streda, 19. júna 2013

Daj si pohov, kamoš


Niektorým ešte stále zvonia v ušiach kľúče.

Tak by mohol znieť podtitul posledného československého televízneho cyklu Colnica s názvom „Za svetlú budúcnosť“. Položme si otázku, aký mal byť zámer či odkaz relácie? Podľa moderátorov Prokopa, ktorý vraj ako jediný z prítomných prežil celý život za socializmu, či Adely Banášovej, snažiacej sa obrániť otca zdôrazňovaním banalizujúceho škatuľkovania spolupracovníkov Štb, to bola kolektívna terapia.

Súdiac podľa historika Pullmanna to mal byť zrejme dištanc od starej ideológie, veď každý marxista by bol podľa jeho slov zhrozený minimálne z Marxovho názoru na rodinu. Zrejme mu ušlo, že Marx v tejto téme reagoval na stav spoločnosti spôsobujúci pretŕhanie rodinných zväzkov, detskú prácu a prostitúciu. Aj americká anarchistka Emma Goldmannová hovorila o manželstve ako o primárne ekonomickom zväzku podriaďujúcom ženu a tvoriacom protiklad skutočnej lásky, pretože skutočná láska nepotrebuje byť spútaná. Podobu rodinnej pretvárky ponúkol aj Henrik Ibsen hrou, v ktorej zobrazuje ponižujúce odcudzenie Nory, osem rokov vychovávajúcej deti mužovi, ktorého nemilovala. Pomery sa však zmenili a zatiaľ čo sa kedysi ako nekonvenčné uprednostňovali nezáväzné vzťahy, dnes, v čase propagácie prchavých pôžitkov, má podľa Alaina Badioua svoj podvratný potenciál práve stabilná, vášnivá láska. Na tom vidieť, že marxizmus ako taký nie je statická ideológia, ale reaguje na vývoj nespravodlivých pomerov.

Zdá sa, že Peter Krištúfek, ktorý sa podujal dokumentárne stvárniť svoje dojmy z minulých režimov, má v hlave viac prievanu ako myšlienok. Čím si komunisti zaslúžili byť zaradení do dokumentu s nacistami? Čím sa previnili? Že chcú koniec nezmyselným vojnám, zatiaľ čo náckovia ich chcú vyvolávať? Že žiadajú dôstojné podmienky pre všetkých bez ohľadu na rasu, národnosť či sociálne pozadie? Je mi ľúto, že nejaký chechtajúci sa ignorant, neuvedomujúci si tento ďalekosiahly rozdiel, dokáže sťažiť hľadanie si práce poctivým ľuďom, ktorí sa neboja postaviť za práva bezmocných.

Michal Havran celkom vystihol provinčné vnímanie slobody Juraja Kušnierika, vytešujúceho sa z možnosti cestovať a chodiť na koncerty. Pripomína to upnutie sa dieťaťa na kolotoče, ktorému boli kedysi odoprené, lebo rodičia splácali auto, čo si ale ako dieťa neuvedomovalo. Zvláštne zas pôsobilo Havranovo vysvetľovanie Kušnierikovi, že za zhubné excesy kapitalizmu ako turbokapitalizmus nemôže demokracia. Z toho vyplýva, že by mu vyhovoval skrotený kapitalizmus, taký bez excesov. Kapitalizmus bez kríz, vojen, vykorisťovania práce a drancovania Zeme? Ktoré je to dobré štádium kapitalizmu, to ľudské? Obdobie nástupu, teda brutálne vyvlastňovanie a vyháňanie pozemkových vlastníkov, ktorí odrazu hromadne ostávali napospas osudu bez zdroja obživy; priemyselné štádium, v ktorom boli pracujúci (vrátane žien a detí) len príveskom stroja bez práv, pracujúci 12 hodín denne; či kolonializmus, kedy sa zhabáva(la) práca, pôda, zdroje pre záujmy investorského kapitálu; alebo ten dnešný globalizovaný kapitalizmus, kedy využívame lacnú ázijskú pracovnú silu, drancujeme Afriku, a Blízky východ kvôli prírodným zdrojom a zhoršujeme životné prostredie?

Summa summarum, vo večernej relácii sme sa poučili od tých, čo toho sami veľa nevedia, no napriek tomu dostali mediálny priestor. Opačný prípad, teda prebranie tejto témy vážne, to jest s dostatkom času a odborníkmi, ktorí vidia súčasné problémy, kontexty a časové súvislosti, by mohlo vo verejnosti nebezpečne rozšíriť dojem, že to, že to tak nemá byť, nemáme len my sami. Alebo ako to správne zakončil Michal Havran: „Čo tým mladým vieme dať my? Nič.“ Tak by mohli byť aspoň ticho.



Článok môžete podporiť na vybrali.sme.sk

1 komentár:

  1. Komentár k fotografii:

    Predstavitelia slobody nakupovania predvádzajú na modeli česaný sveter z islandských oviec.
    (Nevyzerá, ale hreje!
    Hreje, ale nevyzerá!)

    OdpovedaťOdstrániť