utorok, 15. januára 2013

Mám sen

MARTIN LUTHER KING | The Huffington Post
O sto rokov neskôr je život černocha stále smutne obmedzovaný okovami segregácie a reťazami diskriminácie. O sto rokov neskôr žije černoch na osamelom ostrove chudoby uprostred šíreho oceánu materiálnej prosperity.

Som rád, že sa dnes s vami môžem pridať k tomu, čo sa do dejín zapíše ako najväčšia demonštrácia za slobodu v histórii nášho národa.

Pred 125-timi rokmi podpísal jeden veľký Američan, v ktorého tieni dnes stojíme, Vyhlásenie o rovnosti. Tento významný dekrét vyšiel ako veľký signál nádeje pre milióny černošských otrokov, ktorí boli spaľovaní plameňmi zničujúcej nespravodlivosti. Prišlo to ako radostné ranné zore, ktoré malo ukončiť dlhú noc ich zotročenia.

No sto rokov nato, nie je černoch stále slobodný. O sto rokov neskôr je život černocha stále smutne obmedzovaný okovami segregácie a reťazami diskriminácie. O sto rokov neskôr žije černoch na osamelom ostrove chudoby uprostred šíreho oceánu materiálnej prosperity. Sto rokov nato černoch naďalej stráda na okraji americkej spoločnosti a ocitá sa v azyle vo svojej vlastnej zemi. Tak sme tu dnes prišli poukázať na hanebnú situáciu.

V istom zmysle sme prišli do hlavného mesta našej krajiny, aby sme vystavili účet. Keď budovatelia našej republiky napísali veľkolepé slová Ústavy a Deklaráciu nezávislosti, podpisovali dlžobný úpis, ktorého dedičom má byť každý Američan. Táto zmenka bola prísľubom, že všetkým ľuďom, áno čiernym, tak ako bielym, budú garantované neodcudziteľné práva na život, slobodu a usilovanie o šťastie [právo vykonávať akýkoľvek zákonný obchod alebo povolanie, v tom zmysle, že nie je rozporuplný s rovnakými právami iných, ktoré môžu napomáhať zvyšovaniu ich blahobytu či rozvíjaniu ich schopností].

Je vidieť, že Amerika nesplatila tento úpis pokiaľ ide o občanov nebielej pleti. Namiesto rešpektovania tohto posvätného záväzku dala Amerika černochom nekrytý šek, šek, ktorý sa vrátil s označením „nedostatočné finančné prostriedky“. No my odmietame veriť, že banka spravodlivosti skrachovala. Odmietame veriť, že vo veľkých trezoroch možností tejto krajiny sú nedostatočné finančné prostriedky. Tak sme si prišli dať preplatiť tento šek – šek, ktorý nám na požiadanie dá bohatstvá slobody a bezpečie spravodlivosti. Na toto posvätné miesto sme prišli tiež preto, aby sme Amerike pripomenuli silnú naliehavosť momentálnej situácie. Teraz niet času na prepych vychladnutia či zobratie upokojujúceho lieku postupného zlepšovania sa situácie. Teraz je čas na skutočný prísľub demokracie. Teraz je čas na vyjdenie z temného a pustého údolia segregácie na slnečnú cestu rasovej spravodlivosti. Teraz je čas vytiahnuť našu krajinu z pohyblivých pieskov rasovej nespravodlivosti na tvrdú skalu bratstva. Teraz je čas spraviť spravodlivosť skutočnosťou pre všetky Božie deti.

Pre krajinu by bolo osudové prehliadať naliehavosť tejto chvíle. Sparné leto černošskej legitímnej nespokojnosti neprejde, pokiaľ nebude osviežujúcej jesene slobody a rovnosti. Tisícdeväťstošestdesiattri nie je koncom, ale začiatkom. Tých, ktorí si mysleli, že černosi iba potrebujú vyfúknuť paru a budú teraz spokojní, čaká kruté prebudenie, keď sa krajina vráti do starých koľají. V Amerike nebude ani kľud, ani upokojenie, pokiaľ černochom nebudú garantované občianske práva. Víchrice revolty budú naďalej otriasať základmi našej krajiny až do toho jasného dňa, kedy sa objaví spravodlivosť.

Je tu niečo, čo musím povedať svojím ľuďom, ktorí stoja na teplom prahu vedúcom do paláca spravodlivosti. V procese získavania nášho spravodlivého miesta nesmieme byť vinní za neoprávnené činy. Nehľadajme uspokojenie nášho smädu po slobode pitím z pohára trpkosti a nenávisti.

Náš boj musíme naveky viesť na vysokej planine dôstojnosti a disciplíny. Nesmieme dovoliť nášmu tvorivému protestu degenerovať do fyzického násilia. Znova a znova musíme stúpať do majestátnych výšok prepojenia fyzickej sily so silou ducha. Úžasná nová bojovnosť, ktorá zaplavila černošskú komunitu nesmie viesť k nedôvere v bielych, pretože mnoho našich bielych bratov, ako to dokazuje aj ich prítomnosť tu dnes, si uvedomilo, že ich osud je spätý s našim osudom. Uvedomili si, že ich sloboda je neoddeliteľne spätá s našou slobodou. Nemôžeme kráčať sami.

Ako kráčame, musíme si dať záväzok, že vždy kráčame napred. Nemôžeme sa otočiť nazad. Sú tu takí, ktorí sa stúpencov občianskych práv pýtajú, „Kedy budete spokojní?“ Nemôžeme byť spokojní nikdy, pokiaľ je černoch obeťou nevýslovných hrôz policajnej brutality. Nemôžeme byť spokojní nikdy, pokiaľ naše telá, oťažené vyčerpaním z cesty, nemôžu dostať ubytovanie v moteloch diaľnic a hoteloch miest. Nemôžeme byť spokojní dovtedy, pokiaľ je základná mobilita černocha obmedzená na prechod z menšieho ghetta do väčšieho. Nemôžeme byť spokojní nikdy, pokiaľ sú naše deti zbavené ich individuality a obrané o ich dôstojnosť nápismi, na ktorých stojí „Len pre bielych“. Nemôžeme byť spokojní dovtedy, pokiaľ nemôže černoch v Mississippi voliť a černoch v New Yorku nemá koho voliť. Nie, nie, nie sme spokojní, a nebudeme spokojní, pokiaľ sa spravodlivosť nebude valiť ako voda a oprávnenosť ako silný prúd.

Nie je mi ľahostajné, že niektorí z vás sem prišli po ťažkých skúškach a súženiach. Niektorí z vás prišli práve z úzkych väzenských ciel. Niektorí z vás ste prišli z oblastí, kde vás vaše hľadanie slobody zanechalo dobitých búrkami prenasledovania a rozkolísaných vetrami policajnej brutality. Boli ste veteránmi utrpenia, z ktorého vychádza čosi nové. Pokračujte v práci s vierou, že nezaslúžené utrpenie je vykupiteľské.

Vráťte sa do Mississippi, vráťte sa do Alabamy, vráťte sa do Južnej Karolíny, vráťte sa do Georgie, vráťte sa do Louisiany, vráťte sa do slumov a ghiett severských miest s vedomím, že táto situácia sa môže zmeniť a zmení. Neoddávajme sa údoliu zúfalstva.

Dnes vám, moji priatelia, hovorím, že i keď čelíme ťažkostiam dneška a zajtrajška, stále mám sen. Je to sen hlboko zakorenený v americkom sne.

Mám sen, že jedného dňa tento národ povstane a bude žiť skutočný zmysel svojho kréda: „Považujeme tieto pravdy za zrejmé: že všetci ľudia sa rodia rovní.“

Mám sen, že jedného dňa na červených svahoch Georgie si synovia bývalých otrokov a synovia bývalých otrokárov spolu sadnú za stôl bratstva.

Mám sen, že jedného dňa sa dokonca i štát Mississippi, štát moriaci sa pálivou nespravodlivosťou, moriaci sa pálivým útlakom, zmení na oázu slobody a spravodlivosti.

Mám sen, že moje štyri deti budú jedného dňa žiť v národe, v ktorom nebudú súdení podľa farby ich pokožky, ale obsahom ich charakteru.

Dnes mám tento sen.

Mám sen, že jedného dňa sa tam v Alabame, s jeho zlými rasistami, s jeho guvernérom, z ktorého pier padajú slová o zákroku a zničení; jedného dňa, práve tam, malí černošskí chlapci a černošské dievčatá budú schopní spojiť ruky s malými belošskými chlapcami a belošskými dievčatami ako sestry a bratia.

Dnes mám tento sen.

Mám sen, že jedného dňa sa každé údolie povznesie, žiaden kopec ani hora nebudú vysoké, drsné miesta budú hladké, a krivé miesta rovné, a bude odhalená sláva Božia a všetky telá to spolu uvidia.

To je naša nádej. To je nádej, s ktorou sa vraciam nazad na Juh. S touto vierou budeme schopní vysekať z hory zúfalstva kameň nádeje. S touto vierou budeme schopní premeniť rinčiaci nesúzvuk nášho národa na prekrásnu symfóniu bratstva. S touto vierou budeme spolu schopní pracovať, spolu sa modliť, spolu bojovať, spolu ísť do väzenia, postaviť sa spolu za slobodu, vediac, že jedného dňa budeme slobodní.

Bude to deň, kedy budú môcť všetky Božie deti spievať nový význam slov, „Moja krajina, o tebe, krásna zem slobody, o tebe spievam. Zem, kde zomreli moji otcovia, zem hrdosti pútnikov, nech z každého úbočia zneje sloboda.“

A ak má byť Amerika veľkým národom, to sa musí stať skutočnosťou. Tak nech sloboda zneje z úžasných vrcholkov hôr New Hampshine. Nech sloboda zneje z veľkých hôr New Yorku. Nech sloboda zneje z vysokých Alleghenies Pennsylvanie!

Nech sloboda zneje zo zasnežených hôr Colorado!

Nech sloboda zneje z ladných strání Californie!

No nielen to; nech sloboda zneje zo Skalistých hôr Georgie!

Nech sloboda zneje z hory Lookout v Tennessee!

Nech sloboda zneje z každej hory a krtinca Mississippi. Z každej stráne, nech sloboda zneje.

A keď sa to stane, keď dovolíme slobode znieť, keď jej dovolíme znieť z každej dediny a každej dedinky, z každého štátu a každého mesta, budeme môcť urýchliť deň, kedy všetky Božie deti, černosi a belosi, židia a kresťania, protestanti a katolíci, budú môcť spojiť svoje ruky a spievať slová starej černošskej duchovnej piesne, „Konečne slobodní! Konečne slobodní! Ďakujeme ti, Všemocný, konečne sme slobodní!“


[ Zdroj: http://www.huffingtonpost.com/2011/01/17/i-have-a-dream-speech-text_n_809993.html ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára