nedeľa, 9. júna 2013

Vzbúrený rozum: Marxistická filozofia a moderná veda (7)

ALAN WOODS, TED GRANT
Prítomnosť vedomej a odvážnej menšiny môže hrať úlohu veľmi podobnú katalyzátoru v chemickej reakcii

Celok a časť

Podľa formálnej logiky sa celok rovná súčtu jeho častí. Pri bližšom skúmaní však vidíme, že to nie je pravda. V prípade živých organizmov to pravda nie je určite. Králik rozrezaný v laboratóriu a rozložený na jednotlivé časti už nie je králik. Tento fakt pochopili zástancovia teórie chaosu a zložitosti. Zatiaľ čo klasická fyzika so svojimi lineárnymi systémami uznala, že celok je presne súčet jeho častí, nelineárna logika zložitosti tvrdí opak, v úplnej zhode s dialektikou:

„Celok je takmer vždy o dosť viac než súčet jeho častí,“ hovorí Waldrop. „A matematické vyjadrenie tohto vzťahu – do tej miery pokiaľ je možné takéto systémy opísať matematicky - je nelineárna rovnica: ktorej graf je krivka." (M.M.Waldrop, cit.d., str.65)

Citovali sme už príklady kvalitatívnych zmien v chémii, ktoré použil Engels v Anti-Dühringovi. Tieto príklady zostávajú v platnosti, ale v žiadnom prípade nie sú kompletné. Engels bol obmedzený, samozrejme, na vedecké poznatky svojej doby. Dnes je možné ísť ďalej. Klasická atómová teória chémie vychádza z idey, že akékoľvek spojenie atómov do väčších celkov môže byť iba súbor týchto atómov, to jest čisto kvantitatívny vzťah. Spojenie atómov do molekúl predstavuje jednoduchú juxtapozíciu (postavenie vedľa seba). Chemické vzorce ako H2O, H2SO4, atď. predpokladajú, že každý z atómov zostáva v podstate bezo zmeny, aj keď vstúpi do nového spojenia vytvoriac molekulu.

Toto presne odráža spôsob myslenia formálnej logiky, podľa ktorej celok je len súčet častí. Keďže molekulová hmotnosť sa rovná súčtu váh príslušných atómov, predpokladalo sa, že atómy samotné sa nezmenili, a vstúpili do čisto kvantitatívneho vzťahu. Avšak týmto spôsobom nie je možné povedať takmer nič o vlastnostiach zlúčenín. Naozaj, väčšina chemických vlastností zlúčenín sa podstatne líši od vlastností prvkov, z ktorých sú tvorené. Tzv. „princíp juxtapozície“ nevysvetľuje tieto zmeny. Je jednostranný, neadekvátny a, jedným slovom, zlý.

Moderná atómová teória ukázala nesprávnosť tejto predstavy. I keď pripúšťa, že zložité štruktúry sa musia vysvetľovať na základe súboru viacerých základných faktorov, ukázala, že vzťahy medzi týmito prvkami nie sú len indiferentné a kvantitatívne, ale aj dynamické a dialektické. Elementárne častice, ktoré tvoria atómy, neustále interagujú, prechádzajúc navzájom do seba. Nie sú to fixné konštanty, ale sú v každom okamihu súčasne samé sebou ako aj niečim iným. Je to práve tento dynamický vzťah, ktorý dáva výslednej molekule jej osobitnú povahu, vlastnosti a špecifickú identitu.

V tomto novom spojení atómy sú a zároveň nie sú samy sebou. Spájajú sa dynamickým spôsobom, aby vytvorili úplne inú entitu, iný vzťah, ktorý spätne určuje správanie jej súčastí. Nejedná sa iba o neživú „juxtapozíciu“, mechanický súhrn, ale o proces. Aby bolo možné pochopiť podstatu entity vôbec nepostačuje rozložiť ju na jednotlivé atomické súčasti. Je nevyhnutné pochopiť ich dynamické vzájomné vzťahy, to znamená použiť dialektickú, nie formálnu analýzu.

David Bohm bol jeden z mála, ktorý vypracoval teoretickú alternatívu k subjektivistickej „Kodanskej interpretácii“ kvantovej mechaniky. Bohmova analýza, ktorá je jasne ovplyvnená dialektickou metódou, presadzuje radikálne prehodnotenie kvantovej mechaniky a nový spôsob pohľadu na vzťah medzi celkom a časťou. Poukazuje na to, že obvyklá interpretácia kvantovej teórie nedáva dostatočnú predstavu o tom, aká ďalekosiahla bola revolúcia ovplyvnená modernou fyzikou.

„Naozaj,“ hovorí Bohm, „keď túto interpretáciu rozšírime na teórie poľa, nielen vzájomné vzťahy častí, ale aj ich samotná existencia vychádza zo zákona celku. Neostáva teda nič pre klasickú schému, podľa ktorej celok pozostáva z častí, ktoré existovali už predtým ako vytvorili vzťahy vopred určenými spôsobmi. To, čo máme, je skôr reminiscencia vzťahu celku a časti ako organizmu, v ktorom každý orgán rastie a udržiava sa takým spôsobom, ktorý zavisí hlavne od celku.“ (D.Bohm, Causality and Chance in Modern Physics, str. x)

Molekulu cukru môžme rozložiť na jednotlivé atómy, ale potom to už nie je cukor. Molekula nemôže byť rozložená na svoje súčasti bez straty svojej identity. Presne s týmto problémom sa stretávame, keď sa pokúšame zaobchádzať so zložitými javmi z čisto kvantitatívneho hľadiska. Výsledné zjednodušenie vedie k pokrivenému a jednostrannému obrazu prírody, pretože sme úplne vynechali kvalitatívny aspekt. Práve prostredníctvom kvality sme schopní rozlíšiť jednu vec od druhej. Kvalita je základom všetkých našich znalostí o svete, pretože vyjadruje najzákladnejšiu realitu všetkých vecí, ukazuje kritické hranice, ktoré existujú na všetkých úrovniach materiálneho sveta. Určiť presný bod, v ktorom malé zmeny hodnôt vedú k zmene stavu, je jedným z najzákladnejších problémov vedy. Je to otázka, ktorá zaujíma centrálne miesto v dialektickom materializme.

Zložité organizmy

Život sám o sebe vzniká pri kvalitatívnom skoku z anorganickej do organickej hmoty. Vysvetlenie procesov, ktorými k tomu došlo, predstavuje jeden z najdôležitejších a najvzrušujúcejších problémov pre dnešnú vedu. Pokrok v chémii, detailná analýza štruktúr zložitých molekúl, pomerne presná predpoveď ich správania a určenie úlohy jednotlivých molekúl v živých systémoch, vydláždili cestu pre vznik nových odborov, biochémie a biofyziky, ktoré sa zaoberajú chemickými reakciami v živých organizmoch a fyzikálnymi javmi v živých procesoch. Obe sa zlúčili do molekulárnej biológie, ktorá má v posledných rokoch za sebou najúžasnejšie pokroky.

Takto boli úplne zrušené staré pevné hranice oddeľujúce organickú a anorganickú hmotu, ktoré vytvorili prví chemici. Postupne sa zistilo, že pre organické ako aj anorganické molekuly platia rovnaké chemické zákony. Všetky látky obsahujúce uhlík (s možnou výnimkou niekoľkých jednoduchých zlúčenín ako oxid uhličitý) sú charakterizované ako organické. Zvyšok sú anorganické. Iba atómy uhlíka sú schopné tvoriť veľmi dlhé reťazce a tak zväčšovať možnosti nekonečnej rôznorodosti zložitých molekúl.

V 19. storočí analyzovali chemici vlastnosti „albuminiových“ látok (z latinského slova pre vaječné bielka). Takto sa zistilo, že život je závislý na proteínoch, veľké molekuly pozostávajú z aminokyselín. Na začiatku 20. storočia, kedy Planck urobil prevratné objavy vo fyzike, sa Emil Fischer pokúšal spojiť aminokyseliny do reťazcov takým spôsobom, aby karboxylová skupina jednej aminokyseliny bola stále spojená s aminoskupinou ďalšej. V roku 1907 sa mu podarilo syntetizovať reťazec osemnástich amino-kyselín. Fischer nazval tieto reťazce peptidy, z gréckeho slova „tráviť“, pretože predpokladal, že bielkoviny sa rozpadajú do týchto reťazcov v procese trávenia. Túto teóriu nakoniec potvrdil Max Bergmann v roku 1932.

Tieto reťazce boli ešte stále príliš jednoduché, aby vytvorili zložité polypeptidové reťazce, ktoré sú potrebné na vytvorenie proteínov. Navyše, úloha rozlúštiť štruktúru samotnej proteínovej molekuly bola neuveriteľne ťažká. Vlastnosti každého proteínu závisia na jeho presnom vzťahu ku každej aminokyseline v molekulárnom reťazci. Aj tu kvantita určuje kvalitu. To predstavovalo pre biochemikov zdanlivo neprekonateľný problém, pretože počet možných usporiadaní devätnásť aminokyselín v reťazci, príde na takmer 120 miliónov miliárd. Proteín veľkosti sérových bielkovín tvorí viac ako 500 aminokyselín, a preto je počet možných usporiadaní 10600, to je 1 a potom 600 núl. Kompletnú štruktúru kľúčovej proteínovej molekuly - inzulínu - prvýkrát rozlúštil britský biochemik Fredrich Sanger v roku 1953. Pomocou rovnakej metódy sa iným vedcom podarilo dekódovať štruktúru celého radu ďalších proteínových molekúl. Neskôr sa im podarilo syntetizovať proteín v laboratóriu. Dnes je možné syntetizovať mnoho proteínov, vrátane jedného tak zložitého ako ľudský rastový hormón, ktorý zahŕňa reťazec 188 aminokyselín.

Život je zložitý systém interakcií, vrátane obrovského množstva chemických reakcií, ktoré neustále a rýchlo prebiehajú. Každá reakcia v srdci, krvi, nervovom systéme, kostiach a mozgu interaguje s každou inou časťou tela. Fungovanie najjednoduchšieho živého tela je oveľa zložitejšie, než najmodernejšie počítače, umožňuje rýchly pohyb, rýchle reakcie na sebamenšie zmeny v okolitom prostredí, neustále prispôsobovanie meniacim sa podmienkam, vnútorným či vonkajším. Tu, veľmi dôrazne, je celok viac ako súčet jeho častí. Každá časť tela, každá svalová či nervová reakcia závisí od všetkých ostatných. Tu máme dynamický a zložitý, inými slovami, dialektický vzájomný vzťah, ktorý jediný je schopný vytvoriť a udržať jav známy ako život.

Proces metabolizmu znamená, že živý organizmus sa v každom okamihu neustále mení, berie si kyslík, vodu a potraviny (sacharidy, tuky, bielkoviny, minerálne látky a ďalšie suroviny), neguje ich premenou na materiály potrebné na udržanie a rozvoj života a vylučuje odpad. Dialektický vzťah medzi celkom a časťou sa prejavuje na rôznych úrovniach zložitosti v prírode a odráža sa v rôznych vedných odboroch:

a) Atomické interakcie a zákony chémie určujú zákony biochémie, ale život sám o sebe je kvalitatívne odlišný.

b) Zákony biochémie „vysvetľujú“ všetky procesy ľudskej interakcie s prostredím. A napriek tomu ľudská činnosť a myslenie sú kvalitatívne odlišné od biologických procesov, ktoré ich tvoria.

c) Každý jednotlivý človek je, pre zmenu, produkt svojho telesného vývinu a prostredia v ktorom žije. Napriek tomu zložité interakcie súčtu jednotlivcov, ktorí tvoria spoločnosť sú tiež kvalitatívne odlišné. V každom z týchto prípadov je celok väčší ako súčet častí a riadi sa inými zákonmi.

V konečnom dôsledku sa celá ľudská existencia a aktivita zakladá na zákonoch pohybu atómov. Sme časťou hmotného vesmíru, ktorý je neprerušený celok, fungujúci podľa svojich vlastných zákonov. A napriek tomu, keď prejdeme od a) po c), robíme rad kvalitatívnych skokov a musíme pracovať s rôznymi zákonmi na rôznych „úrovniach“, c) je založené na b) a b) je založené na a), ale nikto so zdravým rozumom by sa nesnažil vysvetľovať zložité pohyby v ľudskej spoločnosti pojmami atomárnych síl. Z rovnakého dôvodu je úplne jalové redukovať problém kriminality na zákony genetiky.

Armáda nie je len súčet jednotlivých vojakov. Samotné spojenie do jednej masívnej sily, organizovanej pod vojenským vedením, mení jednotlivého vojaka ako fyzicky, tak morálne. Pokiaľ je zachovaná súdržnosť armády, predstavuje obrovskú silu. To nie je len otázkou počtu. Napoleon si bol dobre vedomý významu morálky vo vojne. Ako súčasť disciplinovanej početnej bojovej sily je jednotlivý vojak schopný činov statočnosti a sebaobetovania v situáciách extrémneho nebezpečenstva, ktoré by si za normálnych podmienok, ako izolovaný jednotlivec, nikdy nevedel predstaviť. Napriek tomu zostáva rovnakou osobou ako predtým. Vo chvíli, kedy súdržnosť armády upadne vplyvom porážky, celok sa rozpadne do jednotlivých „atómov“ a armáda sa mení na demoralizovanú chamraď.

Engels sa veľmi zaujímal o vojenské taktiky, pre ktoré ho Marxove dcéry prezývali „generál“. Pozorne sledoval priebeh americkej občianskej vojny a krymskej vojny, o ktorých napísal niekoľko článkov. V Anti-Dühringovi ukazuje, ako sa zákon kvantity a kvality vzťahuje na vojenskú taktiku, napríklad na bojovú schopnosť vysoko disciplinovaných vojakov Napoleona a egyptskej (mameluckej) jazdy:

„Nakoniec sa v otázke zvratu kvantity na kvalitu môžeme odvolať ešte na jedného svedka, na Napoleona. Opisuje totiž boj v sedle neistej, ale disciplinovanej francúzskej jazdy s mamelukmi, ktorí mali v tom čase nesporne najlepšie vycvičenú, ale nedisciplinovanú jazdu na boj muža proti mužovi; a o tom píše:

‘Dvaja mameluci mali úplnú prevahu nad troma Francúzmi; 100 mamelukov sa vyrovnalo 100 Francúzom; 300 Francúzov malo zvyčajne prevahu nad 300 mamelukmi; 1000 Francúzov vždy zahnalo 1500 mamelukov.’

Práve tak, ako u Marxa až určitá, hoci premenlivá minimálna veľkosť sumy výmennej hodnoty umožňovala prechod tejto hodnoty na kapitál, aj u Napoleona až pri určitej minimálnej veľkosti jazdeckého oddielu sa môže prejaviť sila disciplíny, ktorá mu dáva zomknutý tvar a možnosť plánovitých akcií, stupňovať sa až na prevahu aj nad väčšími masami nepravidelnej jazdy, ktorá má pritom lepšie kone, istejšie sedí v sedle, lepšie narába šabľou a je aspoň rovnako udatná. (Engels, Anti-Duhring, in Marx a Engels Vybrané spisy v piatich zväzkoch, zv. 4, str. 169)

Molekulárny proces revolúcie

V procese chemickej reakcie dochádza k prechodu istého hraničného bodu známeho ako prechodový stav. V tomto bode jednotlivé zložky, tesne pred tým než vytvoria zlúčeninu, nie sú ani jedno ani druhé. Staré väzby sa prerušuju a vytvárajú sa nové. Energia potrebná na prekonanie tohto kritického bodu je známa ako Gibbsova energia. Aby mohla molekula reagovať, potrebuje isté množstvo energie, ktorou v určitom okamihu dosiahne prechodový stav. Pri normálnych teplotách má len malý zlomok reagujúcich molekúl dostatočnú energiu. Pri väčšej teplote bude mať túto energiu vyšší podiel molekúl. To je dôvod, prečo je zahrievanie jeden zo spôsobov, ako urýchliť chemickú reakciu. Tento proces urýchli aj použitie katalyzátorov, ktoré sa široko využívajú v priemysle. Bez katalyzátorov by veľa procesov, aj keby sa stále diali, bolo tak pomalých, že by boli nehospodárne. Katalyzátor nemôže zmeniť zloženie reagujúcich látok, ani nemôže zmeniť Gibbsovu energiu, ale môže zjednodušiť ich spojenie.

Existujú určité analógie medzi týmto javom a úlohou jednotlivca v histórii. Je to mylná predstava, že marxizmus nedáva pri utváraní svojho vlastného osudu priestor jednotlivcom. Podľa tejto karikatúry redukuje materialistické poňatie dejín všetko na „výrobné sily“. Ľudské bytosti sú len ako slepí zástupcovia ekonomických síl alebo bábky tancujúce na povraze historickej nevyhnutnosti. Tento mechanický výklad historického procesu (ekonomický determinizmus) nemá nič spoločné s dialektickou filozofiou marxizmu.

Základnu tézou historického materializmu je, že ľudia tvoria svoju vlastnú históriu. Ale na rozdiel od idealistického poňatia, ktoré hovorí, že ľudia konajú úplne voľne, marxizmus vysvetľuje, že sú limitovaní existujúcimi materiálnymi podmienkami spoločnosti, do ktorej sa narodili. Tieto podmienky zásadným spôsobom formuje úroveň rozvoja výrobných síl, ktoré sú rozhodujúcim základom, na ktorom spočíva celá ľudská kultúra, politika a náboženstvo. Samozrejme hospodársky rozvoj ich neformuje priamo, ale žijú svojim vlastným životom. Mimoriadne zložité vzťahy medzi všetkými týmito faktormi nemajú mechanickú, ale dialektickú povahu. Jednotlivci si nevyberajú podmienky, do ktorých sa narodia. Sú im „dané“. Rovnako tak nie je pre jednotlivca možné, ako si to predstavujú idealisti, aby vnútil spoločnosti svoju vôľu, či už z dôvodu veľkosti svojho intelektu alebo sily svojho charakteru. Teória, že história je tvorená „veľkými osobnosťami“, je rozprávka na pobavenie detí. Má približne rovnakú vedeckú hodnotu ako „konšpiračná teória“ dejín, ktorá prisudzuje revolúcie zhubnému vplyvu „agitátorov“.

Každý pracujúci vie, že štrajky nie sú spôsobené agitátormi, ale zlými mzdami a pracovnými podmienkami. Na rozdiel od dojmu, ktorý niekedy vytvárajú senzáciechtivé noviny, štrajky nie sú bežné udalosti. Po mnoho rokov môžu továreň alebo pracovisko ostávať pokojné. Pracovná sila nemusí reagovať, aj keď im znižujú mzdy a zhoršujú pracovné podmienky. To platí najmä v čase masovej nezamestnanosti, alebo ak je zlé vedenie odborov. Táto zdanlivá ľahostajnosť väčšiny vedie často menšinu aktivistov k zúfalstvu. Dochádzajú k mylnému záveru, že zvyšok zamestnancov sú „zaostalí“ a nikdy nič neurobia. Ale v skutočnosti pod povrchom zdanlivého pokoja prebiehajú zmeny. Tisícky malých incidentov, podpichnutia, krivdy, zranenia neustále zanechávajú na vedomí pracujúcich svoju stopu. Tento proces výstižne popísal Trocký ako „molekulárny proces revolúcie“. Je to ekvivalent Gibbsovej energie v chemickej reakcii.

V reálnom živote, rovnako ako v chémii, vyžadujú molekulárne procesy čas. Žiadny chemik by sa nesťažoval, že očakávaná reakcia trvala príliš dlho, najmä ak chýbajú podmienky pre rýchlu reakciu (vysoká teplota atď). Ale nakoniec sa chemický prechodný stav dosiahne. V tomto bode je veľmi užitočná prítomnosť katalyzátora, aby priblížil proces k úspešnému záveru, najrýchlejším a najekonomickejším spôsobom. Rovnakým spôsobom, v istom bode, nahromadená nespokojnosť na pracovisku zovrie. Celá situácia sa zmení v priebehu 24 hodín. Ak aktivisti nie sú pripravení, ak sa nechali oklamať zdaním pokoja predchádzajúceho obdobia, budú úplne mimo diania.

Podľa dialektiky sa veci, skôr alebo neskôr, menia na svoj opak. Slovami Biblie, „prví budú poslední a poslední budú prví“. Veľakrát sme toho boli svedkami, v neposlednom rade v histórii veľkých revolúcií. Pôvodne zaostalé a nečinné vrstvy môžu náhle povstať. Vedomie sa vyvíja v náhlych skokoch. Pri každom štrajku sa to dá pozorovať. A v každom štrajku môžeme vidieť prvky revolúcie v nerozvinutej, zárodočnej forme. V takýchto situáciách, môže prítomnosť vedomej a odvážnej menšiny hrať úlohu veľmi podobnú katalyzátoru v chemickej reakcii. V niektorých prípadoch môže dokonca aj jednotlivec zohrať rozhodujúcu úlohu.

V novembri 1917 osud ruskej revolúcie úplne závisel na dvoch mužoch - Leninovi a Trockom. Bez nich by bola revolúcia bezpochyby porazená. Ostatní vodcovia Kamenev, Zinoviev a Stalin sa dostali pod tlak iných tried a kapitulovali. Dôležité tu neboli abstraktné „historické sily“, ale konkrétne sily s určitým stupňom prípravy, predvídania, osobnej odvahy a schopnosti lídrov. Koniec koncov hovoríme o boji živých síl nie o jednoduchej matematickej rovnici.

Znamená to teda, že idealistický výklad dejín je správny? Rozhodujú o všetkom veľké osobnosti? Nechajme prehovoriť fakty samé za seba. Po štvrťstoročie pred rokom 1917 Lenin a Trocký strávili väčšinu svojho života viac či menej izolovaní od más, pracujúc často s veľmi malými skupinami ľudí. Prečo nemali rovnaký rozhodujúci vplyv, napríklad, v roku 1916? Alebo v roku 1890? Pretože chýbali objektívne podmienky. Rovnako odborár, ktorý neustále volá po štrajku, hoci neexistuje pre neho nálada, čoskoro skončí ako terč posmechu. Podobne, keď ostala revolúcia v podmienkach nevysloviteľnej zaostalosti a pri zmene triednych síl izolovaná, nemohli ani Lenin ani Trocký zabrániť vzostupu byrokratickej kontrarevolúcie v čele s mužom, ktorý im v každom smere nesiahal ani po päty, Stalinom. Tu máme v kocke dialektický vzťah medzi subjektívnym a objektívnym faktorom v dejinách ľudstva.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára