piatok, 19. apríla 2013

O nevyležanom zápale antikomunizmu a nulových stratách kapitalizmu

AD: Marián Hatala: Pochopiteľná príťažlivosť utópií. Mladí komunisti chcú na Slovensku múzeum zločinov kapitalizmu. Vzdelávací systém ešte čaká veľa práce. (SME, 17.4.2013)


O triede sa na Západe hovorí bežne, pretože popri pohlaví a rase tvorí jednu z kategórii, ktorou dokážeme opísať nerovnosť medzi ľuďmi. Triedny postoj, či uznanie triedneho boja neznamená nenávidieť druhú triedu, ale pochopenie, že tu vždy ostane malá skupina supermajetných brániaca prekonať terajší nespravodlivý stav.

Pri obrovskej jestvujúcej nespravodlivosti, kde jeden ľahko získal, kým druhý žije z milodarov, je možné, že tento stav neprávosti nadobudne aj emocionálnu podobu - znechutenia, plaču, zúfalstva, tak prečo nie aj nenávisti? Významom triedneho boja však nemá byť nenávisť, ale spravodlivosť. Rovnako ako Che dal nepriateľovi na výber, či sa k nemu pridá alebo nie. Socializmus rešpektuje cieľ spravodlivejšej, demokratickejšej spoločnosti pre všetkých, teda nie tej dnešnej pokrivenej oligarchickej, mocnárskej či finančnej..

Ak pán Hatala neberie ostatných ľudí v akomkoľvek zmysle za menejcenných, mal by si predstaviť, že rovnako ako on, Peter Kalmus, Dušan Targeľ a iní frustrovaní antikomunisti, ktorí majú neblahú skúsenosť s minulým systémom, môžu svoje názory a zážitky zo života publikovať aj iní. Mal  by si predstaviť, že tie státisíce neintelektuálov do novín reálne napíšu, ako sa ich situácia oproti minulosti sústavne zhoršuje. Predstaviť si, že mnohí intelektuáli už reflektujú tento systém taký, aký je v samotnej jeho podstate a nie tak, ako by (niekto) chcel, aby vyzeral. Predstaviť si, že by sa to stalo celosvetovo. Predstaviť si, že by sa zohľadnili celé dejiny systému a otvorene sa vyjavil jeho daný, neodškriepiteľný charakter.

Popritom všetkom dnes povedať, že zločiny kapitalizmu nie sú dôležité, alebo že je to výmysel je (s)prostý brutálny cynizmus, urážajúci všetky jeho nešťastné obete a nezáujem o osudy ďalších. K nim totiž nedošlo vôbec náhodou, ale chladným nasledovaním logiky zisku, ktorá je motorom kapitalizmu, teda tým, na čom stojí a bez čoho by to nebol kapitalizmus ale niečo iné. Preto by si práve pán Hatala mal pozrieť videá zo zhromaždenia pre vytvorenie múzea kapitalizmu celé a porozmýšľať nad príhovormi zúčastnených.

Slová o tom, že ten, kto sa snaží poukázať na zločiny kapitalizmu, na jeho smrtiacu a bezohľadnú logiku, má byť doškolený, svedčia akurát o obmedzenosti a trpkej skúsenosti ich autora, ktorá mu zakrýva oči pred pravdou.

Utópiou totiž nie je chcieť udržateľnejší, ľudskejší a spravodlivejší systém, to je číri zdravý úsudok, či, ak sme ešte väčší realisti, snahou zachrániť drahocenné životy - svoj, druhých, ba dokonca ľudstva (sic!).

To vďaka utópii kapitalistickej ideológie a jej prísľube, že raz, už čoskoro, bude lepšie, žijeme stále rovnako, lebo inak by nebolo možné udržiavať tento zvrátený systém tak dlho.

K tomuto poznaniu sa je ale ťažko dopracovať v priemernom slovenskom malomeštiackom denníku.

5 komentárov:

  1. Keby snaha zriadiť múzeum zločinov kapitalizmu, nebola okatou a trápnou odpoveďou hŕstky frustrátov na zriadenie múzea zločinou komunizmu, bola by vaša jedovatá odpoveď aspoň tolerovateľná. Ale toto je čistý hnus.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. keby vasa odpoved nebola len okata a trapna odpoved osameleho frustrata, tak by sme mozno aj mali o com debatovat

      Odstrániť
    2. Zvláštny záver:

      keby B nenasledovalo po A
      a písali by ste len o A, dalo by sa to tolerovať.
      Ale písať o B je čistý hnus.

      Odstrániť
  2. Ved si to muzeum kludne zriadte! To je typicky pristup mladych laviciarov, miesto toho aby zdvihli prdel a spravili to, tak "demonstruju" aby to spravil dakto iny :)

    OdpovedaťOdstrániť