utorok, 12. marca 2013

Prečo si voľnotrhoví fundamentalisti myslia, že 2013 bude najlepším rokom v histórii

SLAVOJ ŽIŽEK | guardian.co.uk
Tak ako kedysi komunisti, dnešní kapitalisti zvaľujú akúkoľvek chybu ich systému na „nedokonalú“ aplikáciu.

Vianočné vydanie The Spectator obsahovalo úvodník s titulkom „Prečo bol 2012 najlepším rokom v histórii“. Namietal proti náhľadu, že žijeme v „nebezbezpečnom, krutom svete, kde sú veci zlé a zhoršujú sa“. Tu je prvý odstavec: „Možno sa to nezdá, ale 2012 bol najlepším rokom v histórii sveta. Znie to ako extravagantné tvrdenie, ale je podložené dôkazmi. Nikdy nebolo tak málo hladu, chorôb, či viac prosperity. Západ ostáva v ekonomickej depresii, ale väčšina rozvojových krajín sa mení k lepšiemu a ľudia sa dvíhajú z chudoby najrýchlejším zaznamenaným tempom. Počet mŕtvych spôsobených vojnami, prírodnými katastrofami je taktiež milosrdne nízky. Žijeme v zlatom veku.“

Rovnaká idea bola systematicky rozvíjaná v niekoľkých bestselleroch, od Matt Ridleyho Rational Optimist po Steven Pinkerovo The Better Angels of Our Nature. Je tu ešte jedna verzia bližšie pri zemi, ktorú často počuť v médiách, obzvlášť v neeurópskych krajinách: kríza, aká kríza? Pozrite sa na takzvané štáty Bric – Brazíliu, Rusko, Indiu a Čínu, alebo Poľsko, Južnú Kóreu, Singapur, Peru, aj mnohé subsaharské africké štáty - všetky napredujú. Porazená je západná Európa a do určitej miery USA, takže sa nejedná o globálnu krízu, ale jednoducho o presun progresu mimo západ. Nie je jasným symbolom tohto presunu fakt, že v poslednej dobe sa veľa ľudí z Portugalska, krajiny v hlbokej kríze, vracia do Mozambiku a Angoly, exkolónií Portugalska, ale tentokrát ako ekonomickí prisťahovalci, nie kolonizátori?

Aj s ohľadom na ľudské práva: nie je situácia v Číne a Rusku dnes lepšia ako pred 50 rokmi? Opisujúc prebiehajúcu krízu ako globálny fenomén, pokračuje článok, je typickým eurocentristický pohľadom pochádzajúcim od ľavičiarov, ktorí sa zvyčajne hrdia ich antieurocentrizmom. Naša „globálna kríza“ je v skutočnosti len lokálnym výkyvom vo veľkom príbehu celkového progresu.

Ale nemali by sme sa tešiť. Otázka, ktorá by mala byť položená je: ak je Európa jediná v prehlbujúcom sa úpadku, čo nahrádza jej hegemóniu? Odpoveďou je: „kapitalizmus s ázijskými hodnotami“ – ktorý, samozrejme, nemá nič s ázijcami a všetko s jasným a prítomným trendom súčasného kapitalizmu obmedzovať, či dokonca odstraňovať demokraciu.

Táto tendencia nijako neodporuje tak oslavovanému napredovaniu humanity - je jeho neoddeliteľnou súčasťou. Všetci radikálni myslitelia, od Marxa po inteligentných konzervatívcov, boli posadnutí otázkou: aká je cena progresu? Marx bol fascinovaný kapitalizmom, nevídanou produktivitou, ktorú rozpútal; ale trval na tom, že tento úspech plodí rozpor. Mali by sme to isté spraviť dnes: mať na zreteli temnú stránku globálneho kapitalizmu, ktorý podnecuje vzbury.

Ľudia sa nebúria, keď sú veci skutočne zlé, ale keď sú ich očakávania nenaplnené. Francúzska revolúcia prišla len vtedy, keď kráľ a šľachta strácali moc, antikomunistická revolta v 1956 v Maďarsku vypukla po tom, ako bol Imre Nagy už dva roky premiérom, po (relatívne) slobodnej debate medzi intelektuálmi; ľudia sa búrili v Egypte v 2011 preto, lebo tam bol istý ekonomický progres za Mubaraka, ktorý pozdvihol vrstvu vzdelaných mladých ľudí, ktorí sa podieľajú na univerzálnej digitálnej kultúre. A to je to, prečo právom panikária čínskí komunisti: lebo, v priemere, ľudia si dnes žijú lepšie ako pred 40 rokmi – a sociálny antagonizmus (medzi novozbohatlíkmi a ostatnými) exploduje a očakávania sú oveľa vyššie.

Aby nám neušla táto spojitosť medzi progresom a nestabilitou, musíme sa zamerať na to, že čo na prvý pohľad vyzerá nedokonalou realizáciou sociálneho projektu, signalizuje jeho neoddeliteľné obmedzenie. Je taká historka (neoverená) o ľavicovo-keynesiánskom ekonómovi Johnovi Galbraithovi: pred výletom do ZSSR na konci 50-tych rokov napísal svojmu antikomunistickému priateľovi Sidney Hookovi: „Nerob si starosti, nebudem zvedený Sovietmi a nevrátim sa prehlasujúc, že majú socializmus!“ Hook mu pohotovo odpovedal: „Ale to je to, čo ma trápi – že sa vrátiš tvrdiac, že ZSSR nie je socializmus!“ Čoho sa Hook bál, bola naivná obrana čistoty konceptu: ak sa veci vyvíjajú zle pri budovaní spoločnosti, neznehodnocuje to samotnú ideu, znamená to len, že sme ju nezrealizovali správne. Neobjavujeme takú istú naivitu u dnešných trhových fundamentalistov?

Keď počas nedávnej televíznej debaty vo Francúzsku, francúzsky filozof a ekonóm Guy Sorman tvrdil, že demokracia a kapitalizmus idú nevyhnutne ruka v ruke, nemohol som si odpustiť zrejmú otázku: „Ale ako je to s Čínou?“ On odsekol: „V Číne nie je kapitalizmus!“ Pre fanatického prokapitalistu Sormana, ak je krajina nedemokratická, nie je skutočne kapitalistická, presne tak, ako pre demokratického komunistu bol stalinizmus len neautentickou formou komunizmu.

Takto dnešní obhajcovia trhu, v neslýchanom ideologickom zajatí, vysvetľujú krízu z roku 2008: nebolo to zlyhanie voľného trhu, ktoré ju spôsobilo, ale nadmerná regulácia; fakt, že naša trhová ekonomika nebola pravdivá, ale naopak bola v pazúroch sociálneho štátu. Ak odmietneme zlyhania trhového kapitalizmu ako náhodné prešľapy, skončíme v naivnom „progresivizme“, ktorý vidí riešenie vo viac „autentickom“ a čistom uplatnení pojmu, pokúšajúc sa tak zahasiť oheň prilievaním oleja.

zdroj: http://www.guardian.co.uk/commentisfree/2013/feb/17/free-market-fundamentalists-think-2013-best

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára