho financovania humanitných odborov, namiesto jeho zosekania na nulu. Zmeníme to trvaním na tom, že kritická reflexia ľudských hodnôt a princípov by mala byť centrom všetkého, čo sa na univerzitách deje, nie len štúdia Rembrandta či Rimbauda.

Napokon, humanitné odbory je možné brániť len zdôrazňovaním toho, ako nepostrádateľné sú; a to znamená trvaním na ich životodárnej role v celej činnosti akademickej výučby, skôr ako protestovaním, ako pri nejakom chudobnom príbuznom, že nestoja toľko, aby sa o nich nebolo možné postarať.

Ako to je možné dosiahnuť v praxi? Vo finančnom ohľade sa to nedá. Vlády sú odhodlané zúžiť humanitné odbory, nie ich rozšíriť.

Nemôže priveľa investícií do vyučovania Shelleyho znamenať zaostávanie za našimi ekonomickými konkurentmi? No bez humanitného výskumu niet žiadnej univerzity, čo znamená, že univerzity a rozvinutý kapitalizmus sú fundamentálne nekompatibilné. A politické implikácie tejto skutočnosti smerujú hlboko za otázku školného.


[ Zdroj: http://www.guardian.co.uk/commentisfree/2010/dec/17/death-universities-malaise-tuition-fees ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára