piatok, 1. marca 2013

Talianske voľby: Politický míľnik

Peter Schwarz | WSWS

Parlamentné voľby uplynulého víkendu v Taliansku sú deliacou udalosťou politického vývoja v Európe.

Kľúčový muž európskej finančnej elity, Mario Monti, utrpel ponižujúcu porážku a nebol schopný sformovať funkčnú vládu so svojim spojencom Pier Luigi Bersanim z Demokratickej strany. Je to zásadný úder úsporným politikám Európskej únie a nemeckej vlády. Komentáre predpovedajú nový výbuch eurokrízy.

Problémom pre vládnucu triedu nie je ani tak Beppe Grillo a Silvio Berlusconi, ktorí sú teraz v pozícii blokovať akékoľvek rozhodnutie vlády v senáte. Hoci trochu nepredvídateľní, sú obaja buržoázni politici, ktorí obraňujú kapitalizmus a sú pripravení podporiť brutálne úsporné opatrenia. Problémom je nesúhlas Talianov, ktorí rozhodne odmietli politiku, ktorá im prináša len chudobu a nezamestnanosť, kým sa finančná elita obohacuje nehanebným spôsobom.

Taliansko nie je jedinou krajinou, kde sa dvíha takýto odpor. Po celej Európe pracujúci prejavujú rastúcu bojovnosť v snahe brániť sa proti sociálnej kontrarevolúcii zameranej na odstránenie sociálnych výdobitkov posledných 70tich rokov. V Bulharsku demonštranti proti premršteným cenám elektriny zvrhli vládu. V Grécku a Španielsku štrajky a protesty proti úsporným opatreniam Európskej únie naberajú čoraz radikálnejšie formy.

Za posledných päťnásť rokov sa európske finančné elity prevažne spoliehali na služby sociálne-demokratickej strany, odborov a ich pseudoľavicových obhajcov znižujúcich životný štandard pracujúcich a uspokojujúcich hlad finančných trhov.

Tony Blair v Británii, Gerhard Schröder v Nemecku a Lionel Jospin vo Francúzsku prijali úsporné opatrenia na začiatku tohto obdobia. Po kríze v 2008 José Zapatero v Španielsku, José Socrates v Portugalsku a George Papandreou v Grécku pokračovali a predĺžili tieto politiky. Uskutočnili útoky proti pracujúcim, dôchodcom a nezamestnaným, ktoré boli v Európe bezprecedentné od 30-tych rokov 20-teho storočia.

Odbory spolupracovali v týchto útokoch potláčaním ľudového odporu a odvádzaním nesúhlasu prostriedkami bezzubých protestov. Pseudo-ľavicové skupiny kritizovali úsporné opatrenia slovami, kým v skutočnosti podporovali sociálnych demokratov a - v prípade Rifondazione Comunista v Taliansku a Ľavicovej strany v niekoľkých nemeckých krajoch – účasťou v ich vládach.

Sociálno-demokratickí lídri zodpovední za sociálne útoky boli odstavovaní kvôli nepopularite ich politík. Odovzdali moc konzervatívnym vládam, ktoré pokračovali v sociálnej kontrarevolúcii. Keď neskôr čelili rastúcej opozícii, sociálna demokracia sa vrátila k moci pokračujúc v tých istých pravicových politikách.

To bol aj scenár k voľbám v Taliansku minulý víkend, ktorý sa však nepodarilo naplniť.

Monti vládol trinásť mesiacov bez akejkoľvek demokratickej legitimity. Dosadený k moci bez odobrenia voľbami odštartoval bezprecedentné sociálne útoky. Vyhlásil predčasné voľby, keď prieskumy predpovedali jasnú väčšinu pre jeho vlastný a sociálno-demokratický tábor vedený Bersanim. Dúfal v dosiahnutie stabilnej parlamentnej väčšiny pre jeho úsporné opatrenia.

Avšak, čím boli voľby bližšie, tým rýchlejšie sa väčšina rozplývala. Katastrofické dôsledky Montiho politiky sa stávali jasnejšími zo dňa na deň. Talianske hospodárstvo je v hlbokej recesii. Stalo sa prakticky nemožné pre mladého človeka nájsť si prácu. Dôchodcovia sa prepadávajú do úplnej chudoby. Nízkopríjmové rodiny sú zaťažované vysokými daňami.

Bankrot oficiálnej „ľavice“ umožnil pravicovému demagógovi ako je Berlusconi a bezohľadnému pseudo-populistovi ako je Grillo profitovať z nesúhlasu s proti-pracujúcej vrstve namierenými úspornými opatreniami, ktoré boli podporované a identifikované so sociálnymi demokratmi. Ale Berlusconi a Grillo nemajú odpoveď na sociálnu krízu. Je len málo pochýb o tom, že Berlusconi je niečim iným ako pravičiarom a čas čoskoro rozptýli ilúzie, ktoré existujú v súvislosti s Grillom.

Triedny boj bude naberať militantnejšiu a otvorenejšiu podobu. Európsky politici odpovedali verejne prehlasujúc, že nebudú akceptovať vôľu voličov vyjadrenú vo voľbe proti politikám EÚ. Najjasnejšie stanovisko v tejto veci prišlo od predsedu Európskej komisie José Manuel Barrosa.

Komentujúc talianske voľby povedal: „Bolo by dnes chybou pristúpiť k populizmu. Musíme sa teraz spýtať otázku: Mali by sme určovať našu ekonomickú politiku na základe krátkodobých volebných rozhodnutí, alebo podľa toho, čo je potrebné na dovedenie Európy k udržateľnému rastu? Pre mňa je odpoveď jasná. Mali by sme... nepodľahnúť bezprostredným rozhodnutiam o politických stranách.“

Inými slovami, ľudia môžu voliť akokoľvek chcú, ale nebude to mať žiaden dopad na politiku štátu. Budeme sa držať sociálnej kontrarevolúcie. Podobné vyjadrenia prišli aj od iných politikov a komentátorov.

Európske vládnuce kruhy budú reagovať na Montiho volebnú katastrofu stále viac sa prikláňajúc k autoritatívnym metódam vládnutia a násilným potláčaním odporu voči ich reakčným politikám.

Pracujúci a mladí ľudia sa musia pripraviť poučiť sa z bankrotu sociálnych demokratov, odborov a ich pseudo-ľavicových obhajcov a organizovať sa nezávisle. Pseudo-ľavicové skupiny ako Rifondazione Comunista v Taliansku, Nová anti-kapitalistická strana vo Francúzsku, Socialistická robotnícka strana v Británii, SYRIZA v Grécku a Medzinárodná socialistická organizácia v USA reprezentujú zámožné vrstvy strednej triedy, ktorej príjem a sociálny status sú úzko prepojené s kapitalistickým štátom. Čím bude odpor pracujúcej triedy militantnejšií, tým sa budú posúvať viac vpravo.

Najurgentnejšou úlohou dnes je vybudovať nové revolučné vedenie pracujúcej triedy na prípravu k prichádzajúcim bojom.

Sociálne a demokratické práva môžu byť ochránené iba reorganizáciou spoločnosti na socialistických základoch. Hlavné korporácie a banky musia byť vyvlastnené a dané pod demokratickú kontrolu. Produkcia musí byť organizovaná podľa potrieb spoločnosti a nie chamtivosti po zisku. V srdci tejto perspektívy je nastolenie vlády pracujúcich a Spojených socialistických krajín Európy.

Peter Schwarz

zdroj: http://www.wsws.org/en/articles/2013/02/28/pers-f28.html

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára