pondelok, 3. júna 2013

Tibet: sen a skutočnosť

SLAVOJ ŽIŽEK | Le Monde diplomatique
Čo ak je Čína našou minulosťou a budúcnosťou?
Západ nielenže na Tibet projektuje svoje vlastné duchovné fantázie, ale aj svoje ekonomické obavy z Číny, predstavujúc si mocenský boj celkom odlišný od toho, ktorý sa naozaj udial v Tibete. Musíme sa naučiť dívať na Tibet taký, aký je – a Čínu tiež.

Všetky mediálne správy nám predkladajú nasledovný obraz: Čínska ľudová republika, ktorá v roku 1950 ilegálne okupovala Tibet, sa po desaťročia angažovala v brutálnom a systematickom ničení nielen tibetského náboženstva, ale i identity Tibeťanov ako slobodných ľudí. Nedávno boli brutálnymi policajnými a armádnymi zložkami opäť rozdrvené protesty tibetských obyvateľov proti čínskej okupácii. Odkedy Čína organizuje olympijské hry v roku 2008, je povinnosťou nás všetkých, ktorí si vážime demokraciu a slobodu, robiť nátlak na Čínu a vrátiť Tibeťanom to, čo im bolo ukradnuté. Nemôžeme dovoliť krajine s takýmto bezútešným stavom ľudských práv očistiť si svoj obraz vznešeným olympijským predstavením.

Čo urobia naše vlády? Postúpia, ako zvyčajne, k ekonomickému pragmatizmu, alebo naberú silu dať naše najvyššie etické a politické hodnoty nad krátkodobé ekonomické záujmy? Kým niet pochýb o tom, že sa čínski zastupitelia dopustili mnohých aktov vražedného teroru a deštrukcie v Tibete, niektoré veci narúšajú tento jednoduchý obraz „tí dobrí proti tým zlým“. Tu je deväť bodov, ktoré by mal mať na pamäti každý, kto vyvodzuje závery o nedávnych udalostiach v Tibete:

1. Tibet, do roku 1950 nezávislá krajina, nebol odrazu okupovaný Čínou. Dejiny jeho vzťahov s Čínou sú dlhé a komplexné, s Čínou často konajúcou ako ochranný suverén – anti-komunistický Kuomintang taktiež trval na čínskej suverenite nad Tibetom. (Termín „Dalai Lama“ svedčí o tomto vzťahu: kombinuje mongólske dalai –oceán- a tibetské bla-ma.)

2. Pred rokom 1950 nebol Tibet žiadnou Šangri-La [mýtický raj na Zemi, kde vládne mier a šťastie, izolovaný od okolitého sveta], ale krajinou krutého feudalizmu, chudoby (priemerná dĺžka života bola sotva 30 rokov), korupcie a občianskych vojen (posledná, medzi dvomi kláštornými frakciami, bola v 1948, kedy už Červená armáda klopala na dvere). Zo strachu pred sociálnymi nepokojmi a rozpadom zakázala vládnuca elita akýkoľvek rozvoj priemyslu, takže všetok kov musel byť dovážaný z Indie. Toto elite nezabránilo posielať svoje deti do britských škôl v Indii a presúvať finančné aktíva do britských bánk tam.

3. Kultúrnu revolúciu, ktorá v 1960-tych rokoch spustošila tibetské kláštory, nepriviezli Číňania. Do Tibetu s revolúciou prišlo menej ako sto príslušníkov Čínskej ľudovo-oslobodeneckej armády a lúpežné gangy mladých zapaľujúce kláštory boli takmer výlučne Tibeťania.

4. Od začiatku 1950-tych rokov sa CIA systematicky a podstatne angažovalo v podnecovaní nepokojov proti Číne v Tibete, takže obavy Číny z vonkajších pokusov o destabilizáciu Tibetu nie sú iracionálne (1).

5. Ako ukazujú obrazy v televízii, to, čo sa teraz deje v regiónoch Tibetu už nie je len mierumilovným „duchovným“ protestom mníchov tak, ako tomu bolo za posledný rok v Barme, ale sú to tiež gangy podpaľujúce a zabíjajúce bežných čínskych imigrantov a ich obchody. Tibetské protesty by sme mali posudzovať podľa rovnakých štandardov, akým meriame iné násilné protesty: ak môžu Tibeťania napádať čínskych imigrantov, prečo nemôžu to isté robiť Palestínci izraelským osadníkom na Západnom brehu?

6. Číňania v obrovskej miere dotovali ekonomický rozvoj Tibetu, rovnako ako infraštruktúru, vzdelanie a zdravotníctvo. Navzdory nespochybniteľnému útlaku si bežný Tibeťan nikdy neužíval taký životný štandard aký má dnes. Chudoba je teraz horšia vo vlastných nerozvinutých západných rurálnych provinciách Číny než v Tibete.

7. V posledných rokoch Čína zmenila svoju stratégiu v Tibete: depolitizované náboženstvo je dnes tolerované, často dokonca podporované. Číňania sa viac spoliehajú na etnickú a ekonomickú kolonizáciu, čím rýchlo transformujú Lhasu na čínsky kapitalistický divoký západ s karaoke barmi a „budhistickými zábavnými parkami“ v štýle Disneyho pre západných turistov. To, čo zakrývajú mediálne obrazy brutálnych čínskych vojakov a policajtov terorizujúcich budhistických mníchov je ďaleko efektívnejšia socioekonomická transformácia v americkom štýle. Za desať alebo dvadsať rokov budú Tibeťania redukovaní na status pôvodných Američanov v Spojených štátoch.

Zdá sa, že sa čínski komunisti konečne poučili: čo je silový útlak tajnej polície, táborov a jednotiek Čínskej ľudovo-oslobodeneckej armády ničiaci staroveké pamätihodnosti, v porovnaní so silou bezuzdného kapitalizmu podkopávajúcim všetky tradičné sociálne vzťahy? Číňania robia to, čo Západ robil vždy, to, čo robila Brazília v Amazónii, či Rusi na Sibíri, a USA na svojich vlastných západných hraniciach.

8. Hlavným dôvodom prečo sa mnohí na Západe podieľali na protestoch proti Číne je ideologický: tibetský budhizmus, šikovne sa krútiaci okolo Dalajlámu, je hlavným odkazom hedonistickej spirituality New Age, ktorá sa stala prevládajúcou formou dnešnej ideológie. Naša fascinácia Tibetom z neho robí mýtické miesto, na ktorý projektujeme svoje sny. Keď ľudia oplakávajú stratu autentického tibetského spôsobu života, nezáleží im na skutočných Tibeťanoch: chcú, aby Tibeťania boli autenticky duchovní v našom mene, aby sme my mohli pokračovať v našom šialenom konzumerizme.

Filozof Gilles Deleuze napísal: „Ak ste chytení v sne niekoho druhého, ste stratení.“ Protestujúci proti Číne majú pravdu ak voči olympíjskemu heslu z Pekingu „jeden svet, jeden sen“ stavajú „jeden svet, mnoho snov“. No mali by si byť vedomí toho, že Tibeťanov uväzňujú do svojho vlastného sna. A sen nie je len tento jeden.

9. Ak v tom, čo sa deje v Číne je zlovestný rozmer, nachádza sa inde. Čeliac dnešnej explózii kapitalizmu v Číne sa analytici často pýtajú, kedy príde politická demokracia ako “prirodzený“ politický sprievodný jav kapitalizmu.

Údolie sĺz

V televíznom rozhovore pred niekoľkými rokmi prepojil sociológ Ralf Dahrendorf rastúcu nedôveru k demokracii v postkomunistických východoeurópskych krajinách so skutočnosťou, že po každej revolučnej zmene vedie cesta k novej prosperite cez údolie sĺz. Po rozpade socializmu nemožno prejsť priamo k hojnosti úspešnej trhovej ekonomiky. Obmedzená, no skutočná socialistická starostlivosť a zabezpečenie musia byť odbúrané, a tieto prvé kroky sú nevyhnutne bolestivé.

Pre Dahrendorfa trvá táto tento bolestivý prechod dlhšie ako priemerné obdobie medzi (demokratickými) voľbami, takže je veľké pokušenie prenechať obtiažne zmeny na krátkodobý volebný zisk. Fareed Zakaria, editor Newsweek International, poukázal na to (2), že demokracia sa môže uchytiť len v ekonomicky rozvinutých krajinách: ak sú rozvújajúce sa krajiny predčasne demokratizované, výsledkom je populizmus, ktorý končí ekonomickou katastrofou a politickým despotizmom. Niet divu, že tri bývalé krajiny tretieho sveta, ktoré sú ekonomicky najúspešnejšie –Tajwan, Južná Kórea, Čile- plne prijali demokraciu až po období autoritárskej vlády.

Je tu ďalší paradox: čo ak sľúbené druhé štádium demokracie, ktoré nasleduje po autoritárskom údolí sĺz nikdy nepríde? To je tou najznepokojujúcejšou vecou na Číne. Je tu podozrenie, že autoritársky kapitalizmus nie je len mementom našej minulosti, opakovanie procesu kapitalistickej akumulácie, ku ktorej v Európe došlo medzi 16. a 18. storočím, ale znamením z budúcnosti. Čo ak sa „zlomyseľná kombinácia ázijského biča a európskeho akciového trhu“ ukáže ekonomicky efektívnejšou ako náš liberálny kapitalizmus? Môže to znamenať, že demokracia, tak ako ju chápeme, už nie je podmienkou a motorom ekonomického rozvoja, ale jeho prekážkou?


(1) Pozri Kenneth Conboy and James Morrison’s detailed study, The CIA’s Secret War in Tibet, University Press of Kansas, 2002.
(2) The Future of Freedom: Illiberal Democracy, WW Norton & Co, New York, 2003.


[ Zdroj: http://mondediplo.com/2008/05/09tibet ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára