pondelok, 4. marca 2013

Duch roku ´45: Kam sa podel?

Yvonne Roberts | observer.guardian.co.uk
Nový film režiséra Kena Loacha sa vracia do roku, keď sa Briti priklonili k socializmu – a zaviedli NHS (Národná zdravotná služba), verejné vlastníctvo a koncept verejného (nie súkromného) dobra. Budeme sledovať ducha roku ´45 a porozprávame sa s niektorými, ktorí si pamätajú úsvit nového života.

Ray Davies, robustný, výrečný a dôstojný, vo veku 83 rokov, vojak veterán, počas 50tich rokov zástupca Labour (labouristov) v Caerphilly, sedí v baretke zo španielskej občianskej vojny a spomína na časy, v 1945, keď mal 15 rokov a už dva roky pracoval pod zemou v baniach vo Walese.

„V tých dňoch to nebola bezpečnosť, ktorá bola na prvom mieste, bolo to uhlie,“ hovorí. „Boli sme v štôlni, keď dolu prišla správa – „Labouristi suverénne vyhrali!“ Mocným, drsným baníkom tiekli po tvárach slzy, čierne od prachu. Vraveli, „Ray, po tomto sme volali celé naše životy. Verejná kontrola železníc, baní a bánk, prácu a bývanie. Budeme mať zdravotnú starostlivosť!“ Rayov hlas sa stále chveje vzrušením z toho všetkého. „Na konci vojny sme dlhovali trilióny Američanom, nemali sme nič, ale povedali sme, „Čert ber dlhy. Postavíme túto krajinu späť na nohy.“ A spravili sme tak! Priemerná dĺžka života baníka bola 42 rokov. Potom sa to začalo šplhať. Bolo úžasné sledovať ako sa veci zlepšovali pre obyčajných mužov a ženy.“

Ray Davis je jedným z osemdesiatnikov, „hviezd“ filmu The Spirit of ´45 (Duch roku ´45), povznášajúceho dokumentu filmára a majstra kronikára obyčajných životov, Kena Loacha. Oslavuje rok 1945, zásadný rok, a jeho krátke dozvuky, počas ktorých bol socializmus hrdo chválený a otvorene propagovaný lídrom labouristov, Clementom Attlee. Na druhej strane, Churchillovi sa nepodarilo predať jeho pokus spojiť socializmus s „gestapom“. Bol vypískaný a vysmiaty, porazený voličmi.

Manifest labouristov z volieb v roku 1945 obsahoval klauzulu IV, následne vymazanú Tonym Blairom, ktorá sľubovala „zabezpečiť pracujúcim rukami, či hlavou, všetko ovocie ich priemyslu... na základe spoločného vlastníctva výrobných prostriedkov, distribúcie a výmeny...“ Manifest tiež sľuboval masívny a rýchly program výstavby domov tak, aby „každá rodina mala dobrý štandard bývania.“ Krajina bola na mizine, ubitá, a miestami zrovnaná so zemou, ale zaiste sa už neskláňala.

Kvôli filmu The Spirit of ´45, Loach prekopal britské regionálne i národné archívy a našiel hlboko dojemný materiál obrazových a zvukových nahrávok pôsobivo ilustrujúcich krajinu odhodlanú vybudovať odlišnú spoločnosť z trosiek a vytvoriť novú sociálnu štruktúru. „Vyhrali sme vojnu spoločne,“ vraví Loach. „Spolu sme vyhrali mier. Ak sme mohli kolektívne viesť vojenskú kampaň, nemohli by sme plánovať výstavbu domov, vytvori systém zdravotnej sraostlivosti a vyrábať tovary potrebné k rekonštrukcii? Duch toho obdobia sa mal stať ochrancom našich bratov a sestier.“

Po rokoch chudoby a nezamestnanosti, po prvej svetovej vojne, nasledovalo šesť rokov boja s fašizmom a skúsenosť s obrovskými stratami ľudských životov v druhej. V jednom kúsku archívneho materiálu v Loachovom filme žena hovorí po tom, čo bol jej dom zničený nemeckou bombou: „Veď len včera som umyla okná.“ Mier dal krajine nový život s odlišnými očakávaniami a prioritami. 70% obyvateľstva sa považovalo za robotnícku triedu a vyjadrili skromné nároky s veľmi radikálnym potenciálom.

Historik David Kynaston pripomína rozmer zmien v svojej knihe Austerity Britain (Británia úspor), ktorá pokrýva rovnaké obdobie ako Loachov dokument. Kniha opisuje „v saku, so slameným klobúkom, 14-ročného žiaka verejnej školy, Johna Raea“ (neskôr riaditeľa Westministerskej školy), čakajúceho na Stanici biskupa Stortforda v júli v roku 1945 so svojim kufrom. „Človeče,“ zavolal na nosiča. „Nie,“ znela nosičova prísna odpoveď. „Tieto spôsoby sú už preč.“

Nový premiér Clement Attlee a minister zdravotníctva a výstavby Aneurin (Nye) Bevan použili rozsah výzvy vybudovať nový Jeruzalem a potrebu centrálneho plánovania, aby ospravedlnili masívny program znárodňovania. Cesty, koľajnice, oceľ, doky, uhlie, nástroje – všetko prešlo do štátneho vlastníctva. Najtriumfálnejším a najtrvácnejším zo všetkých bol vznik Národnej zdravotnej služby v roku 1948. „Uvedomili sme si, že jediní ľudia, ktorí nám pomôžu sme my sami, ľudia,“ hovorí Ray Davies.

„Jeden za všetkých, všetci za jedného, domovy pre mnohých, nie luxus pre niekoľkých, to sme chceli,“ vraví 90-ročný Eileen Thompsonová, ďalšia z Loachových vyspovedaných. „Ľudia neboli chamtiví. Chceli len prácu a pokojný domáci život.“ Vyrástla v „parku chudoby“ v liverpoolskom slume 30-tych rokov. „Ako dieťa,“ hovorí mi, „ma otec zobral pozrieť sa na rady nezamestnaných, dlhú, dlhú radu. Povedal, „Nikdy nedovoľte, aby sa toto opakovalo.““

Loacha motivovalo k natočeniu dokumentu to, že dosiahnutým výsledkom Attleeho generácie hrozilo, že budú zredukované na poznámku pod čiarou thatcherizmu. „Ľudia hovoria o thatcherizme neustále,“ vraví. „Cítil som, že bolo dôležité zaznamenať spomienky tých, ktorí boli takmer vymazaný z histórie a niesli ducha 45-teho. Dnes trh preniká do všetkého. Je čas navrátiť agendu dôležitosti verejného vlastníctva a verejného dobra, hodnoty pracovať spoločne spolupracujúc, nesúťažiac.“

Americký filozof Michael Sandel, v Reith Lectures (Reithových prednáškach) v 2009 varoval, že priority akcionárov a „hodnoty“ trhu brutálne poškodzovali občiansky život. „Politika verejného dobra nás pozýva k premýšľaniu o nás samotných menej ako o konzumentoch a viac ako občanoch,“ povedal. Sú to tieto témy občianstva a spoločného dobra, ktoré sa vinú cez The Spirit of ´45 ako elektrický náboj, podčiarkujúc absenciu týchto hodnôt tak z dnešnej verejnej diskuise ako aj kultúry.

June Hautot, 76-ročná, ďalšia z hviezd filmu, stále žije v dome na juhu Londýna, kde jej matka zomrela, keď mala June 11 rokov. Jej otec, pracovník železníc, bol zranený vo vojne, ale pred tým ako bola zavedená Národná zdravotná služba si nemohol dovoliť byť odpovedajúco liečený, alebo si zobrať voľno v práci. Junina matka mala 40 rokov, keď dostala rakovinu prsníka, ktorá sa je rozšírila na chrbticu. Rodina patrila k jednej z niekoľkých tisícov súkromných poisťovacích schém, ktorá len čiastočne pokrývala náklady na liečbu.

„Museli ste doktorovi zaplatiť päť šilingov pred tým ako vôbec prekročil váš prah,“ spomína June. „Moja strašia sestra a ja sme sa strali o moju mamu, no potom prišla NHS, cez noc, a nemuseli sme to viac robiť. Prišla oblastná sestra. Bolo to úžasné.“ V 2012, Hautot presláveným spôsobom konfrontovala vtedajšieho ministra zdravotníctva Andrew Lansleyho v Downing Street, kričiac „Hanba!“ obviniac ho z privatizácie NHS. „Tony Benn vraví „Ľudia menia veci, nie politika.“ Verím tomu,“ vraví. „Nik nám nezoberie NHS. Nikto.“

Samm Watts, 88-ročný, bol montérom v dokoch, keď on a jeho žena s dvomi deťmi boli presťahovaní z liverpoolskych slumov do obecného domu v Bootle, v ktorom – o 65 rokov neskôr – stále žije. „Nemohli sme tomu uveriť,“ povedal mi. „Mali sme kuchyňu a kúpeľňu a zadný dvor. Dnes sú všetky predávané, alebo prenajímané za 550 libier na mesiac. Verili by ste tomu?“ Jeho žena, Bridie, mala diagnostikovanú tuberkulózu, keď mala 27 rokov. „Povedali, že bude trvať 12 mesiacov, aby ju pripravili na odobratie časti pľúc a ďalších 12 mesiacov zotavovanie. NHS práve vzniklo. Pred tým takí ľudia na tuberkulózu umierali. V Liverpoole ste videli ľudí sedieť pred domom. Vedeli ste, že zomrú. Povedali im, aby boli na čerstvom vzduchu. Bridie žila ďalších 50 rokov. Nebola už taká ako pred tým, ale žila, vďaka NHS.“

Praktickí lekári boli prevažne proti NHS, a Britská zdravotnícka asociácia varovala, že socialistický minister zdravotníctva sa stane „lekársky führer“. Nye Bevan sa vysporiadal so svojou opozíciou tak, že dovolil konzultantom, aby pokračovali s ich lukratívnymi súkromnými službami a ako povedal, „napchávali si ústa zlatom“. Avšak, ako ukazuje Loachov dokument, niektorí doktori boli veľkými nadšencami univerzálnej starostlivosti založenej na potrebe nie zisku.

Profesor Harry Keen, 87-ročný, 50 rokov špecialista na diabetes a zakladateľ Federácie na podporu NHS, ktorá sa zameriava na ochranu a financovanie prínosu NHS, stále pracuje na klinike raz do týždňa. Spomína na návštevu u chlapca menom Billy u neho doma v lete roku 1948, krátko po získaní kvalifikácie. „Dostal som dva šilingy a šesť pencí a povedal som, že sa im ozvem. Keď som sa vrátil, matka ma informovala, že Billymu je oveľa lepšie. Ale ako sme sa rozprávali počul som silný suchý kašeľ: „To nie je Billy, to je Johnny jeho brat,“ povedala matka. Keď som sa ponúkol, že sa na Johnnyho pozriem, povedala, „Bola by som radšej, keby nie, nemôžeme si to v skutku dovoliť.“ Povedal som jej, že dnes je 5. júla, zrod NHS. Odteraz budú moje služby zdarma. Aký skvelý deň!“

V dobe keď konzervatívci znovu získali moc s malou väčšinou v roku 1951, po šiestich rokoch socialistickej labouristickej vlády mal sociálny štát mohutné základy a viac ako 40% priemyslu krajiny bolo znárodnených. Ale ako The Spirit of ´45 zvýrazňuje, boli tam neoddeliteľné závady. Žiadne zastúpenie robotníkov, chronický nedostatok investícií, málo dlhodobého plánovania a menovanie vrcholového vedenia z obdobia pred znárodnením, ktorí boli len málo oddaní štátom riadenému priemyslu. Ako jedna z odborových aktivistiek vo filme hovorí: „Aké znárodnenie sme to dosiahli, keď pri moci ostal ten istý, známy gang?“

Zachytávajúc rozsah oddanosti povojnovej genrácie novému Jeruzalemu, jeho pôvodu, triumfom a pádom, Loachov film potom rieši jeho rýchle rozobratie s príchodom Margaret Thatcherovej v 1979. Ona podporovala veľmi odlišnú ideológiu založenú na menšej-vláde, nízkych-daniach, voľnom-trhu, neo-liberalizme, anti-odboroch, pro-privatizácii,“ žiadne také veci ako spoločnosť“ monetarizmus. Toto „ľahké dotknutie sa“ financií a obchodu a jej túžba „posunúť hranice štátu dozadu“ bolo trošku zhatené 13-timi rokmi labouristov pod vedením Gordona Browna a Tonyho Blaira. Dokument ukazuje ako pod New Labour (novými labouristami) individualizmus nahlodával kolektívne svalstvo a súkromný sektor zachádzal stále hlbšie do najposlednejšieho zo znárodnených odvetví priemyslu, HNS. „Ekonomika je metódou,“ povedala Margaret Thatcherová v rozhovore v 1981. „Cieľom je zmeniť srdce a dušu.“

V roku 1984 si vybrala a porazila Národnú úniu baníkov. Krátko potom, British Telecom (telekomunikácie), British Aerospace (vzdušná obrana) a British Gas (plyn) boli navrátené akcionárom. Oceľ, voda, Rolls-Royce a British Airways boli sprivatizované. Milióny pracovných miest zaniklo v odvetví ocele, uhlia a manufaktúre. Na začiatku 80-tych rokov boli outsourcované služby upratovania a stravovania v NHS, trh sa dostal do univerzálnej zdravotnej starostlivosti.

Karen Reissmann, sestrička duševného zdravia z Unison (dbory sestier) v Bolton, hovorí: „Zvykli sme mať dve upratovačky na plný úväzok na oddelení ráno a jednu na čiastočný večer... Po dohode s externou firmou mali polovicu ráno a jednu pokrývajúcu 10 oddelení večer. To nie je dobrá ekonomika ak vedie k nákladom pre MRSA (infekčné bakteriálne ochorenie).“

Čo dokument nezachycuje je zákon o zdravotnej a sociálnej starostlivosti z marca 2012 reformujúci NHS, proti ktorému bolo 25 z 26 lekárskych škôl. Minulý týždeň vláda vydala novú reguláciu, ktorá podľa Royal College of Physicians (Kráľovská lekárska univerzita), „bude mať efekt donútenia k privatizácii bez ohľadu na vôľu miestnych ľudí. Keď sa to raz spustí (deadline je 31. Marec), bude to znamenať, že súkromný poskytovatelia získajú právo, ktoré spraví zastavenie ich finančného prenikania – a teda aj politického – prakticky nemožným.“

„Ak sprivatizujú zdravotnú starostlivosť, stratíme niečo neoceniteľné,“ povedal mi profesor Keen. „Nie je všetko o chamtivosti. Ľudia majú aj sociálne cítenie.“

James Meadway, senior ekonóm thnik-tanku New Economics Foundation vypichol z filmu The Spirit of ´45, že predpoklad, že súkromný sektor je efektívnejší je nepreukázaný. Vraví mi, že mýtus o nafúknutom verejnom sektore a nadmernom míňaní za labouristickej vlády sú hlavným dôvodom, prečo treba usilovne napádať aj súčasné šetrenie. Až do roku 2008, hovorí Meadway, labouristi míňali menší podiel z HDP na verejný sektor (39%) ako Thatcherová (41%), alebo Major (40%). Volá po alternatívnom naratíve (príbehu), tak výraznom ako to, ktoré zrodilo ducha roku 1945. „Sú tu iné scenáre, ktoré môžu byť napísané. Také, ktoré dávajú solidaritu pred súťaž a potrebu obraňovať spoločné a verejné pred inváziou súkromného. Potrebjueme uveriteľný alternatívny príbeh rozpadávajúcemu sa Osbornomicsu. Alebo sa môžeme rozlúčiť so sociálnym štátom.“

Dot Gibsonová z Národného združenia dôchodcov hovorí vo filme o svojom optimizme. „Staršia generácia má absolútnu povinnosť... začať hovoriť mladým ľuďom o vízii z roku 1945,“ hovorí. „Akú sme videli budúcnosť? Čo znamená „od kolísky po hrob"? Spoločné vlastníctvo a zdieľanie? Máme reálnu šancu lepšie pochopiť, aký spôsob života chcem – a začať ho znovubudovať.“

Loach hovorí, že ľavica bola vždy roztrieštená. „Ak máte spoločnosť, kde veľká časť verí, že nie sú časťou politickej debaty, je to problematická situácia. Voľby pre labouristov v 1945 boli ohromným víťazstvom pre demokratické vlastníctvo a hospodárstvo. Musíme to mať na pamäti a poučiť sa z toho.“

V rokoch hneď po konci druhej svetovej vojny sa britská verejnosť odmietla vrátiť do zúfalej, nerovnej minulosti. Loachov film je prevažne časti čierno-biely, okrem tých istých obrazov bujarých pouličných osláv Dňa víťazstva (8. Máj), ktoré otvárajú dokument a sú zopakované na konci v nádherných živých farbách (Technicolor). Čo to istým skvelým spôsobom zachytáva bez sentimentu, že kým ľudia mali veľmi málo, vedeli to osláviť, vo svojich najbiednejších časoch, ich najväčším bohatstvom si boli navzájom - a vyhrali.

zdroj: http://www.guardian.co.uk/film/2013/mar/02/spirit-45-ken-loach-nhs-history

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára