utorok, 2. júla 2013

Chcel by som byť pravičiar

Chcel by som byť pravičiar. Nemyslím, že by boli veci ľahšie, ale aspoň by som zapadol. Nadával by som na lenivcov, ktorým sa nechce pracovať a velebil by som Baťu. Alebo by som s kamarátmi sníval o čistom voľnom trhu, ktorý čaká niekde za siedmimi horami a siedmimi dolami, kde tok peňazí nekazí žiaden štát, dane, ani demokracia, ani žiadni nešťastní biedaci. Možno by som tiež opovrhoval ľudskoprávnymi aktivistami a mal ich za príživníkov. Na rodinných oslavách, v kanceláriách s kolegami, na dovolenke či kostole by som zatracoval čiernych parazitov a bavil sa o tom, ako smrdia, kradnú, súložia, pijú, nepracujú a podobne. Bez nich –teda tých prvých, druhých, tretích, štvrtých.... až n-1- by tu istotne bol raj.

No to by som asi musel značne duševne upadnúť. Ak použijeme pejoratívnejší výraz pre ignoranciu, tak ohlúpnuť. Ale pozor! nemyslím si, že pravičiar je hlupák, to by som si urážal blízkych. Len mi to pripomína snahu istého Antoina, hrdinu knihy Martina Pagea Ako som osprostel, ktorý sa rozhodol odbremeniť si život od svojej ťažkej hlavy. Po chirurgickom zákroku do dutiny lebečnej sa nielenže stal bezstarostnejším, ale v zamestnaní naviac aj úspešne kariérne postúpil.

Sám som býval pravičiarom. Od trinástich rokov som si počas celej Mečiarovej éry kupoval SME a fandil, vtedy pre mňa rozumne znejúcej, pravici. V tejto prostej konštelácii však ostali niektorí redaktori a čitatelia denníka dodnes. Moja tajná túžba byť pravičiarom by freudovskému analytikovi istotne pripomínala obranný mechanizmus regresu, teda návrat do skoršej (konkrétne pubertálnej) fázy psychického vývoja, reagujúci na určité ťažko zvládané impulzy. Napokon, nie je pravičiarstvo s trochou nadsádzky určitou dlhodobou obranou pred skutočnosťou? Ak odnímeme podpichovačný tón, zrejme nebudeme ďaleko od pravdy. Nesnaží sa pravica zastávať iba vlastné ekonomické záujmy skupiny, ku ktorej patrí, bez ohľadu na stávajúce pomery? Niekto namietne, že to isté platí predsa aj pre ľavicu, avšak nie je to celkom tak. Príklad nie je analogický, pretože ľavica vidí spoločnosť ako celok, a v rámci neho prerozdeľuje spoločné bohatstvo – od veľmi bohatých k menej bohatým, a od bohatých k chudobným. Naviac zastáva záujmy slabších bez ohľadu na to, či je dotyčný (ľavičiar) členom tejto skupiny, kým u pravičiara sa to nedá. Pravičiar často ani nechápe, že ľavičiar tiež normálne chodí do roboty, poprípade, že študuje aj pracuje zároveň, že je profesor, alebo že je bohatý či slávny. Nechápe ako môže byť niekto nesebecký a radšej túto nepríjemnú skutočnosť zakaždým vytesní.

Najväčšiu hodnotu ľavice preto tvorí rovnosť. Rovnosť ako cesta k slobode, lebo len ak štartujeme na čo najspravodlivejších pozíciách, môžeme zvíťaziť právoplatne a patrí nám patričná úcta. Rovnosť, keďže ako ľudia nie sme až tak odlišní; pretože si nemyslíme, že sme niečo viac ako ostatní; rovnosť, pretože si rovnako vážime životy druhých i cudzích, ktorí by mohli byť taktiež našimi kamarátmi.

Bolo by krásne ak by svet fungoval pravicovo a pritom by nejestvovali nerovnosti v možnostiach, nenarastala by nespravodlivosť a trh by prispieval k všeobecnému blahobytu. Lenže to by sme ostali pri naivnej predstave. Ľavicoví ekonómovia, či marxisti, ktorí trh študujú a neuctievajú ho ako modlu, vidia, že tento mechanizmus neostal statický, ale sa vymkol spod akejkoľvek kontroly a pracuje v neprospech ľudí. Môžu mi konvenovať, dokonca lahodiť Miklošove čísla a tabuľky, no ak nezohľadňujú realitu, teda to, že sa ľuďom žije stále horšie a ťažšie, tak si tie čísla môže –s prepáčením- strčiť do zadku. Nikomu nemožno nahovoriť, že sa má lepšie, ak na vlastné oči vidí, že potraviny a energie rastú, zatiaľ čo plat nie. Krása pravicovej obmedzenosti spočíva v tom, že nadávanie na to, ako sa majú zle, neberie do úvahy skutočnosť, že sú tu -čuduj sa svete- ľudia, ktorí sa majú ešte horšie. Zlá situácia je všeobecná, takže ten, čo má prácu, domov, auto, dovolenku, zdravie či mladosť, sa má ešte relatívne dobre.

Každý človek je vlastne ľavičiar, len ho v sebe musel potlačiť. Mnohí preto, že to je v móde. No riadenie sa podľa trendov žiaľ väčšinou nebýva znakom dospelého sebavedomia. Iní akosi zabudli na ľudskú spolupatričnosť prítomnú a vyzdvihovanú v rozprávkach, filmoch, či pri výchove, takže sme sa ocitli v odporne cynickej dobe, kedy sa hrdinovia ako Jánošík, Robin Hood alebo Traja mušketieri stali smiešnymi detinskými figúrkami. Pritom sa podstata ich odkazu vôbec nezmenila. Nešťastný zemepán sa dnes síce nenosí na koči s drábskym pohoničom, ale v drahom aute s holohlavou ochrankou. Stále však žijú z práce a kont obyčajných pracujúcich, nad ktorých sa sprosto vyvyšujú a posmievajú sa ich trápeniu. A pravičiar ostáva pravičiarom, pretože napriek škrípajúcim zubom ešte vládze zohýbať chrbát. Popritom sa v pozadí dvíha skupina odvážlivcov vedených vlastnou dôstojnosťou a pocitom morálnej i početnej prevahy. Nie je to veľa, ale ani málo. No drevo, ktoré večer prikladajú do ohňa, sa čoskoro minie. A práve oni si uvedomujú, že sa blíži čiernočierna, chladná noc, kedy sa nestačí biť o posledné polienka, ale vziať si nazad celý háj.

Článok môžete podporiť na: vybrali.sme.sk

4 komentáre:

  1. AK šTartujem na čo najspravodlivejšej pozícii, víťazím právoplatne a patrí mi patričná úcta?

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nie - lebo narusas rovnost. Je ovela dolezitejsie aby mali vsetci rovnako malo, ako keby mali mat niektori viac.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. rovní v príležitosti - rovní vo výsledkoch, teda krásnych zjazvíme, ľudí s vysokým IQ pomocou elektrošokov znížime inteligenciu, svalnatých športovcov trochu zmrzačíme, usilovným prikážeme pracovať menej. Potom budeme krásne rovní, rovní v biede, trápení a nešťastí, ale bude to spravodlivé. Presne tak spravodlivé, ako to hlásajú socialistické konštrukty.

    Novinka, chlapci! Aj pravičiar, aj liberál si ctí rovnosť - ale jedine rovnosť pred zákonom je dosiahnuteľná a prospešná. Prerozdeľovanie nielen že nefunguje, ale zhltne peniaze na byrokraciu, miesto toho aby tie peniaze nechala ľuďom. Poznáte ten "experiment" so spriemerovaním známok žiakov v jednej triede? Viete čo sa stane, keď usilovní budú doplácať na menej usilovných? Isteže nie každý je rovnako znalý a zdravý, ale to ani netreba predstierať. Iste že aj pravičiar podporuje istú formu pomoci ľuďom, ktorí nie sú tak úspešní (hlavne tým z objektívnych príčin - invalidom, chorým, starším a pod.), ale to nemá nič spoločné s etatistickou predstavou násilného prelievania príjmov. Zabúdate na altruizmus? Ľavičiari, aspoň na tejto stránke, mi pripadajú, akoby posudzovali spoločnosť ako hru Sims - proste človek nie je schopný sám od seba a dobrovoľne pomáhať iným, bez toho, aby mu to niekto "zhora" nariadil. Lebo len takáto pomoc má skutočný význam. (P.Kollar)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. v experiment s ucitelom je problem v ucitelovi... netreba nikomu znizovat iq, treba nechat nech kazdy moze mat vysoke iq, zdatny v sportoch, umeni, byt vzdelany a zdravy, ale to by si nemohla uzska skupinka privlastnovat vysledky prace vacsiny

    OdpovedaťOdstrániť