pondelok, 29. júla 2013

Mráčiky v ohrádke (Clouds behind the fence)

Politika zdieľaného a spoločného

Let slobody

Tak ktorý z mýtov alebo ľudovo otrepaných fráz antikomunistickej propagandy vás ešte drží? Banány vo fungujúcom družstevnom poľnohospodárstve? Cestovanie obmedzené blokmi studenej vojny? A čo slobodné informácie?

Pravú tvár dnešného, tzv. "slobodného" cestovania, ktoré sa tvárilo akoby doteraz nebolo vymedzené mocenskými vzťahmi, spoznávame na príbehoch novodobých disidentov. Assange, Snowden a iní, ktorí sú tŕňmi v pätách imperializmu a monopolizácii informačných tokov, ostávajú naďalej pod reflektormi médií, pretože nám ich osudy napovedia, či bude prístup k dátam slobodný alebo kapitalizmus spasí ďalší dozor a kontrola. Exkluzívny let z Moskvy a Londýna live! bude preto letom slobody.

Boj o voľný prístup k dátam sa rozohral už na viacerých bojiskách: súdny spor s torrentovým portálom The Pirate Bay podnietil politické agendy mnohých pirátskych strán; hacktivista Jeremy Hammond a novinár Barrett Brown sa stali politickými väzňami, pretože odhalili zločinecké správanie súkromných spravodajských agentúr vykonávajúcich špinavú prácu za vlády a korporácie - akou bolo nezákonné sledovanie ich oponentov a konkurentov; neúmerná kriminalizácia justičného systému dohnala  Aarona Swartza, významného protestujúceho proti medzinárodným dohodám typu ACTA a SOPA a bojovníka za Open Access, k samovražde; a, v neposlednom rade, tu máme hon na Edwarda Snowdena a Juliana Assangea verejne odhaľujúcich sledovanie vlastných občanov vládou USA a ukazujúcich „skutočnú cenu vojny“, ako výstižne vyjadril svoju motiváciu zverejniť diplomatické kábelogramy Bradley Manning. Únik dát mal neoficiálne suplovať netransparentný prístup vlády, ktorá, ak sa hlási k demokracii, nemá mať pred občanmi, ktorých zatiahla do vojny, čo skrývať. Podľa všetkého vnímajú vlády odtrhnuté od záujmov ľudí apel na transparentnosť obrátene, a to ako svoje právo zasahovať občanom do súkromia.

Politika zdieľania, politika spoločného

Pri tom všetkom si treba uvedomiť, že meritum sporu o slobodný prístup k informáciám tvorí otázka duševného vlastníctva. Tieto prípady totiž narážajú na problém toho, či majú byť produkty ľudského umu spoločné a voľne dostupné (s minimálnymi vymedzeniami), prípadne či majú niekomu patriť. Otázka ale v tomto prípade nestojí v štýle obmedzenie/sloboda informácií, lež obmedzenie/sloboda za akým účelom - pre súkromný zisk, či verejné blaho?

Pri politike zdieľania, či politike spoločného nejde o hudbu budúcnosti, ale neodmysliteľnú súčasť pokroku ľudstva. Väčšina najdôležitejších technických inovácii sa deje vo výskumoch fungujúcich mimo motivácie zisku. Na známej univerzite Massachusetts Institute of Technology sa pod hlavičkou armádneho výskumu vyvíjali počítače, internet, IT systémy, satelity, a boli teda všetky fakticky sponzorované štátnym sektorom ekonomiky. Súkromný sektor ich prínos iba využil pre masový predaj a vlastné obohatenie.

Podobne to je aj vo farmaceutickom priemysle, kde verejné financovanie vývoja nových liekov a vakcín tvorí 80% všetkých výdajov. Farmaceutické firmy privátneho sektora preceňujú svoje náklady vynaložené na vývoj, poprípade nespomínajú niekoľkonásobne vyššie zisky, ktoré z nich vyplývajú. Z ich príspevkov, naviac, len 1 z 10 liekov poskytuje pacientovi nejaký podstatný prínos, kým u ostatných ide len o zanedbateľné variácie starších liekov.

Plody spoločného pracovného výskumu alebo kapitálu?

Obhájcovia kapitalizmu argumentujú, že tieto verejne financované centrá sú samotné len plodmi úspešného kapitalistické rozvoja, bez ktorého by ako také neboli možné. Tvoria dodatok, na ktorý by za iných podmienok nemuseli zvýšiť prostriedky. Nezabúdajme ale, že systém založený na súkromnom vlastníctve tvorí horizont fungovania a využitia všetkých jeho častí a ako taký preto nedokáže pomôcť tam, kde je to žiadúce a potrebné.

Vedecké poznanie, v podobe podávania životne dôležitých liekov či pomôcok, odvíjajúce sa vždy od predchádzajúcich vedomostí, môže honba za ziskom zastaviť a zabrániť tak záchrane životov. Napríklad, život ohrozujúcim ochorením AIDS v Európe trpí asi 500 000 ľudí, no s pomocou triterapie úmrtnosť rýchlo klesá. Väčšina z týchto 500 000 ľudí bude teda žiť, i keď budú niesť bremeno obtiažnej a chronickej liečby. V Afrike žije 22 miliónov ľudí nakazených AIDS. Drvivá väčšina z nich zomrie kvôli neprítomnosti liekov. V pomere to znamená asi jedno zo štyroch, až troch detí. Distribúcia medikamentov je celkovo možná, jediné, čo na to treba je rozhodnutie vlád, ktoré disponujú schopnosťou rozhodnúť o ďalšej výrobe a doprave tam, kam je to nutné. Samotné náklady sú omnoho nižšie než tie, akože dôležité, „humanitárne“ vojenské expedície kapitalistického Západu. Ak sa ide oficiálnou cestou nákupu patentovaných liekov, pomoc je pridrahá a právo na život sa stáva privilégiom. No obyčajné použitie dostupnejších generík zachraňujúce životy "vo veľkom" zas robí obchodným firmám z ušlého zisku vrásky na čele.

Z tohto pohľadu sú informácie a poznatky sociálnym produktom a ako také sa dodatočne privatizujú a stávajú sa súkromnými. Kapitalizmus nedokáže rozširovať poznatky a my sa práve nachádzame v období ďalšieho zlomu, kedy sa rozhodne či budú životne dôležité informácie (o výskumoch, vojnách, bohatstvách, zločinoch) rozširované, alebo si ich celkom iracionálne osobia uzavreté skupiny a zastavia ďalší vývoj (mier, rovnosť, spravodlivosť, zdravie). Cenové relácie vymeriavajúce poskytnutie určitej služby ako zdravotníctvo, či bývanie, nedokážu určiť ich prioritu, ktorú majú pre človeka. Socializmus má byť systém, kde iracionálnu vládu trhu nahrádza vedomé uprednostnenie toho, čo si žiada človek. Ruku trhu, ktorá si potrebuje ohmatať veľkosť a hmotnosť vecí majú doplniť oči a mozog, ktoré rozhodnú, ako správne spravovať spoločnosť.


Inšpirované článkom Artura Bekmatovova „Disidenti Západu: „Smer Východ!“z mesačníka Kroky 8/2013

Môžete podporiť na vybrali.sme.sk

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára