pondelok, 25. februára 2013

Sociálna revolta, Slovensko, február 2004: Protestné zhromaždenia Rómov naplnili námestia

Romano nevo lil - Rómsky nový list, 23.02.2004
 
Nezamestnanosť sa podpisuje pod vznik chudoby
Február 2004 na Slovensku poznačili zhromaždenia Rómov, mítingy nezamestnaných, protestné stretnutia občanov, ktorí takto vyjadrili nesúhlas so súčasnou politikou vlády SR v sociálnej sfére. Občianske nepokoje prebiehali, našťastie, bez násilných incidentov – ľudia dôstojne a trpezlivo dávali verejnosti na vedomie, že sú už na dne svojich síl a nemajú kam siahnuť, aby sebe a svojim deťom zabezpečili slušný život. Že bezútešne a zbytočne hľadajú prácu. Že sa dostali pred dilemu: platiť bývanie, ale nemať z čoho živiť rodinu, za čo posielať deti do školy, keď niet odkiaľ vziať na zvýšené cestovné...

Davy, ktoré zaplnili kultúrne domy v obciach Hraňa, Nižný Žipov, Čaklov, ale i celé námestia v mestách Trebišov, Vranov nad Topľou, Michalovce či Fiľakovo, tvorili konkrétni ľudia. Prísť na mítingy a na námestia ich prinútila bezmocnosť a neschopnosť ďalej znášať reštrikčné opatrenia v sociálnej oblasti, ustavičné zvyšovanie cien, ale predovšetkým – nedostatok pracovných miest. V tých davoch boli predovšetkým Rómovia. Oni, najchudobnejší, ako prví na vlastnej koži pociťujú chudobu a jej dôsledky. Tú chudobu, o ktorej na Slovensku čoraz častejšie hovoria dôchodcovia. Z ktorej sa nevedia vymaniť tí, ktorí už niekoľko rokov naplno pracujú za minimálnu mzdu. Vlastne všetci, ktorí už akú – takú našetrenú korunu minuli na čoraz drahší život na Slovensku a teraz dospievajú k zisteniu, že z peňazí za svoju prácu nie sú schopní uhradiť všetko, čo sa od nich ako od riadnych občanov očakáva. Ak má rodina šťastie a aspoň jeden z nej je zamestnaný, jeho výplata, pochopiteľne, nestačí na výdavky pre troch, štyroch alebo viacej ľudí. Sporenie je zatiaľ jediným možným východiskom. Práce vo väčšine regiónov Slovenska niet.


Slovensko, krajina tmy
A tak sa na Slovensku stáva realitou, že po zotmení sú dediny ako vymreté. Lebo ľudia – v strachu pred ďalším zvyšovaním cien energií – sa zdráhajú vo svojich domoch zapáliť svetlo, nezapínajú televízory... Napriek takémuto živoreniu z dôchodkov dôchodcom nezvyšuje takmer na nič, nezamestnaní nemajú odkiaľ vziať peniaze ani na cestovné, aby si mohli ísť hľadať prácu. A ľudia pracujúci za minimálnu mzdu, nemajú tiež z čoho vyskakovať. Len – len že vyžijú. Na také „taľafatky“ ako je kultúra, ale napríklad aj oprava chrupu, mnohým už dávnejšie neostáva.


Nestoja o žobračenky, Žiadajú prácu!
Je streda 11. februára a kultúrny dom v obci Čaklov v okrese Vranov nad Topľou praská vo švíkoch. Vyše 500 obyvateľov obce, prevažne Rómov, ale aj Rómovia z okolitých dedín – zo Zamutova, Soli, Čemerného a Hlinného– sa tu zišli na protestnom mítingu nezamestnaných. Nad predsedníckym stolom je heslo: „Dajte nám šancu pracovať a dôstojne žiť!“ Apatickí ľudia s náznakom nádeje v očiach čakajú na spásu. Čakajú, že niekto z rečníkov povie niečo o pracovných príležitostiach, predloží návrh, ktorý prinesie trocha nádeje do beznádeje, s akou sa pre nezamestnaných začal tento rok. Reštrikčné opatrenia vlády najviac postihli rodiny nezamestnaných. A nájsť prácu na východe Slovenska, kde je v priemere 20% nezamestnanosť, je hotové umenie. Ľudia zničení nízkymi sociálnymi dávkami, doslova vrhnutí na kolená, nestoja o žobračenky od štátu. Žiadajú prácu. Fakty sú však neúprosné. V obci Čaklov žije 2.150 občanov. Z nich je 958 Rómov a z tých majú prácu len dvadsiati!
Jedna z organizátoriek podujatia 37 – ročná Iveta Bužová reaguje na otázku, prečo sa pustila do organizovania protestného zhromaždenia, slovami: „Bývam v Čaklove –v osade, tam mám aj obchod. Denno – denne vidím, ako ľudia stratili iskru, ako stratili nádej a radosť zo života. Ženy nemajú za čo kúpiť svojim deťom chlieb... Z dávok, ktoré im vyrátali po novom, nedokážu vyžiť. A prácu zháňajú márne. Aj moja dcérka s maturitou musela odísť pracovať ako robotníčka do Čiech, lebo tu, doma prácu nikde nedostala. A aby prácu získala, do telefónu zaklamala, že nie je Rómka.“

Roman Goroľ, mladý rómsky asistent, ktorý má prácu istú len do konca mesiaca, na zhromaždení hovorí, že o ich Rómoch – o Rómoch v okrese Vranov – nemožno povedať, že nemajú prácu preto, lebo sú nevzdelaní, alebo – že sa im nechce pracovať. Hovorí o tom, koľko Rómov robilo najšpinavšiu prácu v Bukóze a pri prepúšťaní boli Rómovia prví, ktorí museli z tejto fabriky odísť. Zhromaždených sa pýta, koľkí majú ukončené aspoň odborné učňovské vzdelanie. Dobrá štvrtina sály dvíha ruky. Roman Goroľ pokračuje: „Nezišli sme sa tu, aby sme sa dožadovali zvýšenia sociálnych dávok. Prišli sme sa dožadovať práva na slušný život. Dajte nám prácu a my si naň peniaze zarobíme, tak ako sme to dokázali v minulosti. Lebo teraz je situácia už neúnosná. V okrese je v rómskych osadách takmer 100% nezamestnanosť! Nikto nám nemôže uprieť, že ak máme možnosť – pracovali sme. A chceme pracovať. Kvôli svojej rodine a pre túto spoločnosť. Nedá sa však už zatajiť, že v tejto spoločnosti sa životná úroveň stále zhoršuje. Tešili sme sa na vstup do Európskej únie. Ale my nejdeme dopredu! Vraciame sa na koniec minulého storočia.“
A zatiaľ čo organizátori podujatia oznamujú, že petíciu s podpismi zo zhromaždenia, ktorým chceli verejnosť upozorniť na neúnosnú sociálnu situáciu, pošlú premiérovi, prezidentovi, ministrovi Kaníkovi a sekretariátu splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity, časť ľudí zo zhromaždenia sklamane odchádza so slovami, že z rečí sa ich deti nenajedia. Poslanec NR SR za KSS Mikuláš Juščík pripomína zhromaždeným aby neignorovali pripravované referendum a aby zvažovali, komu vo voľbách dajú svoj hlas. Z davu, ktorý sa stáva čoraz hlučnejším, veď každý na stretnutie prišiel s vlastnou nespokojnosťou, bezmocnosťou a očakávaniami, zaznie i veta: „Na vine sme si sami – my Rómovia. Lebo nevieme držať po kope a svoj hlas predáme za liter pálenky.“


V bezvýchodiskovej situácii
Organizátorom protestného podujatia vo Fiľakove bol prvý podpredseda Strany rómskej koalície Vojtech Kokényi. Fiľakovo – už na pravé poludnie 17. februára sa začalo fiľakovské námestie zapĺňať Rómami. Rómska kapela známa ako Móric banda hrá rómsku hymnu. Medzi vyše 500 zhromaždenými je nie málo tých, ktorí držia v rukách a nad hlavami heslá: „Prácu a chlieb ľuďom“ • „Stop Kaníkovi“ • „Chceme prácu“ • „Chceme slušne a dôstojne žiť!“ Jasne vyjadrujú, prečo sa tí ľudia na námestí zišli. Ako povedal prvý podpredseda Strany rómskej koalície Vojtech Kokényi, prišli vyjadriť svoje antipatie k sociálnym opatreniam vlády. Uviedol, že zo stretnutia pošlú sťažnosť do Štrasburgu proti Slovenskej republike, ktorá novými zákonmi o hmotnej núdzi, prídavku na dieťa a životnom minime – teda svojimi najnovšími sociálnymi zákonmi – spôsobila, že predovšetkým rómske rodiny, ktorých živitelia sú bez práce, sa ocitli na hranici prežitia. Na mítingu vyzval primátora Fiľakova Jozefa Agócsa k spolupráci s rómskymi stranami, ktorá by smerovala k zlepšeniu postavenia tamojších Rómov, predovšetkým v oblasti pracovných príležitosti a bývania.

Nielen heslá, ale aj pocity na tvárach ľudí – účastníkov mítingu v centre Fiľakova hovorili viac ako výrečne: zúfalstvo, neistota, strach. Podstatnú časť protestujúceho davu na námestí vo Fiľakove tvorili ženy. Z rozhovorov s nimi som pochopila, že sa ocitli v stave bezradnosti, v situácii, ktorú nevedia riešiť. „Moje deti nikdy nekradli. Ako sa mám za ne teraz zaručiť, keď ich do školy posielam bez jedla a bez peňazí na autobus?“ Zdôverila sa jedna z nich. Ďalšia argumentuje, že po 24 rokoch v zamestnaní si teraz nedokáže nájsť prácu a zo sociálnej dávky jej po vyplatení bývania takmer neostáva na nič iné. „Budem musieť prestať platiť nájomné. Ale viem, že to nie je riešenie, lebo prídem aj s rodinou o bývanie...“ Keď sa ďalšej ženy – upravenej a slušne oblečenej, no napriek tomu, že ešte vôbec nie starej, predsa bezzubej – pýtam na jej sociálnu situáciu, iba bezradne rozhodí rukami a hovorí: „Pozrite, už dva roky si nemám dať za čo urobiť zuby. Odkedy som prišla o prácu, je doma čoraz horšia situácia. Zamestnať sa nemáme kde a tak, keď dostanem podporu ani nerozmýšľam kam tie peniaze dať. Či sebe na zuby alebo či ich miniem na aké – také zabezpečenie nevyhnutného pre celú rodinu.“ Tieto slová niet ako komentovať, veď bezzubý úsmev zdobí dnes čoraz častejšie tváre aj nerómskych – a podotýkam, že udržiavaných – žien. Zdravotnícke služby zdraželi a kým „nehorí“, ľudia návštevu lekára a zubára často odsúvajú na neskoršie.

V dave stretám aj tajomníka miestneho Združenia Rómov a poslanca tamojšieho mestského zastupiteľstva Júliusa Vitéza. Potvrdzuje, že zo zhruba 3.000 fiľakovských Rómov je 90% nezamestnaných. Niet sa čomu čudovať, keď si uvedomíme, že vo vyše 10 tisícovom Fiľakove dosahuje celková nezamestnanosť okolo 40%. Kovosmalt, ktorý kedysi zamestnával Rómov, je dnes pre Róma prístupný tak akurát po vrátnicu. Ďalej sa nedostane. Pracovných príležitosti niet a tak nieto peňazí na nič, čo v minulosti bolo pýchou tunajších Rómov. Na peniazoch skrachovali pokusy oživiť rómsky futbal v meste, zápasenie, v ktorom sa Rómovia prezentovali v 1. lige.

Teraz sa deťom nikto nevenuje, energiu si vybíjajú nie vždy najvhodnejším spôsobom. Horšie je, že mnohí rodičia, napriek tomu, že vedia o povinnej školskej dochádzke, nebudú mať za čo poslať deti do školy. Obuv, oblečenie, učebné pomôcky, cestovné a strava dnes vôbec nie sú lacné. A ak rodičia nemajú prácu, nie je možné domácnosť zabezpečiť aby riadne fungovala,“ hovorí J. Vitéz.

O tom, aké je nutné rýchle prehodnotenie nových sociálnych opatrení, hovorí aj rómska asistentka učiteľa Alica Sabová. Vo fiľakovskej Základnej škole s vyučovacím jazykom maďarským Na farskej lúke, kde je väčšina rómskych žiakov, už teraz vidieť neúnosnosť chudoby v rómskych rodinách. Deti prichádzajú do školy tak ako pred rokmi – hladné, chatrne oblečené a človek je rád, ak majú namiesto učebných pomôcok aspoň jeden zošit, aby mohli na vyučovaní pracovať. „Viem, že ich rodičia to nemajú ľahké. Sama mám odpracovaných takmer 30 rokov v zamestnaní a neviem, ako budem žiť ďalej. Prácu rómskej asistentky mám istú len do konca mesiaca. Čo bude potom, neviem! Rómske asistentky si chvália učitelia, spokojní sú rodičia rómskych detí, deťom ich práca uľahčuje vstup do školy, len poniektorí riaditelia škôl ako keby nemali záujem o to, či na ich škole rómski asistenti budú pracovať. Ako keby sme si boli dopĺňali vzdelanie zbytočne, ako keby nikto našu prácu nepotreboval.“

Takto – predovšetkým zbytočne a cudzo sa vo svojom meste a vo svojej obci cítia – ako som vycítila ja z ich rozprávania – mnohí. Mnohým sa zdá, ako keby ani nepatrili do súčasného sveta, ako keby nežili svoj život. Ako keby sa iba dívali na smutný film v televízii. Akoby len snívali zlý sen, z ktorého sa dá zobudiť. Aké by bolo úžasné, keby tí ľudia mali možnosť vstať do nádejného rána.


[ Zdroj: http://2004.rnlweb.org/modules.php?name=News&file=print&sid=600 ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára