sobota, 25. mája 2013

Vzbúrený rozum: Marxistická filozofia a moderná veda (4)

ALAN WOODS, TED GRANT
Radikálne oddelenie duševnej a manuálnej práce prehlbuje ilúziu, že idey, myslenie a slová majú nezávislú existenciu. Táto mylná predstava tvorí podstatu všetkých náboženstiev a filozofického idealizmu.

Deľba práce

Frazer uvádza, že rozdelenie manuálnej a duševnej práce v primitívnej spoločnosti je vždy spojené s vytvorením kasty kňazov, šamanov, či mágov:

„Spoločenský pokrok, ako vieme, spočíva predovšetkým v postupnej diferenciácii funkcií, alebo jednoduchšie, v deľbe práce. Práca, ktorú v primitívnej spoločnosti vykonávajú všetci rovnako a všetci rovnako zle, alebo takmer zle, je postupne rozdelená medzi rôzne triedy pracujúcich a vykonáva sa čoraz dokonalejšie, a tak, keď výrobky takejto špecializovanej práce, materiálne alebo nemateriálne, používajú všetci, má zo zvyšujúcej sa špecializácie prospech celá spoločnosť. Čarodejníci alebo liečitelia takto predstavujú najstaršiu profesnú triedu vo vývine spoločnosti. Čarodejníkov môžeme nájsť v každom divokom kmeni, ktorý poznáme, a medzi najmenej vyspelými divochmi, ako sú austrálski domorodci, predstavujú jedinú profesnú triedu, aká tu existuje.“ (Sir James Frazer, The Golden Bough, str.105)

Dualizmus, ktorý oddeľuje dušu od tela, myseľ od hmoty, myslenie od konania, dostal silný impulz z rozvoja deľby práce na istom stupni spoločenského vývinu. Rozdelenie medzi duševnú a manuálnu prácu je jav, ktorý sa zjavuje s rozdelením spoločnosti na triedy. Vo vývine človeka to bol veľký pokrok. Po prvýkrát bola malá časť spoločnosti oslobodená od nutnosti prácou získavať základné prostriedky pre živobytie. Zisk toho najcennejšieho tovaru, voľného času, znamenal, že ľudia sa mohli venovať štúdiu hviezd. Ako vysvetľuje nemecký materialista, filozof Ludwig Feuerbach, skutočná teoretická veda sa začína astronómiou:

„Zviera vníma iba lúče, ktoré bezprostredne ovplyvňujú jeho život, zatiaľ čo človek vníma lúče aj najvzdialenejšej hviezdy, hoci jeho život neovplyvňujú. Iba človek má čisto intelektuálne, nezúčastnené radosti a vášne, samotné ľudské oko udržiava sviatok teórie. Oko, ktoré sa pozerá na hviezdnu oblohu, ktoré hľadí na to svetlo, rovnako zbytočné ako neškodné, ktoré nemá nič spoločné so zemou a jej potrebami, toto oko vidí v tomto svetle svoju vlastnú podstatu, svoj vlastný pôvod. Oko je svojou podstatou nebeské. Preto sa človek vznesie nad zem iba okom, a preto sa teória začína pozorovaním nebies. Prví filozofi boli astronómovia.“ (Ludwig Feuerbach, The Essence of Christianity (O podstate kresťanstva), str.5)

Aj keď sa veda v tejto ranej fáze ešte miešala s náboženstvom a potrebami a záujmami kasty kňazov, znamenala zrod ľudskej civilizácie. To pochopil už Aristoteles, ktorý napísal:

„Toto umenie teórie sa vyvinulo tam, kde ľudia mali dostatok voľného času: napríklad matematika pochádza z Egypta, kde kasta kňazov disponovala potrebným voľným časom.“ (Aristoteles, Metaphysics, str.53)

Vedomosti sú zdrojom moci. V každej spoločnosti, v ktorej umenie, veda a vláda sú monopolom menšiny, bude táto menšina využívať a zneužívať svoju moc pre svoje vlastné záujmy. Každoročné záplavy na Níle, na ktorých závisela úroda plodín, boli pre obyvateľov Egypta otázkou života a smrti. Schopnosť kňazov predpovedať, na základe astronomických pozorovaní, kedy sa Níl vyleje, musela značne zvýšiť ich prestíž a moc nad spoločnosťou. Umenie písať, najmocnejší vynález, bolo žiarlivo strážené tajomstvo kasty kňazov. Ako poznamenali Ilya Prigogine a Isabelle Stengersová:

„Sumeri vytvorili písmo a sumerskí kňazi bádali, či by budúcnosť mohla byť nejakým skrytým spôsobom zapísaná v súčasných udalostiach okolo nás. Týmto snahám sa snažili dať poriadok miešaním magických a racionálnych prvkov.“ (I.Prigogine, I.Stengers, Řád z chaosu, Nový dialog člověka s přírodou, str.29)

Ďalší rozvoj deľby práce viedol k zväčšeniu nepreklenuteľnej priepasti medzi intelektuálnou elitou a väčšinou ľudstva odsúdenou na prácu rukami. Intelektuáli, či už babylónski kňazi alebo moderní teoretickí fyzici, poznajú len jeden druh práce, duševnú prácu. V priebehu tisícročí, sa ich nadradenosť nad „hrubú“ manuálnu prácu hlboko zakoreňuje a získava silu predsudku. Jazyk, slová a myšlienky sú akoby obdarené mystickými silami. Kultúra sa stáva monopolom privilegovanej elity, ktorá žiarlivo stráži svoje tajomstvá, a využíva a zneužíva svoje postavenie vo svoj vlastný záujem.

V staroveku sa vzdelaná aristokracia ani nepokúšala zakryť svoje opovrhovanie fyzickou prácou. Nasledujúci úryvok z egyptského textu známeho ako Satira na remeslá, napísaná asi v roku 2000 pred n.l., hovorí o otcovi, ktorý poúča svojho syna, keď ho posiela do školy, aby sa naučil písať:

„Videl som, ako je ťažko pracujúci človek zničený prácou – mal by si zasvätiť svoju dušu písaniu. A videl som, ako sa niekto dokáže zbaviť svojich povinností (sic!) – hľa, nie je nič, čo predčí písanie...

Videl som kováča, ako pracuje pri ústi pece. Jeho prsty boli ako krokodíly, smrdel viac ako rybie ikry...

Murár zas pracuje s blatom. Keď ho miesi je špinavší ako vinič, či ošípaná. Jeho oblečenie je stuhnuté od hliny...

Výrobca šípov je veľmi nešťastný, keď odchádza ďaleko (aby našiel pazúriky). Väčšiu hodnotu, ako výsledok jeho práce má to, čo potom dáva svojmu oslovi...

Práči, perú prádlo na brehu riek, sú susedia krokodíla...

Hľa, žiadna profesia nie je bez šéfa - s výnimkou pisára: on je šéf ...

Hľa, niet pisára, ktorému by chýbal pokrm hodný kráľov – život, blahobyt, zdravie! Jeho otec a jeho matka chvália boha, že sa vydal na cestu života. Mysli na to, čo som tu povedal – udal som to pre teba a deti tvojich detí.“ (citované v Margaret Donaldson, Children’s Mind, str.84)

Rovnaký postoj prevládal medzi Grékmi:

„To, čo sa nazýva manuálne umenie,“ hovorí Xenofón, „nesie stigmu spoločnosti a je oprávnene hanobené v našich mestách, pretože toto umenie ničí telá tých, ktorí takto pracujú, ako aj ich dozorcov, pretože ich núti viesť usadlý spôsob života vo vnútorných priestoroch a v niektorých prípadoch stráviť celý deň pri ohni. Táto fyzická degenerácia vedie tiež k úpadku duše. Okrem toho títo remeselníci jednoducho nemajú čas na priateľstvo alebo občianstvo. Preto sa na nich nazerá ako na zlých priateľov a zlých vlastencov, a v niektorých mestách, najmä tých vojnových, nie je pre občana legálne zaoberať sa manuálnymi remeslami.“ (Oeconomicus, iv, 203, citát z B.Farrington, Greek Science, str.28-29)

Radikálne oddelenie duševnej a manuálnej práce prehlbuje ilúziu, že idey, myslenie a slová majú nezávislú existenciu. Táto mylná predstava tvorí podstatu všetkých náboženstiev a filozofického idealizmu.

Nebol to boh, ktorý stvoril človeka na svoj vlastný obraz, ale naopak ľudia stvorili bohov na svoj vlastný obraz a svoju podobu. Ludwig Feuerbach povedal, že ak by vtáky mali náboženstvo, ich boh by mal krídla. „Náboženstvo je sen, v ktorom sa nám naše vlastné predstavy a emócie javia ako samostatné existencie, jestvujúce mimo nás. Náboženská myseľ nerozlišuje medzi subjektívnym a objektívnym - nemá pochybnosti; nechce poznávať iné veci mimo seba samého, ale nazerá na svoje vlastné predstavy ako na odlišné bytosti. " (Ludwig Feuerbach, The Essence of Christianity (O podstate kresťanstva), str.204-205) To už pochopili ľudia ako Xenofanes z Kolofónu (565-c.470 pr.n.l.), ktorý napísal „Homér a Hesiod pripísali bohom každý skutok, ktorý je neslušný a potupný pre ľudí: krádež a cudzoložstvo a podvádzanie jeden druhého... Etiópčania vytvorili svojich bohov čiernych s tupým nosom, a trácki bohovia mali sivé oči a červené vlasy ... Ak by zvieratá mohli maľovať a robiť veci ako ľudia, kone a voly by taktiež mali bohov na svoj vlastný obraz.“ (citované v A.R.Burn, Pelican History of Greece, str.132)

Mýty stvorenia, ktoré existujú takmer vo všetkých náboženstvách, si berú obrazy z reálneho života, napríklad obraz hrnčiara, ktorý dáva podobu beztvarej hline. Podľa názoru Gordona Childea, príbeh o stvorení v prvej knihe Genesis odráža skutočnosť, že v Mezopotámii bola „na začiatku“ skutočne zem oddelená od vody, ale nie božím zásahom:

„Zem, na ktorej vyrástli veľké mestá Babylónu, musela byť doslova vytvorená. Prehistorický predchodca biblického Erech bol postavený na akejsi plošine z trstiny, poukladanej krížom na naplavenom blate. Hebrejská kniha Genesis nás oboznámila so starším ústnym podaním pôvodných podmienok Sumerov – „chaosu“, v ktorom ešte hranice medzi vodou a súšou neboli stále. Zásadná udalosť v „Stvorení“ je oddelenie týchto prvkov. Napriek tomu to nebol boh, ale predchodcovia Sumerov sami vytvorili suchú zem. Kopali kanály, aby zavlažili polia a vysušili močiar, postavili hrádze a nakopené plošiny, aby ochránili ľudí a dobytok pred vodou a potopou, prvýkrát vyčistili nahromadené tŕstie a prebádali kanály medzi nimi. Húževnatosť, s akou sa spomienka na túto veľkú udalosť uchovávala v tradícii, je určitým meradlom úsilia, ktoré vynaložili starí Sumeri. Ich odmenou bolo zaistenie takej úrody ako inokedy len v čase blahoprajných období, štedrá úroda polí, ktoré vysušili, a trvalé pastviny pre stáda. "(G.Childe, Man Makes Himself, str.107-108)

Najranejšie pokusy ľudí vysvetliť svet a ich miesto v ňom sa miešali s mytológiou. Babylončania verili, že boh Marduk vytvoril poriadok z chaosu tým, že oddelil zem od vody, nebo od zeme. Biblický mýtus o stvorení prevzali Židia od Babylončanov a neskôr prešiel do kultúry kresťanstva. Skutočná história vedeckého myslenia sa začala, keď sa ľudia vzdali mytológie a pokúsili sa o racionálne chápanie prírody, bez zásahu bohov. Od tohto okamihu začína skutočný boj za emancipáciu ľudstva od materiálneho a duchovného otroctva.

Príchod filozofie predstavuje skutočnú revolúciu v ľudskom myslení. Za ňu vďačíme nielen súčasnej modernej civilizácii ale aj starovekým Grékom. Hoci dôležité úspechy dosiahli aj Indovia, Číňania a neskôr Arabi, boli to Gréci, ktorí rozvinuli filozofiu a vedu na najvyšší bod, dávno pred renesanciou. História gréckeho myslenia počas 400 ročného obdobia, od polovice 7. storočia pred naším letopočtom, predstavuje najviac impozantné stránky v análoch ľudských dejín.

Materializmus a idealizmus

Celá história filozofie, od Grékov až do dnešného dňa, je bojom medzi dvomi diametrálne odlišnými myšlienkovými smermi - materializmom a idealizmom. Tu narazíme na dokonalý príklad toho, ako sa pojmy používané vo filozofii zásadne líšia od bežného jazyka.

Keď hovoríme o niekom ako o „idealistovi“, máme zvyčajne na mysli osobu vysokých ideálov a nepoškvrnenej morálky. Materialista je naopak vnímaný ako bezcharakterný, chamtivý, egoistický jedinec, pažravý, ktorý sa zaujíma o hmotné statky – skrátka úplne nežiaduci charakter.

To však nemá nič spoločné s filozofickým materializmom a idealizmom. Vo filozofickom zmysle sa idealizmus zakladá na názore, že svet je len odrazom myšlienok, rozumu, ducha alebo presnejšie Idey, ktorá existovala pred fyzickým svetom. Materiálne statky, ktoré poznávame skrze naše zmysly sú, podľa tejto školy, len nedokonalé kópie dokonalej Idey. Najdôslednejším predstaviteľom tejto filozofie v staroveku bol Platón. Avšak on idealizmus nevymyslel, ten existoval už pred ním.

Pythagorejci verili, že podstatou všetkých vecí je Číslo (názor očividne zdieľajú niektorí moderní matematici). Pythagorejci pohŕdali hmotným svetom všeobecne a ľudským telom konkrétne, ktoré vnímali ako väzenie pre dušu. To nápadne pripomína názor stredovekých mníchov. Je skutočne pravdepodobné, že cirkev prevzala množstvo svojich ideí od pythagorejcov, platónistov a neoplatónistov. Neprekvapuje to. Všetky náboženstvá sú nevyhnutne založené na idealistickom pohľade na svet. Rozdiel je v tom, že náboženstvo apeluje na emócie a vyhlasuje, že poskytuje tajuplné, intuitívne chápanie sveta („Zjavenie“), zatiaľ čo väčšina idealistických filozofov sa snaží prezentovať logické argumenty svojich teórií.

V podstate sú korene všetkých foriem idealizmu náboženské a mystické. Pohŕdanie „primitívnym hmotným svetom“ a povyšovanie „Dokonalosti“ pochádzajú priamo z tých javov, ktoré sme spomínali vyššie vo vzťahu k náboženstvu. Nie je náhodou, že platonistický idealizmus sa rozvinul v Aténach v čase, keď otroctvo bolo na vrchole. Manuálna práca bola doslova znakom otroctva. Jediná práca hodná rešpektu bola duševná práca. Filozofický idealizmus je v podstate výsledok extrémnej priepasti medzi duševnou a manuálnou prácou, ktorá existuje už od úsvitu známych dejín až do dnešného dňa.

História západnej filozofie však nezačína idealizmom ale materializmom. Ten tvrdí presný opak: že materiálny svet, ktorý poznáme a ktorý skúmajú vedy, je skutočný, že jediný skutočný svet je ten hmotný, že myšlienky, idey a pocity sú produktom hmoty organizovanej určitým spôsobom (nervový systém a mozog), že myslenie nemôže vytvoriť kategórie zo seba samého, ale iba z objektívneho sveta, ktorý poznávame našimi zmyslami.

Najstarší grécki filozofi boli známi ako „hylozoisti“ (z gréčtiny „tí, ktorí veria, že hmota je živá“). Tu máme pred sebou dlhý rad hrdinov, ktorí boli priekopníkmi v rozvoji myslenia. Gréci dávno pred Kolumbom zistili, že zem je guľatá. Dávno pred Darwinom vysvetlili, že ľudia sa vyvinuli z rýb. Vykonali mimoriadne objavy v matematike, najmä v geometrii, ktoré neboli výrazne zdokonaľované počas jeden a pol tisícročia. Vytvorili mechaniku a dokonca postavili parný stroj. Prekvapivo nové na tomto spôsobe pohľadu na svet bolo, že nebol náboženský. V úplnom protiklade k Egypťanom a Babylončanom, od ktorých sa veľa naučili, sa grécki myslitelia, aby vysvetlili prírodné javy, neuchýlili k bohom a bohyniam. Po prvýkrát sa ľudia snažili vysvetliť fungovanie prírody čisto z hľadiska prírody. To bol jeden z najväčších zlomov v celej histórii ľudského myslenia. Tu sa začala naozajstná veda.

Aristotela, najväčšieho zo starovekých filozofov, možno považovať za materialistu, hoci nebol taký dôsledný, ako prví hylozoisti. Urobil sériu dôležitých vedeckých objavov, ktoré položili základy veľkých úspechov gréckej vedy alexandrijského obdobia.

Po kolapse staroveku prišiel stredovek, púšť, v ktorej vedecké myslenie po stáročia trpelo. Nie náhodou tomuto obdobiu dominovala cirkev. Idealizmus bola jediná povolená filozofia, a to buď ako karikatúra Platóna alebo ešte horšie, ako skreslenie Aristotela.

Veda sa triumfálne vrátila v období renesancie. Bola nútená viesť ostrý boj proti vplyvu náboženstva (mimochodom, nielen katolíckeho, ale aj protestantského). Mnoho mučeníkov zaplatilo za slobodu vedy svojimi životmi. Giordano Bruno bol upálený na hranici. Galileo bol dvakrát súdený inkvizíciou a musel sa pod hrozbou mučenia vzdať svojich názorov.

Prevládajúci filozofický trend renesancie bol materializmus. V Anglicku dostal podobu empirizmu, myšlienkového smeru, ktorý tvrdí, že všetko poznanie pochádza zo zmyslov. Priekopníkmi tejto školy boli Francis Bacon (1561-1626), Thomas Hobbes (1588-1679) a John Locke (1632-1704). Materialistická škola prešla z Anglicka do Francúzska, kde získala revolučný obsah. V rukách Diderota, Rousseaua, Holbacha a Helvétia sa filozofia stala nástrojom na kritiku všetkých existujúcich spoločností. Títo veľkí myslitelia vykliesnili cestu pre revolučné zvrhnutie feudálnej monarchie v rokoch 1789-93.

Nové filozofické názory podnietili rozvoj vedy, podporili experimentovanie a pozorovanie. 18. storočie bolo svedkom veľkého pokroku vo vede, predovšetkým v mechanike. Ale táto skutočnosť mala nielen pozitívnu, ale aj negatívnu stránku. Starý materializmus 18. storočia bola úzky a rigidný, odrážal obmedzený rozvoj samotnej vedy. Newton vyjadril obmedzenia empirizmu svojou známou vetou „nerobím žiadne hypotézy“. Tento jednostranný mechanický pohľad sa nakoniec ukázal byť pre starý materializmus osudný. Paradoxne, veľké pokroky vo filozofii po roku 1700 urobili idealistickí filozofi.

Pod vplyvom francúzskej revolúcie podrobil nemecký idealista Immanuel Kant (1724-1804) celú predchádzajúcu filozofiu dôkladnej kritike. Kant urobil dôležité objavy nielen vo filozofii a logike, ale aj vo vede. Jeho hypotéza o vzniku slnečnej sústavy (neskôr matematicky podporená Laplaceom) je dnes všeobecne prijímaná ako správna. V oblasti filozofie bolo Kantovo majstrovské dielo Kritika čistého rozumu prvou prácou analyzujúcou druhy logiky, ktoré sa prakticky nezmenili, odkedy ich rozvinul Aristoteles. Kant ukázal protirečenia implicitné v mnohých základných tézach filozofie. Avšak nedokázal vyriešiť tieto protirečenia („antinómie“), a došiel nakoniec k záveru, že skutočné poznanie sveta je nemožné. Aj keď môžeme predmety pozorovať, nikdy nemôžeme zistiť, aké sú „o sebe“.

Táto myšlienka nebola nová. Je to téma, ktorá sa vo filozofii mnohokrát vracala, a je všeobecne známa ako subjektívny idealizmus. Pred Kantom s ňou prišiel írsky biskup a filozof George Berkeley a posledný z klasických anglických empirikov David Hume. Základný argument možno zhrnúť takto:. „Ja poznávam svet prostredníctvom svojich zmyslov. Preto všetko, čo viem, že existuje, sú moje zmyslové pocity. Môžem napríklad tvrdiť, že toto jablko existuje? Nie. Všetko, čo môžem povedať je, že ho vidím, cítim, voniam, chutnám. A tak nemôžem naozaj povedať, že materiálny svet vôbec existuje.“ Logika subjektívneho idealizmu je, že ak zavriem oči, svet prestane existovať. Nakoniec vedie až k solipsizmu (z latinského „ solo ipsus“ – „ja sám“), názoru, že existujem len ja.

Tieto myšlienky sa nám môžu zdať nezmyselné, ale ukázali sa byť podivne životaschopné. Tak alebo onak predsudky subjektívneho idealizmu prenikli nielen do filozofie, ale aj do vedy veľkej časti 20. storočia. Týmto trendom sa budeme konkrétne zaoberať neskôr.

Najväčší prielom urobil v prvých desaťročiach 19. storočia George Wilhelm Friedrich Hegel (1770-1831). Hegel bol nemecký idealista, muž mohutného intelektu, ktorý vo svojich spisoch efektívne zhrnul celé dejiny filozofie.

Hegel ukázal, že jediný spôsob, ako prekonať Kantove „antinómie“, je uznať, že rozpory skutočne existujú, a to nielen v myslení, ale aj v reálnom svete. Ako objektívny idealista sa Hegel nezaoberal tvrdením subjektívnych idealistov, že ľudská myseľ nemôže poznať skutočný svet. Myslenie musí odrážať objektívny svet tak presne, ako to je možné. Procesom poznania sa preniká stále hlbšie do tejto skutočnosti, postupujúc od abstraktného ku konkrétnemu, od známeho k neznámemu, od jednotlivého ku všeobecnému.

Dialektická metóda myslenia hrala veľkú rolu v staroveku, najmä v naivných, ale geniálnych aforizmoch Herakleita (cca 500 pr.n.l.), ale aj u Aristotela a ďalších. V stredoveku, kedy cirkev zmenila Aristotelovu formálnu logiku na neživú a skostnatenú dogmu, bola dialektika opustená a až Kant jej vrátil čestné miesto. Avšak u Kanta nedosiahla adekvátny rozvoj. Padlo to na Hegla, aby vedu dialektického myslenia dotiahol do najvyššieho bodu vývoja.

Hegelovu veľkosť preukazuje skutočnosť, že sám bol pripravený napadnúť dominantnú filozofiu mechanicizmu. Hegelova dialektická filozofia sa zaoberá procesmi, nie izolovanými javmi. Zaoberá sa predmetmi v ich živote, nie ich smrti, v ich vzájomných vzťahoch, nie izolované, jednu po druhej. Je to prekvapivo moderný a vedecký spôsob pohľadu na svet. Hegel v mnohých ohľadoch ďaleko predbehol svoju dobu. Napriek tomu, napriek svojim početným brilantným postrehom bola Hegelova filozofia nakoniec nedostačujúca. Hlavným nedostatkom, ktoré Hegelovi znemožnilo uplatniť dialektickú metódu na reálny svet dôsledne vedeckým spôsobom, bol práve jeho idealistický postoj. Miesto hmotného sveta tu máme svet Absolútnej idey, kde reálne predmety, procesy a ľudia sú nahradení nehmotnými tieňmi. Podľa slov Friedricha Engelsa bola Heglova dialektika kolosálny omyl v celej histórii filozofie. Vidíme tu správne myšlienky stáť na hlave. Aby sa dialektika postavila na pevný základ, bolo nutné obrátiť Hegla hore nohami, zmeniť idealistickú dialektiku na dialektický materializmus. A to bol veľký počin Karla Marxa a Friedricha Engelsa. Naša štúdia začne krátkym popisom základných zákonov materialistickej dialektiky, ktorú obaja vypracovali.

1 komentár:

  1. Suhlasim, ze nutnost manualnej prace pre prezitie nedava sancu rozletu ducha, ale na druhej strane, ulozila by som vsetkym ludom povinnost aspon den v tyzdni pracovat manualne, pretoze, ako sa vravi "Praca slachti", na tom cosi je. Ludia, ktori nemusia fyzicky pracovat, a niekedy ani psychicky mnohokrat "zblbnu". Mnohi dusevne pracujuci zase odddychuju tak, ze cosi tvoria rukami.

    Ako sa pise tu:

    Jsem manuálně velmi nešikovný a velmi toho želím. Byl bych lepší, kdyby mé ruce uměly něco vyrábět. Ruce, které dělají něco užitečného, se hrouží do hlubin jsoucna a narážejí tam pramen dobra a míru. Můj nevlastní otec, kterého zde budu nazývat otcem, neboť on mě vychoval, byl krejčovský dělník. Byla to mocná duše, duch vpravdě zvěstovatelský. Říkával někdy s úsměvem, že zrada vzdělanců začala toho dne, kdy jeden z nich zobrazil poprvé anděla s křídly; na nebesa se totiž stoupá rukama.
    Přes svou nešikovnost jsem svázal knihu. Bylo mi tenkrát šestnáct let. Byl jsem žákem doplňovacího kursu v Juvisy, chudém předměstí. V sobotu odpoledne jsme si mohli vybrat mezi prací s dřevem, s železem, modelářstvím a knihvazačstvím. Četl jsem v té době básníky a zejména Rimbauda. Ale musel jsem se násilím přemáhat, abych nesvázal Sezónu v pekle. Otec měl asi třicet knížek srovnaných v úzké almárce ve své dílně spolu s cívkami, křídami, epoletami a střihy. V té skříni byly také tisíce poznámek napsaných drobným úhledným písmem za nespočetných nocí neúnavné práce. Mezi těmi knížkami jsem četl Svět před stvořením člověka od Flammariona a Kam spěje svět? od Walhera Rathenaua. A toto Rathenauovo dílo jsem začal vázat se značnými obtížemi. Rathenau byl první obětí nacistů a my jsme jí byli v roce 1936. V malé dílničce doplňovacího kursu jsem každou sobotu dělal ruční práce z lásky k svému otci a k dělnickému světu. Prvního května jsem mu přinesl svázaného Rathenaua se snítkou konvalinek.
    V té knize si můj otec podtrhl červenou tužkou dlouhou větu, která zůstala navždy vryta v mé paměti:
    „I skličující doba je hodna úcty, neboť je dílem nikoli lidí, ale lidstva, tedy tvořivé přírody, která může být krutá, ale není nikdy nesmyslná. Jestliže je doba, ve které žijeme, krutá, máme o to větší povinnost ji milovat, pronikat ji svou láskou, až odsuneme těžké masy hmoty, která nám skrývá světlo zářící na druhé straně.“

    OdpovedaťOdstrániť