pondelok, 24. júna 2013

Svetový minotaurus: rozhovor s Yanisom Varoufakisom

PHILIP PILKINGTON | Naked Capitalism

Rastúce úrokové sadzby presunuli kapitál od miestneho priemyslu k priamym zahraničným investíciám a presunuli príjmy od pracujúcich k rentiérom. Zlacnenie práce, ktoré si tiež vyžadovalo hromadný útok na odbory, znamenalo, že americké rodiny museli pracovať viac dní za menej peňazí; nová realita, ktorá viedla k rozpadu rodinnej jednotky spôsobmi, ktoré neboli predtým nikdy zažívané. Čím viac sa rodinné hodnoty stávali rastúcou zástierkou pravice, tým väčšie bolo ich ničenie v rukách svetového minotaura, ktorého pravica veľmi dobre vyživovala. Pokles podielu miezd naviac znamenal, že rodiny sa museli viac spoliehať na svoj domov ako dojnú kravu (používajúc ho na zabezpečenie ďalších pôžičiek), čím odviedli celú generáciu od úspor k dlhom viazaným na dom.


Philip Pilkington: Vo vašej knihe The Global Minotaur: America, The True Origins of the Financial Crisis and the Future of the World Economy (Svetový minotaurus: Amerika, skutočné príčiny finančnej krízy a budúcnosť svetovej ekonomiky) ste načrtli skutočnosť, že prebiehajúca ekonomická kríza má veľmi hlboké korene. Tvrdíte, že kým veľa populárnych vysvetlení –od nekontrolovanej nenásytnosti po dopady regulácií- vysvetľuje určité črty súčasnej krízy, nezaoberajú sa skutočnou základnou otázkou, ktorou je spôsob, akým je štrukturovaná súčasná globálna ekonomika. Mohli by ste v krátkosti ozrejmiť prečo tieto populárne popisy nestačia?

Yanis Varoufakis: Je pravdou, že počas desaťročí, ktoré predchádzali krachu v 2008 sa chamtivosť stala novým krédom; že banky a hedgeové fondy si ohýbali regulačné orgány podľa svojej železnej vôle; že finančníci verili svojej vlastnej rétorike a boli, preto, presvedčení, že ich finančné produkty predstavovali “bezrizikové riziko”. No toto vymenovanie fenoménov doby spred roka 2008 v nás zanecháva ťaživý pocit, že nám niečo dôležité chýba; že všetky tieto oddelené pravdy boli púhe symptómy, skôr než príčiny toho molocha, ktorý sa strmhlav rútil ku krachu v 2008. Chamtivosť tu bola od prastarých časov. Bankári sa vždy snažili prispôsobovať si pravidlá. Finančníci sa mali na pozore po nových formách klamlivých dlhov od dôb faraónov. Prečo doba po roku 1971 dovolila prevládnutiu chamtivosti a finančnému sektoru diktovať svoje požiadavky a podmienky na zvyšok globálnej sociálnej ekonomiky? Moja kniha začína so snahou naviesť na hlbšie príčiny za týmito odlišnými, no prepletenými fenoménmi.

PP: Správne, tieto trendy je nutné kontextualizovať. Aké ste potom zistili, že sú príčiny tejto krízy?

YV: Treba ich hľadať v hlavných zložkách obdobia po druhej svetovej vojne, ktoré začali v 1971 a spôsobe akým tieto „prísady“ vytvorili veľký nápor za rastom založenom na tom, čo Paul Volcker, krátko potom, ako sa stal prezidentom Federálneho rezervného systému, opísal ako „kontrolovaný rozpad svetovej ekonomiky“.

Všetko začalo po tom, ako hegemónia USA nemohla byť už dlhšie založená na šikovnej recyklácii amerického prebytku v Európe a Ázii. Prečo nemohla? Pretože sa jej prebytky koncom 60-tych rokov zmenili na deficity; známy dvojitý deficit (rozpočtový a rovnováha obchodných deficitov). Okolo roku 1971 boli predstavitelia USA donútení k odvážnemu strategickému kroku: namiesto zvládnutia rastúceho dvojitého deficitu krajiny sa hlavní americkí politici rozhodli pre opak: zvýšiť deficity. A kto za ne zaplatí? Zvyšok sveta! Ako? Prostredníctvom permanentného transferu kapitálu, ktorý sa neustále hnal cez dva veľké oceány, aby zafinancoval dvojité deficity Ameriky.

Dvojité deficity americkej ekonomiky tým pádom po dve desaťročia fungovali ako obrovský vysávač, absorbujúci tovarové a kapitálové prebytky druhých ľudí. Zatiaľ čo bolo toto “nastavenie“ stelesnením najhrubšej nerovnosti akú si možno v planetárnej miere predstaviť (spomeňte si na bystré vyjadrenie Paula Volckera), napriek tomu dalo vyvstať niečomu, čo pripomínalo svetovú rovnováhu; medzinárodný systém prudko zrýchľujúci asymetrické finančné a obchodné toky schopné priviesť zdanie stability a stabilného rastu.

Poháňané dvojitým deficitom USA vyrábali vedúce svetové prebytkové ekonomiky (napr. Nemecko, Japonsko a, neskôr, Čína) tovary a Amerika ich absorbovala. Takmer 70% týchto ziskov vytvorených globálne týmito krajinami bolo potom prenesených nazad do Spojených štátov vo forme kapitálových tokov na Wall Street. A čo s nimi spravila Wall Street? Zmenila tieto kapitálové prítoky do priamych investícií, podielov, nových finančných nástrojov, nových a starých foriem pôžičiek atď.

Cez túto prizmu môžeme kontextualizovať nárast financializácie, víťazstvo chamtivosti, ústup regulátorov, dominanciu anglo-keltského modelu rastu; všetky tieto fenomény, ktoré symbolizovali túto éru sa náhle javia ako púhe vedľajšie produkty masívnych kapitálových tokov nutných na nakŕmenie dvojitých deficitov Spojených štátov.

PP: Zdá sa, že za rozhodujúci moment stanovujete chvíľu, kedy Richard Nixon ustúpil od zlatého štandardu a rozložil Bretton-Woodsky systém. Prečo by sa malo byť toto bodom obratu? Aký dopad malo ustúpenie od naviazania dolára na zlato?

YV: Bola to symbolická chvíľa; oficiálnym vyhlásením bolo, že Globálny plán participantov New Dealu bol nenávratne mŕtvy. Zároveň to bol vysoko pragmatický ťah. Pretože, na rozdiel od našich európskych lídrov dnes, ktorí zlyhali pri hrozbe bezprostrednej skazy (t.j. euro-systému, aký bol vytvorený v 1990-tych rokoch, nemá budúcnosť vo svete po roku 2008), mala Nixonova administratíva schopnosť okamžite rozpoznať to, že Globálny plán je minulosťou. Prečo? Pretože bol predpovedaný na základe jednoduchej myšlienky, že svetová ekonomika bude riadená (a) pevnými kurzami, a že (b) Global Surplus Recycling Mechanism (GSRM, Globálny mechanizmus recyklácie prebytkov) bude spravovaný Washingtonom a ktorý bude recyklovať prebytky Spojených štátov do Európy a Ázie.

Čo Nixon a jeho administratíva rozpoznali bolo, že keď sa USA stali deficitnou krajinou, nemôže tento GSRM fungovať tak, ako bol vytvorený. Paul Volcker, ktorý bol v tom čase zástupca Henryho Kissingera (než sa ten presunul do ministerstva zahraničia) s veľkou jasnosťou identifikoval novú jednoznačnú voľbu Ameriky: buď zúžiť jej ekonomický a geopolitický dopad (prijatím úsporných opatrením za účelom zvládnutia obchodného deficitu USA) alebo sa snažiť udržať, ba rozšíriť, svoju hegemóniu zväčšením svojich deficitov a, zároveň, vytvoriť podmienky, ktoré by Spojeným štátom umožnili ostať recyklátorom prebytkov Západu, ibaže tentokrát by recyklovala nadbytky zvyšku sveta (Nemecka, Japonska, ropu produkujúcich štátov a, neskôr, Číny).

Veľké vyhlásenie prezidenta Nixona 15. augusta 1971 a odkaz, ktorý mal čoskoro odovzdať minister financií John Connally európskym lídrom („Je to naša mena, no váš problém.“), neboli priznaním zlyhania. Skôr to bolo predznamenanie novej éry hegemónie USA, založenej na prevrátení obchodných a kapitálových prebytkov. Z toho dôvodu si myslím, že Nixonovo vyhlásenie symbolizuje dôležitý moment v povojnových dejinách kapitalizmu.

PP: Tu prichádza na myseľ staré bankárske príslovie: „Ak dlžíte banke tisíce, máte problém; dlžte banke milióny, problém má banka“. Bolo toto potom koncom hegemónie USA ako veriteľa a začiatok hegemónie USA ako dlžníka? A ak áno, poskytuje nám to nejaký vhľad do finančnej krízy roku 2008?

YV: Predpokladám, že Connallyho „Je to naša mena, no váš problém“ sa ukázalo byť novou verziou starého bankárskeho porekadla, ktoré spomínate. Len je tu malý obrat: v prípade bánk ak zlyhajú, je tu stále Fed alebo nejaká iná centrálna banka, ktorá za nimi stojí. V prípade Európy a Japonska v roku 1971 nebola po ruke žiadna takáto podpora. MMF nebol, nezabúdajme, organizáciou, ktorej cieľom bolo financovať krajiny (prevažne periférie), ktoré čelili zostatkom platobnej bilancie.

Connallyho fráza smerovala na krajiny, ktoré mali nadbytok platobnej bilancie vo vzťahu k Spojeným štátom. Naviac, ak ťažko zadĺžená osoba alebo entita povie banke, že to ona má problém, a nie ten zadĺžený, je to zvyčajne vyjednávací trik na zabezpečenie lepších podmienok u banky, čiastočné odpísanie dlhu atď. V prípade Connallyho cesty do Európy krátko po Nixonovom vyhlásení nepýtali Spojené štáty od Európanov nič. Ohlasovali len, že sa hra zmenila: ceny energií porastú v Európe a Japonsku rýchlejšie, než v Amerike a relatívne nominálne úrokové sadzby budú hrať veľkú úlohu pri pomoci vyformovať kapitálové toky k Spojeným štátom.

Nová hegemónia ešte len začínala. Hegemón bude odteraz recyklovať kapitál druhých ľudí. Zväčší svoj obchodný deficit a zaplatí zaň cez dobrovoľné toky kapitálu do New Yorku; toky, ktoré začali v preddavkoch hlavne po tom, ako Paul Volcker vytlačil úrokové sadzby USA do nebies.

PP: A táto nová hegemónia narastala takmer organicky z výnimočnosti dolára ako svetovej rezervnej meny, ktorá vzišla z povojnových rokov, správne? Mohli by ste povedať niečo o tomto?

YV: „Prehnané privilégium“ dolára, ohľaduplnosť jeho statusu rezervnej meny, bolo jedným z faktorov, ktoré umožnilo Spojeným štátom stať sa recyklátorom kapitálu druhých ľudí (zatiaľ čo sa Amerika horlivo snažila zvyšovať svoj obchodný deficit). Síce rozhodujúci, no nie kľúčový faktor. Ďalším bola dominancia Spojených štátov v energetickom sektore a jej geostrategická moc. Na prilákanie vĺn kapitálu z Európy, Japonska a krajín produkujúcich ropu, museli USA zabezpečiť, aby návraty kapitálu smerujúce do New Yorku boli vyššie ako kapitál idúci do Frankfurtu, Paríža či Tokia. To si žiadalo niekoľko nevyhnutných podmienok: nižšiu mieru americkej inflácie, nižšiu volatilitu cien, relatívne nízke americké náklady na energiu a nižšie platy amerických pracujúcich.

Skutočnosť, že dolár bol rezervnou menou znamenala, že v časoch krízy, tiekol kapitál na Wall Street tak či tak (ako sa to malo stať o niekoľko rokov neskôr, keď navzdory krachu Wall Street sa zahraničný kapitál hnal na Wall Street v jeseni 2008). Avšak, množstvo kapitálových tokov, ktoré museli tiecť na Wall Street (aby udržali financovanie obchodného deficitu USA) by sa nezhmotnilo ak by v tej dobe nemali Spojené štáty kapacity na zrazenie nárastu cien ropy, kedy (a) bola závislosť USA na rope nižšia ako Japonska alebo Nemecka, (b) väčšina obchodov s ropou prechádzala cez nadnárodné spoločnosti USA, (c) USA mohli potlačiť infláciu zvýšením úrokových sadzieb na úroveň, ktorá by zničila priemysly Nemecka a Japonska (bez celkového zničenia amerických spoločností) a (d) odbory a sociálne normy zabraňujúce bezohľadnému potlačeniu reálnych miezd boli ďaleko “mäkkšie“ v USA ako v Nemecku a Japonsku.

PP: V knihe píšete, že predstavitelia USA sa v podstate nezaujímali o zvyšujúce sa ceny ropy v 1970-tych rokoch, prečo to hovoríte? A myslíte si, že nedávne špekulatívne tlaky na ceny ropy a potravín –vychádzajúce z Wall Street- boli z veľkej časti tolerované americkými predstaviteľmi z rovnakých dôvodov?

YV: Dôvod je v tom starom vtipe, keď sa jeden profesor ekonómie pýta druhého „Ako sa má vaša žena?“ a dostane odpoveď: „Vzhľadom k čomu?“ Celý význam pritiahnutia kapitálu a získania konkurencieschopnosti nad inou firmou alebo, vlastne, inou krajinou, je, že to, na čom záleží, nie sú absolútne, ale relatívne náklady a ceny. Áno, americké orgány sa zaujímali o infláciu a ceny ropy. Nepáčil sa im ich nárast, hlavne keď ich nemohli celkom kontrolovať. No bola jedna vec, ktorej sa báli viac: neschopnosť financovať rastúci obchodný deficit USA (ku ktorému by došlo ak by sa návraty kapitálu nezlepšovali vzhľadom na rovnaké návraty niekde inde). V tomto kontexte sa uvážilo, že zvýšenie cien energií, do miery ktorá by zvýšila náklady Nemecka a Japonska viac, než náklady USA, bolo ich najoptimálnejšou voľbou.

Čo sa týka porovnania s nedávnym zvýšením cien ropy a, predovšetkým, cien potravín, myslím, že je to celkom odlišné. Za prvé, nevidím akým americkým záujmom sa poslúži tým, že deriváty na chicagských trhoch tlačia ceny potravín na úroveň, ktorá ohrozuje stratégiu kvantitatívneho uvoľňovania inflačných tlakov, ktoré spôsobujú. Naviac, vtedy začiatkom 1970-tych rokov mala vláda USA finančné toky a špekulatívne tendencie ďaleko viac pod kontrolou než tomu je dnes. Tým, že dovolili vyjsť džinovi financializácie z fľaše sa orgány USA takmer bezmocne dívajú ako spôsobujú katastrofu – čo je dané hlavne inherentnou neschopnosťou Spojených štátov riadiť, s Kongresom a administratívou zavretými do smrtiaceho zápasu medzi sebou. V ostrom kontraste s rokmi 1971-73 mala vláda USA oveľa viac právomocí nad trhmi než má dnes.

PP: Rád by som prešiel k tomu, čo si myslím že je hlavným postrehom vašej knihy: konkrétne, že zvyšok sveta sponzoruje dvojitý deficit USA – to jest, zvyšok sveta financuje ako americký obchodný deficit, tak americký vládny deficit.

Keď sa tieto dva deficity začali uvoľňovať, došlo v USA k fundamentálnej zmene v charaktere americkej ekonomiky. Mohli by ste o tom trochu pohovoriť?

YV: Tá zmena otriasla americkou sociálnou ekonomikou. Stratégia umožnenia neúprosnému zvýšeniu deficitov prišla ruka v ruke so sériou stratégii, ktorých účelom, celkom jednoducho, bolo pritiahnuť do Spojených štátov kapitálové toky zo zvyšku sveta, ktoré by financovali tieto rastúce deficity. V mojej knihe som sa snažil uviesť štyri hlavné stratégie, ktoré sa ukázali byť rozhodujúce pri vytváraní kapitálovej tsunami, ktorá udržala americké deficity uspokojené: (1) globálny nárast cien energií, ktorý nepomerne zasiahol japonské a nemecké priemysly (vzhľadom na firmy USA), (2) zvýšenie reálnych úrokov USA (tak, aby sa New York stal atraktívnejšou destináciou pre zahraničný kapitál), (3) veľké zlacnenie americkej práce, ktorá je, zároveň, z väčšej časti produktívnejšia, a (4) tendencia financializovať Wall Street, ktorá vytvorila dokonca väčšie návraty pre každého posielajúceho kapitál do New Yorku.

Tieto stratégie mali hlboký dopad na americkú spoločnosť z rôznych dôvodov: udržať reálne úroky vysoko, nominálne úroky boli vytlačené nahor v čase, kedy administratíva a Fed navrhli zníženie miezd. Rastúce úrokové sadzby presunuli kapitál od miestneho priemyslu k priamym zahraničným investíciám a presunuli príjmy od pracujúcich k rentiérom. Zlacnenie práce, ktoré si tiež vyžadovalo hromadný útok na odbory, znamenalo, že americké rodiny museli pracovať viac dní za menej peňazí; nová realita, ktorá viedla k rozpadu rodinnej jednotky spôsobmi, ktoré neboli predtým nikdy zažívané. Čím viac sa rodinné hodnoty stávali rastúcou zástierkou pravice, tým väčšie bolo ich ničenie v rukách svetového minotaura, ktorého pravica veľmi dobre vyživovala.

Pokles podielu miezd naviac znamenal, že rodiny sa museli viac spoliehať na svoj domov ako dojnú kravu (používajúc ho na zabezpečenie ďalších pôžičiek), čím odviedli celú generáciu od úspor k dlhom viazaným na dom. Bola vytvorená nová forma svetovej korporácie (model Wal-Mart), ktorý všetko privážal zo zahraničia, používal domácu lacnú pracovnú silu, aby zapracoval obchodné domy ako odbytiská, a propagoval novú ideológiu lacných vecí. Medzitým, Wall Street používal kapitálové toky zo zahraničia, aby sa šialene hnal po lukratívnych prebratiach spoločností a fúziách, čo bolo živnou pôdou pre financializáciu, ktorá nasledovala. Skombinovaním domáceho dopytu po úveroch (keď pracujúca trieda bojovala, aby sa uživila, i keď pracovali viac hodín a omnoho produktívnejšie ako kedy predtým) bolo vytvorené spojenie medzi finančnými tokmi postavenými na (i) skromných domovoch spodných 60% spoločnosti a (ii) finančných prítokoch zahraničného kapitálu na Wall Street. Keď sa tieto dva prúdy kapitálu spojili, narástla moc Wall Street nad Main Street exponenciálne. So stratou hodnoty práce, ku ktorej dochádzalo spolu s tým, ako strácali regulačné orgány svoju kontrolu nad finančným sektorom, sa Spojené štáty rýchlo menili, strácali všetky hodnoty a odhodili všetky sociálne konvencie, ktoré sa vyvinuli z New Dealu. Najväčšia krajina sveta bola pripravená na pád.

PP: Práve ste spomenuli model Wal-Mart. V knihe o tomto modeli dosť hovoríte. Mohli by ste čitateľom vysvetliť, prečo a aký je toho význam pre širšiu ekonomiku?

YV: Wal-Mart symbolizuje významnú zmenu v charaktere oligopolistického kapitálu. Na rozdiel od prvých veľkých korporácií, ktorí vytvorili celé nové sektory prostredníctvom nejakých nových vynálezov (napr. Edison so žiarovkou, Microsoft so softwareom Windows, Sony s walkmanom, či Apple s balíčkom iPod/iPhone/iTunes), alebo iných spoločností, ktoré sa zameriavali na vytváranie špecifickej značky (napr. Coca Cola alebo Marlboro), spravil Wal-Mart niečo, o čom nikto nikdy ani nerozmýšľal: zabalil novú ideológiu lacného nakupovania do značky, ktorá mala apelovať na finančne vyčerpané pracujúce a nižšie stredné triedy. V spojení s drsným zákazom odborov sa stal baštou udržiavania nízkych cien a rozšírenia pocitu uspokojenia pre svojich dlho trpiacich zákazníkov pracujúcej triedy pre to, že zdieľali vykorisťovanie (prevažne zahraničných) výrobcov tovarov, ktoré mali v nákupnom košíku.

V tomto zmysle je významom Wal-Martu pre širšiu ekonomiku to, že predstavuje nový typ korporácie, ktorá sa vyvinula v reakcii na okolnosti prinesené svetovým minotaurom. Stelesnil lacnosť a zarábal z rozširovania vplyvu medzi padajúcimi cenami a klesajúcou nákupnou silou na strane americkej pracujúcej triedy. Priniesol Tretí svet do amerických miest a regiónov a vyvážal pracovné miesta do Tretieho sveta (prostredníctvom outsourcovania). Kamkoľvek sa pozrieme, dokonca aj do technologicky najvyspelejších amerických korporácií (napr. Apple), nemôžeme nevidieť vplyv modelu Wal-Mart.

PP: Napokon, kde vidíte, že dnes smerujeme, keď sa vymaňujeme z tieňa globálneho minotaura?

YV: Minotaurus je, samozrejme, metafora pre zvláštny mechanizmus recyklácie svetových prebytkov (GSRM, Global Surplus Recycling Mechanism), ktorý sa objavil v 1970-tych rokoch z popola Bretton Woods a uspel v udržaní globálneho kapitalizmu v nadšenom eláne; kým v roku 2008 nekrachol pod tiahou svojej (a hlavne Wall Street) nadutosti (hubris). Po roku 2008 sa svetová ekonomika potáca, bez kormidla, za neprítomnosti GSRM, ktorý by nahradil minotaura. Kríza, ktorá začala v 2008 sa menila a presúvala z jedného sektora do druhého, z jedného kontinentu do ďalšieho. Jej odkaz je všeobecná neistota, núdza agregátneho dopytu, neschopnosť presunúť úspory do produktívnych investícií, zlyhanie koordinácie na všetkých stupňoch socio-ekonomického života.

Svet bez minotaura, bez funkčného GSRM, no taký, ktorý riadia pomocníci príšery, je nelogickým, absurdným miestom. A kto sú preživší posluhovači minotaura? Je to Wall Street, Walmart, nemecký provinčný merkantilizmus, absurdné predstieranie Európskej únie, že menová únia môže prosperovať bez mechanizmu recyklácie prebytkov, rastúca nespravodlivosť v Spojených štátoch, v Európe, v Číne, atď., atď.

Najlepším príkladom neschopnosti sveta vyrovnať sa s týmto hlavolamom je spôsob, ktorým sa verejná debata vysporiadava s takzvanými svetovými nerovnosťami: systematickým zvyšovaním obchodné prebytku niektorých krajín (Nemecko a Čína sú dobré príklady), ktoré sa odrážajú v narastajúcich obchodných deficitoch druhých. Všetci komentátori sa teraz zhodujú, že zvyšujúce sa globálne nerovnosti sú hroznou vecou. Následne by sa teda mala prepáčiť predstava uvítania redukcie globálnych nerovností. No žiaľbohu, opak je pravdou. Keď sa nerovnosti zúžia (napr. poklesnú čínske obchodné prebytky) je to znamením problémov, skôr než zlepšenia. Dôvodom je, že príčina zúženia nerovnosti nie je lepšou, produktívnejšou recykláciou prebytkov, ale skôr prehĺbením recesie v krajinách, ktoré zvykli poskytovať dopyt po exportoch niekoho druhého. Takže sme v čudnej situácii zariekavania globálnych nerovností, zatiaľ čo zároveň trpíme ak miznú.

Západ, chytený v jedovatej sieti krachu bánk, neschopný reagovať na výzvy sveta po roku 2008, bude naďalej stagnovať, strácajúc svoje uchopenie reality, zlyhávajúc v porovnaní svojich dôsledkov so svojimi schopnosťami alebo vytvorení nových “realít“. Čo sa týka nastupujúcich ekonomík, kde sú ľudia pripravení prekonávať prekážky, plodiť nové “skutočnosti“, rozširovať jestvujúce horizonty, budú chytení do pasce celkovo nízkeho dopytu po ich tovaroch. Kým sa čoskoro neobjaví nový GSRM, ostane budúcnosť globálnej ekonomiky pochmúrna. Čo bude treba na vytvorenie GSRM od štartovacej čiary? Jedna vec je istá: trhy ho spontánne nevytvoria. Nový GSRM musí byť výsledkom dohodnutej politickej činnosti. Ako bol kedysi Bretton Woods.


[ Zdroj: http://www.nakedcapitalism.com/2012/02/the-global-minotaur-an-interview-with-yanis-varoufakis.html ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára