streda, 29. mája 2013

Ľuboš Blaha s kravatou bez trička Che Guevaru

Dá sa právo bojovať za záujmy pracujúcich zneužiť? Prečo ľavičiar sympatizujúci s odbormi zahlasuje za kriminalizáciu lekárov v prípade ich odmietnutia nastúpiť do práce? Ako dôvod uvádza Ľuboš Blaha nutnosť zabezpečiť zdravie pacientov, ktoré je prvoradé a ako také výnimkou, ktorú nemožno využiť na štrajk. Dôvod sa javí výsostne rozumne, no je to naozaj tak?


Korporátna lobby - poslaneckým hobby

Štrajk v roku 2011, kedy lekári nenastúpili do práce, čomu chcela inkriminovaná novela trestného zákona po novom predísť, nespôsobil podľa vtedajších správ žiadne zdravotné ujmy. Naopak, aj v anketách hlavných televíznych novín sa objavovali názory osobnej podpory lekárov zo strany pacientov. Síce nemali z danej situácie radosť, no mnohí rozumeli potrebe takéhoto konania a nevnímali to ako vyhrážanie sa či demonštráciu statusovej nadradenosti. Podľa nového predsedu LOZ, Petra Visolajského, lekári aj napriek tomu sledovali kritickosť vývoja v nemocniciach a postarali sa o zaopatrenie vyskytnutých sa akútnych prípadov. Je preto neúctivé robiť z nich akýchsi nezodpovedných a bezhlavých dobrodruhov. Na vyhrocovanie sa problému v zdravotníctve lekári predtým viackrát dôrazne upozorňovali. Všetko podcenil práve minister Ivan Uhliarik (KDH) blafujúci so záložným plánom, ktorý veril, že nepristúpia k vážnejším krokom. Týmto štrajkom lekári uchránili všeobecnú (teda dostupnú) zdravotnú starostlivosť, ktorá je prítomná v Anglicku, Francúzsku, Kanade a niekoľko dlhých rokov sa k nej schyľuje aj v USA, kde jej, navzdory argumentom o jej výsledkoch, plnohodnotnosti a funkčnosti v spomínaných štátoch, bráni silná korporátna lobby.

Tým, že poslanci SMER-u hlasovaním kriminalizovali nátlakový prostriedok lekárov, im vzali právo brániť dostupné zdravotníctvo, a oslabili nás všetkých. (Pravicová opozícia, predtým plne angažovaná do oklieštenia dostupného zdravotníctva v podobe snahy sprivatizovať nemocnice, zmeny zákonníka práce a financovania zdravotníctva, hlasovala teraz alibisticky proti. Keďže to nemalo žiaden dopad a v prípade ich vládnutia im môže prísť zákon ako zbraň proti lekárom veľmi vhod, nemožno to nazvať inak ako pokrytecký cynizmus.) Ak má táto novela o hrozbe trestu visiacom nad doktormi predísť ohrozeniu ľudského života počas štrajku, tak si treba uvedomiť, že zároveň betónuje cestu zhoršovaniu sa zdravotných služieb všeobecne. Alebo inak: poslanci (v EÚ bezprecedentne) zobrali a zakázali jeden z najsilnejších nástrojov obrany pred ďalším úpadkom zdravotníctva na Slovensku. Odmietanie poskytnutia lekárskej starostlivosti kvôli jej stále väčšej podmienenosti peniazmi bolo nebezpečným, no práve preto silným neuralgickým bodom občianskeho vyjednávania so štátom o zle spravovaných zdrojoch prostredníctvom lekárov. Štrajk narúšal legitimitu tohto systému, pretože poukazoval na to, že bez ohľadu na politickú orientáciu reprezentácie nebola žiadna vládna garnitúra kapitalistického štátu schopná zabezpečiť bezplatnú, pohotovú a plnohodnotnú opateru o obyvateľov. Lekári si konečne rázne povedali: nebudeme podporovať ďalšie zhoršovanie situácie v zdravotníctve, preto protestujeme a za takýchto podmienok odmietame pracovať. To nemá nič dočinenia s ľahostajnosťou, chamtivosťou, lenivosťou či šialenstvom – naopak, bol to vysoko racionálny, statočný a premyslený čin.

V tomto ohľade nezáleží na tom, či si všetci alebo koľkí zdravotní pracovníci (lekári, sestričky, asistenti) uvedomovali tento dopad, či vyznenie, ale to, že to robili. Ak by to nerobili, zdravotná dostupnosť by bola ešte horšia, teda životy omnoho a oveľa viac ľudí by bolo ohrozených, a to dlhodobo. Práve svojimi protestami si mohli stále viac uvedomiť ako sa veci majú, kto drží opraty a kam je to nasmerované.

Parlament si ochočil lekárov v krízovej situácii zdravotníctva, ktorí sa ju snažili zvrátiť a odvrátiť katastrofu. (Ďalší krok bude zrejme všeobecné prijatie Novotného alebo Uhliarikových názorov o neodvratnom osude rezortu...) Prečo sa však pridal aj Ľuboš Blaha? Je zvláštne, že pri hlasovaní o registrovaných partnerstvách sa Blaha zdržal [1]. Tak prečo tak neurobil aj tentokrát? Presadenie požiadaviek za zlepšenie stavu by vytvorilo úspešný precedens, ktorý by mohol inšpirovať učiteľov a možno ďalších, čo si vláda určite neželá. Trebalo preto ukázať, kto je tu pánom a rozhoduje o tom, kam sa budú ulievať rozpočtové peniaze a tak vziať nádej aj ostatným. Nosenie trička s Che Guevarom pre Ľuboša Blahu tak stratilo zmysel [2]. Na jednej strane má šťastie, že je na ľavici tak známy, na druhej vďaka nemu ľudia (aspoň) stratia ilúzie o sociálnej demokracii.

Vpred, ale ešte predtým späť k Marxovi

Signifikant Ľuboš Blaha je spočiatku prázdny. Sám o sebe nám nehovorí nič, maximálne, že ide o niekoho meno. Ako náhle pôsobí v akademickom prostredí, študuje a píše o neomarxistoch, publikuje články, napĺňa sa toto meno významami a keď sa niekde objaví, zainteresovaní vedia, o koho ide. Tento pán Ľuboš Blaha si už ako doktor filozofie vo svojej monografii dokonca uvedomuje obmedzenie analytických vedeckých prác, ktoré nám v istom zmysle pomáhajú „uvoľniť našu netrpezlivosť a vďaka nim nadobúdame pocit, že máme veci pod kontrolou... pomáhajú vytvárať ilúziu, že vďaka nášmu pričineniu sa veci uvedú do pohybu.“ ([3]; 468) Ako náhle vstúpil doktor Ľuboš Blaha do straníckej politiky už presadzujúcej určitú zmenu, stal sa súčasťou novej štruktúry. Akademický svet sa tým pádom prelína so svetom parlamentnej demokracie, takže signifikant Ľuboš Blaha má raz význam akademika, druhýkrát poslanca. Významový horizont ľavice, ku ktorej sa klonil, ale ovládol tieň silného Pána-signifikanta sociálno-demokratickej strany, i keď nie úplne. Zmysel ľavicovej politiky sa teda pretransformoval do novej podoby, ktorá je zviazaná s mocenskými vzťahmi strany SMER a záujmovými skupinami vnútri i mimo strany. Socialistické presvedčenie sa spodobilo pod tlakom týchto nových vzťahov a pre nositeľa signifikantu „Ľuboš Blaha“ sa stalo jeho adekvátnym vyjadrením. Teda, nielenže sa zmenilo prostredie pôsobenia subjektu, ale zmenil sa i sám subjekt. Môžeme povedať, že za hrozbu trestu lekárov hlasoval úprimne presvedčene, a to práve pod tlakom formy novej štruktúry, v ktorej sa ocitol a ktorej vplyv si celkom neuvedomuje. Vplyv štruktúr je totiž neuvedomelý, no pôsobí akoby samozrejme.

Problém však nie je v subjekte, ani strane, do ktorej vstúpil, ale ešte širšej, celkovej štruktúre liberálnej demokracie, ktorá týmto spôsobom funguje a núti subjekty k takémuto konaniu. Ako sme videli pri predchádzajúcej pravicovej garnitúre, tá taktiež vyvíjala tlak na sociálne služby štátu a veľmi pravdepodobne by sa rovnako snažila obmedziť možnosti kolektívneho vyjednávania. Štruktúra liberálnej demokracie nedokáže zabrániť vplyvu peňazí na ňu, jej funkcia je s nimi vlastne celkom prepojená. Prípady úplatkov v inštitúciách, mediálneho vplyvu a propagandy, kupovania voličov, alebo dotovania poslancov, netvoria výnimky v systéme, ale neustále poukazujú na pravý význam tejto demokracie. Predstava o opaku tvorí súčasť spoločnej fantázie subjektov, ktorí sa v systéme, v ktorom žijú, nechcú vidieť ako podriadení a obmedzení, ale ako vplyvní a autonómni jedinci. Z tohto dôvodu tu budú mať vždy výhodu iba veľké súkromné podnikateľské subjekty. Sociálna demokracia, alebo buržoázny socializmus, ako ho nazval Marx, svoje kroky maskuje ako záujem ľudí: podporuje voľný trh, ochranné clá, či väzenia len v prospech pracujúcich... ([4]; 382)

Je napokon jedno, aká strana je v liberálnej demokracii pri moci, pretože charakter demokratického systému spočíva v peniazoch a teda vplyve tých, ktorí ich majú viac. Ako píše Marx v Manifeste: „[V] podstate [sa] žiada len to, aby proletariát zotrval v terajšej spoločnosti, ale odložil svoje nenávistné predstavy o nej.“ ([4]; 381) Málokto sa už v tomto zhoršujúcom stave zaoberá tým, ako k nemu došlo, a síce tým, že aj na začiatku slovenského kapitalizmu došlo k určitej prvotnej akumulácii, teda k oddeleniu pracujúcich od výrobných prostriedkov ([5]; 522), a to samozrejme – krádežou. Odvtedy sa nadprodukty spoločnej práce nevracajú do ekonomiky na stavbu ciest, či nemocníc, alebo na platy zamestnancov či rozvoj kultúry, ale idú do súkromných rúk diktujúcich všetkým podmienky. Tu sa nachádza koreň problému, kvôli ktorému môžeme mať aj desaťnásobne väčšiu produktivitu (ako v Číne, Indonézii alebo Indii), no kým bude končiť v rukách privatizérov a buržoázie, životnú úroveň to veľmi nezlepší. Marx sa smial pozoruhodnej skutočnosti, že zatiaľ čo sa liberáli pohoršujú nad predchádzajúcou nutnosťou odpracovať vo feudalizme istú časť práce na cudzom zadarmo, dnes si takúto nutnosť -i keď zastretú- neuvedomujú ([5]; 526). Čo sa však zmenilo? Pracujeme azda v kapitalizme na vlastnom, že zabúdame, že aj tu musíme niekomu odvádzať určitú, nezaplatenú časť našej práce?

Problém je naviac aj v tom, že ak by sa zvýšili platy pracovníkov verejnej sféry, musel by sa tento výdaj niekde kompenzovať. Neustále vydrancovávaný štátny rozpočet nedokáže napĺňať všetky požiadavky a tak sa medzi jednotlivými odvetviami rozohráva boj o ten chabý zvyšok, ktorý ostal, čo samozrejme dobre slúži zachovaniu rovnako biedneho stavu. V súkromnej sfére je určité zvýšenie platu zas len kompenzáciou ušlej straty nevyplatenej zamestnancom počas šetrenia v kríze. Marx preto dôrazne vyzýval: Namiesto spravodlivej mzdy preč s námezdným systémom! ([5]; 542)

Analytický marxizmus alebo radšej analýza marxistu

Ľuboš Blaha šikovne argumentoval, že sa štrajkový nátlak má obmedziť na ekonomickú sféru. Zabudol však dodať, že práve zhoršujúce sa ekonomické podmienky idúce ruka v ruke so systémom majú zároveň spätný dopad na životy ľudí. Čiže ak sa nezlepšia podmienky, bude zabíjať samotný (neviditeľný) systém. Zástupcovia buržoáznej (liberálnej) demokracie si preto radšej upravili mantinely kolektívneho vyjednávania do im vyhovujúcej podoby. Teda tak, aby štrajk len udržiaval fantazijnú predstavu slobodného protestu – akéhosi spievajúceho karnevalového zástupu ľudí s vlajočkami. Veď aj obraz Eugéne Delacroix Slobody vedúcej ľudí môže byť vnímaný ako taký pitoreskný kúsok kolektívnej oslavy.

Bolo by tiež komické vidieť ako parlament nariaďuje núdzový stav učiteľom, lebo im hlúpnu deti. Samozrejme, to je niečo, čo bohatým s deťmi na súkromných školách nevadí a môže im prísť v prípade lepšej kontroly ostatných len vhod. Napokon, nemôže byť toto tragický záver odborárskych bojov lekárov, kedy by (nútení pracovať za stále viac sa zhoršujúcich podmienok) sami rezignovane presmerovali svoje úsilie na zosúkromnenie nemocníc a zrušenie zdravotnej starostlivosti? Dodatočne by sa to prezentovalo ako ochrana zdravia pacienta a, podobne ako teraz, jediné rozumné východisko.

Tušíme, že takto demokracia nevyzerá, avšak my si demokraciu vieme priblížiť. Radikálnych ľavičiarov je v SMER-e fakt škoda. Tak prečo využívať staré prehnité štruktúry, pre ktoré je moc cieľom a nie prostriedkom a nespojiť dohromady všetky progresívne sily? Ak by ich bol dostatok, nebolo by pre zlepšenie situácie nutné prispôsobovať sa tým starým, typu SMER.

Ľuboša Blahu môžeme v tomto zmysle vnímať ako symptóm - symptóm potlačenej túžby starej sociálnej demokracie, ktorá ešte mala za svoj konečný cieľ vytýčené prekonanie kapitalizmu. Zaujímavé na symptóme (okrem toho, že pôsobí nepríjemne) je to, že jeho význam prichádza z budúcnosti ([6]; 58). Až keď ho prečítame, porozumieme mu, budeme vedieť, čo znamená. Blaha šiel po dobrej línii a jeho orientácia je v sociálnej demokracii správna, no zdá sa, akoby strana, do ktorej vstúpil zabudla na svoj pôvodný zámer, ktorý sa objavuje len v osobe Blahu. Zatiaľ teda na jeho prítomnosť reaguje rozpačito a nevie, čo si o ňom myslieť. No ľavičiari, akademici, ktorí sa na sociálnu demokraciu obracali s nádejou na zmenu, by mali pochopiť jej zabudnutý význam – predsavzatie revolučného cieľa a zmeniť preto celý jej charakter. Symptómu sa nemožno zbaviť, to by situáciu ešte viac zhoršilo, no samotné jeho analytické vyriešenie bude znamenať ďalší vývoj a budúcnosť sociálnej demokracie.


Dodávam, že doktora Ľuboša Blahu som stretol len raz v živote, no jeho prácu a prínos v oblasti teórie či pôsobenia na parlamentnej pôde si vážim.

[1] Fico je najlepší ľavičiar v Európe, tvrdí Ľuboš Blaha. SME, 7.12.2012. In: http://www.sme.sk/c/6631018/fico-je-najlepsi-laviciar-v-europe-tvrdi-lubos-blaha.html#ixzz2UWlhdVhH
[2] Článok o mne v PLUS 7 DNÍ: ako to bolo naozaj? Blog Ľuboša Blahu. In: http://lubosblaha.blogspot.de/2012/05/clanok-o-mne-v-plus-7-dni-ako-to-bolo.html
[3] Blaha, Ľuboš: Späť k Marxovi? VEDA, Bratislava 2009
[4] Marx, K., Engels, F.: Komunistický manifest. In: Vybrané spisy 1. Pravda, Bratislava 1977
[5] Marx, Karol: Mzda, cena a zisk. In: Vybrané spisy 2. Pravda, Bratislava 1977
[6] Žižek, Slavoj: The Sublime Object of Ideology. Verso, London-New York 2008

3 komentáre:

  1. Hodnotiť a posudzovať "progresívneho" socdemáckeho liberála Ľuba Blahu podľa marxistických M-L kritérií je absurdné!
    Blahová kniha Späť k Marxovi?, aby sa v mala premenovať na: Späť k Rawlsovi!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Oprava: Blahová kniha Späť k Marxovi?, by sa mala premenovať na: Späť k Rawlsovi!

    OdpovedaťOdstrániť
  3. S tým dodatkom,
    - že v knihe sa Rawls a liberálne mýty tiež kritizujú, a to z neomarxistických pozícií;
    - že Marx sám sa v Manifeste zaoberal rôznymi podobami socializmov a je dobré ukázať kam až šiel Marx vzhľadom k nim;
    - že Blaha je v tomto zmysle jednou z pripomienok potlačeného marxistického jadra v srdci súčasnej soc-dem.
    - že v tomto zmysle spravil pre propagáciu Marxa na Slovensku viac ako revoluční socialisti;
    - že svoju výčitku staviate v rovine, akoby boli pozície v boji dané a nemenné

    OdpovedaťOdstrániť