štvrtok, 6. júna 2013

Turecké protesty a džin revolúcie

JEROME ROOS | RoarMag.org

Kým výsledok ostáva neistý, bližší pohľad na tureckú revoltu odhaľuje jej úzku prepojenosť s globálnym bojom za skutočnú demokraciu


V roku 2011 bol z uzavretej fľaše neoliberálneho svetosystému vypustený revolučný džin. Odvtedy svetoví lídri bojovali o to, aby ho vrátili nazad na miesto. Tento víkend, práve keď začali mať pocit, že bol skrotený, vystúpil revolučný duch znova na neočakávanom mieste: v rýchlo sa rozvíjajúcom Turecku, v regióne úspešného príbehu a v miláčikovi globálneho kapitálu a neoliberálneho Západu. To, čo začalo ako lokálny boj o posledný zelený priestor v teréne mesta Istanbul sa vyeskalovalo do najväčšieho protestu voči 10-ročnej Erdoganovej vláde a, podľa niektorých, „najrozšírenejších občianskych nepokojov v dejinách Turecka“. Ironicky počas historického rozdelenia síl, demokraticky zvolený líder, ktorý slávne vyzval Mubaraka a Assada, aby počúvali svoj ľud a odstúpili, sa dnes vzpiera protestujúcim s rovnakým krátkozrakým mačizmom diktátorov, od ktorých sa snažil tak dychtivo odlíšiť.

Štyri dni bol Istanbul odetý v tučnom mraku slzného plynu, ako násilné strety medzi protestujúcimi a políciou zanechali ulice mesta v stave, ktorý pripomínal vojnovú zónu. V sobotu sa bola polícia donútená stiahnuť z ikonického námestia Taksim, ktoré bolo od tej doby okupované desiatkami tisíc protestujúcich. Násilné demonštrácie sa rýchlo rozšírili do hlavného mesta, Ankary, a 70 ďalších miest po celej krajine. Po tom, ako Amnesty odsúdilo brutálnu reakciu vlády na spočiatku mierumilovných protesty, ktoré zanechali tisíce zranených a prinajmenšom dvoch mŕtvych, boli protestujúci stále viac rozhodnutejší vytlačiť Erdogana od moci. Na znamenie ich radikálneho rozhodnutia vztýčili protestujúci v Besiktas obrovské barikády a dokonca riadili bager, čím prelomili policajné zábrany v snahe dostať sa k istanbulskej kancelárii premiéra. Medzi rozhorčeným revom protestujúcich, všadeprítomným syčaním kanistrov so slzným plynom a ohlučujúcim zvukom policajných sirén, je pomaly možné rozlíšiť revolučné šelesty opätovne splnomocnených ľudí.


Aby sme začali, potrebujeme nielen odmietnuť jednoduché spojenie tureckej vzbury s Arabskou jarou, no taktiež samotnú predstavu „Arabskej jari“ ako takú. V roku 2013 na Svetovom sociálnom fóre v Tunisku arabskí revolucionári zámerne odmietli používať termín Arabská jar, považujúc ho za orientalistický naratív vynájdený západnými médiami. Namiesto toho hovorili o arabských revolúciách, aby zároveň zdôraznili ich zhodné črty arabských povstaní, ich charakter komplexných, dlhodobých procesov, a ich veľkú diverzitu v zmysle odlišných národných kontextov a dôsledkov. V tomto zmysle nám arabskí revolucionári pripomínajú, že jednoducho nemôžeme spájať občiansku vojnu v Sýrii s „hladkým“ demokratickým prechodom v Tunisku, nepodarenou vzburou v Katari, či zastavenou revolúciou v Egypte. Podobne by sme mali odmietnuť zjednodušujúci orientalistický tlak hodiť ne-arabské Turecko na kopu povstaní „Arabskej jari“.

Samozrejme, politicko-ekonomické pozadie v Turecku je veľmi odlišné od svojich revolučných a vojnou zmietaných arabských susedov, ako aj od krízou zasiahnutého kontextu susedov Grécka a Cypru. Na rozdiel od viaznúceho Egypta a kolabujúceho Grécka bola turecká ekonomika za posledné desaťročie v rozmachu, a na rozdiel od vojnou zmietanej Sýrie a väčšiny iných autoritárskych režimov v regióne, malo Turecko desaťročia relatívne stabilné a demokraticky zvolené vlády. Arabské revolúcie, ani európske protesty proti úsporným balíčkom sa nemohli jednoznačne odraziť u tureckých občanov. Vlastne, v roku 2011, keď sa celé Stredozemie zmietalo s sociálnych nepokojoch, Erdoganova Strana rozvoja a spravodlivosti (AKP) ľahko vyhrala slobodné a férové voľby s 50-timi percentami hlasov a bez vážnych volebných odporcov.

Jednota v odlišnosti: Boje sú jednotné

Len keď vezmeme do úvahy lokálny, národný a globálny rozmer týchto nepokojov, môžeme si skutočne začať uvedomovať skutočnosť, že tieto protesty sa týkajú omnoho viac než niekoľkých stromov v Istanbule alebo hrozby sekularizmu v Turecku vo všeobecnosti. Zatiaľ čo západné médiá a turecké kemalistické [separácia štátu a cirkvi] strany rady zobrazujú tieto protesty ako vnútorný stret civilizácií medzi tureckou islamskou identitou na jednej strane a jej viac európskou, sekulárnou identitou na druhej, základné požiadavky protestujúcich sa v skutočnosti omnoho viac točia okolo stále autoritárskejšej a neoliberálnej formy vlády presadzovanej Erdoganovou AKP. Na dne, ako vyhlasovali aktivisti za posledné dni, sa rozhorčenie týka demokracie – alebo skôr jej absencie. Z multidimenzionálnej perspektívy majú turecké protesty svoje vlastné lokálne a národné zvláštnosti, ktoré nie je jednoducho možné zahrnúť pod orientalistický názov „Turecká jar“ – avšak sú úzko prepojené s transnárodnou vlnou zápasov, ktoré sa objavili po námestiach celého sveta v roku 2011 a ktoré Leonidas Oikonomakis a ja nazývame Hnutím za skutočnú demokraciu (Real Democracy Movement).


Lokálna vzbura: Boj za práva na mesto

Všetko to začalo mierumilovnou demonštráciou v parku Gezi na kraji námestia Taksim, kde sa 27. mája zišlo asi 70 protestujúcich, aby zabránili zničeniu jedného z posledných zelených priestorov v centre Istanbulu a jeho premene na nákupné stredisko. Demonštrácia, rýchlo označená ako #OccupyGezi, nebola nikdy iba environmentálnym protestom týkajúcim sa stromov v parku. I keď mali zelení významné zastúpenie medzi širokou koalíciou protestujúcich – ktorá zahŕňala socialistov, anarchistov, liberálov a LGBTT aktivistov -, bola demonštrácia v podstate protestom ´práva na mesto´: pojem, ktorý prvýkrát použil Henry Lefebvre v 1968, ktorý ho opísal ako požiadavku na „pretvorený a obnovený prístup k mestskému životu“. Marxistický geograf David Harvey, ktorý o tejto téme do širokej miery písal vo svojej poslednej knihe, opisuje právo na mesto nasledovne:

„Právo na mesto je ďaleko viac ako len osobnou slobodou prístupu k mestským zdrojom: je to právo zmeniť sa prostredníctvom premeny mesta. Je to, naviac, spoločné, skôr ako individuálne právo, keďže táto transformácia nevyhnutne závisí na uplatnení kolektívnej moci pretvoriť procesy urbanizácie. Sloboda vytvárať a pretvárať naše mestá a seba samých je, podľa mňa, jedným z najvzácnejších, no doposiaľ naším najzanedbávanejším ľudským právom.“

Ako sa ukázalo, za posledné desaťročie svojej vlády premiér Erdogan stále viac opomínal toto najvzácnejšie ľudské právo. Ako súčasť svojho neoliberálneho modernizačného programu AKP nahnevalo svojich občanov tým, že búralo jedno milé miesto za druhým: od zničenia historického kina Emek a prístavných oblastí Karakoy, Besiktas a Kadikoy, až po vykorenenie 2,5 milióna stromov kvôli stavbe široko nepopulárneho tretieho mosta cez Bospor. Takmer všetky historické a zelené miesta čeliace zničeniu uvoľňujú priestor obrovským novým nákupným strediskám a iným projektom rozvoja mesta, ktoré slúžia úzkym záujmom domácich a zahraničných biznismenov. Najdôležitejšie je, že tieto projekty prebiehajú prostredncítvom veľmi zvláštnych procesov, ktoré uprednostňujú dobrých priateľov AKP, zatiaľ čo nechávajú občanov bez možnosti sa vôbec vyjadriť k rozhodnutiam, ktoré dajú vzhľad mestskému prostrediu, v ktorom žijú.

Inými slovami, protesty #OccupyGezi nespadli z neba. Jay Cassano v silnom článku pre Jadaliyya poznamenáva, že „tento protest je posledným prejavom hnutia, ktoré sa už nejakú dobu búrilo. Obchodné centrum je len jedným dielikom plánu úplného prestavania Taksimského námestia na viac autám prístupnejšie, turistov ubytovávajúce, a prikrášlené mestské centrum.“ To, proti čomu sa stavali protestujúci v parku Gezi nie je ani tak vykorenenie stromov, ale skôr neúprosný neoliberálny nápor na privatizáciu verejného priestoru a jeho zahrnutie do prikrášlenej, denaturalizovanej a dehumanizovanej kapitalistickej mestskej geografie. Keď si uvedomíme tento najzákladnejší element požiadaviek protestujúcich, musíme poskočiť na úroveň národného rozmeru ich zlosti: narastajúce autoritárske prostriedky, ktorými sa Turecký štát snaží dokončiť tento neoliberálny tlak na privatizáciu verejného priestoru.

Národná revolta: Zápas s autoritárskym neoliberalizmom

Od samotného začiatku lokálneho protestu #OccupyGezi bolo preto jasné, že v hre bolo niečo viac než len právo na mesto. Ako to vyjadril Cemak Bural Tancel vo svojom výbornom článku postavenom na jeho doktorandskom výskume na Nottinghamskej unverzite, zatiaľ čo je rozhodujúci odpor voči deštrukcii posledného ostávajúceho zeleného priestoru mesta, „oslňujúci vzrast okupácii a následné verejné rozhorčenie voči vláde označuje nespokojnosť so širším trendom, ktorý podkopáva vládu AKP od roku 2002: s autoritárskym neoliberalizmom.“ Práve tu takzvaný turecký príbeh úspechu ako najrýchlejšie rastúcej ekonomiky náhle naráža na múr a odhaľuje svoju odpudivú tvár. Tancel poznamenáva, že „kým sa neoliberálne politiky stali súčasťou a kúskom tureckej ekonomickej administratívy od 1980-tych rokov, AKP zosilnila jestvujúci tlak do bezprecedentnej miery.“ Pred rokom 2003, napríklad, implementoval štát privatizácie v hodnote 380 miliónov dolárov ročne; od Erdoganových troch období v úrade vyskočilo toto číslo na ohromujúcich 6 miliárd dolárov ročne.


Zároveň ako sa presadzovala táto vzrastajúca autoritárska neoliberálna agenda, sa vláda AKP snažila legitimizovať svoju vládu otvorenú elite a trhu obratom ku kvázi-fundamentalistickej kultúrnej agende, uspokojujúc tak náboženské tendencie veľkého a chudobného dedinského obyvateľstva krajiny. Snahy obmedziť konzumáciu alkoholu, zákaz verejného prejavovania lásky, zrušenie práva na potrat, a mnoho ďalších porušení základných ľudských slobôd je tureckým sekulárnym obyvateľstvom vnímaných ako dôkaz plížiacej sa ´islamizácie´ krajiny. K týmto obavám ešte pridalo rozhodnutie pomenovať tretí bosporský most po otomanskom sultánovi, ktorý prakticky vyhubil alevitskú (t.j. nesunitských moslimov) populáciu krajiny, ako aj zničenie parku Gezi a ´modernizácia´ Taksimského námestia, čo vytvorí priestor pre obnovenie starého komplexu otomanských kasární, ktoré bol kedysi základňou pre perzekúciu značnej sekulárnej populácie Turecka.

Svetové povstanie: Boj za skutočnú demokraciu

Práve tu sa konečne dostávame k jadru širších požiadaviek protestujúcich – a prepojeniu prebiehajúcich bojov v Káhire, Madride, Aténach, New Yorku, Santiago de Čile, Mexiko City a Frankfurte. Turecké protesty nie sú len lokálnou rebéliou voči zničeniu jedného parku, ani národnou vzburou proti narastajúcemu autoritárstvu a plíživému islamskému fundamentalizmu. Viac než to, turecké povstanie sa zdá byť lokálnou a národnou manifestáciou svetového boja za skutočnú demokraciu. Ako tento týždeň pre Jadaliyya napísala Agnes Czajka a Bora Isyar, „protestujúci sú neoblomní v tom, že príčinou ich boja je demokracia.“ Potom neprekvapí, že turecký boj tak silne rezonuje so znepokojeniami ľudí v ďaleko odlišných geografických, politických a socio-ekonomických kontextoch; ľudia, ktorí by na prví pohľad nezdieľali nič spoločné – a ktorí by dokonca nevedeli alebo neboli v priamom kontakte jeden s druhým -, no pri bližšom preskúmaní sú vsadení do rovnakej tiesnivej štruktúry globálneho kapitalizmu, a ktorí sa konfrontujú s rovnako ochromujúcou krízou tradičných politických inštitúcií, ktorá to všetko legitimizuje.

Ako som poukázal na poslednom konferenčnom vystúpení, tieto dynamiky zníženia štátneho dozoru nad globálnymi tokmi investícií a transnacionálnymi sieťami produkcie dospeli k široko rozšírenej kríze reprezentácie. V niektorých krajinách bola kríza zastupiteľstva vždy zrejmá: Ben Ali a Mubarak boli diktátorské bábky globálneho kapitálu a neoliberálneho Západu – svoju moc si udržiavali prostredníctvom manipulácie volebných výsledkov a násilného útlaku ľudovej opozície. Jednoznačne nereprezentovali priemerného občana. V Európe a Spojených štátoch bolo, na rozdiel od toho, pre ľudí na prvý pohľad ťažšie vidieť anti-demokratický charakter vlády, no od finančného krachu v roku 2008 a následnej dlhovej kríze, sa zastupiteľská kríza rozšírila po Západe ako ničivý požiar. Ako ľudia po celom svete strácajú vieru v tradičné politické procesy, ukazuje sa rozširujúci demokratický deficit v srdci všetkých kapitalistických štátov: od pred-revolučného Egypta po krízou riadené Grécko, a od “slobodných“ Spojených štátov po nominálne demokratické Turecko.


Stane sa Taksimské námestie Erdoganovým Tahrirom?

V tomto zmysle, všetci, ktorí vítajú turecké povstanie ako príchod „Tureckej jari“, ako Richard Seymour, vnímajú realitu naopak: v mnohých ohľadoch je povstanie v Turecku Arabskou jarou v opačnom garde – začína z predpokladu nominálne demokratického, no fakticky autoritárskeho režimu, ktorý svoju vládu legitimizuje prostredníctvom kultúrnej politiky náboženskej piety, práve tak, ako to robí po-revolučný Egypt pod Moslimským bratstvom. Na rozdiel od egyptskej revolúcie bude preto pre tureckých protestujúcich omnoho ťažšie vytvoriť revolučnú koalíciu medzi aktivistami sekulárnej strednej triedy a chudobnými moslimami – práve tak, ako sa sekulárni revolucionári Tahriru ocitajú politicky izolovaní v súčasnom po-revolučnom nastavení spoločenských síl v Egypte. Tento problém je zložitejší o prísnejšie obmedzenie médií tureckým štátom (štát a korporátne televízie masívne bagatelizujú protesty) a odstránenie polície z Taksimu, čo v oboch prípadoch slúži k redukcii verejnej viditeľnosti protestov a preto to znižuje pravdepodobnosť pridania sa k rebélii chudobnými moslimami.

Preto sa v rovnakom čase tí, ktorí predpokladali, že v Turecku „objektívne podmienky pre ľudové povstanie nie sú“ –ako Zihni Ozdil- rovnako mýlia. Podľa Ozdila ostáva Erdogan značne populárny medzi chudobnou a hlboko náboženskou majoritou krajiny, zatiaľ čo je organizované hnutie pracujúcich do protestov sotva zapojené; to sú dva faktory, ktoré zamedzujú vyvstaniu autentickej revolučnej koalície, ktorá by sa mohla postaviť štrukturálnej moci a kultúrnej hegemónii Erdogana a AKP. Tieto dve pozorovania však nie sú zárukou, že rebelantské sociálne skupiny sa naďalej zdržia od pridania sa k pučiacemu protestnému hnutiu neskôr. Tu musíme pamätať na to, ako sa rozvinula samotná egyptská revolúcia: počiatočný protest #25J začal z veľkej časti ako vzbura mladých, vysokoškolsky vzdelaných a sekulárnych radikálov strednej triedy – najpodstatnejšie tí, ktorí sú spájaní s Hnutím mladých 6. apríla – s rokmi skúseností v anti-kapitalistickom aktivizme. Len po dňoch brúsenia zubov organizovania miestnych ľudí sa týmto protestujúcim podarilo zmobilizovať káhirských obyvateľov slumov a náboženskú chudobu, aby pridali protestom na kapacite, ako aj futbalových hooliganov bojujúcich v predných líniách.

Trieda pracujúcich ako kľúč k revolúcii

Podľa Ozdila je mobilizácia pracujúcich prakticky nemožná ak chýbajú „objektívne podmienky“. Tento predpoklad sa mi javí ako zjednodušujúci a predčasný záver. Sungur Savran nás vlastne v rozhodujúcom článku informuje, že v skutočnosti na krídlach čakajú dva veľké štrajky: prvý, Federácia odborov pracovníkov verejného sektora už (nezávisle na prebiehajúcich protestoch) ohlásila celoodborový štrajk na 5. jún, ktorý, ak sa podarí, by mohol paralyzovať veľké časti tureckého štátneho aparátu. Avšak, práve druhý štrajk predstavuje najväčšiu hrozbu pre vládu: pracovníci oceliarní tiež predtým a nezávisle vyhlásili štrajk, ktorý by sa mal začať v júni, čo by sa mohlo kryť s obrovskými nepokojmi na uliciach. Týchto 100 000 kovorobotníkov, ak zmobilizujú dostatočné počty, majú schopnosť celkom zastaviť hlavný exportný motor tureckého výrobného sektoru, s potenciálne katastrofálnymi dôsledkami pre vládu.


(krátené)



[ Zdroj: http://roarmag.org/2013/06/tahrir-taksim-egypt-turkey-protests-revolution/ ]


Viac obrázkov k násiliu tureckého štátu a temnej stránke ekonomického zázraku autoritárskeho neoliberalizmu:

http://roarmag.org/2013/06/explicit-evidence-of-turkish-police-brutality-in-pictures/

http://roarmag.org/2013/06/turkish-protests-show-no-sign-of-abating-in-pictures/

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára