štvrtok, 9. mája 2013

Jednoduchá odvaha rozhodnutia: ľavicová pocta Thatcherovej

SLAVOJ ŽIŽEK | New Statesman

Čo dnes potrebujeme je ľavicová Thatcherová: vodca, ktorý zopakuje Thatcherovej gesto v opačnom smere, transformujúc tak celé pole predpokladov zdieľaných dnešnou politickou elitou.

Na posledných stránkach jeho monumentálnej Second World War (Druhá svetová vojna) uvažuje Winston Churchill o povahe vojenského rozhodnutia: potom ako špecialisti (ekonomickí a vojenskí analytici, psychológovia, meteorológovia) predostrú svoju analýzu, niekto musí prijať jednoduché a práve preto najťažšie rozhodnutie pretavujúce tento komplexný súhrn do jednoduchého „Áno“, alebo „Nie“. Zaútočíme, budeme čakať... Toto gesto, ktoré nemôže byť nikdy celkom ukotvené v rozume, si vyžaduje Pána. Na expertoch je, aby predstavili situáciu v jej komplenosti, a je na Pánovi, aby ju zjednodušil do bodu rozhodnutia.

Pán je obzvlášť potrebný v situáciách hlbokej krízy. Úloha Pána je vykonať skutočný rozkol – rozkol medzi tými, ktorí to chcú ťahať v starých koľajách a tými, ktorí sú si vedomí potreby zmeny. Takéto rozdelenie, nie oportunistický kompromis, je jedinou cestou k skutočnej jednote. Pozrime sa na príklad, ktorý zaiste nie je problematický: Francúzsko v 1940. Aj Jacques Duclos, druhý muž Francúzskej komunistickej strany, v súkromnom rozhovore priznal, že ak by boli v tom čase vo Francúzsku slobodné voľby, vyhral by Marshal Petain s 90% hlasov. Keď de Gaulle, jeho historickým aktom, odmietol prijať kapituláciu Nemecku a vytrval v odpore tvrdil, že to bol on a nie režim Vichy, ktorý hovoril za skutočné Francúzsko (v mene Francúzska ako takého, nie len v mene „väčšiny Francúzov!“). To, čo hovoril bolo hlboko pravdivé, aj keď to bolo „demokraticky“ nie len bez legitimity, ale očividne proti postoju väčšiny Francúzskych obyvateľov.

Margaret Thatcherová, dáma, ktorá nebola za uhýbanie sa, bola takým Pánom, držiac sa svojho rozhodnutia, ktoré bolo spočiatku pokladané za bláznivé, postupne vyzdvihujúc svoje jedinečné šialenstvo na akceptovanú normu. Keď sa Thatcherovej opýtali na jej najväčší úspech, promptne odpovedala: „New Labour“ (Noví labouristi). A mala pravdu: jej triumf bol, že dokonca aj jej politickí nepriatelia prijali jej jednoduchú hospodársku politiku – skutočným víťazstvom nie je vyhrať nad nepriateľom, objaví sa vtedy, keď váš nepriateľ sám začne používať váš jazyk tak, že vaše idey sformujú základ celého poľa.

Takže, čo dnes ostalo z Thatcherovej dedičstva? Neoliberálna hegemónia sa očividne rozpadá. Thatcherová bola pravdepodobne jedinou skutočnou Thatcheristkou – jasne verila vo svoje idey. Dnešný neoliberalizmus naopak „si len predstavuje, že v seba verí a požaduje, aby si svet predstavil to isté“ (citujúc Marxa). V krátkosti, dnešný cynizmus sa otvorene prejavil. Spomeňme si na krutý vtip z Lubitchovho To be or not to be (Byť, či nebyť): keď sa zodpovedného nacistického úradníka z „koncentračného tábora Erhardt“ spýtali na nemecké koncentračné tábory v okupovanom Poľsku, odvrkol: „My koncentrujeme a Poliaci táboria.“

Neplatí to isté pre bankrot Enronu v januári 2002 (tak ako aj všetky finančné prepady, ktoré nasledovali), ktorý sa dá interpretovať ako trochu ironický komentár o predstave rizikovej spoločnosti? Tisícky zamestnancov, ktorí stratili svoju prácu a úspory boli s určitosťou vystavení riziku, ale bez akejkoľvek skutočnej voľby – riziko sa im javilo ako slepý osud. Naopak tí, ktorí mali reálnu predstavu o riziku ako aj možnosti zasiahnuť do situácie (vrcholoví manažéri), minimalizovali svoje riziko speňažením svojich akcií a opcií pred bankrotom – takže je pravdou, že žijeme v spoločnosti rizikových rozhodnutí, ale niektorí (manažéri z Wall street) rozhodujú, kým iní (bežní ľudia platiaci hypotéky) riskujú.

Jedným z podivných dopadov finančného prepadu a opatrení proti nemu (enormné sumy peňazí na pomoc bankám) bolo znovuoživenie práce Ayn Randovej, najbližšie ako sa je môžné dostať k ideológovi kapitalizmu štýlu „chamtivosť je dobrá“ – predaj jej magnum opus Atlas Shrugged (Atlas pokrčil plecami) znovu vystrelil. Podľa niektorých správ sa tu už objavujú znaky toho, že sa realizuje scenár opísaný v Atlas Shrugged – kreatívni kapitalisti samotní idúci do štrajku – sa realizuje. John Campbell, republikánsky kongresman povedal: „Úspešní idú do štrajku. Vidím to v malom, istý druh protestu od ľudí, ktorí vytvárajú pracovné miesta (...), ktorí opúšťajú svoje ambície, pretože vidia, ako budú za ne potrestaní.“ Absurdita tejto reakcie je, že dezinterpretuje situáciu: väčšina gigantických súm peňazí určených na záchranu ide presne Randovej deregulovaným „titanom“, ktorí zlyhali v ich „kreatívnych“ schémach a tak spôsobili krach. Nie sú to skvelí kreatívni géniovia, ktorí pomáhajú lenivým bežným ľuďom, sú to bežní platcovia daní, ktorí pomáhajú skrachovaným „kreatívnym géniom“.

Ďalším aspektom Thatcherovej dedičstva, na ktorý útočili jej ľavicoví kritici bola jej „autoritatívna“ forma vládnutia, jej nedostatok zmyslu pre demokratické rozhodovanie. Tu, však, sú veci omnoho komplexnejšie ako sa môže zdať na prvý pohľad. Pokračujúce ľudové protesty po Európe vyústili do série požiadavok, ktoré v ich spontánnosti a zjavnosti formujú „epistemologickú prekážku“ skutočnej konfrontácie s pretrvávajúcou krízou politického systému. Tieto sa efektívne čítajú ako popularizovaná forma deleuzeovskej politiky: ľudia vedia čo chcú, sú schopní to objaviť a formulovať, ale len cez ich vlastné neustále zapojenie sa a aktivitu. Takže potrebujeme aktívnu participatívnu demokraciu, nielen zastupiteľskú demokraciu s jej volebným rituálom, ktorý každé štyri roky preruší voličovu pasivitu: potrebujeme samoorganizovanie mnohých, nie centralizovanú Leninskú stranu s vodcom atď.

Je to tento mýtus nezastupiteľskej priamej samoorganizácie, ktorá je poslednou pascou, najhlbšou ilúziou, ktorá by mala padnúť a je najťažšie sa jej zbaviť. Áno, v každom revolučnom procese sú extatické momenty skupinovej solidarity, keď tisíce, státisíce spolu okupujú verejný priestor, ako na Tahrírskom námestí pred dvoma rokmi. Áno, sú momenty intenzívnej kolektívnej participácie, kde lokálne komunity debatujú a rozhodujú, keď ľudia žijú v akomsi permanentnom stave núdze, berúc veci do vlastných rúk bez vodcu, ktorý by ich viedol. Ale také stavy netrvajú dlho a „únava“ tu nie je len jednoduchým psychologickým faktom, je to kategória spoločenskej ontológie.

Veľká väčšina – spolu so mnou – chce byť pasívna a spoliehať sa na efektívny štátny aparát, ktorý zabezpečí hladké fungovanie celého organizmu spoločnosti tak, že sa môžem venovať mojej práci v kľude. Walter Lippman napísal v jeho Public opinion (Názor verejnosti, 1922), že stádo občanov musí byť vedené „špecializovanou triedou, ktorej záujmy presahujú lokálnosť“ – táto elitná trieda má fungovať ako mechanizmus vedenia, ktorý prekoná primárnu vadu demokracie, neuskutočniteľný ideál „všekompetentného občana“. Takto fungujú naše demokracie – s našim súhlasom: nie je žiadne mystérium v tom, čo hovorí Lippmann, je to očividný fakt; záhadou je, že napriek tomu, že to vieme, hráme tú hru. Konáme tak, akoby sme boli slobodní a slobodne sa rozhodovali, nie len že v tichosti akceptujeme, ale dokonca vyžadujeme, aby nám neviditeľné príkazy (vpísané do každej formy našej slobody slova) povedali, čo máme robiť a myslieť si. „Ľudia vedia, čo chcú“ – nie, oni nevedia, a ani to nechcú vedieť. Potrebujú dobrú elitu a to je to, prečo riadny politik nielen háji záujmy ľudí, cez neho ostatní objavujú, čo „naozaj chcú“.

Pokiaľ ide o molekulárnu sebaorganizáciu mnohých proti hierarchickému poriadku dosiahnutému odvolávaním sa na charizmatického vodcu, všimnime si ironický fakt, že Venezuela, krajina vychvaľovaná mnohými pre jej pokusy vyvinúť formy priamej demokracie (lokálne rady, kooperatívy, fabriky riadené robotníkmi), je tiež krajinou, ktorej prezident bol Hugo Chávez, silný charizmatický vodca, ak bol niekde taký. Je to, akoby sme tu videli Freudov zákon prenosu: v záujme, aby jedinec „dosiahol za seba“, aby prelomil pasivitu zastupiteľskej demokracie a zapojil sa ako agent priamej demokracie, je referencia k vodcovi nevyhnutná, vodcovi, ktorý im umožní vyzdvihnúť sa z bahna ako barón Munchhausen, vodcovi, o ktorom „predpokladáme, že vie“, čo chceme. V tomto zmysle Alain Badiou nedávno upozornil na to, ako horizontálne zosieťovanie podrýva klasického Pána, ale zároveň plodí nové formy dominancie, ktoré sú omnoho silnejšie ako klasický Pán. Badiouová téza je, že subjekt potrebuje Pána, aby sa pozdvihol nad „ľudské zviera“ a praktizoval vernosť Pravde-udalosti:

„Pán je ten, kto pomáha jednotlivcovi stať sa subjektom. To znamená, ak uznáme, že sa objavil subjekt v napätí medzi jednotlivcom a univerzalitou, potom je očividné, že jednotlivec potrebuje mediáciu, a to znamená autoritu, v záujme napredovať na tejto ceste. Musíme obnoviť pozíciu pána – nie je pravdou, že sa to dá bez neho, a hlavne v perspektíve emancipácie.“

Badiou sa nebojí postaviť potrebnosť role Pána voči našej „demokratickej“ citlivosti: „Táto hlavná funkcia vodcov nie je kompatibilná s prevládajúcim „demokratickým“ prostredím a preto som zapojený v horkom boji proti tomuto prostrediu (nakoniec, musíme začať s ideológiou).“

Mali by sme nebojácne nasledovať jeho návrhy: v záujme efektívne zobudiť jednotlivcov z ich „dogmatického spánku“, z ich slepého spoliehania sa na inštitucializované formy zastupiteľskej demokracie, apely na sebaorganizovanie nestačia: potrebujeme novú figúru Pána. Spomeňme si na slávne riadky z „A une raison“ (Rozumu) od Artura Rimbauda:

„Ťapnutie prsta na bubon uvoľní všetky zvuky a začne novú harmóniu.
Tvoj krok je odvodom nových mužov a ich rozkazom pochodovať.
Pozrieš sa preč: nová láska!
Pozrieš sa späť, - nová láska!“

Nie je vôbec nič inherentne „fašistické“ v týchto riadkoch – najvyšším paradoxom politickej dynamiky je, že Pán je potrebný, aby vytiahol jednotlivcov z bažiny ich zotrvačnosti a motivovať ich k seba-prekonávajúcemu emancipačnému boju za slobodu.

Čo dnes potrebujeme, v tejto situácii, je Thatcherová naľavo: vodcu, ktorý zopakuje Thatcherovej gesto v opačnom smere, meniac tak celé pole predpokladov zdieľaných dnešnou politickou elitou všetkých hlavných orientácií.

zdroj: http://www.newstatesman.com/politics/politics/2013/04/simple-courage-decision-leftist-tribute-thatcher

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára