utorok, 4. júna 2013

Všetky plány v Turecku zlyhali: Rozhovor s tureckým komunistom

KEMAL OKUYAN | REBEL YOUTH

Kemal Okuyan je šéfredaktorom progresívneho denníka soL (v turečtine „ľavica“) a člen ústredného výboru Komunistickej strany Turecka (TKP). Odpovedal na otázky položené TKP o boji v parku Gezi, ktorý prebieha v Istanbule. Protestujúci sa zhromaždili v parku Gezi koncom mája, aby protestovali proti demolícii parku a výstavbe obchodného domu. Brutálna represia zo strany polície hodila iskru pre podporu od širokej verejnosti pre kroky, ktoré sa rýchlo rozvinuli do rozsiahlej opozície proti reakčnej vláde Recepa Tayyipa Erdoğana. V tomto rozhovore, prevzatom zo Solidnetu, Okuyan odpovedá na otázky, ktoré sa začali riešiť v Turecku a medzinárodne, ako „Kam smeruje Turecko?“, „Je toto revolučná situácia?“ a „Sú posledné udalosti „tureckou jarou“?“

Bolo sociálne hnutie takýchto rozmerov očakávateľné?

Historicky vzaté, veľké sociálne hnutia sú väčšinou hnutiami, ktoré sa nedajú predvídať. Ak sa dajú predpovedať niečoho limity, tak sa zainteresovaní primerane pripravia. S negatívnym, alebo pozitívnym vkladom sa pokúšajú odkontrolovať výsledok. Ak k tomuto dôjde, vrhne to tieň na hnutie. Postup, ktorý môže zmeniť dané rozloženie síl sa nemôže uskutočniť a výsledkom je, že veľké sociálne hnutie nevznikne. Nik nebol schopný odhadnúť rozmery toho, čo dnes zažívame. Nevedela to vláda. Mainstreamová opozícia to tiež nevedela, ani ľavica to nevedela. Boli nejaké predstavy, niektorí si boli schopní uvedomiť, že udalosti dospejú do kritického bodu, ale nik nedokázal predvídať to, čo sa dnes deje. To je dôležité. Politická a ideologická klíma v Turecku je dnes iná ako pred 4-5 dňami. Nie úplne iná, ale v nezanedbateľnej miere.

Čo stojí za rozmachom a mohutnosťou hnutia?

Na rovinu, jednoducho, je to kulminácia reakcie, dokonca nenávisti k vláde AKP a obzvlášť voči Erdoğanovi v neuveriteľných rozmeroch. A pritom sme si mysleli, že to všetci vieme. Ale bolo tam niečo, na čo sme zabudli, ten pocit nenávisti voči Erdoğanovi sa upevnil, nahromadený rovnakou mierou, akou Erdoğan zväčšil svoju aroganciu a upevnil svoju beztrestnosť. Na druhej strane, všetci mali za to, že táto nenávisť bola zaručená, keďže bola nepoužiteľná, alebo tu bol ten dojem, že je nepoužiteľná. Ale nenávisť nie je pocitom, ktorý sa dá znášať donekonečna. Ak si nájde kanál, pustí sa ním von. Tayyip Erdoğan nemôže byť na seba dostatočne hrdý. Stal sa tŕňom v oku, akým sa podarilo byť len nemhohým ľuďom v histórii.

Je to také jednoduché? Inými slovami, dá sa celá vec zúžiť len na nenávisť voči Erdoğanovi?

Samozrejme, že nie. Ale tomuto by mal byť daný dôraz ako príkladu. Ak by tam nebola taká dominantná figúra akou je on, povedzme, Abdullah Gül na čele AKP, sila reakcie by dosiahla obvyklú úroveň. Nemali by sme to brať tak, že tu nie je ideologická súvislosť. Erdoğan je katalyzátorom s multiplikačným účinkom. Ale hnutie má za cieľ zúčtovať so základnými prvkami mentality zhmotnenej v AKP... Výnimkou je triedna základňa... Reakcionizmus a kolaborácia boli ideologickým pozadím a Erdoğan stál v centre toho celého. Premiér hovorí „Tu nejde o stromy.“ Nemôžem uveriť tomu, že to povedal... Od určitého bodu to nie je o stromoch v parku Gezi. Bola to posledná kvapka. Neuvedomuje si rozmery nenávisti a hnevu, ktoré vyvolal...

Dominantnou črtou AKP je jej zameranie na obchod... Kde tu chýba súvislosť?

Nemôžeme sa celkom vyhnúť téme jednoducho povediac, že toto je reakcia strednej vrstvy. Ak reakcia strednej vrstvy v Turecku dosiahla takéto rozmery, mali by sme začať rozmýšľať o iných veciach. OK, je v tom charakter strednej vrstvy, ale prebehla seriózna mobilizácia v robotníckych štvrtiach, obzvlášť v Istanbule a Ankare. Ak zabudneme na to, čo už všetko vieme a budeme rozprávať z brucha, budeme robiť chyby. Za prvé, ideologický a politický dopad, v oboch prípadoch, buržoáznej i sociálnej ideológie, je prekonať prekážku strednej vrstvy. Boj o hegemóniu v tomto prípade by mal byť braný vážne. Ak každý onálepkuje toto široké pole ako sa mu zachce, bude to veľkou chybou. Ľavica roky nazerala na toto pole označujúc ho nálepkou ako „Biely Turek“... Ideologická prísnosť je dôležitá, ako aj triedna citlivosť. Ale takisto sa musíme vyhnúť prílišnému zjednodušovaniu. Za druhé, je to štruktúra robotníckej triedy v Turecku. Sú limity pre organizovanie hnutia pracujúcich na pracovisku, ktoré je nestále, neustále sa meniace, vysporiadavajúce sa zároveň s nezamestnanosťou. Je čas pozrieť sa na miesto pracujúceho s novou logikou. Transformovali sme robotnícku triedu do štruktúry odborov, ale tie takisto nemajú pevnú pôdu pod nohami. Celá krajina povstala a odbory nikde nevidno. Chýba nástroj, ktorý by aktivizoval robotnícku triedu, ako líder, ktorý z nej urobí dominantnú silu! V predošlých prípadoch, kedy sa to podarilo politickými štruktúrami, to bol absolútny úspech. Desiatky tisíc ľudí, ktorí boli onálepkovaní ako „stredná trieda“ sa v skutočnosti vydali po antikapitalistickej ose. Dôvodom je, že väčšina tých ľudí sú ľuďmi, ktorých práca je vykorisťovaná.

Je to také nevinné, alebo má toto hnutie „hlbšie“ plány?

Niektoré z náhubkových médií roširujú tvrdenie, že sa zmobilizovali sily zla pre organizované povstanie. Ak by to tak bolo, výsledok by bol iný. Môžu byť pokojní. Toto je obyčajný výbuch hnevu. Politickí hráči, ktorí zdieľajú tento hnev boli očividne schopní sa spojiť s týmto všeobecným hnevom veľmi ľahko a vystúpili v oblastiach, v ktorých už pred tým figurovali, alebo kde už pred tým boli organizovaní. Ale to by sa nemalo nafukovať. Konšpirátori by mali hľadať inde. A presne medzi sebou. Je to jasné, chvíľu tu bude pokus o obrat, dať do poriadku Tayyipovu Erdoğanovu politiku. USA kvôli rôznym dôvodom, Fethullah Gülenova sekta pre iné. Obe v zahraničných i domácich politikách sa pokúšajú spraviť Erdoğana znovu kontrolovateľným. Erdoğan je niekto, kto nedostáva veci ľahko... A nemôže ani ostať konzistentný. Dostal Reyhanli (mesto) čiastočne, ale nestačilo to. Vo veci parku Gezi, USA, veľký kapitál a Gülenova sekta, nechajúc ho zraniteľným a bezbranným, mu ukázali výsledok obchodu s Reyhanli. Nie som si istý, či to pochopil. Minulý týždeň, bolo meno Sarıgül neustále opakované ako kandidát na hlavu Istanbulu... (Sarıgül je starostom štvrte v Istanbule, sociálny demokrat so silným prepojením na niektoré odvetvia triedy kapitalistov) a Gülenova sekta bola neustále spomínaná na „sociálnych sieťach“. Pridajte toto všetko navrch...

Sedí tomu celému analógia „Tureckej jari“?

Referencia na „Tureckú jar“ je v imperialistických médiách správou pre Erdoğana. V konečnom dôsledku sú s Erdoğanom spokojní a neplánujú ho nahradiť, ale taktiež mu pripomínajú jeho limity. Po posledných udalostiach sa Erdoğanova politika voči Sýrii a Iraku musí zmeniť. Myslím, že jeho dobrodružstvo s kandidatúrou na prezidenta je taktiež uzavreté. Jednou možnosťou je, že vzťah medzi Erdoğanom a Gülenovou sektou sa zlepší a nastolením ideologickej a politickej konsolidácie proti sociálnym reakciám, ktoré sa objavili, pôjdu spolu... To očividne potrvá. Na druhej strane, Erdoğanov hnev môže trvať dlhšie a môže odpovedať Gülenovej sekte. To by spôsobilo zaujímavé výsledky. Ale nemožno očakávať, že Erdoğan bude hrať rozumného politika kým skľúčený Erdoğan nikomu neprospieva.

Je toto historickým významom týchto udalostí?

Absolutne nie... Nik by nemal robiť unáhlené závery. Je to povstanie ľudí. Ľudia sú nahnevaní. Tí, čo podceňujú opozíciu voči Erdoğanovi a AKP by mali prehodnotiť svoj postoj. Tí, čo si myslia, že bude mier a demokratizácia s Erdoğanom by tak mali urobiť rovnako. Všetky ich plány zlyhali. Nepočúvajte tieto analýzy. Toto je sociálne hnutie. Niektoré politické sily sa ho pokúšajú využiť nie pre novú budúcnosť, ale na vydieranie vlády. Ale tu sa to nezastaví. Posledné udalosti prispeli organizovanému hnutiu ľudí. Nechali Erdoğana bez podpory, lebo inak by pritiahli hnev na seba. Boli veľmi opatrní. Možno použili nejaké triky. Napríklad nespútanú brutalitu polície...

Ako pripravená bola turecká ľavica?

Je to vždy kontroverzné, čo máte na mysli pod tureckou ľavicou. Niektoré ľavicové skupiny nemajú žiadne politické záujmy. Sú tu niektoré skupiny, ktoré nejavia záujem, alebo opovrhujú daným vývojom. Nechcem o nich veľmi hovoriť. Politické sily so serióznym záujmom neboli pripravené viesť udalosti. Ale toto hnutie nie je vzdialené ľavici. Ako som povedal v mnohých oblastiach organizovaná ľavica viedla ľudí.

Sú niektorí, ktorým sa nepáči zapájanie sa ľavice. Vyrušujú ich politické figúry, vlajky strán, či transparenty...

To nie je prekvapujúce, ak vezmeme do úvahy spontánnosť hnutia. Na druhej strane, na mnohých miestach ľudia požadujú koordináciu organizácie. Ak beriete do úvahy rozsah udalostí, priama účasť organizovanej ľavice je limitovaná, ale odhodlanosť ľudí závisí na ľavicových silách. Je tu aj intelektuálske ego, ktoré je alergické na ideu organizovanej ľavice. Chcú monopolizovať javisko. Neberieme ich vážne. Máme úprimných intelektuálov, ktorí zotrvávajú proti tejto vláde. Ľavica by sa mala za nich postaviť, ale nie za tých, ktorí sú nepriateľskí k ľavicovej politike a idei akejkoľvek politickej organizácii.

Sú tu dva elementy tohto hnutia: futbaloví fanúšikovia a alkohol...

Účasť futbalových fanúšikov vstrekla energiu do hnutia. To by malo byť analyzované popri ostatných faktoroch... Táto energia spôsobila niektoré problémy. Nadávanie na politických demonštráciách, čo nebolo v Turecku zvykom, môže slúžiť ako príklad týchto problémov. Videl som to sám: Naše ženské priateľky, ktoré kritizovali niektoré naše texty, alebo novinové články kvôli „maskulínnemu diskurzu“ používali sexistické nadávky. Toto, samozrejme, môže byť vysvetlené pretlakom hnevu, ale socialistické hnutie by malo stanoviť vlastnú kultúru. V otázke alkoholu takisto... Odkedy sa Erdoğan snaží zakázať alkoholické nápoje, alkohol sa stal otázkou slobody. Ale to by malo byť politizované. Nemôžete bojovať proti útlaku držiac v rukách pivové fľaše. To je, prečo si myslím, že rozhodnutie TKP nepiť alkoholické nápoje počas demonštrácií je veľmi dôležité.

Ako môžeme definovať tieto udalosti? Ide o revolučnú krízu?

Nie. Samozrejme, je to výbuch obrovskej sociálnej energie. Je silná navonok a efekt. Ale sú tu niektoré marxistické kritériá na definovanie situácie ako revolučnej krízy. Sme ďaleko od nej. Aspoň zatiaľ...

zdroj: http://rebelyouth-magazine.blogspot.ca/2013/06/all-plans-in-turkey-have-been-disrupted.html

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára