štvrtok, 7. marca 2013

Občiansky aktivizmus ako súčasť kapitalizmu

Človek, ktorý sa zaujíma o veci verejné a dianie okolo seba sa dnes dostáva do situácie, že by už nemohol robiť vo svojom voľnom čase nič iné, ako lajkovať stále nové udalosti a skupiny na facebooku, zúčastňovať sa demonštrácií, premietaní, happeningov, diskusií, podpisoval petície, lepil plagáty a nálepky, vymýšľal netradičné formy protestu a podobne.

Proti rasizmu, proti väzneniu Manninga, Assangea, Pussy riots, proti porušovaniu ľudských práv v Číne, Rusku, USA, Kube, proti rasizmu, proti pesticídom, proti ťažbe uránu, proti protipovodňovým opatreniam, alebo za ne, proti skládke odpadu, ťažbe dreva, lykožrútom, proti búraniu PKO, zastavaniu námestia, proti korupcii, rušeniu tratí, za slobodu zvierat, za prepustené robotníčky, za zdravé potraviny, vzduch, vodu, lekárov, sestričky, učiteľov, homosexuálov, mier...

A výsledok je taký, že situácia sa vo všetkých oblastiach v konečnom dôsledku zhoršuje (výnimky potvrdzujú pravidlo, alebo predznamenávajú nový úskok tých hore).

Ak to takýto človek naozaj myslí vážne a záleží mu na danej veci má dve možnosti.

Buď má za to, že stačí bojovať a výsledok sa snáď niekedy v budúcnosti dostaví. A stačí mu, že hoci je súčasťou systému, ktorý dané problémy vytvára, pri pohľade do zrkadla sa potľapkáva po pleci.

Alebo má za to, že veci je možné naozaj riešiť a bojuje s túžbou naozaj dospieť k výsledku. Taký človek sa musí zamerať na príčinu problému. Ak pôjde blokovať pochod neonacistov, mal by si uvedomiť, že bude stáť proti ľuďom, ktorí sú nahnevaní, len zle identifikovali príčinu svojej nespokojnosti podobne, ako tí, ktorí sa sústredia na to, aby „náckovia neprešli“ (hoci od toho ich menej nebude, ba možno naopak). Podobne je to pri iných akciách, ktoré míňajú skutočnú príčinu problémov.

V samotnej spoločnosti cítiť narastajúce antipatie k takzvaným ľudskoprávnym aktivistom, ktorí tu figurujú od nástupu kapitalizmu, čerpajú finančné prostriedky a mnohí ľudia majú skôr pocit, že situácia sa zhoršuje. To využívajú populisti od najnižších po tie najvyššie miesta.

Pri každej kauze sa teda treba pýtať „cui bono?“ (v koho prospech). A v konečnom dôsledku môžeme pri všetkých kauzách dôjsť k základnému problému, ktorým je triedne rozdelenie. Moc je v rukách vlastníkov kapitálu a všetky problémy, proti ktorým občania protestujú sú vytvárané a využívané práve nimi. Občania zakaždým ťahajú za kratší koniec. Najväčšie protesty v histórii boli proti vojne v Iraku a výsledok poznáme. Dnes vidíme, že obrovské protesty po celom svete sa strácajú v zabudnutí, záplave burzových správ, infotainmentu a mediálnej zábavy. Ani najvýraznejšie postavy politiky, ktoré sa postavili veľkému kapitálu nemajú z globálneho pohľadu naštrbenia jeho moci zásadný úspech. Čiastkové boje občanov sú teda zväčša len ich malou snahou obrániť svoj bezprostredný záujem a zriedkakedy dosahujú úspech. Kapitál ich naopak veľakrát využíva na zakrytie iných káuz a spravidla na odvrátenie pozornosti práve od triedneho rozdelenia a naopak delí ľudí medzi sebou a drží ich nejednotných.

Tvrdím, že všetky dnešné partikulárne boje v najrôznejších oblastiach našich životov sú v kapitalizme neriešiteľné. Musíme najskôr odstrániť triedne rozdelenie, ktoré bráni ich riešeniu. Dovtedy budeme Sizyfom, ktorý tlačí na kopec svoju guľu a veľký kapitál nám ju zakaždým zhodí dolu na inom mieste našej cesty na vrchol.

Preto sa v každom čiastkovom boji treba zamerať práve na identifikovanie záujmov kapitálu a záujmov ľudí. Organizovať sa, strhávať mu masku, vytvárať vlastné ihrisko a zasahovať ho, čo najúčinnejšie. A vyhýbať sa tomu, aby sme boli súčasťou jeho hry, či mu dokonca poslúžili.

Môžete podporiť na: vybrali.sme.sk

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára