piatok, 21. júna 2013

Vzbúrený rozum: Marxistická filozofia a moderná veda (9)

ALAN WOODS, TED GRANT

Pokročilá Hegelova dialektika má približne taký vzťah ku gréckej ako moderná chémia ku primitívnemu skúmaniu alchymistov. Je úplne správne, že alchymisti pripravili pôdu pre modernú chémiu, ale tvrdiť, že sú „v podstate rovnakí“ je jednoducho absurdné.


Priťahovanie a odpudzovanie

Ide o rozšírenie zákona jednoty a vzájomného prelínania protikladov. Tento zákon prestupuje celú prírodu, od najmenšieho javu po najväčšie. V základe atómu sú obrovské sily priťahovania a odpudzovania. Napríklad atóm vodíka pozostáva z protónu a elektrónu, ktoré držia pohromade prostredníctvom elektrickej príťažlivosti. Náboj častice môže byť kladný alebo záporný. Rovnaké náboje častice odpudzujú, zatiaľ čo opačné náboje ich priťahujú. Tak sa vnútri jadra protóny odpudzujú, ale jadro drží pohromade obrovská nukleárna sila. Vo veľmi ťažkých jadrách však môže sila elektrickej odpudivosti dosiahnuť bod, kedy je nukleárna sila prekonaná a jadro sa rozletí.

Engels poukazuje na univerzálnu úlohu priťahovania a odpudzovania:

„Všetok pohyb spočíva vo vzájomnom striedavom priťahovaní a odpudzovaní. Pohyb je však možný iba vtedy, ak sa každé jednotlivé priťahovanie kompenzuje príslušným odpudzovaním na inom mieste. V opačnom prípade by jedna strana musela po čase získať prevahu nad druhou a pohyb by nakoniec prestal. Všetko priťahovanie a odpudzovanie sa teda musí vo vesmíre navzájom vyvážiť. Preto sa zákon o nezničiteľnosti a nestvoriteľnosti pohybu formuluje tak, že každý pohyb vo vesmíre, ktorý vznikol priťahovaním, musí byť doplnený rovnocenným pohybom, ktorý vznikol odpudzovaním a naopak; alebo ako to dávno predtým, než prírodné vedy objavili zákon zachovania sily, resp. energie, vyjadrovala staršia filozofia: že súčet všetkého priťahovania vo vesmíre sa rovná súčtu všetkého odpudzovania.“ (Engels, Dialektika prírody, str.62)

V Engelsovej dobe prevažovala idea pohybu odvodená z klasickej mechaniky, kde pohyb vytvára vonkajšia sila, ktorá prekoná silu zotrvačnosti. Engels dosť ostro vystupoval proti samotnému výrazu „sila“, ktorý považoval za jednostranný a nedostatočný, aby popísal skutočné prírodné procesy. „Všetky prírodné procesy,“ napísal, „sú dvojstranné, spočívajú na vzťahu najmenej dvoch pôsobiacich častí, na akcii a reakcii. Ale predstava o sile, ktorá vznikla z pôsobenia ľudského organizmu na vonkajší svet a ďalej z pozemskej mechaniky, predpokladá, že len jedna časť je aktívna, pôsobiaca, druhá časť však pasívna, prijímajúca.“ (Engels, Dialektika prírody, str.71)

Engels tým, že kritizoval tento pojem, ktorý napadol už Hegel, ďaleko predbehol svoju dobu. V Dejinách filozofie Hegel poznamenáva, že „je lepšie (povedať), že magnet má dušu (ako hovorí Táles), než že má silu priťahovať; sila je druh vlastnosti, ktorú ako odlúčiteľnú od hmoty si predstavujeme ako predikát – duša je naproti tomu tento jej pohyb, totožný s povahou hmoty.“ (Engels, Dialektika prírody, str.70) Táto Hegelova poznámka, ktorú so súhlasom citoval Engels, obsahuje hlbokú myšlienku - že pohyb a energia sú hmote vlastné. Hmota je samohybná a samoorganizujúca.

Dokonca ani slovo „energia“ nie je podľa Engelsa úplne adekvátne, aj keď oveľa vhodnejšie ako „sila“. Jeho námietka bola, že „pripúšťa ešte .. zdanie, akoby ‘energia’ bola hmote niečo cudzie, do nej vložené. Rozhodne mu však treba dať prednosť pred výrazom ‘sila’“. (Engels, Dialektika prírody, str.69) Skutočný vzťah preukázala Einsteinova teória rovnosti hmoty a energie, ktorá preukázala, že hmota a energia sú jedno a to isté. To je presne stanovisko dialektického materializmu, ako to vyjadril Engels, a dokonca anticipoval aj Hegel, ako ukazuje vyššie uvedená citácia.

Každá veda má svoj vlastný slovník, ktorého termíny sa nie vždy zhodujú s ich každodenným použitím. To môže viesť k ťažkostiam a nedorozumeniam. Slovo „negácia“ sa všeobecne chápe ako jednoduché zničenie alebo anihilácia. Je dôležité si uvedomiť, že negácia má v dialektike úplne iný význam. Znamená negovanie a zachovanie súčasne. Semeno sa môže negovať tak, že sa rozdrví nohami. Semeno je „negované“, ale nie v dialektickom zmysle! Ak sa však semeno ponechá, za priaznivých podmienok vyklíči. Tak samo seba negovalo ako semeno a vyvinulo sa do rastliny, ktorá v neskoršom štádiu odumrie, ale vytvorí nové semená.

Zdá sa, že ide o návrat k východiskovému bodu. Avšak, ako profesionálni záhradníci vedia, identické semená sa líšia od generácie ku generácii a vedú k novým druhom. Záhradníci tiež vedia, že je možné niektoré druhy umelo vytvoriť selektívnym pestovaním. Práve tento umelý výber dal Darwinovi zásadný kľúč k objaveniu procesu prirodzeného výberu, ktorý spontánne prebieha všade v prírode, a je kľúčom k pochopeniu vývinu všetkých rastlín a živočíchov. To, čo máme, nie je iba zmena, ale skutočný vývin, všeobecne postupuje od jednoduchších k zložitejším formám, vrátane zložitých molekúl života samotného, ktoré v určitej fáze vznikajú z anorganických látok.

Pozrime sa na nasledujúci príklad negácie z kvantovej mechaniky. Čo sa stane, keď sa elektrón spojí s fotónom? Elektrón prešiel „kvantovým skokom“ a fotón zmizne. Výsledkom nie je nejaké mechanické spojenie alebo zmes. Je to ten istý elektrón, ako predtým, ale má nový stav energie. To isté platí, keď sa elektrón spojí s protónom. Elektrón zmizne a dochádza k skokovej zmene stavu energie a náboja protónu. Protón je taký istý ako predtým, iba má nový stav energie a náboja. Teraz je elektricky neutrálny a stáva sa neutrónom. Dialekticky povedané, elektrón bol negovaný a uchovaný zároveň. Zmizol, ale nebol zničený. Vošiel do novej častice a vyjadril sa ako zmena energie a náboja.

Starí Gréci boli dobre oboznámení s dialektikou diskusie. V správne vedenej diskusii je vyslovená myšlienka (Téza) a potom je konfrontovaná s opačným názorom (Antitéza), ktorý ju popiera, neguje. Nakoniec, dôkladnou diskusiou, ktorá skúma otázku zo všetkých uhlov pohľadu a objavuje všetky skryté rozpory, dôjdeme k záveru (Syntéza). Môžme alebo nemusíme prísť k dohode, ale samotným procesom diskusie, sme prehĺbili naše znalosti a chápanie a pozdvihli celú diskusiu na inú úroveň.

Je úplne zrejmé, že takmer nikto z kritikov marxizmu si nedal tú námahu, aby prečítal Marxa a Engelsa. Často sa napríklad predpokladá, že dialektika sa skladá z „Tézy-Antitézy-Syntézy“, ktoré Marx údajne skopíroval z Hegela (ktorý to, pre zmenu, mal skopírovať zo svätej trojice) a aplikoval na spoločnosť. Túto detskú karikatúru dnes stále opakuje množstvo údajne inteligentných ľudí. Avšak v skutočnosti nielenže Marxov dialektický materializmus je opakom Hegelovej idealistickej dialektiky, ale Hegelova dialektika je sama o sebe veľmi odlišná od klasickej gréckej filozofie.

Plechanov sa správne vysmieval pokusom redukovať impozantnú stavbu Hegelovej dialektiky na „drevenú Trojicu“ Tézy-Antitézy-Syntézy. Pokročilá Hegelova dialektika má približne taký vzťah ku gréckej ako moderná chémia ku primitívnemu skúmaniu alchymistov. Je úplne správne, že alchymisti pripravili pôdu pre modernú chémiu, ale tvrdiť, že sú „v podstate rovnakí“ je jednoducho absurdné. Hegel sa vrátil k Herakleitovi, ale na kvalitatívne vyššej úrovni, obohatenej o 2500 rokov filozofických a vedeckých pokrokov. Vývin dialektiky je sám o sebe dialektický proces. V súčasnej dobe sa slovo „alchýmia“ používa ako synonymum pre šarlatánstvo. Vyvoláva všetky druhy obrazov kúziel a čiernej mágie. V dejinách alchýmie nechýbali, ale samotná alchýmia sa neobmedzovala iba na ne. V histórii vedy hrala alchýmia veľmi dôležitú úlohu. Alchýmia je arabské slovo používané na akúkoľvek náuku o materiáloch. Existovali tam aj šarlatáni, ale nepatrili medzi dobrých vedcov! A chémia je západné slovo pre rovnakú vec. Mnoho chemických slov má v skutočnosti arabský pôvod - kyselina, alkalický, alkohol a tak ďalej.

Alchymisti vychádzali z predpokladu, že je možné premeniť jeden prvok na druhý. Po stáročia sa snažili objaviť „kameň mudrcov“, ktorý, ako verili, im umožní premeniť obyčajný kov (olovo) na zlato. Keby sa im to podarilo, nedalo by im to veľa bohatstva, pretože hodnota zlata by rýchlo padla na úroveň olova! Ale to je iný príbeh. Vzhľadom na existujúcu úroveň techniky v tej dobe sa alchymisti pokúšali o nemožné. Na konci boli nútení dospieť k záveru, že premena prvkov je nemožná. Avšak snahy alchymistov neboli márne. Vo svojej snahe o nevedeckú hypotézu, kameň mudrcov, vlastne robili cennú priekopnícku prácu, rozvíjali umenie experimentu, vynachádzali zariadenia dodnes používané v laboratóriách a popisovali a analyzovali široké spektrum chemických reakcií. Týmto spôsobom alchýmia pripravila pôdu pre rozvoj chémie.

Modernej chémii sa podarilo pokročiť iba popretím základnej hypotézy alchymistov - premeny prvkov. Od konca 18. storočia sa chémia vyvíjala na vedeckom základe. Tým, že dala nabok grandiózne ciele minulosti, urobila obrovský krok vpred. Potom, v roku 1919, anglický vedec Rutherford uskutočnil experiment zahŕňajúci ožiarenie jadier dusíka časticami alfa. To po prvýkrát viedlo k porušeniu atómového jadra. Pritom sa mu podarilo premeniť jeden prvok (dusík) na iný (kyslík). Odveké pátranie alchymistov bolo dovŕšené, ale vôbec nie spôsobom, ktorý by sa dal predvídať!

Pozrite sa na tento proces trochu bližšie. Začneme s tézou: a) premena prvkov; tá je negovaná antitézou b) nemožnosť premieňať prvky; tá je pre zmenu prevrátená druhou negáciou c) premena prvkov. Tu musíme poznamenať tri veci. Po prvé, každá negácia znamená určitý pokrok, skutočne kvalitatívny skok vpred. Po druhé, každý ďalší pokrok neguje predchádzajúcu fázu, ale zároveň na ňu reaguje, pričom zachováva všetko, čo je v nej užitočné a potrebné. Konečne, záverečná fáza - negácia negácie - vôbec neznamená návrat k pôvodnej myšlienke (v tomto prípade k alchýmii), predchádzajúce formy sa objavia na kvalitatívne vyššej úrovni. Mimochodom, dnes je možné previesť olovo na zlato, ale bolo by to príliš drahé, aby to stálo za to!

Podla dialektiky základné procesy vo vesmíre, v spoločnosti a v dejinách ideí, neprebiehajú v uzavretom kruhu, kde sa tie isté procesy iba opakujú v nekonečnom mechanickom cykle, ale v istom druhu otvorenej špirály vývinu, v ktorej sa nikdy nič neopakuje presne rovnakým spôsobom. Tento proces môžme jasne vidieť v dejinách filozofie a vedy. Celé dejiny myslenia pozostávajú z nekonečného procesu vývinu skrz protirečenia.

Je predložená teória, ktorá vysvetľuje určité javy. Postupne je prijatá, a to ako v dôsledku akumulácie dôkazov, ktoré ju potvrdzujú, tak aj preto, že neexistuje uspokojivá alternatíva. V určitom okamihu sa objavia nezrovnalosti, ktoré sú spočiatku ignorované ako nepodstatné výnimky. Potom vznikne nová teória, ktorá je v rozpore so starou a ako sa zdá sa, lepšie vysvetľuje pozorované skutočnosti. Nakoniec, po boji, nová teória porazí existujúce ortodoxné názory. Ale pri novej teórii vznikajú nové otázky, ktoré je potrebné vyriešiť. Často sa zdá, že sa vraciame opäť k myšlienkam, ktoré boli predtým zavrhnuté. Ale to neznamená návrat k východiskovému bodu. To, čo máme, je dialektický proces, zahŕňajúci hlbšie a hlbšie pochopenie fungovania prírody, spoločnosti a nás. To je dialektika dejín filozofie a vedy.

Joseph Dietzgen, súčasník Marxa a Engelsa, raz povedal, že starý muž, ktorý sa pozerá späť na svoj život, ho môže vidieť ako nekonečný rad chýb, ktoré, keby sa mohol vrátiť, by sa nepochybne rozhodol zmeniť. Ale potom ostáva v dialektickom protirečení, že iba vďaka týmto chybám prišiel k múdrosti, aby mohol posúdiť, že boli chybami. Ako Hegel hlboko poznamenal, tie isté mravné zásady na perách mladosti nemajú rovnakú váhu, ako keď ich hovorí muž, ktorého životné skúsenosti ich naplnili významom a obsahom. Sú rovnaké, a predsa nie sú rovnaké. Čo bola pôvodne abstraktná idea, s malým alebo žiadnym skutočným obsahom, sa teraz stáva produktom zrelej úvahy.

Hegelov génius pochopil, že história rôznych filozofických škôl bola sama o sebe dialektický proces. Prirovnáva ju k životu rastliny, prechádza rôznymi fázami, ktoré negujú samy seba, ale ktoré vo svojom celku, predstavujú život samotnej rastliny:

„Čím viac obyčajná myseľ vníma rozpor medzi pravdou a lžou ako fixný, tým viac je zvyknutá očakávať buď súhlas alebo rozpor s daným filozofickým systémom, a to, aby v akomkoľvek vysvetľujúcom vyhlásení týkajúcom sa takéhoto systému videla len zmysel pre jeden alebo druhý. Nepojímá rozmanitosť filozofických systémov ako progresívny vývin pravdy, skôr vidí v tejto rozmanitosti len rozpor. Púčik zmizne, keď prerazí kvet, a môžeme povedať, že je takto vyvrátený. Rovnako, keď príde ovocie, môže sa kvet vysvetliť, ako falošná forma bytia rastliny, pretože namiesto kvetu sa ovocie javí ako jeho skutočná povaha. Tieto fázy sú nielen rozlíšené; nahrádzajú jedna druhú, ako navzájom nezlučiteľné. Ale neutíchajúca činnosť ich vlastnej prirodzenej povahy z nich zároveň robí momenty organickej jednoty, ktoré nielenže nie sú vo vzájomnom rozpore, ale každý je tak potrebný ako ostatné; a táto rovnaká potrebnosť všetkých momentov ustanovuje samu seba a tým aj život celku.“ (Hegel, The Phenomenology of Mind, str.68)

Dialektika Kapitálu

V troch zväzkoch Kapitálu poskytuje Marx brilantný príklad toho, ako sa dá dialektická metóda použiť na analýzu najzákladnejších procesov v spoločnosti. Takto revolucionizoval vedu politickej ekonómie, čo je skutočnosť, ktorú nepopierajú ani tí ekonómovia, ktorých názory sú v ostrom rozpore s Marxovými. Dialektická metóda je tak zásadná pre Marxove diela, že Lenin sa vyjadril, že nie je možné pochopiť Kapitál, a najmä jeho prvú kapitolu, bez prečítania celej Hegelovej Logiky! To je nepochybne prehnané. Ale Lenin upozornil na fakt, že Marxov Kapitál je sám o sebe monumentálny výučbový materiál o tom, ako by mala byť dialektika používaná.

„Ak Marx nezanechal po sebe ‘Logiku‘ (s veľkým písmenom), zanechal logiku Kapitálu, a mal by byť pri štúdiu plne využívaný. V Kapitále aplikoval Marx na jednu vedu logiku, dialektiku a teóriu materialistického poznania [nie sú potrebné tri slová: je to jedna a tá istá vec], kde prevzal všetko cenné z Hegela a ďalej to rozvinul.“ (Lenin, Collected Works, Vol. 38, str.319)

Akú metódu použil Marx v Kapitáli? Nevnútil ekonomike zákony dialektiky, ale odvodil ich pri dlhom a usilovnom štúdiu všetkých aspektov ekonomického procesu. Nepredložil svojvoľne schému, aby potom pokračoval a napasoval do nej fakty, ale odhalil zákony pohybu kapitalistickej výroby starostlivým skúmaním tohto javu samotného. V Predslove ku Kritike politickej ekonómie vysvetľuje Marx svoju metódu:

„Vynechávam všeobecný úvod, ktorý som si poznamenal, pretože pri bližšom zamyslení sa, akékoľvek predkladanie výsledkov, ktoré treba ešte dokázať, sa mi zdá problematické, a čitateľ, ktorý ma chce sledovať, musí byť odhodlaný postupovať od konkrétneho ku všeobecnému.“ (Marx, Engels, Selected Works, Vol.1, str.502)

Kapitál bol prelomovým, a to nielen v oblasti ekonómie, ale všeobecne pre sociálne vedy. To má priamy vplyv na diskusie, ktoré vedú vedci v súčasnej dobe. Keď Marx bol nažive, táto diskusia už začala. V tej dobe boli vedci posadnutí myšlienkou veci rozobrať a skúmať ich jednotlivo. Táto metóda sa dnes nazýva ako „redukcionizmus“ hoci Marx a Engels, ktorí boli voči nej veľmi kritickí, ju nazývali „metafyzická metóda“. Mechanicisti dominovali fyzike 150 rokov. Až teraz reakcia voči redukcionizmu naberá na obrátkach. Nová generácia vedcov si dala za úlohu prekonať toto dedičstvo, a naformulovať nové princípy namiesto starých aproximácií.

Vďaka Marxovi boli redukcionistické tendencie v ekonomike vylúčené v polovici minulého storočia. Po Kapitáli bol takýto prístup nemysliteľný. Metóda vysvetľovania politickej ekonómie „Robinsonom Crusoe“ („predstavte si dvoch ľudí na pustom ostrove ...“) sa občas objaví v zlých školských učebniciach a vulgárnych pokusoch o popularizáciu, ale nemožno ju brať vážne. Ekonomické krízy a revolúcie sa medzi dvoma jednotlivcami na pustom ostrove nekonajú! Marx analyzuje kapitalistickú ekonomiku, nie ako celkový úhrn jednotlivých aktov výmeny, ale ako komplexný systém, ovládaný svojimi vlastnými zákonmi, ktoré sú rovnako silné ako zákony prírody. Rovnakým spôsobom dnes fyzici diskutujú o myšlienke zložitosti, v zmysle systému, v ktorom celok nie je len zbierka elementárnych častí. Samozrejme, že je užitočné poznať, kde je to možné, zákony, ktorými sa riadia jednotlivé časti, ale komplexný systém sa riadi novými zákonmi, ktoré nie sú iba ich rozšírením. To je presne spôsob Marxovho Kapitálu - metóda dialektického materializmu.

Marx začína svoju prácu analýzou základnej bunky kapitalistickej ekonomiky - produktu. Z toho vysvetľuje, ako vznikajú všetky rozpory kapitalistickej spoločnosti. Redukcionizmus berie celok a časť, konkrétne a všeobecné ako vzájomne nezlúčiteľné a vylučujúce, kým v skutočnosti sú úplne neoddeliteľné, prenikajú a určujú sa navzájom. V prvom diele Kapitálu Marx vysvetľuje dvojaký charakter produktu, ako úžitkovej hodnoty a výmennej hodnoty. Väčšina ľudí vidí produkty výhradne ako úžitkové hodnoty, konkrétne užitočné predmety pre uspokojenie ľudských potrieb. Úžitkové hodnoty boli vyrábané v každom type ľudskej spoločnosti.

Avšak kapitalistická spoločnosť robí s úžitkovými hodnotami divné veci. Prevádza ich na výmenné hodnoty - tovary vyrobené nie priamo na spotrebu, ale na predaj. Každý produkt má teda dve tváre - domácku, známu tvár úžitkovej hodnoty, a tajomnú, skrytú tvár výmennej hodnoty. Prvá z nich priamo súvisí s fyzikálnymi vlastnosťami určitého predmetu (nosíme košeľu, pijeme kávu, riadime auto atď). Ale výmennú hodnotu nie je možné vidieť, nosiť alebo jesť. Nemá vôbec žiadne materiálne bytie. Napriek tomu je v kapitalizme nutnou vlastnosťou produktu. Konečným vyjadrením výmennej hodnoty sú peniaze, všeobecný ekvivalent prostredníctvom ktorého všetky tovary vyjadrujú svoju hodnotu. Tieto malé kúsky zeleného papiera nemajú žiadny vzťah ku košeliam, káve alebo automobilom ako takým. Nedajú sa jesť, nosiť alebo šoférovať. Napriek tomu je ich sila taká veľká a tak všeobecne uznávaná, že sa ľudia pre ne zabíjajú.

Dvojaký charakter produktu vyjadruje ústredné protirečenie kapitalistickej spoločnosti - konflikt medzi námezdnou prácou a kapitálom. Pracujúci si myslí, že zamestnávateľovi predáva svoju prácu, ale v skutočnosti to, čo predáva, je jeho pracovná sila, ktorú kapitalista používa ako uzná za vhodné. Takto získaná nadhodnota je nezaplatená práca pracujúcej triedy, je zdrojom akumulácie kapitálu. Je to práve táto nezaplatená práca, ktorá udržiava všetkých nepracujúcich členov spoločnosti, a to prostredníctvom prenájmu, úrokov, ziskov a daní. Triedny boj je v skutočnosti boj o rozdelenie tejto nadhodnoty.

Marx nevynašiel myšlienku nadhodnoty, ktorú poznali predchádzajúci ekonómovia ako Adam Smith a Ricardo. Ale odhalením hlavného protirečenia, ktoré v nej spočíva, úplne revolucionizoval politickú ekonómiu. Tento objav je možné prirovnať k podobnému procesu v minulosti chémie. Až do konca 18.storočia sa predpokladalo, že podstata horenia spočíva v tom, že od horiacej látky sa odlučuje hypotetický prvok, zvaný flogistón. Táto teória slúžila na vysvetlenie väčšiny známych chemických javov v tom čase. Potom v roku 1774 anglický vedec Joseph Priestley objavil niečo, čo nazval „deflogistónovaný vzduch“, ktorý, ako sa neskôr zistilo, mizol, keď v ňom látka horela.

Priestley, v skutočnosti, objavil kyslík. Ale on a ďalší vedci neboli schopní pochopiť revolučné dôsledky tohto objavu. Po dlhú dobu ešte rozmýšľali starým spôsobom. Neskôr, francúzsky chemik Lavoisier objavil, že nový druh vzduchu bol v skutočnosti chemický prvok, ktorý nemizne v procese horenia, ale zlučuje sa s horiacimi látkami. Hoci iní objavili kyslík, nevedeli, čo objavili. Bol to veľký objav Lavoisiera. Marx hral podobnú úlohu v politickej ekonómii.

Marxovi predchodcovia objavili existenciu nadhodnoty, ale jej skutočný charakter zostal zahalený v temnote. Podmanením si predchádzajúcich teórií, začínajúc Ricardom, a dôkladnou analýzou objavil Marx skutočnú, protirečivú povahu hodnoty. Preskúmal všetky vzťahy kapitalistickej spoločnosti, počnúc najjednoduchšou formou tovarovej výroby a výmeny, a pozorujúc proces vo všetkých jeho rôznych premenách, prísne dodržiavajúc dialektickú metódu.

Marx ukázal vzťah medzi tovarmi a peniazmi, a bol prvý, kto poskytol vyčerpávajúcu analýzu peňazí. Ukázal, ako sa peniaze menia na kapitál a ako k tejto zmene dochádza nákupom a predajom pracovnej sily. Tento zásadný rozdiel medzi prácou a pracovnou silou bol kľúčom, ktorý odhalil tajomstvo nadhodnoty, problém, ktorý Ricardo nebol schopný vyriešiť. Rozdelením kapitálu medzi konštantný a variabilný kapitál bol Marx schopný detailne sledovať celý proces tvorby kapitálu, a tak ho vysvetliť, čo žiaden z jeho predchodcov nebol schopný urobiť.

Marxova metóda je prísne dialektická a pomerne presne sleduje hlavné línie popísané v Hegelovej Logike. To je výslovne uvedené v Doslove k druhému nemeckému vydaniu, kde Marx vzdal pekný hold Hegelovi:

„Keď pán autor tak výstižne opisuje to, čo nazýva mojou skutočnou metódou, a tak žičlivo posudzuje spôsob, akým ju osobne používam, čo iné opísal ako dialektickú metódu?

Pravda, spôsob výkladu sa musí formálne líšiť od spôsobu skúmania. Pri skúmaní si treba podrobne osvojiť látku, analyzovať rozličné formy jej vývinu a vypátrať ich vnútornú väzbu. Až potom, keď sa táto práca ukončí, možno primerane vyložiť skutočný pohyb. Keď sa to podarí, a teda život látky sa odzrkadľuje ideálne, môže sa na prvý pohľad zdať, že máme do činenia s apriórnou konštrukciou...

Mystifikujúcu stránku Hegelovej dialektiky som kritizoval takmer pred 30 rokmi, v čase, keď ešte bola v móde. Ale práve vtedy, keď som pracoval na prvom zväzku Kapitálu, krikľúnski, nafúkaní a obmedzení epigóni, ktorí majú teraz vo vzdelanom Nemecku hlavné slovo, začali s obľubou zaobchádzať s Hegelom tak, ako udatný Moses Mendelssohn za Lessingových čias zaobchádzal so Spinozom, totiž ako s „mŕtvym psom“. Preto som sa otvorene prihlásil za žiaka tohto veľkého mysliteľa a v kapitole o teórii hodnoty som dokonca tu i tam koketoval s jeho svojráznym spôsobom vyjadrovania. Mystifikácia, ktorou dialektika trpí v Hegelových rukách nebola vôbec na prekážku, aby po prvý raz vyčerpávajúco a vedome vyložil jej všeobecné formy pohybu. Dialektika stojí u Hegela na hlave. Treba ju postaviť na nohy, aby sme v mystickom obale objavili racionálne jadro.

Dialektika vo svojej mystifikovanej forme sa stala nemeckou módou, pretože sa zdalo, že oslavuje to, čo jestvuje. Vo svojej racionálnej podobe vyvoláva u buržoázie a jej doktrinárskych predstaviteľov zlobu a hrôzu, pretože v pozitívnom pochopení jestvujúceho zahŕňa zároveň aj pochopenie jeho negácie, jeho nevyhnutného zániku, pretože každú vzniknutú formu chápe v pohybe, pretože sa pred ničím neskláňa a svojou podstatou je kritická a revolučná.“ (Marx, Kapitál I, str.26)

2 komentáre: