nedeľa, 10. marca 2013

Medzinárodný deň žien

ALEXANDRA KOLLONTAI | Marxists.org
 
Dokonca i politicky konzervatívnejšia pracujúca žena si pomyslela: „Toto je náš deň, festival pracujúcich žien,“ a ponáhľala sa na zhromaždenia a demonštrácie. Po každom Dni pracujúcich žien sa stále viac žien pridávalo do socialistických strán a odbory rástli. Organizácie sa zdokonaľovali a rozvíjalo sa politické povedomie.


Bojová oslava

Deň žien či Deň pracujúcich žien je dňom medzinárodnej solidarity, a dňom na zhodnotenie sily a organizácie proletárskych žien.

No nie je to špeciálny deň len pre ženy. 8. marec je historickým a pamätným dňom pre robotníkov a roľníkov, pre všetkých ruských pracujúcich a pre pracujúcich celého sveta. V roku 1917, v tento deň, vypukla veľká februárová revolúcia. Boli to pracujúce ženy Petrohradu, ktoré túto revolúciu začali; boli to ony, ktoré sa ako prvé rozhodli pozdvihnúť zástavu odporu voči Cárovi a jeho druhom. A tak je deň pracujúcich žien pre nás dvojitou oslavou.

No ak je to univerzálny sviatok pre celý proletariát, prečo ho nazývame „Deň žien“? Prečo máme špeciálne oslavy a zhromaždenia zamerané predovšetkým na pracujúce ženy a roľnícke ženy? Neohrozuje to jednotu a solidaritu pracujúcej triedy? Na zodpovedanie týchto otázok sa musíme pozrieť nazad a vidieť, ako došlo ku Dňu žien a za akým účelom bol zorganizovaný.

Ako a prečo bol zorganizovaný Deň žien?

Nie tak dávno, vlastne asi pred desiatimi rokmi, bola na neustálom pretrase otázka rovnosti žien, a otázka, či sa ženy môžu podieľať na vláde spolu s mužmi. Pracujúca trieda vo všetkých kapitalistických krajinách bojovala za práva pracujúcich žien: buržoázia nechcela akceptovať tieto práva. Nebolo v záujme buržoázie posilniť hlas pracujúcej triedy v parlamente; a v každej krajine bránili schváleniu zákonov, ktoré by dali toto právo pracujúcim ženám.

Socialisti v Severnej Amerike trvali na svojich požiadavkách voliť so špecifickým dôrazom. 28. februára 1909 zorganizovali socialistky USA veľké demonštrácie a stretnutia po celej krajine žiadajúc politické práva pre pracujúce ženy. To bol prvý "Deň žien". Iniciatíva zorganizovania dňa žien teda patrí pracujúcim ženám Ameriky.

V roku 1910 na Druhej medzinárodnej konferencii pracujúcich žien predostrela Clara Zetkinová otázku zorganizovania Medzinárodného dňa pracujúcich žien. Konferencia rozhodla, že každý rok, v každej krajine, by mali v rovnaký deň oslavovať „Deň žien“ pod sloganom „Hlasovacie právo žien zjednotí našu silu v boji za socializmus“.

Počas týchto rokov sa otázka toho, aby sa parlament stal demokratickejším, t.j. rozšírenia tejto výsady a volebného práva na ženy, stala rozhodujúcou témou. Dokonca už pred prvou svetovou vojnou mali pracujúci právo voliť vo všetkých buržoáznych krajinách okrem Ruska. Len ženy, spolu s duševne chorými, zostali bez týchto práv. Avšak, v rovnakom čase si neľútostná realita kapitalizmu vyžiadala participáciu žien na ekonomike krajiny. Každý rok dochádzalo k nárastu počtu žien, ktoré museli pracovať v továrňach a dielňach, alebo ako slúžky a upratovačky. Ženy pracovali spolu s mužmi a bohatstvo krajiny bolo tak vytvárané ich rukami. No ženy ostali bez volebného práva.

No posledné roky pred vojnou prinútil rast cien dokonca i tie najmierumilovnejšie ženy v domácnosti zaujímať sa o otázky politiky a nahlas protestovať proti buržoáznej ekonomike drancovania. „Povstania žien v domácnosti“ sa stali stále častejšími, vzplanúcimi v rôznych obdobiach v Rakúsku, Anglicku, Francúzsku a Nemecku.

Pracujúce ženy chápali, že nestačí rozbiť trhové stánky či pohroziť podivným obchodníkom: Chápali, že takáto činnosť nezníži náklady na živobytie. Musíte zmeniť politiku vlády. A na dosiahnutie toho musí pracujúca trieda vidieť, že sa rozšírilo volebné právo.

Rozhodlo sa usporiadavať Deň žien v každej krajine ako formu boja ako dať pracujúcim ženám právo voliť. Tento deň mal byť dňom medzinárodnej solidarity v boji za spoločné ciele a deň na zhodnotenie organizovanéj sily pracujúcich žien pod zástavou socializmu.

Prvý medzinárodný deň žien

Rozhodnutie Druhého kongresu socialistiek neostalo na papieri. Bolo rozhodnuté sláviť Medzinárodný deň žien 19. marca 1911.

Tento dátum nebol zvolený náhodne. Nemeckí súdruhovia zvolili tento deň kvôli jeho historickému významu pre nemecký proletariát. 19. marca revolučného roku 1848 pruský kráľ po prvýkrát uznal moc ozbrojených ľudí a ustúpil pred hrozbou proletárskeho povstania. Medzi mnohými sľubmi, ktoré dal, ktoré ale neskôr nedokázal splniť, bolo zavedenie volebného práva pre ženy.

Po 11. januári sa o prípravu Dňa žien usilovali v Nemecku a Rakúsku. Oznámili plány na demonštráciu ako ústnym podaním, tak v tlači. Počas týždňa pred Dňom žien sa objavili dva časopisy: Hlas pre ženy v Nemecku a Deň žien v Rakúsku. Viaceré články venované Dňu žien – „Ženy a parlament“, „Pracujúce ženy a mestský parlament“, „Čo má žena v domácnosti s politikou?“, atď. – analyzovali otázku rovnosti žien vo vláde a v spoločnosti. Všetky články zdôrazňovali rovnakú vec: je úplne nevyhnutné, aby sa parlament prostredníctvom rozšírenia volebného práva na ženy stal demokratickejším.

Prvý Medzinárodný deň žien sa udial v roku 1911. Jeho úspech predčil všetky očakávania. Deň pracujúcich žien v Nemecku a Rakúsku bol jedným vriacim, chvejúcim sa morom žien. Všade sa organizovali zhromaždenia – v malých mestách, ba dokonca i dedinské sály boli tak preplnené, že museli požiadať robotníkov, aby prepustili svoje miesta ženám.

Bolo to istotne prvým prejavom bojovnosti pracujúcich žien. Muži pre zmenu ostali doma s ich deťmi, a ich ženy, gazdinky v zajatí domácnosti, šli na zhromaždenia. Počas najväčších pouličných demonštrácií, na ktorých sa zúčastnilo 30 000 ľudí, sa polícia rozhodla odstrániť transparenty demonštrantov: robotníčky sa tomu postavili na odpor. V potýčke, ku ktorej došlo sa krviprelievaniu zabránilo len s pomocou zástupcov socialistov v parlamente.

V roku 1913 bol Medzinárodný deň žien presunutý na 8. marec. Tento deň ostal dňom bojovnosti pracujúcich žien.

Je Deň žien nutný?

Deň žien v Amerike a Európe mal úžasné výsledky. Je pravdou, že ani jeden buržoázny parlament nehodlal robiť ústupky pracujúcim alebo reagovať na požiadavky žien. Pretože v tom čase nebola buržoázia ohrozená socialistickou revolúciou.

No Deň žien čosi dosiahol. Predovšetkým sa ukázal byť ako vynikajúcou metódou agitácie medzi politicky menej orientovanými proletárskymi sestrami. Napokon museli obrátiť svoju pozornosť na zhromaždenia, demonštrácie, plagáty, pamflety a noviny venované Dňu žien. Dokonca i politicky konzervatívnejšia pracujúca žena si pomyslela: „Toto je náš deň, festival pracujúcich žien,“ a ponáhľala sa na zhromaždenia a demonštrácie. Po každom Dni pracujúcich žien sa stále viac žien pridávalo do socialistických strán a odbory rástli. Organizácie sa zdokonaľovali a rozvíjalo sa politické povedomie.

No Deň žien slúžil ďalšej funkcii; posilňoval medzinárodnú solidaritu pracujúcich. Strany v rôznych krajinách si zvyčajne pri tejto príležitosti vymieňajú rečníkov: nemeckí súdruhovia idú do Anglicka, anglickí súdruhovia idú do Holandska, atď. medzinárodná kohézia pracujúcej triedy sa stala silnou a pevnou a to znamená, že bojovná sila proletariátu ako celku vzrástla.

To sú výsledky bojovnosti dňa pracujúcich žien. Deň bojovnosti pracujúcich žien pomáha zvyšovať povedomie a organizáciu proletárskych žien. A to znamená, že jeho prispenie je podstatné pre úspech tých, ktorí bojujú za lepšiu budúcnosť pracujúcej triedy.

Deň pracujúcich žien v Rusku

Ruská pracujúca žena sa po prvýkrát zúčastnila „Dňa pracujúcich žien“ v roku 1913. Bolo to obdobie reakcie, kedy cárizmus držať pracujúcich a roľníkov v pevnom zovretí. Nedalo sa ani pomyslieť na oslavu „Dňa pracujúcich žien“ otvorenými demonštráciami. No organizované pracujúce ženy mohli svoj medzinárodný deň zaznamenať. Obe legálne denníky pracujúcej triedy –boľševická Pravda a menševický Looch- priniesli články o Medzinárodnom dni žien: priniesli extra články, portréty tých, ktorí sa podieľali na hnutí pracujúcich žien a pozdravy od súdruhov ako Bebel a Zetkin.

Počas týchto ponurých rokov boli zhromaždenia zakázané. No v Petrohrade, na Kalašajkovského centrále zorganizovali ženy patriace k Strane verejné fórum o „Ženskej otázke“. Vstup bol päť kopejok. Bolo to ilegálne stretnutie, no sála bola celkom preplnená. Hovorili členovia Strany. Toto oduševnené “tajné“ stretnutie sotva skončilo, keď polícia, alarmovaná pri takýchto akciách, zasiahla a zatkla mnohých rečníkov.

Pre pracujúcich všetkých zemí bolo veľmi dôležité, že sa ruské ženy, žijúce pod cárskym útlakom, pridali a určitým spôsobom reagovali na akcie Medzinárodného dňa žien. Bol to úvodný signál, že Rusko sa zobúdza a cárske väzenia a šibenice neboli schopné zabiť ducha boja a protestu.

V roku 1914 bol „Deň pracujúcich žien“ v Rusku lepšie zorganizovaný. Obe noviny pracujúcich sa zoberali touto oslavou. Naši súdruhovia dali do prípravy „Dňa pracujúcich žien“ veľa námahy. Kvôli policajnej intervencii sa im nepodarilo zorganizovať demonštráciu. Tí, ktorí sa podieľali na „Dni pracujúcich žien“ sa ocitli v cárskych väzniciach, a mnohí z nich boli neskôr poslaní na chladný sever. Slogan „za volebné právo pracujúcich žien“ sa v Rusku prirodzene stal otvoreným volaním po zvrhnutí cárskej autokracie.

Deň pracujúcich žien počas imperialistickej vojny

Vypukla prvá svetová vojna. V každej krajine bola pracujúca trieda potriesnená krvou vojny. V rokoch 1915 a 1916 bol „Deň pracujúcich žien“ v zahraničí mdlou záležitosťou – socialistické ženy ľavice, ktoré zdieľali názory ruskej strany boľševikov, sa pokúsili premeniť 8. marec na demonštráciu pracujúcich žien proti vojne. No títo zradcovia socialistickej strany v Nemecku a iných krajinách by nedovolili socialistkám organizovať zhromaždenia; a socialistkám boli odmietnuté pasy, aby šli do neutrálnych krajín, kde chceli pracujúce ženy usporiadať medzinárodné stretnutia a ukázať, že navzdory buržoázii duch medzinárodnej solidarity žil ďalej.

V roku 1915 sa len v Nórsku podarilo zorganizovať medzinárodnú demonštráciu na Deň žien; zúčastnili sa predstavitelia Ruska a neutrálnych krajín. Nedalo sa pomýšľať na zorganizovanie Dňa žien v Rusku, pretože tu bola moc cárizmu a vojenskej mašinérie bezuzdná.

Potom prišiel veľký, veľký rok 1917. Hlad, zima a trápenie vojny zlomili trpezlivosť pracujúcich žien a roľníčok Ruska. V roku 1917, 8. marca (23. februára), na Deň pracujúcich žien, trúfalo vyšli do ulíc Petrohradu. Ženy –niektoré pracovníčky, niektoré ženy vojakov- žiadali „Chlieb pre naše deti“ a „Návrat našich manželov zo zákopov“. V tejto rozhodujúcej dobe predstavovali protesty pracujúcich žien takú hrozbu, že dokonca ani cárske bezpečnostné zložky sa neopovážili podnikať zvyčajné opatrenia voči rebelom, ale v zmätku hľadeli na rozbúrené more hnevu ľudí.

Roku 1917 sa Deň pracujúcich žien stal historicky pamätihodným. V tento deň zodvihli ruské ženy pochodeň proletárskej revolúcie a slávne zmenili svet. Začiatok februárovej revolúcie sa počíta od tohto dňa.

--------------

Naša výzva k boju

„Deň pracujúcich žien“ bol prvýkrát organizovaný pred desiatimi rokmi v kampani za politickú rovnosť žien a v boji za socializmus. Tento cieľ bol dosiahnutý ženami pracujúcej triedy v Rusku. V sovietskej republike nepotrebujú pracujúce ženy a roľníčky bojovať za výsady a za občianske práva. Už ich získali. Ruské pracovníčky a roľníčky sú rovnakými občanmi – v ich rukách je mocná zbraň spraviť boj za lepší život ľahší – právo voliť, podieľať sa na sovietoch a všetkých kolektívnych organizáciách.

No práva samotné nestačia. Musíme sa naučiť ako ich využívať. Volebné právo je zbraň, ktorú sa musíme naučiť ovládať pre náš vlastný prospech, a pre dobro republiky pracujúcich. Za dva roky Sovietskej moci sa život samotný nezmenil absolútne. Nachádzame sa len v procese boja za komunizmus a sme obklopení svetom, ktorý sme zdedili z temnej a represívnej minulosti. Putá rodiny, domácej práce, prostitúcie silno zaťažujú pracujúcu ženu. Pracujúce ženy a roľníčky sa môžu zbaviť tejto situácie, a dosiahnuť rovnosti v samotnom živote a nielen v zákone, iba vtedy, ak všetku svoju silu dajú do premeny Ruska na skutočne komunistickú spoločnosť.

A aby sme urýchlili jej príchod, musíme najprv dať do poriadku otrasenú ekonomiku Ruska. Musíme zvážiť vyriešenie dvoch bezprostredných úloh – vytvorenie dobre organizovanej a politicky uvedomelej pracovnej sily a opätovného vybudovania dopravy. Ak bude naša armáda práve dobre fungovať, budeme mať opäť parné stroje; železnice budú fungovať. To znamená, že pracujúci muži a ženy dostanú chlieb a palivové drevo, ktoré tak zúfalo potrebujú.

Navrátenie dopravy späť do normálu urýchli víťazstvo komunizmu. A s víťazstvom komunizmu príde úplná a fundamentálna rovnosť žien. To je dôvod, prečo odkazom „Dňa pracujúcich žien“ musí tohto roku byť: „Pracujúce ženy, roľníčky, matky, ženy a sestry, zamerajte svoje úsilie na pomoc pracujúcim a súdruhom v prekonaní chaosu na železniciach a vytvorení novej dopravy. Všetci v boji za chlieb a palivové drevo a suroviny.“

Minulý rok bol slogan Dňa pracujúcich žien: „Všetko pre víťazstvo Červeného frontu“. Teraz vyzývame pracujúce ženy na sústredenie ich sily na nový, nekrvavý front – front práce. Červená armáda porazila vonkajšieho nepriateľa, pretože bola organizovaná, disciplinovaná a pripravená na sebaobetovanie. S organizáciou, ťažkou prácou, sebadisciplínou a sebaobetovaním, prekoná republika pracujúcich vnútorného nepriateľa – zmätok v doprave a ekonomike, hlad, zimu a chorobu. „Všetci za víťazstvo na nekrvavom fronte práce! Všetci za toto víťazstvo!“

Nová úloha Dňa pracujúcich žien

Pokiaľ ide o občianske práva, Októbrová revolúcia dala ženám rovnosť s mužmi. Ženy ruského proletariátu, ktoré boli ani nie tak dávno najnešťastnejšími a utláčanými, sú teraz v Sovietskej republike schopné s hrdosťou súdruhov v iných krajinách ukázať cestu k politickej rovnosti prostredníctvom vytvorenia diktatúry proletariátu a sovietskej moci.

Situácia sa veľmi líši v tých kapitalistických krajinách, kde sú ženy stále prepracované a neplnoprávne. V týchto krajinách je hlas pracujúcich žien slabý a bez života. Je pravda, že v rôznych krajinách – v Nórsku, Austrálii, Fínsku a niektorých štátoch Severnej Ameriky – si ženy získali občianske práva dokonca ešte pred vojnou.

V Nemecku, po tom ako bol zvrhnutý cisár a vytvorená buržoázna republika, vedená „ľuďmi kompromisu“, sa tridsaťšesť žien dostalo do parlamentu – no ani jeden komunista!

V roku 1919 bola v Anglicku žena prvýkrát zvolená za poslankyňu. No kým bola? „Dámou“. To jest zemepánkou, aristokratkou.

Vo Francúzsku neskôr tiež došlo na otázku rozšírenia volebného práva na ženy.

No aký úžitok majú tieto práva pre pracujúce ženy v systéme buržoázneho parlamentu? Kým je moc v rukách kapitalistov a vlastníkov majetkov, žiadne politické práva nezachránia pracujúcu ženu od tradičnej pozície otroctva v domácnosti a spoločnosti. Čeliac nárastu boľševických myšlienok medzi proletariátom je francúzska buržoázia pripravená hodiť ďalší úplatok pracujúcej triede: sú pripravení dať ženám volebné právo.

Pán buržoázny – je neskoro!

Po skúsenosti ruskej Októbrovej revolúcie je jasné každej pracujúcej žene vo Francúzsku, v Anglicku a v iných krajinách, že len diktatúra pracujúcej triedy, len moc sovietov môže garantovať úplnú a absolútnu rovnosť, úplné víťazstvo komunizmu zvrhne stáročia staré okovy útlaku a nedostatku práv. Ak bolo predtým tvárou v tvár buržoáznym parlamentom úlohou „Medzinárodného dňa pracujúcich žien“ boj za volebné právo žien, pracujúca trieda má teraz novú úlohu: organizovať pracujúce ženy za boj o slogany Tretej internacionály. Namiesto podieľania sa na fungovaní buržoázneho parlamentu načúvajme výzve z Ruska –

„Pracujúce ženy všetkých krajín! Organizujte jednotný proletársky front v boji proti tým, ktorý drancujú svet! Dole s parlamentarizmom buržoázie! Vítame sovietsku moc! Preč s nerovnosťami, ktorými trpia muži a ženy! Budeme bojovať s pracujúcimi za víťazstvo svetového komunizmu!“

Táto výzva bola prvýkrát vypočutá v procese utvárania nového poriadku, v bojoch občianskej vojny, zaznie a zameria sa na srdcia pracujúcich žien druhých krajín. Pracujúca žena bude načúvať a veriť, že táto výzva je správna. Až donedávna si mysleli, že ak sa im podarí poslať zopár zástupcov do parlamentu, budú ich životy ľahšie a útlak kapitalizmu znesiteľnejší. Teraz vedia, že je to naopak.

Iba zvrhnutie kapitalizmu a vytvorenie sovietskej moci ich uchráni od utrpenia sveta, poníženia a nerovnosti, ktoré robia život pracujúcich žien v kapitalistických krajinách tak ťažký. „Deň pracujúcich žien“ sa zmení zo dňa boja za volebné právo na medzinárodný deň boja za plné a absolútne oslobodenie žien, čo znamená boj za víťazstvo sovietov a za komunizmus!

Preč so svetom súkromného vlastníctva a mocou kapitálu! Preč s nerovnosťou, nedostatkom práv a útlakom žien – dedičstvom buržoázneho sveta! Vpred k medzinárodnej jednote pracujúcich žien a mužov V boji za diktatúru proletariátu -proletariátu oboch pohlaví!


Moskva 1920


[ Zdroj: http://www.marxists.org/archive/kollonta/1920/womens-day.htm ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára