sobota, 20. apríla 2013

Nekúpte to, keď je to také lacné

RICHARD FILČÁK | Kritická ekonómia

Do roku 2015 plánuje Grécko predať štátny majetok za približne 50 miliárd eur, Taliansko až za 571 miliárd. Začal sa veľký výpredaj. Na pulte sú anglickí záchranári a zdravotné služby. Zastavte sa v Madride a Barcelone. Budú vodárne. Portugalci ponúkajú energetiku a poštu.


Taliani majú na predaj historické paláce v Ríme a Benátkach, ale aj medzi zákazníkmi tradične obľúbenú verejnú dopravu. Chceli prihodiť aj vodárne, ale to im stopli masové demonštrácie. Írsko je krajina inovácií, a tak ponúka národný rezervný penzijný fond. Grécko zháňa kupcov na prístavy a štyri desiatky ostrovov, ale to je iba začiatok. Bude toho veľa viac.

Slovensko už má v tomto bohaté skúsenosti a nepotrebovalo na to ani krízu. Predalo všetko, čo sa dalo. Dokonca darovalo privátnym firmám časť dôchodkového systému. Na ďalšie kolo už toho veľa neostalo, no ešte stále máme nejaké tie vodárne, lesy a železnicu.

Pravicoví ekonómovia nadobudli nezmyselný zvyk prirovnávať fungovanie štátu k domácnosti. Ak by sme takúto optiku použili na ich recepty, tak to, čo dnes vidíme, sa dá prirovnať k prístupu rodiny, ktorá predáva rodinné striebro a pozemok pod svojím domom, aby mohla zaplátať strechu. Tú jej nad hlavou rozoberajú tí istí ľudia, ktorí od nej vymáhajú peniaze za jej opravu. Hlavný argument pre privatizáciu sa tradične zakladal na výkonnosti ekonomiky. Privátny vlastník mal priniesť ziskovosť. Čo ale s tým, keď dnes vlády predávajú svoje najlepšie fungujúce podniky, ktoré majú perspektívu dlhodobých ziskov?

Štát, ktorý stráca kontrolu nad strategickým odvetvím energetiky, si kladie na cestu do budúcnosti míny. Ak sa navyše zbavuje verejných služieb, koleduje si o sociálne problémy. Zisk sa dnes nevytvára lepšou prevádzkou. V nej môžu mnohé štátom kontrolované firmy pokojne súťažiťs privátnymi. Lepšia efektivita sa dosahuje znižovaním nákladov. V privátnych zdravotných poisťovniach sú nákladom pacienti, vo vodárňach potrubia a v prípade železníc regionálne trate. U všetkých spoločne potom zamestnanci.

Z logiky zisku je nemožné mať kvalitné verejné služby, ak ich operuje privátny subjekt. Iba ak by bol tvrdo kontrolovaný a regulovaný. V tom prípade však začína privatizácia strácať zmysel pre investorov.

Čo s víziami, keď treba plniť kasy? Prípadne vracať požičané? Ekonóm Germa Bell vo svojom výskume pôvodu slova privatizácia dospel k záveru, že ho prvý raz začali používať v nacistickom Nemecku. Označoval sa tak proces, ktorým sa nacisti odvďačovali biznismenom za ich pomoc pri Hitlerovom nástupe k moci tým, že na súkromné firmy postupne prevádzali viaceré monopoly kontrolované štátom.

Samotný proces je, samozrejme, oveľa starší a v rozličných etapách histórie dochádzalo k tomu, že verejný majetok prechádzal do súkromných rúk. Nikdy ho však nebolo toľko, ako keď sa začali predávať výsledky niekoľkých desaťročí povojnovej výstavby.

Dnešný výpredaj nepripomína žiadnu racionálnu úvahu, ale skôr bezhlavé napĺňanie truhiel na feudálnom dvore, kde sa predáva všetko, čo má cenu, aby sa mohlo na záhrade ešte chvíľu tancovať. Po nás potopa.

Článok vyšiel v denníku Pravda.

Prevzaté so súhlasom autora.


[Zdroj: http://blog.jetotak.sk/kriticka-ekonomia/2013/04/06/nekupte-to-ked-je-to-take-lacne/]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára