streda, 10. apríla 2013

Thatcherovej dedičstvo

JULIE HYLAND, CHRIS MARSDEN | Wsws.org

Margaret Thatcherová, kamarátka čílskeho fašistického diktátora generála Augusta Pinocheta a podporovateľka systému apartheidu rasovej diskriminácie v Južnej Afrike, zomrela vo veku 87 rokov na mŕtvicu.

Ani mediálne vynášanie Thatcherovej do neba ako veľkej štátničky, ani vyhlásenie dňa národného smútku kompletne s vojenskými poctami, nedokážu zahaliť fakt, že zomrela pravdepodobne ako najnenávidenejšia osoba britskej politiky.

Väčšina pracujúcich uvíta ohlásenie jej úmrtia s chladnou ľahostajnosťou, pohŕdaním a, v niektorých prípadoch, oslavou. Do niekoľkých hodín od jej smrti prebiehali vo viacerých mestách improvizované pouličné oslavy.

Opakovane sa Thatcherová porovnávala s Winstonom Churchillom. Tieto porovnania sú mimo. Pravicový obhájca britského imperializmu Churchill, ktorého jasný politický status by nepopreli ani jeho oponenti. V čase akútnej krízy sa bol schopný dovolávať histórie a apelovať na spoločenské vrstvy ďaleko za svojou volebnou základňou vo vládnucej triede. V protiklade k tomu niet jedinej inteligentnej poznámky, ktorú by bolo možné citovať od Thatcherovej, až na hlúpe šteky šité na mieru naklonenej tlači ako „Dáma sa nemá čo otáčať“.

Margaret Hilda Roberts stelesňovala všetko úzkoprsé a ignorantské na anglickej strednej triede. Zaujímala sa výhradne o osobný prospech a obohatenie a za mnoho zo svojho úspechu jej zabezpečil jej bohatý manžel. Jej politické schopnosti sami o sebe spočívali z ohavnej ľstivosti a bezohľadnosti sociálneho kariérizmu.

Omnoho viac zaujímavejším ako jej osobný životopis sú historické okolnosti, ktoré sa takejto relatívnej nule a politickému sociopatovi –stelesnené v jej vyhlásení, „Neexistuje niečo také ako spoločnosť“- umožnili pozdvihnúť na takú dôležitú pozíciu.

Thatcherovej výstup do vedenia Konzervatívnej strany v roku 1975 vyjadril pravicový posun v britskej a medzinárodnej politike, ktorý sa vyvinul s úpadkom vlny prudko narastajúcich triednych bojov, ktoré strašili Európu medzi rokmi 1968 a 1975. Bola zvolená ako plavidlo tých najskorumpovanejších a najreakcionárskejších elementov v britskej vládnucej triede – tými najzatrpklejšími z prehry jej predchodcu Edwarda Heatha od štrajku baníkov v 1974.

Thatcherová je nezmazateľne spájaná s prezidentovaním Ronalda Reagana – so svojím zastávaním monetarizmu Miltona Friedmana dopĺňala cieľ „Reaganomiky“ v Spojených štátoch. So zameraním sa na odstránenie všetkých prekážok pri súkromnej akumulácii bohatstva bolo jej premiérovanie zastávané pod heslom „zatlačenia“ posunu socializmu. Tým sa myslelo zvrátenie všetkých sociálnych prínosov, ktoré pracujúca trieda získala v povojnovom období.

Jej politický apel sa ako taký zameriaval priamo na sféru vyššej strednej triedy, ktorej bol sľúbený program rýchleho zbohatnutia financovaný daňovými škrtmi, predajom verejného majetku za znížené ceny a rýchlym rastom založeným na špekuláciách. Deštrukciu priemyslu a dereguláciu mesta Londýn sprevádzalo skrotenie odborov, útok na sociálny štát a agresívne presadzovanie záujmov Britského imperializmu. Výsledkom bola hromadná nezamestnanosť a násilný triedny konflikt.

Medzi zločinmi Thatcherovej, ktoré sú teraz z historických záznamov zamazávané médiami, bola aj jej kľúčová rola pri smrti hladom poslanca strany Sinn Fein Bobbyho Sandsa a ďalších deviatich väzňov Britského štátu v Severnom Írsku v 1981. O rok neskôr začala kvôli volebnej výhode vojnu voči Argentíne o Malvíny/Falklandské ostrovy, počas ktorej bol zámerne potopený ľahký krížnik ARA General Belgrano mimo zóny svojvoľne zavedenej Anglickom, za cenu 323 životov. Thatcherovej Juhoatlantické dobrodružstvo viedlo k 900 mŕtvym a navždy vydesilo životy mnohých.

Zobrazovaná ako „Železná lady“, Thatcherovej veľkou výhodou, ktorá sa týkala všetkých jej chvastavých víťazstiev, bolo, že sa konfrontovala iba s protivníkmi, ktorí boli odsúdení na prehru.

To určite bol prípad argentínskej junty. A najdôležitejšie zo všetkého bolo, že jej útok na pracujúcu triedu sa tešil aj aktívnej podpore labouristickej a odborárskej byrokracie. Volebne sa spoliehala na vytvorenie Sociálno-demokratickej strany z časti Labouristickej strany, ktorá chcela ostať pri moci, no nadto všetko závisela na systematickej demobilizácii masovej opozície Labouristov s Kongresom odborárov [TUC] k jej vláde.

To všetko dosiahlo svoj vrchol v izolácii a zrade dlhoročného štrajku baníkov v rokoch 1984-85, počas ktorého bolo zranených 20 000 baníkov, zatknutých 13 000, 200 uväznených, spolu takmer 1000 vyhodených z práce, a dvaja boli zabití v štrajkujúcich hliadkach.

Porazenie baníkov bolo signálom, že odborári a Labouristi zanechali všetku obranu sociálnych záujmov pracujúcej triedy. „Nový realizmus“ sa stal novým označením odmietnutia akejkoľvek predstavy o triednom boji a solidarity pracujúcich, prijatím „voľného trhu“ a premeny Labouristov na vyložene pravicovú stranu veľkého biznisu.

Dokonca i Labouristi boli zaneprázdnení adoptovaním „thatcherizmu“, no jej smerovanie sa blížilo ku koncu.

Pri absencii akejkoľvek opozície od Strany labouristov a odborov ostalo len na jej hlboko rozdelenej strane ju v roku 1990 bez okolkov vyhodiť, aby odvrátili volebnú katastrofu. No to už boli spoločensky deštruktívne dôsledky Thatcherovej úpadkovej ekonomiky a obľúbených liekov na sociálne problémy až príliš zjavné. Za menej ako dekádu sa podmienky pracujúcej triedy ostro otočili v prospech záujmov finančnej aristokracie. Celé regióny krajiny sa zmenili na priemyselné pustiny, poznamenané chudobou a nízkou zamestnanosťou. Anglicko bolo na dobrej ceste stať sa globálnym centrom kriminálnych činností superbohatých – prístavom pre takých ako Rupert Murdoch a bezpočet ruských oligarchov.

Intelektuálny a kultúrny život upadol takmer na nepoznanie.

V nasledujúcich rokoch mali nestabilné základy thatcherovského ekonomického modelu –obrovská akumulácia fiktívneho kapitálu, nevzťahujúca sa na žiaden rozvoj ekonomickej produkcie, a prudký nárast úvermi poháňaných dlhov- vyprodukovať sériu kríz na globálnom akciovom trhu. Avšak, v Thatcherovej politike pokračovali a prehĺbili ju Labouristi za Tonyho Blaira, jej osobne prehláseného politického dediča.

Je možné a bude toho povedané omnoho viac. No päť rokov od finančného pádu roku 2008, s úspornými opatreniami na programe dňa, akékoľvek objektívne zhodnotenie ukáže, že skutočné dedičstvo Thatcherovej je najväčšia ekonomická a sociálna kríza od prvej polovice 20. storočia vytvorená kapitalizmom.

Akokoľvek však nič neostalo z jej hlúpych a neúprimných sľubov o „populárnom kapitalizme“, o Anglicku ako „demokracii s vlastným bývaním“, s prosperitou pre všetkých, zabezpečenou prostredníctvom „stekania“ bohatstva a „zázraku trhu“. Ďalšia generácia ju bude vnímať ako predsedkyňu počiatočných štádií prebiehajúceho rozkladu buržoázneho spoločenského a politického života.


[ Zdroj: http://www.wsws.org/en/articles/2013/04/09/pers-a09.html ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára