piatok, 12. apríla 2013

Thatcherovej zombie alebo ako si uctiť jej pamiatku

Teraz, keď Thatcherová zosnula, ostala vo vzduchu obava: je naozaj mŕtva? Jej politika deregulácie, privatizácie a útoku na verejný sektor bola iniciatívou, ktorej zahnité plody sa nám rodia dodnes. Toto socio-ekonomické dedičstvo nezomrelo - radosť je predčasná a iba ventiluje frustráciu tých, čo zažili Maggieno kruté vládnutie, prípadne pri tom ľavičiari vyzerajú ako necitlivé hovädá, tešiace sa zo smrti človeka.


Radosť z odchodu jej osoby preto musí nasledovať druhá, symbolická smrť toho, čo predstavovala. Oslavy sú tak zatiaľ len demonštráciou postoja ľudu, aby sa každý, kto pôjde v jej bezohľadných šľapajách v duchu konfrontoval s tým ako bude vnímaný ľuďmi.

Vnútro človeku káže pietu a ohľady k zosnulému, no v tomto prípade by verejnosť šla proti sebe a proti svojím záujmom. Nebudem smútiť za kráľom, ktorý držal môj život v porobe. To by ostalo otrockou morálkou. Práve tu by sme mali uplatniť Nietzscheho podozrenie voči podriadenosti, vľúdnosti a sympatiám ako „správnym“ hodnotám. Naše terajšie predstavy o tom, čo je dobré, boli totiž dopredu skoncipované mocnými, takže slúžia v ich prospech. No radosť, ktorú máme, môže byť silou ozývajúcou sa mimo dobro a zlo zákonov a zvykov nespravodlivého usporiadania, ašpirujúcou na zákon nový - spravodlivý a ohľaduplný voči všetkým.

A preto treba ozrejmiť, že v tomto prípade nejde o slušnosť a rovnocennú úctu k mŕtvym. Thatcherová nechala umrieť hladom vo väzení ľudí, ktorých status politických väzňov odmietala uznať, tak aká úcta? V ekonomike presadzovala rovnaké masové privatizačné kroky ako jej fašistický kamarát Pinochet, ktorý nechával zabíjať a mučiť oponentov. Diktátor Pinochet ju podporil v jej vojne v Južnom Atlantiku a ona sa mu neskôr prihovorila za jeho prepustenie, keď bol súdený za porušovanie ľudských práv. Rovnako ako keď zomrel Haider, nebudeme za ním smútiť. Naša radosť má predstavovať postoj k odchodu odporkyne lásky k druhému, k odporcovi spoločného. Thatcherová bola takýmto neľútostným odporcom lásky par excellence.

Čím sa líšila od argentínskej vojenskej diktatúry, keď si podobne ako ona chcela vojenským útokom na Falklandy zvýšiť popularitu medzi voličmi a odviesť ich pozornosť od zlých ekonomických problémov vlastnej krajiny? Stálo to 900 životov. Odklonila HDP krajiny na bohatých, nie na celú spoločnosť, čo sa odvtedy stalo dlhodobým celosvetovým trendom. Takto treba chápať formulku, že „odvrátila hrozbu komunizmu“. Podľa toho sa, ako hovorí Chomsky, už sedemročné chudobné deti majú vytrhnúť z kolobehu chudoby a správať sa trhovo. No nie bohatí, tých treba chrániť od disciplíny trhu a hýčkať socializáciou rizika a nákladov, aby mohli ostať v kruhu závislosti na štáte, ktorého výdaje vôbec neznížila. Čiže na jednej strane narástli čísla chudobných, hladných, či detských chorôb, ktoré tu neboli 50-60 rokov a na druhej sa štátom dotoval export a letecká doprava.

Majú preto ľudia rešpektovať pravidlá bohatých k piete takých, čo ich život kruto zbedačujú? Veď to oni narúšajú a zneužívajú spoločenskú zmluvu a sociálny zmier, keďže zvyšok spoločnosti dlhodobo dopláca na to, ako štát funguje. Netešíme sa zo smrti človeka, ale toho, čo reprezentuje: že záleží len na peniazoch. Lenže to ešte nezomrelo. Neobmedzovaný trh bez ohľadu na konzekvencie na životy najslabších a najzraniteľnejších trvá a vládne ďalej.

Článok môžete podporiť na vybrali.sme.sk

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára