piatok, 4. januára 2013

Čo by si o našej sebeckej dobe pomyslel Rousseau?

TERRY EAGLETON | The Guardian

Rousseau, veľký osvietenský filozof, by bol po 300 rokoch od svojho narodenia z modernej Európy istotne zhrozený

Len zopár mysliteľov zanechalo na modernej dobe tak nezmazateľné stopy ako Jean-Jacques Rousseau, tristoročník, ktorého narodenie oslavujeme vo štvrtok (28 júna). Bol filozofom, ktorý pomohol sformovať osud národov, čo je viac ako sa dá povedať o Pytagorovi či A. C. Graylingovi. Bol tiež politickým vizionárom úžasnej originality, so silným vplyvom na Francúzsku revolúciu a zdrojom inšpirácie pre romantikov. Tí, ktorí svoje myšlienky radi zmáčajú vo vznešených morálnych citoch ho môžu pochváliť ako skvelého románopiscu.

Mnohé z toho, čo nazývame moderným citom bolo výtvorom tohto mysliteľa. No predovšetkým v Rousseauovom diele sa história začína odvracať od dôstojnosti vyššej triedy k humanitarizmu strednej triedy. V centre tejto morálnej vízie stojí milosrdenstvo, pochopenie a súcit. Hodnoty spájané so ženským začínajú prenikať celkom spoločenskej existencie, ako by mali byť obmedzené na sféru domácnosti. Džentlmeni plačú na verejnosti, kým deti sú považované za ľudské bytosti vo svojom vlastnom nároku, než len za chybných dospelých.

Nad to všetko je Rousseau objaviteľom toho temného kontinentu moderného ja. Niet divu, že napísal jednu z najskvelejších autobiografií všetkých dôb, jeho Vyznania. Osobná skúsenosť začína mať taký význam, aký nikdy nemala pre Platóna či Descarta. Odteraz záleží menej na objektívnej pravde, ako na vernosti sebe – vášnivom presvedčení, že identita jednotlivca je jedinečne vzácna, a že jej vyjadrenie tak slobodné a pestré, ako to je len možné, je posvätnou povinnosťou. V tomto domnení je Rousseau predchodcom nielen romantikov, ale liberálov, existencialistov a spirituálnych individualistov modernej doby.

Je pravdou, že zrejme zastával názor, že žiadna identita nie je tak unikátne vzácna ako jeho vlastná. Ani kvôli celému jeho kultu citlivosti a náklonnosti nebol Rousseau tým druhom muža, s ktorým by ste šli na piknik. Bol najhorším typom hypochondra – takým, ktorý je naozaj neustále chorý – a ten najnebezpečnejší paranoik – taký, čo je naozaj prenasledovaný. Aj tak, v srdci osvietenstva 18. storočia zasvätenom rozumu a civilizácii hovoril tento podivný intelektuál o cite a prírode. Aby nedošlo k omylu, nebol tak pobláznený predstavou vznešeného divocha ako si to niektorí mysleli. No určite bol ostrým kritikom idey civilizácie, ktorá naňho z väčšej časti pôsobila ako vykorisťovateľská a skazená.

V tom bol významným predchodcom Karla Marxa. Súkromné vlastníctvo, písal, vo svojom dôsledku prináša vojnu, chudobu a triedny boj. Mení „šikovnú uzurpáciu v nemenné právo“. Značná časť spoločenského poriadku je podvodom spáchaným bohatými na chudobných, aby si uchránili svoje privilégiá. Mal za to, že zákon všeobecne kryje silných pred slabými; spravodlivosť je prevažne zbraňou násilia a dominancie, kým kultúra, veda, umenia a náboženstvo sú začlenené do úlohy uchovania statusu quo. Inštitúcia štátu „dala chudobným nové putá a bohatým novú moc“. Pre prospech zopár ambicióznych ľudí, dodáva, „bola ľudská rasa podrobená práci, poddanstvu a biede“.

Nebol, ako sa môže zdať, proti súkromnému vlastníctvu ako takému. Jeho vyhliadky boli vyhliadkami maloburžoázneho roľníka, priľnávajúceho k jeho ťažko nadobudnutej nezávislosti tvárou v tvár moci a privilégiám. Niekedy píše tak, akoby akákoľvek forma nezávislosti na druhých bola opovrhnutiahodná. Avšak, bol radikálnym egalitárom v dobe, keď bolo takýchto mysliteľov ťažké nájsť. Podobne unikátne pre jeho dobu bolo, že veril v absolútnu suverenitu ľudu. Skláňať sa pred zákonom, na ktorého konštitúcií sme sa nepodieľali je receptom na tyraniu. Sebaurčenie spočíva v koreňoch každej etiky a politiky. Ľudské bytosti môžu svoju slobodu zneužiť, no bez nej by neboli skutočnými ľuďmi.

Čo by si tento obor zo Ženevy pomyslel o Európe po 300 rokoch od svojho narodenia? Bezpochyby by bol zdesený krutým zúžením verejnej sféry. Jeho najznámejšia práca, Spoločenská zmluva, sa vyslovuje za práva občanov v zuboch súkromných záujmov. Zasiahlo by ho tiež to, ako je demokracia, ktorú tak vrúcne ochraňoval, pod útokom korporátnej moci a manipulatívnych médií. Učil, že spoločnosť bola záležitosťou spoločných zväzkov, nielen komerčným prevodom. V naozaj republikánskom štýle, je miestom, kde sa darí tomu, že cieľom mužov a žien môžu byť oni sami, nie súborom nástrojov na podporu ich sebeckých záujmov.

Domnieval sa, že to isté by malo platiť o vzdelaní. Rousseau patrí medzi veľkých teoretikov vzdelávania modernej doby, i keď bol posledným človekom, ktorý by mal dostať na starosť triedu. Zastával názor, že mladým dospelým by malo byť umožnené rozvíjať svoje schopnosti osobitným spôsobom. Mali by mať z toho tiež potešenie, čo by mal byť samotný cieľ. Vo svete systémov vyššieho vzdelávania je táto cudzia idea takmer mŕtva v stoji. Je tak odcudzená takmer tak veľmi, ako predstava o tom, že cieľom vzdelávania je slúžiť zvrchovanej moci. Univerzity už viac nevzdelávajú v takých zmysloch slova, aké mu priznal Rousseau. Namiesto toho sa stali neskrývanými nástrojmi kapitálu. Pri konfrontácii s touto spustlou zradou si môžeme predstaviť, že by cítil zlo a útlak. Ako vlastne vždy zvykol.


[ Zdroj: http://www.guardian.co.uk/commentisfree/2012/jun/27/rousseau-our-selfish-age-philosopher ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára