piatok, 19. apríla 2013

Gitmo ma zabíja

SAMIR NAJI al HASAN MOQBEL | nytimes.com
Jeden muž tu váži len 35 kíl. Iný 45. Posledná vec, ktorú som vedel bola, že vážim 60 kíl, ale to bolo pred mesiacom.

Držím protestnú hladovku od 10. februára a schudol som 14 kíl. Nebudem jesť kým mi nevrátia dôstojnosť.

Som zadržaný na Guantanáme 11 rokov a tri mesiace. Nikdy ma neobvinili zo žiadneho zločinu. Nikdy som nebol súdený.

Mohol som byť doma pred rokmi – nikto si v skutočnosti nemyslí, že som hrozbou – no stále som tu. Pred rokmi armáda prehlásila, že som „ochrankár“ Usamu bin Ládina, ale bol to nezmysel, ako niečo z amerických filmov, ktoré som zvykol pozerať. Už tomu hádam ani sami neveria. Ale taktiež to nevyzerá, že by ich trápilo ako dlho tu sedím.

Keď som bol doma v Jemene v roku 2000, kamarát z detstva mi povedal, že v Afganistane by som si zarobil viac ako 50 dolárov na mesiac, ktoré som zarábal v továrni a podporoval tak moju rodinu. Nikdy som veľmi necestoval a o Afganistane som nevedel nič, no dal som tomu šancu.

Spravil som chybu, že som mu dôveroval. Nebola tam žiadna práca. Chcel som odísť, ale nemal som peniaze na let domov. Po americkej invázii v 2001 som utiekol do Pakistanu ako všetci ostatní. Pakistanci ma zatkli, keď som ich žiadal o stretnutie s niekým z jemenskej ambasády. Potom ma poslali do Kandaháru a naložili na prvé lietadlo do Gitma (väznica na Guantanáme).

Minulý mesiac, 15. marca, som ležal chorý vo väzenskej nemocnici a odmietol som jesť. Tím z E. R. F. (Extreme Reaction Force - zložka extrémnych opatrení), jednotka ôsmich vojenských policajtov – ťažkoodencov vtrhla dnu. Pripútali mi ruky a nohy k posteli. Nasilu mi do ruky zaviedli infúziu. Takto som strávli 26 hodín, priviazaný k posteli. Počas tejto doby mi nedovolili ísť na záchod. Zaviedli mi katéter, čo bolo bolestivé, ponižujúce a zbytočné. Nedovolili mi ani modliť sa.

Nikdy nezabudnem na moment, keď mi prvý krát vsunuli kŕmiacu trubicu cez nosnú dierku. Nedokážem popísať aké bolestivé je byť takto donútený prijímať potravu. Keďže bola vrazená dovnútra, mal som pocit na zvracanie. Chcel som zvracať, no nemohol som. Cítil som bolesť v hrudníku, hrdle a žalúdku. Nikdy pred tým som takú bolesť nezažil. Nikomu by som takýto trest neželal.

Stále ma nasilu kŕmia. Dva razy za deň ma pripútajú k stoličke v mojej cele. Moje ruky, nohy a hlava sú pripútané. Nikdy neviem, kedy prídu. Niekedy prídu cez noc, neskoro o 11-tej večer, keď spím.

Hladovku už držíme toľkí, že nemajú dostatok lekárskeho personálu, ktorý by vykonával násilné kŕmenie; nič sa nedeje v pravidelných intervaloch. Kŕmia ľudí v jednom kuse, len aby stíhali.

Počas jedného kŕmenia mi sestrička zasunula hadičku asi 45 centimetrov do žalúdka, spôsobiac mi bolesť väčšiu ako obvykle, lebo robila veci v zhone. Zavolal som tlmočníka, aby som sa spýtal, či procedúra prebehla v poriadku.

Bolo to tak bolestivé, že som ich prosil, aby ma prestali kŕmiť. Sestra odmietla prestať. Keď ma dokŕmili, trochu „jedla“ vystreklo na moje oblečenie. Požiadal som ich, aby mi ho vymenili, ale dozorca mi odoprel tento kúsok mojej dôstojnosti.

Keď ma prídu nútiť sadnúť si na stoličku a ja odmietnem, zavolajú jednotku E. R. F.. Takže mám na výber. Buď môžem využiť moje právo protestovať proti môjmu spútaniu a byť zbitý, alebo sa môžem podvoliť bolestivému kŕmeniu nasilu.

Jediným dôvodom, prečo som stále tu je, že prezident Obama odmieta poslať akéhokoľvek zadržaného späť do Jemenu. To nedáva zmysel. Som ľudská bytosť, nie pas a zaslúžim si, aby sa so mnou aj tak zaobchádzalo.

Nechcem tu zomrieť, ale kým prezident Obama a jemenský prezident niečo urobia, je tu pre mňa toto riziko každý deň.

Kde je moja vláda? Podvolím sa akýmkoľvek „bezpečnostným opatreniam“, ktoré chcú, aby som mohol ísť domov, aj keď nie sú vôbec potrebné.

Budem súhlasiť s čímkoľvek, čo s tým súvisí, aby som bol slobodný. Mám dnes 35 rokov. Všetko, čo chcem, je vidieť znova moju rodinu a založiť si vlastnú.

Situácia je zúfalá. Všetci títo zadržaní tu veľmi trpia. Prinajmenšom 40 ľudí tu drží protestnú hladovku. Ľudia strácajú od vyčerpania vedomie deň, čo deň. Zvracal som krv.

A na obzore nevidno žiaden koniec nášmu uväzneniu. Odopierať si stravu a riskovať tak smrť každým dňom je voľba, ktorú sme urobili.

Len dúfam, že kvôli bolesti, ktorú trpíme sa oči sveta opäť obrátia ku Guantanámu pred tým, ako bude neskoro.

Samir Naji al Hasan Moqbel, väzeň z Guantanáma od roku 2002 vyrozprával tento príbeh prostredníctvom arabského tlmočníka svojim právnikom právnej charity Reprive v odtajnenom telefonáte.

zdroj: http://www.nytimes.com/2013/04/15/opinion/hunger-striking-at-guantanamo-bay.html?_r=5&

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára