utorok, 23. apríla 2013

Lacnejší vyhráva?

RICHARD FILČÁK | Kritická ekonómia
Maria Damanaki je členkou Európskej komisie. V nedávnom rozhovore pre jedno aténske rádio jej zámery zhrnula takto: „Počas uplynulého roka a pol či dvoch bola stratégia Európskej komisie redukovať cenu práce vo všetkých európskych krajinách tak, aby sa zvýšila konkurencieschopnosť európskych firiem voči ich rivalom z východnej Európy a Ázie.“

Damanakiovej rodná krajina Grécko je dnes pokusným laboratóriom. Skúma sa, koľko toho ľudia znesú, kým nastane kolaps. Prípadne vznikne nejaká viac alebo menej otvorená forma diktatúry. Len v minulom roku tam znížili minimálnu mzdu o štvrtinu. Pre mladých nezamestnaných na 510 eur. V našej optike to nie je tak málo. V realite miestnych cien to nestačí ani na bežné náklady, a to ešte uvažujú o znížení sumy na 250 eur. Dramatické znižovanie miezd však nevytvára prácu. Nie je to tak dávno, čo do Grécka vyrážali Slováci za sezónnymi zárobkami. Tohto roku už asi ťažko.

Priznanie, že Európska únia má nízkymi mzdami konkurovať Ázii, by bolo ešte pred pár desaťročiami šokujúce. Dnes sa to berie ako normálna vec. Nové členské štáty únie sú v tomto smere konkurenčné už dnes. Minimálna mzda je v Poľsku 383 eur, na Slovensku 337,70 a v Maďarsku 295,63 eura. Ďalej na východ tu už len klesá. V Rumunsku je to len 161,91 a v tomto prehľade “najkonkurenci­eschopnejšom” Bulharsku závratných 138,05 eura.

Podľa odhadov a v závislosti od ekonomickej situácie rôznych provincií je v Číne oficiálna minimálna mzda niekde medzi 70 až 200 eurami na mesiac. Čína podobne ako my trpí veľkými regionálnymi rozdielmi, ale jej rozvinuté provincie s priemyselnou výrobou sú dnes pomaly drahšie ako periférne krajiny únie. Nevidno však, že by to štartovalo ekonomický boom v Rumunsku alebo v Litve. Mzdy sú totiž len jedna zložka oveľa komplikovanejšieho príbehu. Centrum výskumu, výroby a spotreby sa nezadržateľne presúva niekam inam a nám vyvstáva pred očami otázka ako ďalej.

Kníhkupectvá a akademické databázy článkov sa hemžia knihami a analýzami, ako vytvoriť všeobecnú prosperitu bez rastu. Píše sa o nových ekonomikách založených na predefinovaných kvalitách života, dematerializácii, na ekonomike služieb a voľného času či na zelených pracovných miestach.

Reálna politika, ako nám ju prezentuje Maria Damanaki, ale smeruje k sociálnemu vylúčeniu čoraz širších segmentov spoločnosti. Nikto nám totiž nevysvetlil, ako môžu klesať príjmy v spoločnosti, kde stúpajú náklady na základné prežitie. Nikto neopísal, ako môže fungovaťekonomika služieb v systéme, kde si služby ľudia nemôžu dovoliť. Túto zimu stačilo na odštartovanie nepokojov a zvrhnutie vlády v Bulharsku len to, aby ľuďom prišli účty za elektrinu.

Nízke mzdy si totiž vyžadujú aj iný spôsob života. Nie je možné mať platy ako v rozvojových krajinách pri našich cenách energií, nájmu, dopravy alebo potravín. Ak teda nepôjdeme bývať do pavlačových domov, kde budú žiť vedľa seba tri generácie ako za starých dobrých čias Františka Jozefa. Práca vtedy stačila tak akurát na nejaké to jedlo a uhlie. Keď sičlovek šetril, mohol si občas kúpiť topánky.

Článok vyšiel v denníku Pravda.

Prevzaté so súhlasom autora.


[ Zdroj: http://blog.jetotak.sk/kriticka-ekonomia/2013/04/10/lacnejsi-vyhrava/ ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára