utorok, 21. mája 2013

Inšpiratívny heroizmus Aarona Swartza

GLENN GREENWALD | The Guardian
   
Aktivista za slobodný internet spáchal v piatok [11.1.2013], vo veku 26 rokov samovraždu, no jeho život poháňala odvaha a vášeň

Aaron Swartz, počítačový programátor a aktivista za slobodný internet, spáchal v piatok v New Yorku vo veku 26 rokov samovraždu. Ako dokladajú silne dojemné spomienky jeho priateľov, ako Cory Doctorow a Larry Lessig, bol bezpochyby geniálny, no tiež –ako takmer každý- komplexnou ľudskou bytosťou sužovanou démonmi a nedostatkami. Z viacerých dôvodov neverím na očistenie niekoho života či blahoslavenie po smrti. No pre mňa bol Swartzov tragicky krátky život plný autentických a, v tom najdoslovnejšom a najvznešenejšom zmysle, hrdinských činov. Myslím, že dnes sa o tom oplatí porozmýšľať.

Vo veku 14-tich rokov hral Swartz kľúčovú rolu vo vývoji softwaru RSS, ktorý sa stale rozšírene používa na to, aby ľuďom umožnil spravovať to, čo si prečítali na internete. Ako tínedžer hral tiež dôležitú úlohu vo vytvorení Reddit, šialene populárnej sociálnej siete noviniek. Keď Conde Nast kúpil Reddit, Swartz dostal vo veľmi mladom veku značnú sumu peňazí. Stal sa čímsi ako legendou internetu a programovacieho sveta pred dovŕšením 18-tich rokov. Jeho cesta na pozíciu internetového kráľa a k veľkému bohatstvu, ktoré to odnáša, bola rovná, ľahká a prakticky zaručená: cesta, ktorú toľko mladých internetových podnikateľov považovalo za neodolateľnú, takže boli až chorobne zaujatí touto myšlienkou, ktorej sa oddali, aby zarobili viac a viac peňazí dlho po tom ako mali dosť, ako mohli kedy minúť.

Ale samozrejme mal Swartz malý záujme obetovať svoj život svojmu vlastnému materiálnemu obohateniu, napriek tomu, aké ľahké by to preňho bolo. Ako napísal Lessig: “Bez nadsádzky, Aaron vo svojom živote neurobil nič, ´aby zarobil´... Aaron vždy pracoval pre (prinajmenšom to, ako si predstavoval) verejné dobro.”

Konkrétne sa zapojil do vecí, v ktoré tak vášnivo veril: slobodný internet, občianske slobody, takému zdostupneniu informácií a poznatkov ako to je len možné. V tomto májovom odkaze z roku 2012 je jeho zásadný prejav na konferencii Freedom To Connect [Sloboda pripojenia sa], kde hovorí o úlohe, ktorú mal pri zastavení SOPA, legislatíve požadovanej filmovým priemyslom, ktorá by uzákonila nebezpečnú cenzorskú moc vlády nad internetom.

Vážne, Swartz sa do týchto záležitostí nezapojil len tým, že o nich hovoril alebo ich obhajoval. Opakovane obetoval svoje vlastné záujmy, ba svoju slobodu, aby obraňoval tieto hodnoty a aby protestoval a podkopal tie najmocnejšie strany, ktoré boli ich nepriateľmi. To ho, podľa môjho názoru, robí úplne hrdinským.

V roku 2008 sa Swartz zameral na Pacer, onlineovú službu, ktorá poskytovala prístup k súdnym dokumentom za určitý stranový poplatok. To, čo urážalo Swartza a iných, bolo to, že ľudia boli nútení platiť za prístup k verejným súdnym dokumentom, vytvoreným za verejné výdaje. Spolu s kamarátom vytvoril Swartz program na stiahnutie miliónov týchto dokumentov a potom, ako píše Doctorow, „minul malý obnos na prepravu gigantického množstva dát na verejnú doménu.“ Pre tento čin občianskej neposlušnosti bol vyšetrovaný a obťažovaný FBI, no nikdy nebol odsúdený.

No v júli 2011 bol Swartz zatknutý pre to, že sa zameral na JSTOR, online publikujúcu spoločnosť, ktorá digitalizovala a distribuovala odborné články písané akademikmi a potom ich predávala predplatiteľom, často za vysokú cenu. Ako doplnila Maria Bustillos, žiadne z týchto peňazí nejdú skutočným autorom (zvyčajne profesorom), ktorí tieto články napísali –zvyčajne za ich napísanie nie sú platení-, ale idú namiesto toho vydavateľom.

Tento systém urážal Swartza z dvoch dôvodov: účtoval si vysoké poplatky za prístup k týmto článkom, no nekompenzoval autorov a, čo je horšie, zabezpečil, že mnoho ľudí tak malo zamietnutý prístup k bádaniu vytvorenému americkými vysokými školami. Obžaloba podaná proti Swartzovi tvrdila, že použil svoj prístup spolupracovníka Harwardu k systému JSTOR, aby stiahol milióny článkov so zámerom onlineovej distribúcie zadarmo; keď bol odhalený a jeho prístup zamietnutý, podľa obžaloby potom vnikol do počítačovej skrine s kabelážou Massachusettskej univerzity, aby si fyzicky stiahol údaje priamo do svojho laptopu.

Swartz tieto stiahnuté články nikdy nedistribuoval. Nikdy nemal v úmysle profitovať ani z jedinej penny z čohokoľvek čo robil, a ani žiadnym spôsobom neprofitoval. Mal plné právo sťahovať články ako autorizovaný JSTOR používateľ; prinajhoršom sa pokúsil porušiť „všeobecné obchodné podmienky“ tým, že sprístupnil články verejnosti. Keď bol zatknutý, vrátil všetky kópie všetkého, čo si stiahol a sľúbil nepoužívať ich. JSTOR povedal štátnym prokurátorom, že ho nechce stíhať, i keď MIT [Massachusettská univerzita technológií] ostala vo svojich prianiach nejednoznačná.

No štátni prokurátori ignorovali priania uvedených „obetí“. Ministerstvo spravodlivosti vedené štátnou prokurátúrou v Bostone známou pre jej príliš horlivé stíhania, ho vážne potrestalo a obvinilo Swartza z viacerých zločinov, ktoré dohromady činili celkový rozsudok niekoľkých desaťročí vo väzení a 1 milión dolárov na pokutách.

Swartzov súd ohľadom týchto kriminálnych obvinení mal začať o dva mesiace. Pevne odmietal priznať vinu zo zločinu, pretože nechcel stráviť zvyšok života ako odsúdený zločinec so všetkými znameniami a odopretím práv, ktoré to obnášalo. Trestné pojednávania, ako tvrdí Lessig, ho už vtedy dostali do situácie, kedy „sa jeho majetok minul, no nebol nás schopný otvorene požiadať o finančnú pomoc, ktorú potreboval na financovanie svojej obrany, prinajmenšom bez toho, aby riskoval hnev sudcu okresného súdu.“

Povedať, že zaobchádzanie ministerstva spravodlivosti so Swartzom bolo prehnané a výstražné je silným zľahčením. Keď som minulý august písal o Swartzovej situácii, napísal som, že „bol stíhaný ministerstvom spravodlivosti s odpornou nadmernou horlivosťou“. Definitívny článok napísal v roku 2011 Timothy Lee, kde vysvetlil prečo napriek tomu, že sú všetky obvinenia v obžalobe pravdivé, jediný reálny zločin, ktorého sa Swartz dopustil bolo prosté prekročenie hraníc, za ktoré ľudí trestajú prinajhoršom 30-timi dňami vo väzení a 100 dolármi pokuty, na čo Lee napísal: „To by bolo správne: ak pôjde do väzenia, malo by to byť merané v dňoch, než v rokoch.“

Nikto s istotou nevie, prečo sa štátni prokurátori rozhodli stíhať Swartza s takou pomstychtivosťou, ako keby spáchal nejaký druh najhoršieho zločinu, ktorý si zasluhuje mnoho rokov vo väzení a finančný krach. Niektorí špekulovali o tom, že ministerstvo spravodlivosti ho nenávidelo pre jeho pokračujúci aktivizmus a občiansku neposlušnosť. Iní sa dohadovali o tom, ako tvrdí Doctorow, že „federáli štvali všetkých Cambridgeských hackerov, ktorí mali akékoľvek spojenie s Bradley Manningom a domnievali sa, že by sa z nich mohol stať ďalší.“

Myslím si, že to má skôr čosi dočinenia s tým, čo som povedal Noamovi Cohenovi z New York Times pre článok, ktorý písal o Swartzovom prípade. Mal som za to, že Swartzov aktivizmus bol vedený ako súčasť jedného z najneregulérnejších bojov – konkrétne, vojny o to, ako bude používaný internet a kto kontroluje informácie, ktoré ním pretekajú – a to bolo jeho skutočným zločinom v očiach vlády USA: postaviť sa jej autorite a korporátnym klikám a ich pokračujúcemu smrtiacemu zovretiu informácií. V hore už spomínanej reči o SOPA hovoril Swartz o vážnom nebezpečenstve pre slobodu internetu a slobode vyjadrenia sa a zhromažďovania predstavovanom vládnymi snahami o kontrolu internetu s rozšírenými interpretáciami zákona o copyrighte a inými zbraňami na obmedzenie prístupu k informáciám.

To je hlavná časť dôvodov prečo ho považujem za hrdinu. Nielenže sa obetoval pre istú vec. Bol kauzou najväčšej dôležitosti pre ľudí a hnutia po celom svete – slobody internetu – a robil to vedomým konfrontovaním sa s najmocnejším štátom a korporátnymi klikami, pretože došiel k záveru, že to je jediný spôsob, ako dosiahnuť tieto ciele.

Samovražda je neuveriteľne komplikovaný fenomén. Poznal som Swartza sotva dosť dobre na to, aby som si vytvoril mienku o tom, čo ho k tomu dohnalo; mal som s ním zopár onlineových komunikácii, v ktorých sme povedali zopár pekných vecí o práci toho druhého a skutočne som ho obdivoval. Som si istý, že dokonca i jeho najbližšíe priatelia a rodina sa urputne snažia pochopiť, čo uňho spôsobilo vzdor vôli žiť, že si vzal svoj vlastný život.

No napriek jeho verejným a veľmi smutným listom o boji s depresiou je logické, že hroziaci súdny proces, ktorý by ho mohol poslať na niekoľko desaťročí do väzenia v tom hral istú rolu; aj keby to tak nebolo, toto stíhanie ministerstvom spravodlivosti je násilenstvom a útokom voči všetkým mravným veciam, z toho dôvodu Lessig dnes napísal:

„Tu potrebujeme väčší zmysel pre spravodlivosť, a hanbu. Pretože prehreškom v tomto príbehu nie je len ten Aaronov. Je to tiež absurdita správania sa prokurátora. Od začiatku pracovala vláda tak urputne ako len mohla, aby to, čo spravil Aaron charaterizovala tým najextrémnejším a najabsurdnejším spôsobom. „´Majetok´, ktorý Aaron ´ukradol´, bolo nám povedané, mal hodnotu ´milión dolárov´ - s narážkou a potom náznakom, že jeho cieľom muselo byť profitovať z jeho zločinu. No každý, kto vraví, že je možné zarobiť na uliatí AKADEMICKÝCH ČLÁNKOV je buď idiot alebo hlupák. Bolo jasné, že toto nebol ten prípad, no naša vláda pokračovala v nátlaku akoby chytila pri čine teroristu z útokov na Dvojičky.

Mladý génius. Duša, svedomie, zdroj otázok, ktoré som sa sám seba pýtal miliónkrát: Čo by si o tom myslel Aaron? Táto osoba je dnes preč, dohananá na okraj tým, čo by slušná spoločnosť nazvala zastrašovaním. Spravím niečo zlé. No je tu tiež princíp adekvátnej viny. A keď sa vám nedostáva oboch, nezaslúžite si mať vládu Spojených štátov za chrbtom.

Pretože pamätajte, žijeme vo svete, kde strojcovia finančnej krízy pravidelne večerajú v Bielom dome – a kde dokonca i tí, ktorí sa dostanú pred ´spravodlivosť´ nemusia nikdy priznať, že spravili niečo zlé, nieto byť nazývaní ´zločincami´.“


Pravdou je, že Swartza zničil „justičný“ systém, ktorý plne ochraňuje tých najznámejších zločincov pokiaľ sú členmi alebo užitoční pre najmocnejšie kliky národa, no s neporovnateľne neľútostne a tvrdo trestá tých, ktorí moc nemajú a, predovšetkým, tých, ktorí sa postavia moci.

Swartz o tom všetkom vedel. No napriek tomu šiel ďalej. Ľahko si mohol zvoliť život obrovského súkromného bohatstva, prestíže a pohodlia. Namiesto toho sa rozhodol bojovať – nesebecky, s presvedčením a cieľom, a s veľkým rizikom pre seba – zo vznešených príčin, ktorým bol vášnivo oddaný. To, podľa mňa, nie je príklad herozimu; je to jeho stelesnenie, jeho najčistejšie vyjadrenie. Je to postoj, ktorý našej krajine najviac chýba.

Vždy považujem za autenticky inšpirujúce sledovať Swartza vynakladať túto odvahu a angažovanosť v takom mladom veku. Jeho smrť vyzvala na vážne preskúmanie správania sa ministerstva spravodlivosti – ako v jeho prípade, tak pri zdeformovanej administratíve spravodlivosti všeobecne. No jeho smrť tiež podľa všetkého posilní inšpiratívny dopad myslenia a porozumenia výnimočným činom, ktoré počas svojho krátkeho života podnikol.


Aktualizácia:

Z oficiálneho vyhlásenia Swartzovej rodiny:

„Aaronova smrť nie je len osobnou tragédiou. Je produktom systému trestného súdnictva často s presahmi k nezákonnému tlaku a žalobám. Rozhodnutia, ktorých sa dopustili zástupcovia advokátskej kancelárie štátu Massachusetts v USA a univerzity MIT prispeli k jeho smrti. Advokátska kancelária USA urobila neobyčajne tvrdý súbor obvinení, obnášajúci potenciálne cez 30 rokov väzenia, aby potrestala uvedený zločin, ktorý nemal žiadne obete. Medzitým, na rozdiel od JSTOR, sa univerzita MIT odmietla postaviť za Aarona a najdrahšie princípy svojej vlastnej komunity.“

Tento druh neobmedzeného zneužitia stíhania má, nanešťastie, ďaleko od výnimky. Obyčajne zničí ľudí bez ohľadu či postrehnutia. Dúfajme –a pracujme na tom, aby sa tak stalo-, že pozornosť vytvorená Swartzovým prípadom podnieti nejaké hnutie k zodpovednosti a reforme.


[ Zdroj: http://www.guardian.co.uk/commentisfree/2013/jan/12/aaron-swartz-heroism-suicide1 ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára